A vysvetlil, odkiaľ môžu mať ruské vojenské uniformy: „Poobzerajte sa v postsovietskom priestore. Tam je plno uniforiem, ktoré sa ponášajú... Zájdite si u nás do predajne a kúpite si akúkoľvek uniformu.“
No o poldruha mesiaca, 17. apríla 2014, počas vysielania Priamej linii „s ľudom“ sám Vladimír Putin trochu pootvoril dvere „predajne“, z ktorej vyšli vystrojení a vyzbrojení, ako príslušníci útvarov osobitného určenia – „zelení mužíčkovia“: „Netajil som (poznámka: hoci až do toho okamihu to tajil), že naša úloha spočívala v tom, aby sme zabezpečili podmienky na slobodný prejav vôle Krymčanov... Preto za chrbtom síl krymskej domobrany, pravdaže, stáli naši vojaci.“
O tom, kto a od ktorého okamihu „stál za chrbtom prejavu slobodnej vôle Krymčanov“ neskôr porozprávali pre portál Meduza samotní ruskí vojaci.
Oficiálnym, aj keď vedľajším potvrdením toho, že na Kryme sa odohrala štandardná vojenská operácia, bolo to, že na jar 2014 Ministerstvo obrany RF založilo (najprv tajne – informácia o tom sa zjavovala na internete a hneď zas mizla) medailu Za návrat Krymu.
Prvé takéto vyznamenania boli udelené už 24. marca 2014. Z rúk ministra obrany Sergeja Šojgu ho prevzali ruskí námorní pešiaci, dôstojníci z velenia Čiernomorskej flotily vojnového námorníctva Ruska a tiež vojaci Centrálneho a Južného vojenského okruhu. Fakt existencie vyznamenania vtedy potvrdil spolupracovník tlačovej služby Centrálneho vojenského okruhu Jaroslav Roščupkin, ktorý konštatoval, že „mnohí vojaci boli skutočne vyznamenaní týmito medailami“. Mimochodom, hneď sa aj preriekol, že „vojaci sa nenachádzali na Kryme“, ale „pomáhali tak, že zabezpečovali na území Ruska spojenie, dopravu a podobne“.
Štátna lož o anexii Krymu sa udržiavala v tejto podobe asi rok. Opona „vojenského tajomstva“ sa začala prudko dvíhať od januára 2015, keď sa blížila jubilejná oslava „dobrovoľného návratu Krymu do Ruska“.
O tom, do akej miery bol dobrovoľný, porozprával v 22. januára 2015 v programe Politring, vysielanom v internetovej televízii neuromir.tv, bývalý minister obrany samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igor Girkin, ktorý podľa svojich slov prišiel na Krym 21. februára 2014: „Nevšimol som si nijakú podporu orgánov štátnej moci v Simferopole, kde som sa konkrétne nachádzal. Poslancov (Najvyššieho sovietu autonómnej republiky Krym) zhromažďovali domobranci, to bolo jasné. Aby ich zahnali do sály, kde by prijali (uznesenie o uskutočnení referenda o vstupe Krymu do Ruska). Skonštatujme, že udalosti, ktoré opisuje Girkin (Strelkov), sa odohrali 27. februára 2014 – hneď po tom, ako v noci z 26. na 27. februára ruské jednotky osobitného určenia začali kontrolovať množstvo strategických objektov na Kryme vrátane budovy parlamentu, kde poslanci pod hlavňami samopalov, za neprítomnosti médií a zákonom predpísaného videoprenosu zasadnutia, údajne odhlasovali uskutočnenie referenda.
Prvým vysokopostaveným ruským predstaviteľom, ktorý verejne odhalil podrobnosti ruskej operácie na Kryme, bol bývalý veliteľ Čiernomorskej flotily RF admirál Igor Kasatonov. Toto porozprával 13. marca 2015 v rozhovore pre agentúru Ria Novosti: „Čiernomorská flotila pripravila nástupište, dôstojníci vedeli, čo sa deje naokolo, kde sú rozmiestnené ukrajinské jednotky, scenáre vývoja udalostí sa zakresľovali do máp. Takže Čiernomorská flotila svoje úlohy splnila – dopravila „zelených mužíčkov“, z 27. na 28. február dobyla Najvyšší soviet Krymu,“ oznámil Kasatonov a vysvetlil, že „zelení mužíčkovia“ boli armádnymi jednotkami osobitného určenia, ktoré sa na Krym dopravovali vzduchom i po mori.
Prakticky hneď po vystúpení admirála Kasatonova sa objavilo aj úprimné priznanie Vladimíra Putina. V rozhovore pre dokumentárny film Krym. Cesta k vlasti, ktorý odvysielala štátna televízia Rossija, sa prezident RF otvorene priznal, že osobne riadil činnosť ruských vojsk na Kryme.
A porozprával tiež, ako a za akých okolností vydal rozkaz na začatie anexie.
Týmito verejnými vyhláseniami Putin fakticky potvrdil anexiu Krymu a demonštroval svoju osobnú zodpovednosť za tento čin. Je dôležité konštatovať, že najvyššie vedenie Ruska uskutočnením paramilitantnej špeciálnej operácie na Kryme a pripojením polostrova k Ruskej federácii vedome porušilo tri medzinárodné zmluvy, ktoré naša krajina uzavrela:
1. Budapeštianske memorandum z 5. decembra 1994, v ktorom stojí: „4.1. Ruská federácia, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Spojené štáty americké potvrdzujú Ukrajine svoj záväzok v súlade s princípmi Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe rešpektovať nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny.“
2. Zmluvu o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou, podpísanú v Kyjeve 31. mája 1997. „Hlava 2. Vysoké zmluvné strany v súlade s ustanoveniami Charty OSN a záväzkami, vyplývajúcimi zo Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe rešpektujú navzájom územnú celistvosť účastníkov tejto zmluvy a a potvrdzujú neporušiteľnosť hraníc medzi nimi.“
3. Zmluvu medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou o rusko-ukrajinskej štátnej hranici, podpísanú v Kyjeve 28. januára 2003, v súlade s ktorou Krym bol a ostane neoddeliteľnou súčasťou Ukrajiny. Spomína Oleg Teriušin/
23-ročný, seržant 31. Uľjanovskej samostatnej gardovej výsadkovej útočnej brigády vzdušných vojsk, ktorú kompletne odvelili na Krym.
na Krymskom polostrove sme sa ocitli ako jedni z prvých 24. februára (2014), dva dni predtým sme mali poplach v kasárňach. Zadelili nás do taktických skupín a poslali lietadlami do Anapy. Z Anapy nás na Kamazoch presunuli do Novorossijska, odkiaľ sme na veľkej výsadkovej lodi odplávali do Sevastopolu. (…) Len čo sme sa vylodili, rozkázali nám strhnúť si všetky štátne symboly a rozlišovacie znaky druhov zbraní. Všetkým nám rozdali zelené kukly, tmavé okuliare, nákolenníky a chrániče lakťov. (...) Myslím, že sme boli prví, ktorým začali hovoriť „zelení mužíčkovia“. V Sevastopole sme boli len niekoľko dní. Celkom prvou našou úlohou bolo rozmiestniť sa a byť pripravení splniť akýkoľvek rozkaz. Zakrátko sa naša brigáda premiestnila do dediny Perevaľnoje, kde sme postavili stanový tábor. V ňom býva-
li najmä uľjanovskí výsadkári – asi dvetisíc ľudí. Také množstvo bolo nevyhnutné na demonštrovanie sily ruských vojsk.“ l
Spomína Alexej Karuna/
20-ročný, v rokoch 2013 – 2014 vykonával základnú vojenskú službu v letectve Čiernomorskej flotily, vyznamenaný medailou Za návrat Krymu.
o plánoch na pripojenie Krymu som prvý raz počul začiatkom februára 2014. V tom čase na územie Krymu začali aktívne vstupovať naši vojaci. Budovali opevnenia a organizovali hliadky, aby tu nedajbože nevznikol Majdan. Krátko pred referendom nás upozornili, že bude vyhlásený poplach a treba byť v pohotovosti. No všetko prebehlo maximálne pokojne, keďže na taký malý fliačik zeme z Ruska nasadili také množstvo vojska! Len čiernomorská flotila má 15 000 ľudí. A ďalších asi 20 000 na pevnine. Plus tajné služby, ktoré boli v meste. Akýkoľvek odpor by sme utĺkli čiapkami.“ l
Toto sú tri Putinove kľúčové výroky/
.bola to noc z 22. na 23. februára, skončili sme (poradu) okolo siedmej ráno, všetkých som prepustil a o siedmej ráno som si ľahol spať. A pri rozlúčke, netajím to, pri rozlúčke, skôr než sa všetci rozišli, som všetkým svojim kolegom, boli štyria, povedal, že situácia na Ukrajine sa vyvinula tak, že sme nútení začať pracovať na návrate Krymu do Ruska.
.na to, aby bolo zablokovaných a odzbrojených 20 000 dobre vyzbrojených ľudí, sú potrebné určité špecializované sily, a nejde len o ich množstvo, ale aj o kvalitu. Potrebovali sme odborníkov, ktorí to vedia robiť. Preto som vydal príkazy a inštrukcie Ministerstvu obrany, načo tajiť, pod zámienkou posilnenia ochrany našich vojenských objektov na Kryme preskupiť sem osobitné jednotky Hlavnej správy rozviedky a sily námornej pechoty, výsadkárov.
.viete v čom bola naša výhoda? V tom, že som sa tomu venoval osobne. Nie preto, že som tam všetko správne robil, ale preto, že keď to robia najvyšší predstavitelia štátu, vykonávateľom sa ľahšie pracuje.
No o poldruha mesiaca, 17. apríla 2014, počas vysielania Priamej linii „s ľudom“ sám Vladimír Putin trochu pootvoril dvere „predajne“, z ktorej vyšli vystrojení a vyzbrojení, ako príslušníci útvarov osobitného určenia – „zelení mužíčkovia“: „Netajil som (poznámka: hoci až do toho okamihu to tajil), že naša úloha spočívala v tom, aby sme zabezpečili podmienky na slobodný prejav vôle Krymčanov... Preto za chrbtom síl krymskej domobrany, pravdaže, stáli naši vojaci.“
O tom, kto a od ktorého okamihu „stál za chrbtom prejavu slobodnej vôle Krymčanov“ neskôr porozprávali pre portál Meduza samotní ruskí vojaci.
Oficiálnym, aj keď vedľajším potvrdením toho, že na Kryme sa odohrala štandardná vojenská operácia, bolo to, že na jar 2014 Ministerstvo obrany RF založilo (najprv tajne – informácia o tom sa zjavovala na internete a hneď zas mizla) medailu Za návrat Krymu.
Prvé takéto vyznamenania boli udelené už 24. marca 2014. Z rúk ministra obrany Sergeja Šojgu ho prevzali ruskí námorní pešiaci, dôstojníci z velenia Čiernomorskej flotily vojnového námorníctva Ruska a tiež vojaci Centrálneho a Južného vojenského okruhu. Fakt existencie vyznamenania vtedy potvrdil spolupracovník tlačovej služby Centrálneho vojenského okruhu Jaroslav Roščupkin, ktorý konštatoval, že „mnohí vojaci boli skutočne vyznamenaní týmito medailami“. Mimochodom, hneď sa aj preriekol, že „vojaci sa nenachádzali na Kryme“, ale „pomáhali tak, že zabezpečovali na území Ruska spojenie, dopravu a podobne“.
Štátna lož o anexii Krymu sa udržiavala v tejto podobe asi rok. Opona „vojenského tajomstva“ sa začala prudko dvíhať od januára 2015, keď sa blížila jubilejná oslava „dobrovoľného návratu Krymu do Ruska“.
O tom, do akej miery bol dobrovoľný, porozprával v 22. januára 2015 v programe Politring, vysielanom v internetovej televízii neuromir.tv, bývalý minister obrany samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igor Girkin, ktorý podľa svojich slov prišiel na Krym 21. februára 2014: „Nevšimol som si nijakú podporu orgánov štátnej moci v Simferopole, kde som sa konkrétne nachádzal. Poslancov (Najvyššieho sovietu autonómnej republiky Krym) zhromažďovali domobranci, to bolo jasné. Aby ich zahnali do sály, kde by prijali (uznesenie o uskutočnení referenda o vstupe Krymu do Ruska). Skonštatujme, že udalosti, ktoré opisuje Girkin (Strelkov), sa odohrali 27. februára 2014 – hneď po tom, ako v noci z 26. na 27. februára ruské jednotky osobitného určenia začali kontrolovať množstvo strategických objektov na Kryme vrátane budovy parlamentu, kde poslanci pod hlavňami samopalov, za neprítomnosti médií a zákonom predpísaného videoprenosu zasadnutia, údajne odhlasovali uskutočnenie referenda.
Prvým vysokopostaveným ruským predstaviteľom, ktorý verejne odhalil podrobnosti ruskej operácie na Kryme, bol bývalý veliteľ Čiernomorskej flotily RF admirál Igor Kasatonov. Toto porozprával 13. marca 2015 v rozhovore pre agentúru Ria Novosti: „Čiernomorská flotila pripravila nástupište, dôstojníci vedeli, čo sa deje naokolo, kde sú rozmiestnené ukrajinské jednotky, scenáre vývoja udalostí sa zakresľovali do máp. Takže Čiernomorská flotila svoje úlohy splnila – dopravila „zelených mužíčkov“, z 27. na 28. február dobyla Najvyšší soviet Krymu,“ oznámil Kasatonov a vysvetlil, že „zelení mužíčkovia“ boli armádnymi jednotkami osobitného určenia, ktoré sa na Krym dopravovali vzduchom i po mori.
Prakticky hneď po vystúpení admirála Kasatonova sa objavilo aj úprimné priznanie Vladimíra Putina. V rozhovore pre dokumentárny film Krym. Cesta k vlasti, ktorý odvysielala štátna televízia Rossija, sa prezident RF otvorene priznal, že osobne riadil činnosť ruských vojsk na Kryme.
A porozprával tiež, ako a za akých okolností vydal rozkaz na začatie anexie.
Týmito verejnými vyhláseniami Putin fakticky potvrdil anexiu Krymu a demonštroval svoju osobnú zodpovednosť za tento čin. Je dôležité konštatovať, že najvyššie vedenie Ruska uskutočnením paramilitantnej špeciálnej operácie na Kryme a pripojením polostrova k Ruskej federácii vedome porušilo tri medzinárodné zmluvy, ktoré naša krajina uzavrela:
1. Budapeštianske memorandum z 5. decembra 1994, v ktorom stojí: „4.1. Ruská federácia, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Spojené štáty americké potvrdzujú Ukrajine svoj záväzok v súlade s princípmi Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe rešpektovať nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny.“
2. Zmluvu o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou, podpísanú v Kyjeve 31. mája 1997. „Hlava 2. Vysoké zmluvné strany v súlade s ustanoveniami Charty OSN a záväzkami, vyplývajúcimi zo Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe rešpektujú navzájom územnú celistvosť účastníkov tejto zmluvy a a potvrdzujú neporušiteľnosť hraníc medzi nimi.“
3. Zmluvu medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou o rusko-ukrajinskej štátnej hranici, podpísanú v Kyjeve 28. januára 2003, v súlade s ktorou Krym bol a ostane neoddeliteľnou súčasťou Ukrajiny. Spomína Oleg Teriušin/
23-ročný, seržant 31. Uľjanovskej samostatnej gardovej výsadkovej útočnej brigády vzdušných vojsk, ktorú kompletne odvelili na Krym.
na Krymskom polostrove sme sa ocitli ako jedni z prvých 24. februára (2014), dva dni predtým sme mali poplach v kasárňach. Zadelili nás do taktických skupín a poslali lietadlami do Anapy. Z Anapy nás na Kamazoch presunuli do Novorossijska, odkiaľ sme na veľkej výsadkovej lodi odplávali do Sevastopolu. (…) Len čo sme sa vylodili, rozkázali nám strhnúť si všetky štátne symboly a rozlišovacie znaky druhov zbraní. Všetkým nám rozdali zelené kukly, tmavé okuliare, nákolenníky a chrániče lakťov. (...) Myslím, že sme boli prví, ktorým začali hovoriť „zelení mužíčkovia“. V Sevastopole sme boli len niekoľko dní. Celkom prvou našou úlohou bolo rozmiestniť sa a byť pripravení splniť akýkoľvek rozkaz. Zakrátko sa naša brigáda premiestnila do dediny Perevaľnoje, kde sme postavili stanový tábor. V ňom býva-
li najmä uľjanovskí výsadkári – asi dvetisíc ľudí. Také množstvo bolo nevyhnutné na demonštrovanie sily ruských vojsk.“ l
Spomína Alexej Karuna/
20-ročný, v rokoch 2013 – 2014 vykonával základnú vojenskú službu v letectve Čiernomorskej flotily, vyznamenaný medailou Za návrat Krymu.
o plánoch na pripojenie Krymu som prvý raz počul začiatkom februára 2014. V tom čase na územie Krymu začali aktívne vstupovať naši vojaci. Budovali opevnenia a organizovali hliadky, aby tu nedajbože nevznikol Majdan. Krátko pred referendom nás upozornili, že bude vyhlásený poplach a treba byť v pohotovosti. No všetko prebehlo maximálne pokojne, keďže na taký malý fliačik zeme z Ruska nasadili také množstvo vojska! Len čiernomorská flotila má 15 000 ľudí. A ďalších asi 20 000 na pevnine. Plus tajné služby, ktoré boli v meste. Akýkoľvek odpor by sme utĺkli čiapkami.“ l
Toto sú tri Putinove kľúčové výroky/
.bola to noc z 22. na 23. februára, skončili sme (poradu) okolo siedmej ráno, všetkých som prepustil a o siedmej ráno som si ľahol spať. A pri rozlúčke, netajím to, pri rozlúčke, skôr než sa všetci rozišli, som všetkým svojim kolegom, boli štyria, povedal, že situácia na Ukrajine sa vyvinula tak, že sme nútení začať pracovať na návrate Krymu do Ruska.
.na to, aby bolo zablokovaných a odzbrojených 20 000 dobre vyzbrojených ľudí, sú potrebné určité špecializované sily, a nejde len o ich množstvo, ale aj o kvalitu. Potrebovali sme odborníkov, ktorí to vedia robiť. Preto som vydal príkazy a inštrukcie Ministerstvu obrany, načo tajiť, pod zámienkou posilnenia ochrany našich vojenských objektov na Kryme preskupiť sem osobitné jednotky Hlavnej správy rozviedky a sily námornej pechoty, výsadkárov.
.viete v čom bola naša výhoda? V tom, že som sa tomu venoval osobne. Nie preto, že som tam všetko správne robil, ale preto, že keď to robia najvyšší predstavitelia štátu, vykonávateľom sa ľahšie pracuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.