Presne tieto otravné poznámky môj päťročný synovec Ivko s tabletom v ruke nikdy nezačuje. Prehluší ich závodné auto, ktorým práve prešiel asi troch chodcov a zrazil kôš aj dopravnú značku. Na odpoveď nie je čas, na semafore, ktorý aj tak ignoruje, svieti zelená. Jeho mama bola z tejto jeho vášne pre videohry v takom útlom veku naozaj znepokojená. Až kým ho raz nepristihla, ako si do vyhľadávača sám napísal ANGRY BIRDS. Nevie čítať, ani písať. Pozná iba písmenko I, lebo sa ním začína jeho meno a jednoducho sa píše – veď je to iba čiarka. Názov hry si aj napriek tomu po písmenkách prepísal z časopisu do tabletu a vyhľadal hru. Keď potom neskôr opísal telefónne číslo z papiera do mobilu, hoci vie napočítať iba do desať, zamyslela sa. Niečo na tých nenávidených hrách asi bude.
.boj so strieľačkami
„Videohry deti magneticky priťahujú. Bolo by škoda, keby sme túto silu neskúsili využiť na niečo užitočné,“ hovorí Michal Božík, mladý psychológ, ktorý učí v Poprade šiestakov nemčinu v rámci projektu Teach for Slovakia. Učenie sa nemčiny nie je práve najobľúbenejšia činnosť dvanásťročných šiestakov, tobôž nie, keď je to ich druhý povinný jazyk. Ich znudenosť sa Michal rozhodol prekonať aplikáciou Duolingo, ktorá má v sebe herné prvky – žiaci majú napríklad v každej lekcii tri životy a každou chybou môžu o jeden prísť. V hre pritom neexistuje slovenský preklad, nemčinu sa teda musia učiť cez angličtinu. „Napriek tomu zvládli za rok celé šiestacke učivo a začíname so siedmackým. Ostatní učitelia sa ma vypytujú, čo som tým deťom porobil. Všade na chodbách sa ozýva cinkanie tej aplikácie,“ smeje sa Michal.
Nikto si samozrejme nemyslí, že deti budú drviť Duolingo aj potom, čo prídu zo školy domov. Kľúčovým aspektom je tu rodič, ktorý by nemal hry len tak zakázať. Len málokedy vyhrá boj nad strieľačkami a ak aj áno, môže sa to otočiť proti nemu. „Bude súčasťou portálu aj osveta o zdravej časovej kontrole s tipmi, ako na to bez vyhrotených konfliktov?“ pýta sa matka na facebookovej stránke webu Vĺčatá, ktorý recenzuje edukatívne videohry a ukazuje rodičom spôsoby, ako využiť ich potenciál. Len nedávno ho spustila organizácia Mladý pes v spolupráci s Pixel Federation. „Doma sme zaviedli aplikáciu Screen Time, ale spracovať principiálnu revoltu u potomka („spolužiaci také blbé aplikácie nemajú!) bola celkom fuška. Vrátane toho, že dieťa potom nainštalovalo Screen Time nám. Nasledoval tajný mail manažérovi aplikácie s prosbou o odinštalovanie. Dokonca v angličtine.“
Rodičia generácie Z, teda detí narodených po roku 1995, zostávajú prekvapení, že ich deti sa v počítačoch vyznajú lepšie ako oni. Jednoducho sa do online doby narodili a vyháňať ich od internetu argumentmi typu „mal by si sa učiť“ alebo „mal by si viac čítať“, už nemá zmysel. To všetko môžu robiť na internete efektívnejšie. Túto schopnosť netreba odsúdiť len pre dôvod, ktorý od rodičov neustále počúvajú: „Ja som si po všetky informácie chodil do knižnice!“
.enemy down
Šiestaci v škole z Popradu môžu pokračovať v učení sa angličtiny aj doma, hoci nebudú hrať čisto edukatívne Duolingo. Väčšina videohier na internete sa dnes hrá online s ďalšími ľuďmi, deti sú preto nútené komunikovať s ostatnými spoluhráčmi. A skoro vždy po anglicky. „Základ anglickej slovnej zásoby som si vytvoril počas hrania hier,“ hovorí Božík, ktorý hral s kamarátmi hry aj 48 hodín v kuse. Aj vzdelávanie je oveľa zábavnejšie, ak medzi prvé slovíčka nepatrí apple alebo pencil case, ale enemy down.
Okrem komunikovania v angličtine pri videohrách neobstojí ani argument, ktorý ich zatracuje v porovnaní s knihami. Najobľúbenejšie hry majú komplexné príbehy, v ktorých je textu viac, než by si rodičia kedy pomysleli. Vo videohre na motívy fantasy ságy Zaklínač poľského autora Andrzeja Sapkowského sa hráči môžu dostať do ďalšieho levelu, iba ak porozumejú kontextu. „Hry posúvajú príbehy do ďalšej roviny. Dieťa sa môže stať súčasťou príbehu, môže byť dokonca jeho hlavným hrdinom,“ hovorí Michal Božík. Keď si dieťa namiesto papierových kníh Sapkowského ságu zahrá, nestráca hneď fantáziu a schopnosť tvorivo myslieť. Práve naopak, je oveľa väčšou zábavou, keď si môže dej sám vytvoriť.
Veď prečo inak by deti najradšej hrali hry, v ktorých môžu lietať či preskakovať budovy? Hráči milujú experimentovanie a prekonávanie hraníc. Francúzska sociologička Pascaline Lorentzová skúmala, ako na tínedžerov vplýva hra The Sims, v ktorej si môžu vytvoriť vlastného človeka a prostredníctvom príkazov riadiť jeho život. Svojho Simíka však môžu príkazmi doviesť k hocičomu – môžu ho dokonca aj zabiť. Všimla si, že pre tínedžerov bolo zábavné testovať limity svojej postavy, rozdávať čo najzvláštnejšie príkazy a pozorovať, čo sa stane. „Keď sú však svedkom toho, že ich Simik sa upáli, pretože nevie dobre variť, je to pre nich zásadná skúsenosť,“ píše Pascaline. „Podvedome si uvedomujú dôsledky svojho konania.“
Predstava rodiča, že jeho dieťa môže vo videohre niekoho upáliť, celkom stačí na to, aby hneď vypli počítač. Až tak tragicky to nevidí moderátor Rádia_FM Pavol Hubinák, ktorý je vášnivým hráčom a videohry hrá aj so svojím osemročným synom. „Či ho budem v budúcnosti chrániť pred strieľačkami a násilím v hrách? Netuším, ale ako dieťa som, samozrejme, aj ja zabíjal mimozemšťanov, no nemám potrebu to v dospelosti prenášať do reálneho života,” odpovedá v našej ankete medzi otcami – hráčmi. Násilie v hrách uvádza na pravú mieru aj sociologička Pascaline Lorentz. Ak zabíjanie v hrách vedie k zabíjaniu v skutočnom živote, tak potom naučiť sa šoférovať by malo viesť k zabíjaniu zrazením. „Hlavnou úlohou hráča vo väčšine hier nie je zabíjať, ale zostať nažive. A to je obrovský rozdiel – zostať nažive znamená zachrániť svoju postavu pred nepriateľom.“
.zbytočná rodičovská špionáž
Napriek tomu je dobré násilie v hrách deťom neustále vysvetľovať. Ak si teda rodič myslí, že vďaka videohre bude mať aspoň na chvíľu od potomka pokoj, nebude nadšený. „Rodič by nemal nechať dieťa hrať samo. Najhoršie je, ak sa hra stane iba bezmyšlienkovitou činnosťou,“ hovorí Božík. Keď však rodičia s kontrolou raz začnú, len málokedy ju ustrážia tak, aby sa neskončila profesionálnou špionážou. Cez aplikáciu SecureTeen Parental Control môžete sledovať stránky, ktoré dieťa prezerá,. Automaticky tiež upozorňuje na vyhľadávanie vami zadaných slov – prednastavené sú napríklad sex, samovražda, šikana. „Dlho som premýšľal, ako vyjadriť moje pocity pri zistení, kam až dokáže zájsť kontrola rodičov. Čítanie správ, prístup k histórii prehliadania považujem už od určitého veku za prehnanú opatrnosť a narúšanie súkromia,“ píše Jakub Celušák, ktorý sa zaoberá herným dizajnom a recenzuje na webe Vĺčatá.
Namiesto prepracovanej špionáže jednoducho stačí zahrať sa spolu. Ak rodič lipne na spoločných nedeľných prechádzkach, spoločné hranie hier je pre dieťa rovnako dôležité. Je to pritom ideálnou príležitosťou, ako dieťaťu vysvetliť zmysel hry a na rôznych príkladoch ilustrovať nástrahy internetu. „Aha, teraz ťa naháňajú policajti, lebo si porušil rýchlosť a zrazil týchto troch ľudí.“ Aj takto sa môže začať diskusia o cestnej premávke. Aj keď je pravda, že tínedžer by v tomto momente prevrátil oči. Herný vzťah treba pestovať odmala a stať sa v detskej izbe rešpektovaným spoluhráčom.
Keď sa už spolu hráte, treba si vybrať aj kvalitnú hru. Čo by si každý rodič vybral na spoločné čítanie – Twilight alebo Pána prsteňov? Kvalitná hra je umeleckým dielom. Namiesto hier s bezcieľnym varením si môže rodič spolu s dieťaťom zahrať napríklad hru Minecraft, v ktorej hráči stavajú z blokov imaginárny svet. Patrí medzi tzv. sandbox hry, v ktorých má hráč úplnú slobodu a môže si postaviť, čo chce. Stavaním budov si dieťa rozvíja predstavivosť – stavia domy, paláce, ale aj vrchy a pri tom všetkom bojuje proti príšerám. „Netreba zabúdať ani na estetickú stránku hier. Pekné prostredie môže umocniť vzdelávací zážitok z hry,“ myslí si Božík.
Podľa nášho spolupracovníka Jura Malíčka sú videohry umením rovnako ako kinematografia, literatúra, výtvarné umenie či divadlo. Sú teda komplexným fenoménom a nedajú sa len tak ľahko nálepkovať ako kvalitná/braková. „Ako vieme, že Pán prsteňov je kvalitná literatúra a Twilight nie? Ktosi nám to povedal, náš zážitok môže byť diametrálne odlišný od toho, ako sa vec javí,“ myslí si Malíček.
Pravidlá kvality v umeleckých dielach dnes deťom určuje škola, ktorá bude ešte stále trvať aj na tom, aby deti poznali Kukučína. A to bez ohľadu na ich zážitok z Rysavej jalovice. Možno by raz zážitok z povinného čítania – teda z povinného informovania sa o umeleckej kvalite mohol prísť cez povinné hranie videohier. Najlepšie je však rozlíšiť kvalitnú hru skúsenosťou a zopár šťastných detí sa ju môže naučiť priamo od svojich rodičov. „Dcéra si prakticky našla svoje vlastné videohry, síce v mojej zbierke, ale nič som jej nezakazoval ani neodporúčal. Skôr som ju len tak jemne navigoval podľa toho, čo má rada – dinosaury, rozprávkové príbehy s tajomstvom, víly či zvieratká,“ odpovedá v ankete Malíček, už aj s konkrétnymi názvami hier. Okrem neho odpovedali aj traja ďalší otcovia – náruživí hráči, ktoré hry sa spolu s deťmi najradšej hrajú. Deti tak najlepšie pochytia cit pre dobrú hru a lepšie si vyberú aj bez rodičovského dohľadu. A môžu potom ony učiť rodičov hrať. V ankete tak odpovedá aj grafický dizajnér Ján Šicko. „Teraz sa zasa ja hrávam hry ich detstva, ale baví ma to čoraz menej. Lebo takmer vždy už prehrám.”
.boj so strieľačkami
„Videohry deti magneticky priťahujú. Bolo by škoda, keby sme túto silu neskúsili využiť na niečo užitočné,“ hovorí Michal Božík, mladý psychológ, ktorý učí v Poprade šiestakov nemčinu v rámci projektu Teach for Slovakia. Učenie sa nemčiny nie je práve najobľúbenejšia činnosť dvanásťročných šiestakov, tobôž nie, keď je to ich druhý povinný jazyk. Ich znudenosť sa Michal rozhodol prekonať aplikáciou Duolingo, ktorá má v sebe herné prvky – žiaci majú napríklad v každej lekcii tri životy a každou chybou môžu o jeden prísť. V hre pritom neexistuje slovenský preklad, nemčinu sa teda musia učiť cez angličtinu. „Napriek tomu zvládli za rok celé šiestacke učivo a začíname so siedmackým. Ostatní učitelia sa ma vypytujú, čo som tým deťom porobil. Všade na chodbách sa ozýva cinkanie tej aplikácie,“ smeje sa Michal.
Nikto si samozrejme nemyslí, že deti budú drviť Duolingo aj potom, čo prídu zo školy domov. Kľúčovým aspektom je tu rodič, ktorý by nemal hry len tak zakázať. Len málokedy vyhrá boj nad strieľačkami a ak aj áno, môže sa to otočiť proti nemu. „Bude súčasťou portálu aj osveta o zdravej časovej kontrole s tipmi, ako na to bez vyhrotených konfliktov?“ pýta sa matka na facebookovej stránke webu Vĺčatá, ktorý recenzuje edukatívne videohry a ukazuje rodičom spôsoby, ako využiť ich potenciál. Len nedávno ho spustila organizácia Mladý pes v spolupráci s Pixel Federation. „Doma sme zaviedli aplikáciu Screen Time, ale spracovať principiálnu revoltu u potomka („spolužiaci také blbé aplikácie nemajú!) bola celkom fuška. Vrátane toho, že dieťa potom nainštalovalo Screen Time nám. Nasledoval tajný mail manažérovi aplikácie s prosbou o odinštalovanie. Dokonca v angličtine.“
Rodičia generácie Z, teda detí narodených po roku 1995, zostávajú prekvapení, že ich deti sa v počítačoch vyznajú lepšie ako oni. Jednoducho sa do online doby narodili a vyháňať ich od internetu argumentmi typu „mal by si sa učiť“ alebo „mal by si viac čítať“, už nemá zmysel. To všetko môžu robiť na internete efektívnejšie. Túto schopnosť netreba odsúdiť len pre dôvod, ktorý od rodičov neustále počúvajú: „Ja som si po všetky informácie chodil do knižnice!“
.enemy down
Šiestaci v škole z Popradu môžu pokračovať v učení sa angličtiny aj doma, hoci nebudú hrať čisto edukatívne Duolingo. Väčšina videohier na internete sa dnes hrá online s ďalšími ľuďmi, deti sú preto nútené komunikovať s ostatnými spoluhráčmi. A skoro vždy po anglicky. „Základ anglickej slovnej zásoby som si vytvoril počas hrania hier,“ hovorí Božík, ktorý hral s kamarátmi hry aj 48 hodín v kuse. Aj vzdelávanie je oveľa zábavnejšie, ak medzi prvé slovíčka nepatrí apple alebo pencil case, ale enemy down.
Okrem komunikovania v angličtine pri videohrách neobstojí ani argument, ktorý ich zatracuje v porovnaní s knihami. Najobľúbenejšie hry majú komplexné príbehy, v ktorých je textu viac, než by si rodičia kedy pomysleli. Vo videohre na motívy fantasy ságy Zaklínač poľského autora Andrzeja Sapkowského sa hráči môžu dostať do ďalšieho levelu, iba ak porozumejú kontextu. „Hry posúvajú príbehy do ďalšej roviny. Dieťa sa môže stať súčasťou príbehu, môže byť dokonca jeho hlavným hrdinom,“ hovorí Michal Božík. Keď si dieťa namiesto papierových kníh Sapkowského ságu zahrá, nestráca hneď fantáziu a schopnosť tvorivo myslieť. Práve naopak, je oveľa väčšou zábavou, keď si môže dej sám vytvoriť.
Veď prečo inak by deti najradšej hrali hry, v ktorých môžu lietať či preskakovať budovy? Hráči milujú experimentovanie a prekonávanie hraníc. Francúzska sociologička Pascaline Lorentzová skúmala, ako na tínedžerov vplýva hra The Sims, v ktorej si môžu vytvoriť vlastného človeka a prostredníctvom príkazov riadiť jeho život. Svojho Simíka však môžu príkazmi doviesť k hocičomu – môžu ho dokonca aj zabiť. Všimla si, že pre tínedžerov bolo zábavné testovať limity svojej postavy, rozdávať čo najzvláštnejšie príkazy a pozorovať, čo sa stane. „Keď sú však svedkom toho, že ich Simik sa upáli, pretože nevie dobre variť, je to pre nich zásadná skúsenosť,“ píše Pascaline. „Podvedome si uvedomujú dôsledky svojho konania.“
Predstava rodiča, že jeho dieťa môže vo videohre niekoho upáliť, celkom stačí na to, aby hneď vypli počítač. Až tak tragicky to nevidí moderátor Rádia_FM Pavol Hubinák, ktorý je vášnivým hráčom a videohry hrá aj so svojím osemročným synom. „Či ho budem v budúcnosti chrániť pred strieľačkami a násilím v hrách? Netuším, ale ako dieťa som, samozrejme, aj ja zabíjal mimozemšťanov, no nemám potrebu to v dospelosti prenášať do reálneho života,” odpovedá v našej ankete medzi otcami – hráčmi. Násilie v hrách uvádza na pravú mieru aj sociologička Pascaline Lorentz. Ak zabíjanie v hrách vedie k zabíjaniu v skutočnom živote, tak potom naučiť sa šoférovať by malo viesť k zabíjaniu zrazením. „Hlavnou úlohou hráča vo väčšine hier nie je zabíjať, ale zostať nažive. A to je obrovský rozdiel – zostať nažive znamená zachrániť svoju postavu pred nepriateľom.“
.zbytočná rodičovská špionáž
Napriek tomu je dobré násilie v hrách deťom neustále vysvetľovať. Ak si teda rodič myslí, že vďaka videohre bude mať aspoň na chvíľu od potomka pokoj, nebude nadšený. „Rodič by nemal nechať dieťa hrať samo. Najhoršie je, ak sa hra stane iba bezmyšlienkovitou činnosťou,“ hovorí Božík. Keď však rodičia s kontrolou raz začnú, len málokedy ju ustrážia tak, aby sa neskončila profesionálnou špionážou. Cez aplikáciu SecureTeen Parental Control môžete sledovať stránky, ktoré dieťa prezerá,. Automaticky tiež upozorňuje na vyhľadávanie vami zadaných slov – prednastavené sú napríklad sex, samovražda, šikana. „Dlho som premýšľal, ako vyjadriť moje pocity pri zistení, kam až dokáže zájsť kontrola rodičov. Čítanie správ, prístup k histórii prehliadania považujem už od určitého veku za prehnanú opatrnosť a narúšanie súkromia,“ píše Jakub Celušák, ktorý sa zaoberá herným dizajnom a recenzuje na webe Vĺčatá.
Namiesto prepracovanej špionáže jednoducho stačí zahrať sa spolu. Ak rodič lipne na spoločných nedeľných prechádzkach, spoločné hranie hier je pre dieťa rovnako dôležité. Je to pritom ideálnou príležitosťou, ako dieťaťu vysvetliť zmysel hry a na rôznych príkladoch ilustrovať nástrahy internetu. „Aha, teraz ťa naháňajú policajti, lebo si porušil rýchlosť a zrazil týchto troch ľudí.“ Aj takto sa môže začať diskusia o cestnej premávke. Aj keď je pravda, že tínedžer by v tomto momente prevrátil oči. Herný vzťah treba pestovať odmala a stať sa v detskej izbe rešpektovaným spoluhráčom.
Keď sa už spolu hráte, treba si vybrať aj kvalitnú hru. Čo by si každý rodič vybral na spoločné čítanie – Twilight alebo Pána prsteňov? Kvalitná hra je umeleckým dielom. Namiesto hier s bezcieľnym varením si môže rodič spolu s dieťaťom zahrať napríklad hru Minecraft, v ktorej hráči stavajú z blokov imaginárny svet. Patrí medzi tzv. sandbox hry, v ktorých má hráč úplnú slobodu a môže si postaviť, čo chce. Stavaním budov si dieťa rozvíja predstavivosť – stavia domy, paláce, ale aj vrchy a pri tom všetkom bojuje proti príšerám. „Netreba zabúdať ani na estetickú stránku hier. Pekné prostredie môže umocniť vzdelávací zážitok z hry,“ myslí si Božík.
Podľa nášho spolupracovníka Jura Malíčka sú videohry umením rovnako ako kinematografia, literatúra, výtvarné umenie či divadlo. Sú teda komplexným fenoménom a nedajú sa len tak ľahko nálepkovať ako kvalitná/braková. „Ako vieme, že Pán prsteňov je kvalitná literatúra a Twilight nie? Ktosi nám to povedal, náš zážitok môže byť diametrálne odlišný od toho, ako sa vec javí,“ myslí si Malíček.
Pravidlá kvality v umeleckých dielach dnes deťom určuje škola, ktorá bude ešte stále trvať aj na tom, aby deti poznali Kukučína. A to bez ohľadu na ich zážitok z Rysavej jalovice. Možno by raz zážitok z povinného čítania – teda z povinného informovania sa o umeleckej kvalite mohol prísť cez povinné hranie videohier. Najlepšie je však rozlíšiť kvalitnú hru skúsenosťou a zopár šťastných detí sa ju môže naučiť priamo od svojich rodičov. „Dcéra si prakticky našla svoje vlastné videohry, síce v mojej zbierke, ale nič som jej nezakazoval ani neodporúčal. Skôr som ju len tak jemne navigoval podľa toho, čo má rada – dinosaury, rozprávkové príbehy s tajomstvom, víly či zvieratká,“ odpovedá v ankete Malíček, už aj s konkrétnymi názvami hier. Okrem neho odpovedali aj traja ďalší otcovia – náruživí hráči, ktoré hry sa spolu s deťmi najradšej hrajú. Deti tak najlepšie pochytia cit pre dobrú hru a lepšie si vyberú aj bez rodičovského dohľadu. A môžu potom ony učiť rodičov hrať. V ankete tak odpovedá aj grafický dizajnér Ján Šicko. „Teraz sa zasa ja hrávam hry ich detstva, ale baví ma to čoraz menej. Lebo takmer vždy už prehrám.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.