Začiatkom deväťdesiatych rokov založil režisér Blaho Uhlár spolu s výtvarníkom Milošom Karáskom divadlo Stoka. Spočiatku súbor pôsobil v klube Čierny Havran v bratislavskom Starom Meste, po roku sa presťahoval do budovy patriacej Domu dopravárov na Pribinovej ulici. Tam sa začal príbeh, ktorý spôsobil revolúciu v slovenskom nezávislom divadle.
.stará Stoka
Stoka priniesla odvážne spoločenské témy, zobrazovala banálny život priemerného slovenského človeka, každodenné životné situácie intelektuálov v našej spoločnosti a to všetko s iróniou, nadhľadom a absolútne autenticky. Fragmentárnosť, dekompozíciu, deštrukciu a kolektívnu tvorbu si tvorcovia definovali vo svojich Manifestoch. Vulgárnosť, nahota, obnaženosť, expresivita a experimenovanie s formou, výrazná výtvarná štylizácia, používanie masiek, herectvo nehercov, to všetko rozdelilo odbornú verejnosť na dva tábory – tých, ktorých to nepoznané očarilo a nadchlo, a tých, ktorí všetko, čo súviselo so Stokou, odmietli.
Energia, živelná príťažlivosť a komunitný spôsob tvorby a života vtedajších členov Stoky zanechali na každom z nich nezmazateľné stopy. Kult Stoky sa zosilnil vďaka krčme, ktorá sa stala súčasťou divadla. Divadelné predstavenia, koncerty, literárne večery, politické diskusie sa odohrávali na javisku, ale aj mimo neho. V krčme, pred krčmou, vonku. Nikto nikoho nerušil, pretože táto budova bola mimo centra mesta, a zdalo sa, že dokonca v nelukratívnej zóne. Aká neobývaná plocha však môže byť v Bratislave nelukratívna? Treba zastavať a rozpredať všetko, čo môže priniesť peniaze. Dnes na mieste starej Stoky stojí Eurovea. Kultové alternatívne a experimentálne divadlo vystriedalo panoptikum sveta obchodného domu.
V roku 2007 sa začala Stoka búrať, no už predtým sa pôvodný súbor rozpadol, ostalo z neho len torzo – Blaho Uhlár, Lucia Piussi a Erika Lásková. Viacerí členovia prešli do nového zoskupenia SkRAT (Inge Hrubaničová, Zuzana Piussi, Ľubo Burgr, Vlado Zboroň). Zbúranie budovy Stoky však nebolo obyčajným stavebným búraním. Jej trosky sa stali metaforou vzťahu Slovákov ku kultúre a signalizovali aj zlyhanie kultúrnej obce. Tak ako to na Slovensku býva, pamäť máme krátkodobú a nebyť Uhlárovej vytrvalosti, dnes by už o Stoke nikto nevedel.
.oživená Stoka
Po niekoľkých pokusoch vzkriesiť divadlo sa Blaho Uhlár na čas stiahol do „svojho“ trnavského ochotníckeho súboru Disk. Tu sa stretol aj s Braňom Mosným, a začali sa rysovať obrysy novej cesty divadla Stoka.
V roku 2011 Uhlár natočil a zdivadelnil svoj osobný príbeh. Spoveď o osude umelca, ktorý napriek svojej originalite a tvorivému potenciálu žije takmer ako outsider, osamelý vo svojich vzletoch a pádoch telesných, ako aj duševných. Tento existenciálny výkrik a volanie o pomoc s názvom Pokus (V hľadaní spirituality) má po šiestich rokoch už iný, našťastie nie tak hraničný rozmer. Výpoveď tejto video inscenácie sa posúva od osobnej roviny k celospoločenskej. Nie náhodou práve Pokusom Uhlár uzatvoril trojdňovú prehliadku obnovenej a oživenej Stoky – Stoka Revival. Ale to by nebola Stoka a Uhlár, keby všetko tak ako kedysi nevzniklo v improvizovaných, priam squatterských podmienkach. Sám Uhlár je vlastne squatter, bývajúci v neupravených priestoroch Cvernovky a práve v tomto objekte, kde sú bojazlivejší ľudia v strehu, či na nich nepadne niekde omietka, alebo sa neuvoľní zábradlie, je aj ateliér Maroša Beráka, ktorý ho poskytuje aj Blahovi Uhlárovi a jeho divadlu.
Trojdňová prehliadka Stoka Revival bola nečakane pestrá a rôznorodá. Štyri inscenácie – Neistý grunt, Pevný podnos, Víťazstvo a Pokus, doplnili dve scénické čítania z knihy Ivany Gibovej Bordeline a poviedok Charlesa Bukowského. Sobotný večer ukončil koncert skupiny Živé kvety.
Inscenácie Neistý grunt a Pevný podnos sa tematicky dotýkajú opäť banality a absurdnosti každodenných situácií, nemožnosti sa dorozumieť, agresivity a násilia. Podobné sú si však aj formálne a esteticky. Kým v Neistom grute sú na scéne dvaja herci – Braňo Mosný a Peter Tilajčík, v Pevnom podnose k ním pribudla herečka Anna Čonková. Pevný podnos sa viac sústreďuje na vzťahy, Neistý grunt na situácie, ktoré nás obklopujú. Minimalistická a potemná estetika bola síce možno dôsledkom nedostatku financií, ale Uhlár z nej vytvoril princíp, s ktorým pracuje viac či menej podobne aj v ostatnej inscenácii Víťazstvo. Ide o najkomplexnejšiu inscenáciu oživenej Stoky. Formálne kombinuje divadlo s filmovým dokumentom, farebná kostýmová prestrosť a práca so svetlom rozjasňujú pochmúrnu atmosféru. Režisér tu využíva nielen štvorcovú plochu javiska, ale posúva sa za jeho hranice. I keď aj vo Víťazstve sledujeme za sebou idúce skeče a s čiernym humorom zobrazené absurdné situácie života, text je prepracovanejší a jasnejšie odkazuje na politicko-sociálnu kritiku spoločnosti. Identita človeka, gendrové otázky, ponižovanie sa pre kariéru a spoločenský postup aj za cenu straty ľudskosti vyúsťujú vo Víťazstve do zásadného problému a témy krízy – ekonomickej a najmä spoločenskej a hodnotovej. Ambivalentnosť života a myslenia najvýraznejšie naznačuje dokument o ceste divadla Stoky do New Yorku na festival FringeNYC zo začiatku inscenácie. Jednotlivé fragmenty na scéne sú prerušované Hollého Žalospevom o Umke. Umku ako bohyňu umenia vzývajú na pomoc postavy aj samotný Uhlár. Jediné východisko z marazmu, v akom sa nachádzame, vidí tvorca v umení a v divadle.
Stoka bola kultom, ktorý nemal v čase svojho vzniku v slovenskom divadle obdobu. Ten kult možno oživiť prostredníctvom novej energie. A tá tu je. Nebude to už nikdy to isté, ale tak to nie je ani v živote.
.autorka je divadelná kritička.
.stará Stoka
Stoka priniesla odvážne spoločenské témy, zobrazovala banálny život priemerného slovenského človeka, každodenné životné situácie intelektuálov v našej spoločnosti a to všetko s iróniou, nadhľadom a absolútne autenticky. Fragmentárnosť, dekompozíciu, deštrukciu a kolektívnu tvorbu si tvorcovia definovali vo svojich Manifestoch. Vulgárnosť, nahota, obnaženosť, expresivita a experimenovanie s formou, výrazná výtvarná štylizácia, používanie masiek, herectvo nehercov, to všetko rozdelilo odbornú verejnosť na dva tábory – tých, ktorých to nepoznané očarilo a nadchlo, a tých, ktorí všetko, čo súviselo so Stokou, odmietli.
Energia, živelná príťažlivosť a komunitný spôsob tvorby a života vtedajších členov Stoky zanechali na každom z nich nezmazateľné stopy. Kult Stoky sa zosilnil vďaka krčme, ktorá sa stala súčasťou divadla. Divadelné predstavenia, koncerty, literárne večery, politické diskusie sa odohrávali na javisku, ale aj mimo neho. V krčme, pred krčmou, vonku. Nikto nikoho nerušil, pretože táto budova bola mimo centra mesta, a zdalo sa, že dokonca v nelukratívnej zóne. Aká neobývaná plocha však môže byť v Bratislave nelukratívna? Treba zastavať a rozpredať všetko, čo môže priniesť peniaze. Dnes na mieste starej Stoky stojí Eurovea. Kultové alternatívne a experimentálne divadlo vystriedalo panoptikum sveta obchodného domu.
V roku 2007 sa začala Stoka búrať, no už predtým sa pôvodný súbor rozpadol, ostalo z neho len torzo – Blaho Uhlár, Lucia Piussi a Erika Lásková. Viacerí členovia prešli do nového zoskupenia SkRAT (Inge Hrubaničová, Zuzana Piussi, Ľubo Burgr, Vlado Zboroň). Zbúranie budovy Stoky však nebolo obyčajným stavebným búraním. Jej trosky sa stali metaforou vzťahu Slovákov ku kultúre a signalizovali aj zlyhanie kultúrnej obce. Tak ako to na Slovensku býva, pamäť máme krátkodobú a nebyť Uhlárovej vytrvalosti, dnes by už o Stoke nikto nevedel.
.oživená Stoka
Po niekoľkých pokusoch vzkriesiť divadlo sa Blaho Uhlár na čas stiahol do „svojho“ trnavského ochotníckeho súboru Disk. Tu sa stretol aj s Braňom Mosným, a začali sa rysovať obrysy novej cesty divadla Stoka.
V roku 2011 Uhlár natočil a zdivadelnil svoj osobný príbeh. Spoveď o osude umelca, ktorý napriek svojej originalite a tvorivému potenciálu žije takmer ako outsider, osamelý vo svojich vzletoch a pádoch telesných, ako aj duševných. Tento existenciálny výkrik a volanie o pomoc s názvom Pokus (V hľadaní spirituality) má po šiestich rokoch už iný, našťastie nie tak hraničný rozmer. Výpoveď tejto video inscenácie sa posúva od osobnej roviny k celospoločenskej. Nie náhodou práve Pokusom Uhlár uzatvoril trojdňovú prehliadku obnovenej a oživenej Stoky – Stoka Revival. Ale to by nebola Stoka a Uhlár, keby všetko tak ako kedysi nevzniklo v improvizovaných, priam squatterských podmienkach. Sám Uhlár je vlastne squatter, bývajúci v neupravených priestoroch Cvernovky a práve v tomto objekte, kde sú bojazlivejší ľudia v strehu, či na nich nepadne niekde omietka, alebo sa neuvoľní zábradlie, je aj ateliér Maroša Beráka, ktorý ho poskytuje aj Blahovi Uhlárovi a jeho divadlu.
Trojdňová prehliadka Stoka Revival bola nečakane pestrá a rôznorodá. Štyri inscenácie – Neistý grunt, Pevný podnos, Víťazstvo a Pokus, doplnili dve scénické čítania z knihy Ivany Gibovej Bordeline a poviedok Charlesa Bukowského. Sobotný večer ukončil koncert skupiny Živé kvety.
Inscenácie Neistý grunt a Pevný podnos sa tematicky dotýkajú opäť banality a absurdnosti každodenných situácií, nemožnosti sa dorozumieť, agresivity a násilia. Podobné sú si však aj formálne a esteticky. Kým v Neistom grute sú na scéne dvaja herci – Braňo Mosný a Peter Tilajčík, v Pevnom podnose k ním pribudla herečka Anna Čonková. Pevný podnos sa viac sústreďuje na vzťahy, Neistý grunt na situácie, ktoré nás obklopujú. Minimalistická a potemná estetika bola síce možno dôsledkom nedostatku financií, ale Uhlár z nej vytvoril princíp, s ktorým pracuje viac či menej podobne aj v ostatnej inscenácii Víťazstvo. Ide o najkomplexnejšiu inscenáciu oživenej Stoky. Formálne kombinuje divadlo s filmovým dokumentom, farebná kostýmová prestrosť a práca so svetlom rozjasňujú pochmúrnu atmosféru. Režisér tu využíva nielen štvorcovú plochu javiska, ale posúva sa za jeho hranice. I keď aj vo Víťazstve sledujeme za sebou idúce skeče a s čiernym humorom zobrazené absurdné situácie života, text je prepracovanejší a jasnejšie odkazuje na politicko-sociálnu kritiku spoločnosti. Identita človeka, gendrové otázky, ponižovanie sa pre kariéru a spoločenský postup aj za cenu straty ľudskosti vyúsťujú vo Víťazstve do zásadného problému a témy krízy – ekonomickej a najmä spoločenskej a hodnotovej. Ambivalentnosť života a myslenia najvýraznejšie naznačuje dokument o ceste divadla Stoky do New Yorku na festival FringeNYC zo začiatku inscenácie. Jednotlivé fragmenty na scéne sú prerušované Hollého Žalospevom o Umke. Umku ako bohyňu umenia vzývajú na pomoc postavy aj samotný Uhlár. Jediné východisko z marazmu, v akom sa nachádzame, vidí tvorca v umení a v divadle.
Stoka bola kultom, ktorý nemal v čase svojho vzniku v slovenskom divadle obdobu. Ten kult možno oživiť prostredníctvom novej energie. A tá tu je. Nebude to už nikdy to isté, ale tak to nie je ani v živote.
.autorka je divadelná kritička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.