V tom príbehu je všetko – krásna mladá žena zakotvená v spokojnom, no nudnom manželstve, bohémsky maliar, ktorý rúca tradičné kánony umenia a bezstarostne zvádza svoje modelky. Je tam aj veľké bohatstvo, zrada, krádeže či násilie.
Adele sa narodila v roku 1881 v židovskej rodine Mórica Bauera. Čas monarchie sa pomaličky chýlil ku koncu, ale život vo Viedni bol úžasný. „Bol to zlatý vek istoty,“ napísal Stefan Zweig. „Všetko v našej takmer tisícročnej rakúskej monarchii akoby boli založili natrvalo a štát sám bol najvyšším garantom tejto stálosti.“ Podľa Zweiga nik vtedy neveril na vojny, revolúcie či prevraty. „Všetko radikálne, všetko násilnícke považovala táto éra rozumu za nemožné.“ Viedeň v tomto čase dokázala – so svojimi kaviarňami, salónmi, umením či Freudovými psychoanalýzami poraziť aj konkurenčný Paríž a stať sa umeleckým i intelektuálnym centrom Európy.
V tomto svete stálosti a istoty sa darilo aj židovskej buržoázii, ktorá si užívala občiansku rovnoprávnosť a naplno rozvinula svoje podnikanie. Na novej výstavnej triede Ringstrasse si židovské zámožné rodiny stavali výstavné paláce. Svadby medzi Židmi a katolíckou aristokraciou vôbec neboli výnimkou. Adele sa narodila do rodiny bankára a ako všetky bohaté židovské rodiny, aj tá jej milovala viedenský životný štýl, umenie a považovala sa za Viedenčanov telom aj dušou. „Každý, kto chcel vo Viedni s niečím preraziť, a každý, kto hľadal uznanie a publikum, bol závislý od židovskej buržoázie,“ skonštatoval Stefan Zweig.
.tradičný scenár
Adele bola trochu iná ako ostatné dievčatá. Bola predčasne intelektuálne vyspelá, sebavedomá a nudili ju popoludňajšie čaje. Jej ambície boli vysoké, túžila po štúdiu a po intelektuálnej práci. Lenže aj pre ňu rodičia nachystali tradičný scenár: prvý ples, vyhľadanie vhodnej partie a dohovorená svadba. Pre Adele našli vyrovnaného, láskavého a o 17 rokov staršieho cukrovarníckeho českého magnáta Ferdinanda Blocha. Manželstvo to zrejme bolo pokojné, svojím spôsobom aj šťastné, lebo Ferdinand svoju manželku neskutočne miloval. Len Adele sa v tomto dobre zabezpečenom manželstve nudila. Nebolo jej ani dopriate stať sa matkou, a tak si hľadala iný spôsob realizácie.
Nachádzala ho aj v podpore umenia. „Nemusíte byť umeleckým expertom, ale musíte vedieť, čo je pravé a rýdze. Čo je štýl. Musíte sa ho naučiť vidieť,“ hovorievala. Naučiť sa rozumieť umeniu sa v týchto kruhoch považovalo za čosi ako celoživotnú úlohu. Zbierať porcelán, sochy, obrazy, podporovať umelcov, koncerty, výstavy, galérie, divadlá – to patrilo k bontónu a dobrej povesti Viedenčana.
Keď sa na viedenskej umeleckej scéne zjavil živočíšny a charizmatický muž z nižšej vrstvy Gustáv Klimt, akademické kruhy boli znechutené. Keďže Klimtove obrazy boli plné erotiky, nadávali mu do gýčiara či zvrhlíka. No novému umeniu naklonené bohaté židovské rodiny Klimta podporovali. A záchranou preňho boli ženy, ktoré si považovali za česť tráviť hodiny v Klimtovom ateliéri.
Adele Bloch-Bauer si bola istý čas s Klimtom veľmi blízka. Adele bola čosi ako femme fatale a Klimta inšpirovala, možno aj preto je práve jej portrét považovaný za jeho najvýznamnejšie dielo. Nápadné, provokujúce, zároveň krásne a vzrušujúce. Klimt mal všetko to, čo chýbalo Adelinmu serióznemu manželovi. Ale zároveň to nebol muž, s ktorým by sa dalo pokojne žiť v rodinnom kruhu a v luxuse. To jej zaručovalo manželstvo s tolerantným a veľkorysým Ferdinandom, ktorý štedro financoval mnohé umelecké projekty.
Adele Bloch-Bauer sa nevenovala len umeniu. Sústavne sa vzdelávala, študovala a vďaka tomu dokázala diskutovať nielen o umení, ale aj o politike, sociálnych témach, filozofii či Freudových teóriách. „Vedomosti a vzdelanosť nie je možné získať ani štúdiom na univerzite, ani od univerzitných profesorov. Aby človek získal skutočne dôkladné vzdelanie, musí mať otvorené oči a železnú vôľu,“ zapísala si Adele Bloch-Bauer. „Iba človek, ktorý na sebe kladie tie najväčšie nároky, môže postúpiť o krok ďalej.“
.červený salón
Čím viac sa Adele vzdelávala a pestovala svoju železnú vôľu, tým na svoje okolie pôsobila chladnejšie, odmeranejšie, náladovejšie. Jej netere cítili, že nevie nadviazať vzťah s deťmi, že ju zaťažujú. Do svojho salónu pozývala čoraz viac politikov. Na fotografii z roku 1920 je to už iná žena. Stále elegantná, ale s tvrdšími črtami. Obliekala sa do voľných šiat, fajčila cigarety z dlhej zlatej špičky a prezentovala sa ako socialistka. Boj za práva žien, za sociálnu spravodlivosť – to boli teraz jej témy a jej sobotný salón, na ktorý chodievali poprední socialisti, rodina ironicky nazývala Adeline červené soboty.
Po smrti Gustáva Klimta (1918) si dala za cieľ vytvoriť zbierku Klimtových diel, ktorá by bola prístupná verejnosti. V roku 1923 napísala list pre svojho muža Ferdinanda, ktorý bolo možné vnímať aj ako jej neoficiálny závet. „Žiadam svojho manžela, aby po svojej smrti prenechal moje dva portréty a štyri krajinomaľby od Gustava Klimta Rakúskej galérii vo Viedni.“ Keď tie vety Adele písala, nemohla nič tušiť o tom, že o pár rokov neskôr sa zmocnia majetku jej rodiny nacisti a nemohla predpokladať, aký pohnutý osud čaká nielen na jej blízkych, ale aj na jej oslňujúce portréty. O tie zviedla s rakúskym štátom úspešný súdny boj – o vyše 70 rokov neskôr – jej neter.
Nacistickej éry sa Adele nedožila. V roku 1925 ako 43-ročná náhle umiera. No vďaka Klimtovu obrazu je zlatá Adele stále očarujúcou a vášnivou mladou ženou.
Adele sa narodila v roku 1881 v židovskej rodine Mórica Bauera. Čas monarchie sa pomaličky chýlil ku koncu, ale život vo Viedni bol úžasný. „Bol to zlatý vek istoty,“ napísal Stefan Zweig. „Všetko v našej takmer tisícročnej rakúskej monarchii akoby boli založili natrvalo a štát sám bol najvyšším garantom tejto stálosti.“ Podľa Zweiga nik vtedy neveril na vojny, revolúcie či prevraty. „Všetko radikálne, všetko násilnícke považovala táto éra rozumu za nemožné.“ Viedeň v tomto čase dokázala – so svojimi kaviarňami, salónmi, umením či Freudovými psychoanalýzami poraziť aj konkurenčný Paríž a stať sa umeleckým i intelektuálnym centrom Európy.
V tomto svete stálosti a istoty sa darilo aj židovskej buržoázii, ktorá si užívala občiansku rovnoprávnosť a naplno rozvinula svoje podnikanie. Na novej výstavnej triede Ringstrasse si židovské zámožné rodiny stavali výstavné paláce. Svadby medzi Židmi a katolíckou aristokraciou vôbec neboli výnimkou. Adele sa narodila do rodiny bankára a ako všetky bohaté židovské rodiny, aj tá jej milovala viedenský životný štýl, umenie a považovala sa za Viedenčanov telom aj dušou. „Každý, kto chcel vo Viedni s niečím preraziť, a každý, kto hľadal uznanie a publikum, bol závislý od židovskej buržoázie,“ skonštatoval Stefan Zweig.
.tradičný scenár
Adele bola trochu iná ako ostatné dievčatá. Bola predčasne intelektuálne vyspelá, sebavedomá a nudili ju popoludňajšie čaje. Jej ambície boli vysoké, túžila po štúdiu a po intelektuálnej práci. Lenže aj pre ňu rodičia nachystali tradičný scenár: prvý ples, vyhľadanie vhodnej partie a dohovorená svadba. Pre Adele našli vyrovnaného, láskavého a o 17 rokov staršieho cukrovarníckeho českého magnáta Ferdinanda Blocha. Manželstvo to zrejme bolo pokojné, svojím spôsobom aj šťastné, lebo Ferdinand svoju manželku neskutočne miloval. Len Adele sa v tomto dobre zabezpečenom manželstve nudila. Nebolo jej ani dopriate stať sa matkou, a tak si hľadala iný spôsob realizácie.
Nachádzala ho aj v podpore umenia. „Nemusíte byť umeleckým expertom, ale musíte vedieť, čo je pravé a rýdze. Čo je štýl. Musíte sa ho naučiť vidieť,“ hovorievala. Naučiť sa rozumieť umeniu sa v týchto kruhoch považovalo za čosi ako celoživotnú úlohu. Zbierať porcelán, sochy, obrazy, podporovať umelcov, koncerty, výstavy, galérie, divadlá – to patrilo k bontónu a dobrej povesti Viedenčana.
Keď sa na viedenskej umeleckej scéne zjavil živočíšny a charizmatický muž z nižšej vrstvy Gustáv Klimt, akademické kruhy boli znechutené. Keďže Klimtove obrazy boli plné erotiky, nadávali mu do gýčiara či zvrhlíka. No novému umeniu naklonené bohaté židovské rodiny Klimta podporovali. A záchranou preňho boli ženy, ktoré si považovali za česť tráviť hodiny v Klimtovom ateliéri.
Adele Bloch-Bauer si bola istý čas s Klimtom veľmi blízka. Adele bola čosi ako femme fatale a Klimta inšpirovala, možno aj preto je práve jej portrét považovaný za jeho najvýznamnejšie dielo. Nápadné, provokujúce, zároveň krásne a vzrušujúce. Klimt mal všetko to, čo chýbalo Adelinmu serióznemu manželovi. Ale zároveň to nebol muž, s ktorým by sa dalo pokojne žiť v rodinnom kruhu a v luxuse. To jej zaručovalo manželstvo s tolerantným a veľkorysým Ferdinandom, ktorý štedro financoval mnohé umelecké projekty.
Adele Bloch-Bauer sa nevenovala len umeniu. Sústavne sa vzdelávala, študovala a vďaka tomu dokázala diskutovať nielen o umení, ale aj o politike, sociálnych témach, filozofii či Freudových teóriách. „Vedomosti a vzdelanosť nie je možné získať ani štúdiom na univerzite, ani od univerzitných profesorov. Aby človek získal skutočne dôkladné vzdelanie, musí mať otvorené oči a železnú vôľu,“ zapísala si Adele Bloch-Bauer. „Iba človek, ktorý na sebe kladie tie najväčšie nároky, môže postúpiť o krok ďalej.“
.červený salón
Čím viac sa Adele vzdelávala a pestovala svoju železnú vôľu, tým na svoje okolie pôsobila chladnejšie, odmeranejšie, náladovejšie. Jej netere cítili, že nevie nadviazať vzťah s deťmi, že ju zaťažujú. Do svojho salónu pozývala čoraz viac politikov. Na fotografii z roku 1920 je to už iná žena. Stále elegantná, ale s tvrdšími črtami. Obliekala sa do voľných šiat, fajčila cigarety z dlhej zlatej špičky a prezentovala sa ako socialistka. Boj za práva žien, za sociálnu spravodlivosť – to boli teraz jej témy a jej sobotný salón, na ktorý chodievali poprední socialisti, rodina ironicky nazývala Adeline červené soboty.
Po smrti Gustáva Klimta (1918) si dala za cieľ vytvoriť zbierku Klimtových diel, ktorá by bola prístupná verejnosti. V roku 1923 napísala list pre svojho muža Ferdinanda, ktorý bolo možné vnímať aj ako jej neoficiálny závet. „Žiadam svojho manžela, aby po svojej smrti prenechal moje dva portréty a štyri krajinomaľby od Gustava Klimta Rakúskej galérii vo Viedni.“ Keď tie vety Adele písala, nemohla nič tušiť o tom, že o pár rokov neskôr sa zmocnia majetku jej rodiny nacisti a nemohla predpokladať, aký pohnutý osud čaká nielen na jej blízkych, ale aj na jej oslňujúce portréty. O tie zviedla s rakúskym štátom úspešný súdny boj – o vyše 70 rokov neskôr – jej neter.
Nacistickej éry sa Adele nedožila. V roku 1925 ako 43-ročná náhle umiera. No vďaka Klimtovu obrazu je zlatá Adele stále očarujúcou a vášnivou mladou ženou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.