Taký scenár vytváral riziko značného oslabenia Putinovej pozície a podkopania jeho legitimity. Vládnuť krajine jeho zvyčajným autoritatívnym štýlom z pozície „národného lídra“ by bolo oveľa zložitejšie.
Volebná kampaň si vyžadovala maximálnu mobilizáciu rezerv moci, aby sa zabezpečilo Putinovo víťazstvo v prvom kole. Kľúčovou podmienkou pre jeho víťazstvo bolo nepripustiť k voľbám reálnych súperov, pripravených vážne bojovať o prezidentský post, a taktiež totálna administratívna kontrola všetkých relevantných médií. Voľby 2012 sa nezaobišli ani bez priamych machinácií ako vhadzovanie falošných lístkov, falšovanie, prepisovanie protokolov, viacnásobné hlasovanie tých istých voličov.
Keď sa na základe volebných výsledkov Putin vrátil do prezidentského kresla, prijal mnoho populistických rozhodnutí, aby si upevnil preferencie. Predovšetkým podpísal takzvané „májové výnosy“ roku 2012, ktoré mnohí experti vyhodnotili ako rozhadzovačné a ekonomicky nepodložené. No ani takýto populizmus nezmenil tendenciu: preferencie hlavy štátu po voľbách začali klesať. Navyše plnenie „májových výnosov“ sa začalo zadŕhať a asi po roku Putin podrobil vládu verejnej kritike za neefektívne narábanie prostriedkami na ich realizáciu.
V lete 2013 bolo očividné, že tradičné technológie zaručujúce Putinovu popularitu počas posledných rokov nie sú schopné zvýšiť jeho preferencie nad 40 – 45 percent. Podľa všetkých príznakov táto negatívna tendencia Kremeľ vážne znepokojila a ľudia okolo Putina začali pracovať na zásadne nových spôsoboch upevnenia Putinových preferencií.
Scenár „návratu Krymu do Ruska“ administratíva Ruskej federácie nepochybne vopred naplánovala a starostlivo pripravila. Rozsah tejto prípravy je dnes zrejmý. Ešte pred vtrhnutím na Krym ruské tajné služby získali generálov a dôstojníkov ukrajinskej armády, predstaviteľov a spolupracovníkov silových rezortov, ktorí v rozhodujúcom okamihu porušili prísahu a prešli na stranu Ruskej federácie. Činy Ruska aktívne podporili Moskvou financovaní miestni separatistickí politici a médiá.
Lojálnosť prejavil aj krymský biznis, ktorý dostával z ruských bánk výhodné úvery za netrhových podmienok. Okrem toho prebiehali permanentné snahy oslabovať ukrajinskú ekonomiku a ukrajinský politický systém ako taký. Pravidelne sa začínali „plynové vojny“, zavádzali sa a rušili embargá na potraviny. Uskutočňoval sa otvorený tlak na ukrajinskú administratívu s cieľom vynútiť si účasť Ukrajiny v najrôznejších „integračných“ projektoch Kremľa, obmedzujúcich suverenitu niekdajších sovietskych republík.
Revolúcia v Kyjeve a útek prezidenta Janukovyča z krajiny začiatkom roku 2014 na istý čas oslabili ukrajinský štát a zo strany Kremľa vytvorili ideálne podmienky pre razantné akcie na oddelenie Krymu.
S podporou ruských vojsk a tajných služieb (čo asi o rok verejne priznal aj sám Putin) sa na území polostrova zorganizovalo referendum, ktoré sa stalo formálnym základom na začlenenie Krymu do Ruska.
Pripojenie Krymu k Rusku, aktívne podporované štátnou propagandou, umožnilo Putinovi výrazne si upevniť vlastnú legitimitu. Jeho popularita dosiahla rekordnú výšku.
No Krymom sa to neskončilo a čoskoro sa na území okresov Doneckej a Luhanskej oblasti začala plnohodnotná vojna. Proti ozbrojeným silám Ukrajiny stáli separatisti žiadajúci, aby sa územia, ktoré kontrolujú, vyčlenili z Ukrajiny a hneď po Kryme pripojili k Ruskej federácii. Ako vyplýva z materiálov tejto štúdie, aktívnu politickú, ekonomickú, kádrovú a tiež priamu vojenskú podporu separatistom poskytla ruská administratíva. Dôvody, pre ktoré Putin fakticky rozpútal ozbrojený konflikt na území cudzieho štátu, umožňujú dva výklady jeho počinov.
Prvý výklad spočíva v tom, že krymský úspech utvrdil prezidenta RF v pripravenosti ruskojazyčných oblastí Ukrajiny stať sa súčasťou ruského štátu. Fakticky šlo o „sceľovanie ruských zemí“ a takáto úloha priťahovala Putina svojím historickým formátom bez ohľadu na možné náklady. Na zdôvodnenie nároku na tieto zeme boli zaktivizovaní miestni separatisti, ktorých podporili bojovníci a politickí manažéri, čo prišli do Donbasu z Moskvy a iných ruských miest. Mimochodom, tieto snahy nepriniesli viac ako lokálny výsledok: s výnimkou niektorých okresov Doneckej a Luhanskej oblasti ostatné ruskojazyčné okresy po určitom vzruchu potvrdili svoj úmysel ostať vo zväzku Ukrajiny. Vzniknutá situácia motivovala Putina hľadať politické východisko z krízy bez ohľadu na zjavnú vojenskú prevahu, a v mnohom napomáhala mierové rokovania s novou ukrajinskou mocou.
Druhý výklad: Putin od začiatku chápal, že myš-
lienka sformovať v Donbase štátny útvar s perspektívou jeho pripojenia k Ruskej federácii má oveľa viac prívržencov medzi občanmi Ruska než Ukrajiny. V súvislosti s tým vojenský konflikt vyprovokoval preto, aby si vytvoril výhodnú rokovaciu pozíciu v dialógu s krajinami Západu. Zastavenie paľby v Donbase, ktoré je Kremeľ schopný garantovať, sa môže stať základom pre zrušenie ekonomických a politických sankcií proti Rusku, čo nevyhnutne nasledovali po pripojení Krymu. Navyše, ak sa zrealizuje tento scenár, prestane byť aktuálna otázka o legálnosti začlenenia polostrova do zväzku Ruskej federácie a západné krajiny uznajú Krym za ruské územie ak aj nie formálne, tak aspoň fakticky.
Tak či onak, koniec rusko-ukrajinského konfliktu je v nedohľadne. Putin ním získal zjavné politické dividendy vnútri svojej krajiny, no on zároveň nesie v sebe značné riziko.
Po prvé: Ruská moc je nútená ďalej podporovať separatistov v Donbase bez ohľadu na rastúce politické a ekonomické výdavky. Odmietnutie tejto podpory sa môže chápať ako zrada terajších Putinových prívržencov (vrátane tých, čo získali bojovú skúsenosť na východe Ukrajiny) a mohlo by vnútri Ruska vyvolať vlnu prudkej nespokojnosti s prezidentom.
Po druhé: Pokračovanie konfrontácie so Západom, izolácia a sankcie sú schopné spôsobiť značnú ujmu ruskej ekonomike. Vytvára to riziko sociálnych protestov, ktoré opäť môžu zničiť preferencie hlavy Ruskej federácie.
Napokon, oslabenie Putinovej pozície na svetovej scéne a eskalácia rusko-ukrajinského konfliktu vytvárajú pre súčasného prezidenta Ruska reálnu hrozbu trestného stíhania. Zmena globálnej politickej situácie sa pokojne môže skončiť pre Putina oficiálnym obvinením z vojnových zločinov a lavicou obžalovaných na Medzinárodnom trestnom súde.
Volebná kampaň si vyžadovala maximálnu mobilizáciu rezerv moci, aby sa zabezpečilo Putinovo víťazstvo v prvom kole. Kľúčovou podmienkou pre jeho víťazstvo bolo nepripustiť k voľbám reálnych súperov, pripravených vážne bojovať o prezidentský post, a taktiež totálna administratívna kontrola všetkých relevantných médií. Voľby 2012 sa nezaobišli ani bez priamych machinácií ako vhadzovanie falošných lístkov, falšovanie, prepisovanie protokolov, viacnásobné hlasovanie tých istých voličov.
Keď sa na základe volebných výsledkov Putin vrátil do prezidentského kresla, prijal mnoho populistických rozhodnutí, aby si upevnil preferencie. Predovšetkým podpísal takzvané „májové výnosy“ roku 2012, ktoré mnohí experti vyhodnotili ako rozhadzovačné a ekonomicky nepodložené. No ani takýto populizmus nezmenil tendenciu: preferencie hlavy štátu po voľbách začali klesať. Navyše plnenie „májových výnosov“ sa začalo zadŕhať a asi po roku Putin podrobil vládu verejnej kritike za neefektívne narábanie prostriedkami na ich realizáciu.
V lete 2013 bolo očividné, že tradičné technológie zaručujúce Putinovu popularitu počas posledných rokov nie sú schopné zvýšiť jeho preferencie nad 40 – 45 percent. Podľa všetkých príznakov táto negatívna tendencia Kremeľ vážne znepokojila a ľudia okolo Putina začali pracovať na zásadne nových spôsoboch upevnenia Putinových preferencií.
Scenár „návratu Krymu do Ruska“ administratíva Ruskej federácie nepochybne vopred naplánovala a starostlivo pripravila. Rozsah tejto prípravy je dnes zrejmý. Ešte pred vtrhnutím na Krym ruské tajné služby získali generálov a dôstojníkov ukrajinskej armády, predstaviteľov a spolupracovníkov silových rezortov, ktorí v rozhodujúcom okamihu porušili prísahu a prešli na stranu Ruskej federácie. Činy Ruska aktívne podporili Moskvou financovaní miestni separatistickí politici a médiá.
Lojálnosť prejavil aj krymský biznis, ktorý dostával z ruských bánk výhodné úvery za netrhových podmienok. Okrem toho prebiehali permanentné snahy oslabovať ukrajinskú ekonomiku a ukrajinský politický systém ako taký. Pravidelne sa začínali „plynové vojny“, zavádzali sa a rušili embargá na potraviny. Uskutočňoval sa otvorený tlak na ukrajinskú administratívu s cieľom vynútiť si účasť Ukrajiny v najrôznejších „integračných“ projektoch Kremľa, obmedzujúcich suverenitu niekdajších sovietskych republík.
Revolúcia v Kyjeve a útek prezidenta Janukovyča z krajiny začiatkom roku 2014 na istý čas oslabili ukrajinský štát a zo strany Kremľa vytvorili ideálne podmienky pre razantné akcie na oddelenie Krymu.
S podporou ruských vojsk a tajných služieb (čo asi o rok verejne priznal aj sám Putin) sa na území polostrova zorganizovalo referendum, ktoré sa stalo formálnym základom na začlenenie Krymu do Ruska.
Pripojenie Krymu k Rusku, aktívne podporované štátnou propagandou, umožnilo Putinovi výrazne si upevniť vlastnú legitimitu. Jeho popularita dosiahla rekordnú výšku.
No Krymom sa to neskončilo a čoskoro sa na území okresov Doneckej a Luhanskej oblasti začala plnohodnotná vojna. Proti ozbrojeným silám Ukrajiny stáli separatisti žiadajúci, aby sa územia, ktoré kontrolujú, vyčlenili z Ukrajiny a hneď po Kryme pripojili k Ruskej federácii. Ako vyplýva z materiálov tejto štúdie, aktívnu politickú, ekonomickú, kádrovú a tiež priamu vojenskú podporu separatistom poskytla ruská administratíva. Dôvody, pre ktoré Putin fakticky rozpútal ozbrojený konflikt na území cudzieho štátu, umožňujú dva výklady jeho počinov.
Prvý výklad spočíva v tom, že krymský úspech utvrdil prezidenta RF v pripravenosti ruskojazyčných oblastí Ukrajiny stať sa súčasťou ruského štátu. Fakticky šlo o „sceľovanie ruských zemí“ a takáto úloha priťahovala Putina svojím historickým formátom bez ohľadu na možné náklady. Na zdôvodnenie nároku na tieto zeme boli zaktivizovaní miestni separatisti, ktorých podporili bojovníci a politickí manažéri, čo prišli do Donbasu z Moskvy a iných ruských miest. Mimochodom, tieto snahy nepriniesli viac ako lokálny výsledok: s výnimkou niektorých okresov Doneckej a Luhanskej oblasti ostatné ruskojazyčné okresy po určitom vzruchu potvrdili svoj úmysel ostať vo zväzku Ukrajiny. Vzniknutá situácia motivovala Putina hľadať politické východisko z krízy bez ohľadu na zjavnú vojenskú prevahu, a v mnohom napomáhala mierové rokovania s novou ukrajinskou mocou.
Druhý výklad: Putin od začiatku chápal, že myš-
lienka sformovať v Donbase štátny útvar s perspektívou jeho pripojenia k Ruskej federácii má oveľa viac prívržencov medzi občanmi Ruska než Ukrajiny. V súvislosti s tým vojenský konflikt vyprovokoval preto, aby si vytvoril výhodnú rokovaciu pozíciu v dialógu s krajinami Západu. Zastavenie paľby v Donbase, ktoré je Kremeľ schopný garantovať, sa môže stať základom pre zrušenie ekonomických a politických sankcií proti Rusku, čo nevyhnutne nasledovali po pripojení Krymu. Navyše, ak sa zrealizuje tento scenár, prestane byť aktuálna otázka o legálnosti začlenenia polostrova do zväzku Ruskej federácie a západné krajiny uznajú Krym za ruské územie ak aj nie formálne, tak aspoň fakticky.
Tak či onak, koniec rusko-ukrajinského konfliktu je v nedohľadne. Putin ním získal zjavné politické dividendy vnútri svojej krajiny, no on zároveň nesie v sebe značné riziko.
Po prvé: Ruská moc je nútená ďalej podporovať separatistov v Donbase bez ohľadu na rastúce politické a ekonomické výdavky. Odmietnutie tejto podpory sa môže chápať ako zrada terajších Putinových prívržencov (vrátane tých, čo získali bojovú skúsenosť na východe Ukrajiny) a mohlo by vnútri Ruska vyvolať vlnu prudkej nespokojnosti s prezidentom.
Po druhé: Pokračovanie konfrontácie so Západom, izolácia a sankcie sú schopné spôsobiť značnú ujmu ruskej ekonomike. Vytvára to riziko sociálnych protestov, ktoré opäť môžu zničiť preferencie hlavy Ruskej federácie.
Napokon, oslabenie Putinovej pozície na svetovej scéne a eskalácia rusko-ukrajinského konfliktu vytvárajú pre súčasného prezidenta Ruska reálnu hrozbu trestného stíhania. Zmena globálnej politickej situácie sa pokojne môže skončiť pre Putina oficiálnym obvinením z vojnových zločinov a lavicou obžalovaných na Medzinárodnom trestnom súde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.