Vladimír Putin je televízna hviezda. Jeho prezidentský kalendár platí od jednej relácie Priamaja linija k druhej. Hypertrofovaná rola televízie v komunikácii medzi mocou a spoločnosťou sa vytvorila ešte v rokoch prezidentovania Borisa Jeľcina, no práve Vladimírovi Putinovi sa podarilo vybudovať telecentrický štát, v ktorom všetky spoločenské inštitúty – od cirkvi po armádu – nahradil patričný televízny obrázok. V tomto zmysle je príznačný škandál z jari 2015, keď novinári zo servera RBK odhalili, že televízne reportáže o pravidelných pracovných stretnutiach Vladimíra Putina, ktoré vysielajú federálne televízne stanice, boli nasnímané dávno pred dňom ich vysielania, a kde sa v tom čase nachádzal reálny Putin, sa jednoducho nevie.
Dá sa predpokladať, že takáto prax sa začala dávno pred rokom 2015, len si ju dovtedy nikto nevšímal a nikto nevie, koľko ešte takých vopred nasnímaných filmíkov spočíva vo videotéke Kremľa a čaká na svoju chvíľu.
Do začiatku roku 2014 sa ruská propaganda mnohým zdala odporná.
Šlo to tak ďaleko, že výsledkom niektorých televíznych reportáží o opozícii boli reálne trestné stíhania a uväznenia. No po vzniku politickej opozície v Kyjeve koncom roku 2013 bolo jasné, že tá politická propaganda, s ktorou sa spoločnosť dovtedy stretávala, bola pomerne diétna. Aj samotní propagandisti netajili, že v „mierových časoch“ nejdú na plný plyn. Napríklad v roku 2011 Margarita Simoňanová, šéfka štátneho kanála Russia Today, vysielajúceho pre divákov na Západe, otvorene vysvetľovala zmysel existencie svojho média: „Keď nie je vojna, akoby ani nebolo potrebné. No, dočerta, keď je vojna, je to priam kritické. Nedá sa však vytvoriť armádu týždeň po tom, ako sa vojna začala.“
„Vojna“ sa pre Kremeľ začala na kyjevskom Majdane koncom jesene 2013. Podľa oficiálnych ruských médií opozičné hnutie v ukrajinskom hlavnom meste vyzeralo tak, že za eurointegráciu (a vtedy šlo len o ňu) vystupujú dedičia kolaborantov druhej svetovej vojny a radikálni nacionalisti, pripravení div že nie na etnické čistky. Zmienky ukrajinskej nacionalistickej organizácie Pravý sektor v ruských médiách v istom okamihu značne prevýšili zmienky o Putinovej strane Jednotné Rusko, hoci Pravý sektor v ukrajinských voľbách nezískal ani dve percentá hlasov.
Po úteku Viktora Janukovyča ruské televízie začali nazývať nových predstaviteľov Ukrajiny výlučne „vojenskou chuntou“ a vojenskú operáciu proti separatistom na východe krajiny – „trestnou výpravou“.
Treba poznamenať, že dlhé roky ruská propaganda venovala výnimočnú pozornosť Veľkej vlasteneckej vojne a Vladimír Putin povýšil túto tému na kľúčovú vo vlastnom systéme ideologických súradníc. Štátna agentúra RIA Novosti v roku 2005 založila novú tradíciu k sviatku 9. mája – masové nosenie georgievských stužiek so sloganom „Pamätám, som hrdý“. Najľudskejší sovietsky sviatok sa stal hlavným národným sviatkom Putinovho Ruska – na prvý pohľad dobrá vec. No aj tá sa ukázala mimoriadne utilitárnou, keď prišla reč na konflikt s Ukrajinou.
Rétorika vojnových čias sa premietla na aktuálne politické dianie. Ukrajinská administratíva sa v rétorike kremeľskej propagandy stala „banderovskou“ a „nacistickou“ a Rusko sa odrazu venovalo tomu istému, čomu v rokoch 1941 – 1945: boju s fašistami. Georgievská stužka sa zo symbolu pamäti zmenila na atribút dnešného vzdoru – ak nosíš stužku, si za oddelenie Krymu a Donbasu od Ukrajiny, si nepriateľ „banderovcov“. Antifašistická rétorika, ktorú používajú oficiálne média, previedla politickú krízu na jazyk vojny za zničenie. Emblematickou udalosťou takejto vojny sa stala reportáž Prvého kanálu o „ukrižovanom chlapcovi“ – v hlavnom spravodajskom programe hlavnej televíznej stanice krajiny ukázali ženu, ktorá vraj videla, ako v Slaviansku, opustenom rebelmi separatistickej armády, ukrajinskí národní gardisti na vývesnej tabuli ukrižovali šesťročného chlapca. Túto informáciu nikto nepotvrdil. Ba čo viac, vysvitlo, že hlavná postava reportáže v Slaviansku nikdy nebola. Prvý kanál sa za túto reportáž musel ospravedlniť.
S tým istým mestom sa spája aj štvanica na ruského hudobníka Andreja Makareviča, ktorý bol v Slaviansku po tom, ako tam prišli ukrajinské vojská, a ktorý v susednom mestečku vystúpil pre miestnych obyvateľov a utečencov. V interpretácii kremeľských médií sa obecenstvo zmenilo na „vykonávateľov trestu“ a koncert na „špinavú protiruskú výtržnosť“. Prívrženci moci nazvali Makareviča nepriateľom Ruska a žiadali, aby mu odňali štátne vyznamenania.
Vojna na Ukrajine prezentovala aj diverzifikáciu ruskej propagandy v závislosti od publika a spôsobu dodávania informácií. Televízia je absolútny mainstream a obraz, ktorý poskytuje, musí byť maximálne všeobecný a abstraktný, bez zbytočných podrobností. Príjemca televíznych správ je pasívny a televízia sa usiluje nezaťažiť ho zbytočnými podrobnosťami.
Tak napríklad o veliteľovi separatistov Slavianska Igorovi Girkinovi (pseudonym Strelkov) federálne televízne stanice prinášali minimum informácií. Neexistuje Girkin, ktorý mal účasť na pripojení Krymu, ani vo filme Krym. Cesta do vlasti, kde Vladimír Putin prvý raz priznal pôsobenie ruskej armády na území ukrajinského polostrova. Zato sa Girkin stal hrdinom tabloidov a spravodajských rádií, čiže tých mediálnych zdrojov, ktorých čitatelia a poslucháči sa usilujú získavať informácie z rôznych zdrojov, a nie iba z oficióznych médií. Také publikum neuverí nepodloženým historkám o „ukrižovanom chlapcovi“ a žiada si dôkladnejší prístup. Preto spravodajca LifeNews Semion Pegov a spravodajcovia Komsomolskej pravdy Dmitrij Stešin a Alexander Koc sprostredkúvali svojim divákom a čitateľom to, čo zamlčiavali ruské televízne stanice. Celkom otvorene mohli hovoriť aj o „predajniach vojenských potrieb“, dodávajúcich zbrane separatistom, aj o konfliktoch vo vedeniach „národných republík“ a scéna z reportáže LifeNews, v ktorej veliteľ separatistov prezývaný Givi núti ukrajinských zajatcov jesť svoje stužky vyznamenaní by bola priveľmi šokujúca pre program Vremia.
Z vysielaní federálnych staníc by otvorenosťou mohol tabloidom a online vysielaniu konkurovať len program Novosti týždňa v televízii Rossija 1. Bol vytvorený na spôsob amerických večerných šou a zohral zásadnú úlohu v rozšírení hraníc toho, čo je dovolené v ruskom vysielaní. Šéf Dmitrij Kiseľov, na začiatku ukrajinského konfliktu vymenovaný za vedúceho niekdajšej Ria Novosti, vedie svoju súkromnú vojnu s Ukrajinou a verejne hlása pripravenosť našej krajiny premeniť USA na „rádioaktívny popol“.
Aj Kiseľovov kolega Vladimír Soloviov, ktorý moderuje analogickú šou v tej istej televízii, sa usiluje dosiahnuť úroveň Novostí týždňa, no tradične zaostáva za Kiseľovom, ktorý je už zaradený na zozname sankcií Západu.
Dá sa to pochopiť: Soloviov má dom v Taliansku a byť sankcionovaný navidomoči neladí s jeho plánmi, hoci zlopovestná „atmosféra nenávisti“ prekvitá aj v jeho reláciách v televíziách Rossija 1 a Majak. Napokon celé vysielanie ruských štátnych médií je jednou totálnou atmosférou nenávisti už bez akýchkoľvek úvodzoviek. Keď sa toto všetko skončí, Rusko sa ešte dlho bude spamätávať a zbavovať sa etických štandardov propagandy v rokoch 2014 – 2015.
Dá sa predpokladať, že takáto prax sa začala dávno pred rokom 2015, len si ju dovtedy nikto nevšímal a nikto nevie, koľko ešte takých vopred nasnímaných filmíkov spočíva vo videotéke Kremľa a čaká na svoju chvíľu.
Do začiatku roku 2014 sa ruská propaganda mnohým zdala odporná.
Šlo to tak ďaleko, že výsledkom niektorých televíznych reportáží o opozícii boli reálne trestné stíhania a uväznenia. No po vzniku politickej opozície v Kyjeve koncom roku 2013 bolo jasné, že tá politická propaganda, s ktorou sa spoločnosť dovtedy stretávala, bola pomerne diétna. Aj samotní propagandisti netajili, že v „mierových časoch“ nejdú na plný plyn. Napríklad v roku 2011 Margarita Simoňanová, šéfka štátneho kanála Russia Today, vysielajúceho pre divákov na Západe, otvorene vysvetľovala zmysel existencie svojho média: „Keď nie je vojna, akoby ani nebolo potrebné. No, dočerta, keď je vojna, je to priam kritické. Nedá sa však vytvoriť armádu týždeň po tom, ako sa vojna začala.“
„Vojna“ sa pre Kremeľ začala na kyjevskom Majdane koncom jesene 2013. Podľa oficiálnych ruských médií opozičné hnutie v ukrajinskom hlavnom meste vyzeralo tak, že za eurointegráciu (a vtedy šlo len o ňu) vystupujú dedičia kolaborantov druhej svetovej vojny a radikálni nacionalisti, pripravení div že nie na etnické čistky. Zmienky ukrajinskej nacionalistickej organizácie Pravý sektor v ruských médiách v istom okamihu značne prevýšili zmienky o Putinovej strane Jednotné Rusko, hoci Pravý sektor v ukrajinských voľbách nezískal ani dve percentá hlasov.
Po úteku Viktora Janukovyča ruské televízie začali nazývať nových predstaviteľov Ukrajiny výlučne „vojenskou chuntou“ a vojenskú operáciu proti separatistom na východe krajiny – „trestnou výpravou“.
Treba poznamenať, že dlhé roky ruská propaganda venovala výnimočnú pozornosť Veľkej vlasteneckej vojne a Vladimír Putin povýšil túto tému na kľúčovú vo vlastnom systéme ideologických súradníc. Štátna agentúra RIA Novosti v roku 2005 založila novú tradíciu k sviatku 9. mája – masové nosenie georgievských stužiek so sloganom „Pamätám, som hrdý“. Najľudskejší sovietsky sviatok sa stal hlavným národným sviatkom Putinovho Ruska – na prvý pohľad dobrá vec. No aj tá sa ukázala mimoriadne utilitárnou, keď prišla reč na konflikt s Ukrajinou.
Rétorika vojnových čias sa premietla na aktuálne politické dianie. Ukrajinská administratíva sa v rétorike kremeľskej propagandy stala „banderovskou“ a „nacistickou“ a Rusko sa odrazu venovalo tomu istému, čomu v rokoch 1941 – 1945: boju s fašistami. Georgievská stužka sa zo symbolu pamäti zmenila na atribút dnešného vzdoru – ak nosíš stužku, si za oddelenie Krymu a Donbasu od Ukrajiny, si nepriateľ „banderovcov“. Antifašistická rétorika, ktorú používajú oficiálne média, previedla politickú krízu na jazyk vojny za zničenie. Emblematickou udalosťou takejto vojny sa stala reportáž Prvého kanálu o „ukrižovanom chlapcovi“ – v hlavnom spravodajskom programe hlavnej televíznej stanice krajiny ukázali ženu, ktorá vraj videla, ako v Slaviansku, opustenom rebelmi separatistickej armády, ukrajinskí národní gardisti na vývesnej tabuli ukrižovali šesťročného chlapca. Túto informáciu nikto nepotvrdil. Ba čo viac, vysvitlo, že hlavná postava reportáže v Slaviansku nikdy nebola. Prvý kanál sa za túto reportáž musel ospravedlniť.
S tým istým mestom sa spája aj štvanica na ruského hudobníka Andreja Makareviča, ktorý bol v Slaviansku po tom, ako tam prišli ukrajinské vojská, a ktorý v susednom mestečku vystúpil pre miestnych obyvateľov a utečencov. V interpretácii kremeľských médií sa obecenstvo zmenilo na „vykonávateľov trestu“ a koncert na „špinavú protiruskú výtržnosť“. Prívrženci moci nazvali Makareviča nepriateľom Ruska a žiadali, aby mu odňali štátne vyznamenania.
Vojna na Ukrajine prezentovala aj diverzifikáciu ruskej propagandy v závislosti od publika a spôsobu dodávania informácií. Televízia je absolútny mainstream a obraz, ktorý poskytuje, musí byť maximálne všeobecný a abstraktný, bez zbytočných podrobností. Príjemca televíznych správ je pasívny a televízia sa usiluje nezaťažiť ho zbytočnými podrobnosťami.
Tak napríklad o veliteľovi separatistov Slavianska Igorovi Girkinovi (pseudonym Strelkov) federálne televízne stanice prinášali minimum informácií. Neexistuje Girkin, ktorý mal účasť na pripojení Krymu, ani vo filme Krym. Cesta do vlasti, kde Vladimír Putin prvý raz priznal pôsobenie ruskej armády na území ukrajinského polostrova. Zato sa Girkin stal hrdinom tabloidov a spravodajských rádií, čiže tých mediálnych zdrojov, ktorých čitatelia a poslucháči sa usilujú získavať informácie z rôznych zdrojov, a nie iba z oficióznych médií. Také publikum neuverí nepodloženým historkám o „ukrižovanom chlapcovi“ a žiada si dôkladnejší prístup. Preto spravodajca LifeNews Semion Pegov a spravodajcovia Komsomolskej pravdy Dmitrij Stešin a Alexander Koc sprostredkúvali svojim divákom a čitateľom to, čo zamlčiavali ruské televízne stanice. Celkom otvorene mohli hovoriť aj o „predajniach vojenských potrieb“, dodávajúcich zbrane separatistom, aj o konfliktoch vo vedeniach „národných republík“ a scéna z reportáže LifeNews, v ktorej veliteľ separatistov prezývaný Givi núti ukrajinských zajatcov jesť svoje stužky vyznamenaní by bola priveľmi šokujúca pre program Vremia.
Z vysielaní federálnych staníc by otvorenosťou mohol tabloidom a online vysielaniu konkurovať len program Novosti týždňa v televízii Rossija 1. Bol vytvorený na spôsob amerických večerných šou a zohral zásadnú úlohu v rozšírení hraníc toho, čo je dovolené v ruskom vysielaní. Šéf Dmitrij Kiseľov, na začiatku ukrajinského konfliktu vymenovaný za vedúceho niekdajšej Ria Novosti, vedie svoju súkromnú vojnu s Ukrajinou a verejne hlása pripravenosť našej krajiny premeniť USA na „rádioaktívny popol“.
Aj Kiseľovov kolega Vladimír Soloviov, ktorý moderuje analogickú šou v tej istej televízii, sa usiluje dosiahnuť úroveň Novostí týždňa, no tradične zaostáva za Kiseľovom, ktorý je už zaradený na zozname sankcií Západu.
Dá sa to pochopiť: Soloviov má dom v Taliansku a byť sankcionovaný navidomoči neladí s jeho plánmi, hoci zlopovestná „atmosféra nenávisti“ prekvitá aj v jeho reláciách v televíziách Rossija 1 a Majak. Napokon celé vysielanie ruských štátnych médií je jednou totálnou atmosférou nenávisti už bez akýchkoľvek úvodzoviek. Keď sa toto všetko skončí, Rusko sa ešte dlho bude spamätávať a zbavovať sa etických štandardov propagandy v rokoch 2014 – 2015.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.