O rok ruský prezident poprel vlastné slová a potvrdil účasť ruských vojakov pri blokáde krymských objektov v predvečer referenda o pripojení polostrova k Ruskej federácii. No aforizmus o „Putinovej predajni vojenských potrieb“ je aktuálny doteraz, keďže od jari 2014 začali na východ Ukrajiny vo veľkom prichádzať ruské zbrane a obrnená technika a aktívne sa využívali proti ukrajinskej armáde.
Dnes takzvaní „donbaskí domobranci“ vlastnia široký sortiment zbraní vrátane tankov, samohybných diel, raketometných systémov a najrôznejších ručných zbraní. Ruskí oficiálni predstavitelia nepripúšťajú fakt, že dodávajú vojenskú techniku do Donbasu. Vodcovia separatistov vyhlasujú, že zbrane a vojenská technika takzvaných „domobrancov“ boli ukoristené v bojoch s ukrajinskou armádou. No zhromaždené dôkazy ich vyhlásenia popierajú.
Identifikácia techniky, ktorá sa do výzbroje separatistov dostáva z útvarov ruskej armády, sa komplikuje tým, že aj ruská, aj ukrajinská armáda používajú prevažne starú sovietsku výzbroj a vojenskú techniku. Obmena maskovania a číselných znakov často znemožňuje dokázať, že technika patrí ozbrojeným silám Ruskej federácie. No napriek tomu je viac ako dosť dôkazov, že do Donbasu prúdi ruská výzbroj.
Protokol k minským mierovým dohodám, ktorý podpísali členovia kontaktnej skupiny, kde bol aj ruský veľvyslanec v Kyjeve Michail Zurabov, obsahuje požiadavku „stiahnuť z línie stretu oboch strán delostrelecké systémy s vyšším kalibrom ako 100 mm na vzdialenosť ich maximálneho dostrelu, a to konkrétne: ... „Tornado-G na 40 km, raketometné systémy Tornado-U na 70 km, raketometné systémy Tornado-S na 120 km“.
Zmienka o systéme Tornado-S sa objavila aj v druhých minských dohodách, ktoré, ako je známe, boli výsledkom nočných rokovaní lídrov Nemecka, Francúzska, Ukrajiny a Ruska. Dohody Minsk 2 zároveň predpokladajú „stiahnutie všetkých ťažkých zbraní na oboch stranách s cieľom vytvoriť bezpečnostnú zónu širokú najmenej 50 km pre delostrelecké systémy s kalibrom 100 mm a viac, bezpečnostné zóny so šírkou 70 km pre raketometné systémy a so šírkou 140 km pre raketometné systémy Tornado-C5“.
Podpisom pod tieto dokumenty predstavitelia ruského štátu fakticky oficiálne priznali, že ich vojenská technika prúdi na územie Ukrajiny. Vec je v tom, že unifikovaný raketometný systém Tornado (písmená G, S, U znamenajú, že konkrétna modifikácia má kaliber zodpovedajúci raketometnému systému Grad, Smerč a Uragan) bol vyrobený v Rusku a nedodával sa do nijakého cudzieho štátu. Ba čo viac, podľa otvorených zdrojov bol do výzbroje ruskej armády v roku 2012 zaradený len raketometný systém Tornado-G. Raketometný systém Tornado-S, zmienený v druhej minskej dohode, navidomoči existuje len ako prototyp. A táto zbraň sa nielenže ocitla v rukách separatistov, ale bola aj zapísaná v medzinárodnej dohode, ktorú uzavrel Vladimír Putin.
Zároveň charakter bojových operácii a ich intenzita nepripúšťa iný variant ako neustále zásobovanie „separatistických síl“ muníciou z Ruska. Bývalý „minister obrany“ samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igor Girkin oznámil, že vo februári v priebehu zavŕšenia bojov o Debaľcevo len jeden „raketový oddiel“ separatistov spotreboval približne 150 ton munície za dvadsaťštyri hodín. Na dopravu takého množstva treba približne päťdesiat nákladných áut. Vychádza to z normatívov spotreby munície. Napríklad jedno zariadenie Grad salvou vystrelí 36 striel a každá z nich váži 56,5 kilogramu. Takže munícia na jednu salvu váži viac ako dve tony. Jedno zásobovacie auto vezie spravidla muníciu na jeden a pol salvy.
Analogická situácia je s muníciou pre tanky. Hmotnosť munície pre jeden tank je niečo vyše tony. V prípade intenzívnych bojov (ako to bolo v pásme Debaľceva na začiatku roku 2015) sa táto munícia minie za jeden deň.
Ostáva určiť, koľkými tankami a raketometnými systémami disponujú separatisti. Podľa experta Inštitútu politických a vojenských analýz Alexandra Chramčichina po prvých minských dohodách v ozbrojených zoskupeniach Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky bola evidovaná prítomnosť (nerátajúc straty) 83 tankov, 83 bojových vozidiel pechoty a výsadkových vozidiel, 68 obrnených transportérov, 33 samohybných diel, 31 vlečených diel, 11 raketometných systémov, 4 protilietadlové raketové systémy (3 Strely 10, 1 Osa). Z tohto množstva podľa expertových údajov 23 tankov, 56 bojových vozidiel pechoty a výsadkových vozidiel, 26 obrnených transportérov, 19 samohybných diel, 17 ťahaných diel, 2 raketometné systémy separatisti ukoristili od ukrajinských ozbrojených síl. Chramčichin pripúšťa, že ostatnú výzbroj rebeli dostali z Ruska, no nevylučuje ani verziu, že techniku mohli separatisti „kúpiť“ v rámci korupčných transakcií s ukrajinskou stranou.
Nech už je to akokoľvek, hovoríme o prísune munície pre minimálne osemdesiat tankov, tucet raketometných systémov, dve desiatky samohybných diel. Ak by sme aj akceptovali hypotézu, že separatisti bojujú ukoristenou technikou a kúpili výzbroj od skorumpovaných ukrajinských vojakov, nie je možné predstaviť si, ako počas zúriacich bojov kolóny nákladných áut voľne prechádzajú tam a späť cez frontovú líniu.
Nespočetné fakty dodávok rozmanitej ruskej výzbroje na územie Ukrajiny sú uvedené v správe austrálskeho nezávislého výskumného ústavu výzbroje (ARES). V správe napríklad figurujú hlavice do ručnej protitankovej pancierovej päste RPG-7 – z označenia vyplýva, že ich v roku 2001 vyrobila Degťarevova továreň v Kobrove. V správe sa tiež uvádza, že do rúk ukrajinských vojakov sa dostal ručný plameňomet MRO-A, vybavený termobarickou muníciou (granátom, spôsobujúcim aerosólovú objemovú explóziu). Táto ruská zbraň sa nikdy nepredávala do iných štátov.
Sú dôkazy o prítomnosti tankov T-72B3 v Donbase – tento posledný modernizovaný model pomerne starého tanku bol v Rusku dokončený v roku 2013 a nikdy nebol určený na export. Od 27. augusta 2014 je známe, že separatisti majú tank T-72B3, potvrdzuje to zverejnené video, na ktorom ukrajinskí vojaci predvádzajú tank T-72B3 ukoristený pri Ilovajsku aj s dokumentáciou, ktorá potvrdzuje, že tank patrí ruskej armáde.
Ďalším dôkazom prítomnosti ruskej techniky na území Ukrajiny je video, zaznamenané v Luhansku, ktorý je pod kontrolou separatistov. V polovici februára 2015 kameraman zachytil na Obrannej ulici presun samohybného protilietadlového raketovo-delostreleckého systému Pancir-S1.
Tento systém je dielom ruského vojenského priemyslu a exportuje sa do niektorých krajín sveta. No okrem Ruska nijaká krajina, ktorá má vo svojej výzbroji Pancir-Sl, nehraničí s Ukrajinou. Je úplne jasné, že táto technika sa do Donbasu dostala len cez rusko-ukrajinskú hranicu.
Takto, bez ohľadu na oficiálne dementovanie Kremľa, sa ruská výzbroj dostáva do rúk separatistov a aktívne sa využíva proti ukrajinskej armáde. Dodávky výzbroje do pásma konfliktu sa nedajú interpretovať inak než ako vojenské zasahovanie do záležitostí susedného štátu.
Dnes takzvaní „donbaskí domobranci“ vlastnia široký sortiment zbraní vrátane tankov, samohybných diel, raketometných systémov a najrôznejších ručných zbraní. Ruskí oficiálni predstavitelia nepripúšťajú fakt, že dodávajú vojenskú techniku do Donbasu. Vodcovia separatistov vyhlasujú, že zbrane a vojenská technika takzvaných „domobrancov“ boli ukoristené v bojoch s ukrajinskou armádou. No zhromaždené dôkazy ich vyhlásenia popierajú.
Identifikácia techniky, ktorá sa do výzbroje separatistov dostáva z útvarov ruskej armády, sa komplikuje tým, že aj ruská, aj ukrajinská armáda používajú prevažne starú sovietsku výzbroj a vojenskú techniku. Obmena maskovania a číselných znakov často znemožňuje dokázať, že technika patrí ozbrojeným silám Ruskej federácie. No napriek tomu je viac ako dosť dôkazov, že do Donbasu prúdi ruská výzbroj.
Protokol k minským mierovým dohodám, ktorý podpísali členovia kontaktnej skupiny, kde bol aj ruský veľvyslanec v Kyjeve Michail Zurabov, obsahuje požiadavku „stiahnuť z línie stretu oboch strán delostrelecké systémy s vyšším kalibrom ako 100 mm na vzdialenosť ich maximálneho dostrelu, a to konkrétne: ... „Tornado-G na 40 km, raketometné systémy Tornado-U na 70 km, raketometné systémy Tornado-S na 120 km“.
Zmienka o systéme Tornado-S sa objavila aj v druhých minských dohodách, ktoré, ako je známe, boli výsledkom nočných rokovaní lídrov Nemecka, Francúzska, Ukrajiny a Ruska. Dohody Minsk 2 zároveň predpokladajú „stiahnutie všetkých ťažkých zbraní na oboch stranách s cieľom vytvoriť bezpečnostnú zónu širokú najmenej 50 km pre delostrelecké systémy s kalibrom 100 mm a viac, bezpečnostné zóny so šírkou 70 km pre raketometné systémy a so šírkou 140 km pre raketometné systémy Tornado-C5“.
Podpisom pod tieto dokumenty predstavitelia ruského štátu fakticky oficiálne priznali, že ich vojenská technika prúdi na územie Ukrajiny. Vec je v tom, že unifikovaný raketometný systém Tornado (písmená G, S, U znamenajú, že konkrétna modifikácia má kaliber zodpovedajúci raketometnému systému Grad, Smerč a Uragan) bol vyrobený v Rusku a nedodával sa do nijakého cudzieho štátu. Ba čo viac, podľa otvorených zdrojov bol do výzbroje ruskej armády v roku 2012 zaradený len raketometný systém Tornado-G. Raketometný systém Tornado-S, zmienený v druhej minskej dohode, navidomoči existuje len ako prototyp. A táto zbraň sa nielenže ocitla v rukách separatistov, ale bola aj zapísaná v medzinárodnej dohode, ktorú uzavrel Vladimír Putin.
Zároveň charakter bojových operácii a ich intenzita nepripúšťa iný variant ako neustále zásobovanie „separatistických síl“ muníciou z Ruska. Bývalý „minister obrany“ samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igor Girkin oznámil, že vo februári v priebehu zavŕšenia bojov o Debaľcevo len jeden „raketový oddiel“ separatistov spotreboval približne 150 ton munície za dvadsaťštyri hodín. Na dopravu takého množstva treba približne päťdesiat nákladných áut. Vychádza to z normatívov spotreby munície. Napríklad jedno zariadenie Grad salvou vystrelí 36 striel a každá z nich váži 56,5 kilogramu. Takže munícia na jednu salvu váži viac ako dve tony. Jedno zásobovacie auto vezie spravidla muníciu na jeden a pol salvy.
Analogická situácia je s muníciou pre tanky. Hmotnosť munície pre jeden tank je niečo vyše tony. V prípade intenzívnych bojov (ako to bolo v pásme Debaľceva na začiatku roku 2015) sa táto munícia minie za jeden deň.
Ostáva určiť, koľkými tankami a raketometnými systémami disponujú separatisti. Podľa experta Inštitútu politických a vojenských analýz Alexandra Chramčichina po prvých minských dohodách v ozbrojených zoskupeniach Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky bola evidovaná prítomnosť (nerátajúc straty) 83 tankov, 83 bojových vozidiel pechoty a výsadkových vozidiel, 68 obrnených transportérov, 33 samohybných diel, 31 vlečených diel, 11 raketometných systémov, 4 protilietadlové raketové systémy (3 Strely 10, 1 Osa). Z tohto množstva podľa expertových údajov 23 tankov, 56 bojových vozidiel pechoty a výsadkových vozidiel, 26 obrnených transportérov, 19 samohybných diel, 17 ťahaných diel, 2 raketometné systémy separatisti ukoristili od ukrajinských ozbrojených síl. Chramčichin pripúšťa, že ostatnú výzbroj rebeli dostali z Ruska, no nevylučuje ani verziu, že techniku mohli separatisti „kúpiť“ v rámci korupčných transakcií s ukrajinskou stranou.
Nech už je to akokoľvek, hovoríme o prísune munície pre minimálne osemdesiat tankov, tucet raketometných systémov, dve desiatky samohybných diel. Ak by sme aj akceptovali hypotézu, že separatisti bojujú ukoristenou technikou a kúpili výzbroj od skorumpovaných ukrajinských vojakov, nie je možné predstaviť si, ako počas zúriacich bojov kolóny nákladných áut voľne prechádzajú tam a späť cez frontovú líniu.
Nespočetné fakty dodávok rozmanitej ruskej výzbroje na územie Ukrajiny sú uvedené v správe austrálskeho nezávislého výskumného ústavu výzbroje (ARES). V správe napríklad figurujú hlavice do ručnej protitankovej pancierovej päste RPG-7 – z označenia vyplýva, že ich v roku 2001 vyrobila Degťarevova továreň v Kobrove. V správe sa tiež uvádza, že do rúk ukrajinských vojakov sa dostal ručný plameňomet MRO-A, vybavený termobarickou muníciou (granátom, spôsobujúcim aerosólovú objemovú explóziu). Táto ruská zbraň sa nikdy nepredávala do iných štátov.
Sú dôkazy o prítomnosti tankov T-72B3 v Donbase – tento posledný modernizovaný model pomerne starého tanku bol v Rusku dokončený v roku 2013 a nikdy nebol určený na export. Od 27. augusta 2014 je známe, že separatisti majú tank T-72B3, potvrdzuje to zverejnené video, na ktorom ukrajinskí vojaci predvádzajú tank T-72B3 ukoristený pri Ilovajsku aj s dokumentáciou, ktorá potvrdzuje, že tank patrí ruskej armáde.
Ďalším dôkazom prítomnosti ruskej techniky na území Ukrajiny je video, zaznamenané v Luhansku, ktorý je pod kontrolou separatistov. V polovici februára 2015 kameraman zachytil na Obrannej ulici presun samohybného protilietadlového raketovo-delostreleckého systému Pancir-S1.
Tento systém je dielom ruského vojenského priemyslu a exportuje sa do niektorých krajín sveta. No okrem Ruska nijaká krajina, ktorá má vo svojej výzbroji Pancir-Sl, nehraničí s Ukrajinou. Je úplne jasné, že táto technika sa do Donbasu dostala len cez rusko-ukrajinskú hranicu.
Takto, bez ohľadu na oficiálne dementovanie Kremľa, sa ruská výzbroj dostáva do rúk separatistov a aktívne sa využíva proti ukrajinskej armáde. Dodávky výzbroje do pásma konfliktu sa nedajú interpretovať inak než ako vojenské zasahovanie do záležitostí susedného štátu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.