.februárové prímerie nazvané Minsk II porušujú obidve strany. Podľa Kyjeva od jeho podpisu separatisti dobyli 28 ukrajinských miest a dedín. Pozorovatelia z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) dokumentujú desiatky prípadov porušenia prímeria raketometmi, mínometmi, húfnicami, ale aj delostrelectvom a tankami. OBSE ani ukrajinské orgány pritom nemajú pod kontrolou kľúčových 405 kilometrov tzv. horiacej hranice Ukrajiny a Ruska, ktorú dnes ovládajú samozvaná Donecká ľudová republika (DNR) a Luhanská ľudová republika (LNR). A práve cez túto zelenú líniu zrejme prichádzajú separatistom na pomoc z Ruska dodávky zbraní, munície aj bojovníci. OBSE je prítomná iba na dvoch cestných hraničných priechodoch na línii, cez ktoré už prešlo 31 tzv. humanitárnych konvojov z Ruska. Kyjev tvrdí, že aj nimi Moskva vojensky a inak podporuje separatistov.
Minsk II prikázal stiahnuť do vzdialenosti 25 kilometrov na obidve strany od tzv. línie kontaktu všetky zbrane s kalibrom väčším ako sto milimetrov. Každodenné vzájomné ostreľovanie však pokračuje, nikto nevie presné počty obetí a ranených. Najťažšie boje začiatkom júna vypukli v Marjinke, pokračujú ťažké boje v Šyrokyne.
OBSE bola v poslednom období svedkom asi stovky separatistických delostreleckých útokov a videla aj desiatky separatistických obrnených vozidiel, nákladných áut, odpaľovacích zariadení pre rakety Grad, ako aj bojové tanky T-72, ktoré Ukrajina nepoužíva a sú takmer s istotou dodané alebo priamo obsluhované ruskou armádou. Ukrajinský prezident Petro Porošenko povedal 4. júna, že útok na Marjinku predstavuje kolosálnu hrozbu a jeho vláda sa pripravuje na perspektívu veľkej invázie ruských vojsk. Iba pár dní predtým šéf DNR Alexander Zacharčenko uviedol, že nechce, aby prímerie z Minska vydržalo. Jasnou známkou frustrácie je aj rezignácia šéfky misie OBSE, švajčiarskej diplomatky Heidi Tagliavini. V reakcii na situáciu medzinárodné spoločenstvo predĺžilo sankcie proti Rusku, to odpovedalo rovnakým spôsobom. Kľúčový svetový konflikt tak eskaluje.
.ukri a separi
Je desať hodín ráno. Na okraji Mariupoľa nás čaká vodič tlačovej služby ukrajinského dobrovoľníckeho práporu Azov Andrij zvaný Koreň, bradatý študent technického inštitútu z Ivanofrankovska na západe krajiny. Jeho skutočné meno, tak ako v iných podobných prípadoch, nezistíme. Odmieta s nami hovoriť po rusky, iba po ukrajinsky. Obliekame si helmy a nepriestrelné vesty, ktoré nám požičali kamaráti z mimovládky Nový Mariupoľ. Smerujeme do dvadsať kilometrov vzdialenej Šyrokyne, kedysi prímorského turistického rezortu s tritisíc obyvateľmi, dnes úplne rozstrieľanej dediny, kde ostal jeden jediný obyvateľ. Jej východný koniec kontrolujú separi (ako im hovoria Ukrajinci) a západný ukri (ako im hovoria separatisti).
„Ak treba, používam samopal. Ak treba, tak kameru alebo fotoaparát. Naposledy som strieľal pred dvoma týždňami,“ uchechtne sa Koreň, keď sa blížime k dedine Vinogradne. Vyžíva sa v rýchlej jazde. Ani nie tak kvôli hrozbe ostreľovania separatistami, skôr ho to to baví. Jeho vojenský džíp bol nedávno v servise, zle ho opravili a na ostrej zákrute takmer neubrzdíme pred betónovou zátarasou pri kontrolnom stanovišti. Koreň precedí medzi zubami nadávku.
Vchádzame do Berďanska, kde má prápor Azov základňu v jednom podpivničenom rodinnom dome. V dedine ešte ostalo žiť zopár ľudí. Dedina Šyrokyne je odtiaľto na dohľad, na kopčeku vzdialenom pár sto metrov. Cestou míňame trosky dela, ktoré sa slangovo nazýva „zuška“. Opodiaľ stojí v poli vyhoretý džíp, pri výbuchu v míny v ňom zahynuli traja bojovníci. Chceme hovoriť s veliteľom Azova. „Neľzja, nevozmožno,“ dozvedáme sa. Veliteľ mal náročnú noc, separatisti ostreľovali, musel sa teda stiahnuť do pivnice a teraz spí. Pridelia nám bojovníka zvaného Vasiľ (pozri rozhovor). Pracoval na stavbách v Česku, vie teda dobre po česky. Keď počujeme pri Šyrokyne výrazy ako „ty vole“, zahreje nás to pri srdci. Ako sa tak s Vasiľom pol hodinky bavíme, okolo vládne ticho a štebotajú vtáčiky. Zdanie idylky s pribúdajúcim časom narušia explózie v neznámej vzdialenosti. Separi opäť pracujú, ako tu hovoria ostreľovaniu a bojom. Okolo nás prechádzajú dve veľké biele terénne Toyoty s vlajkou OBSE na vysokej tyči. Vasiľ sa zamračí: „Včera na nás separi strieľali celý boží deň. Len čo z dediny odišli pozorovatelia z OBSE, ktosi z miestnych asi zavolal na druhú stranu a začali nás zasypávať mínami. Potom ešte strelili z tanku a bolo ticho. Chceli nás asi vyprovokovať, aby OBSE videli, že strieľame aj my. Furt sa v Minsku politici dohadujú a nič z toho.“
Streľba sa zintenzívňuje. Koreň sa rozhoduje, že do Šyrokyne dnes nepôjdeme. Na aute má znak práporu Azov, ktorý vzdialene pripomína hákový kríž. Azov má na vlajke neonacistický symbol vlčích pazúrov. Iba pred pár dňami americká Snemovňa reprezentantov prijala dodatok podľa návrhu kongresmana Johna Conyersa, podľa ktorého je prápor Azov neonacistický a americkí inštruktori ho teda nebudú cvičiť. Tento dodatok zároveň blokuje aj dodávky protilietadlových rakiet na Ukrajinu. Celé je to čudné. Symbolika Azova je všeobecne známa už najmenej rok. Prečo Američania reagujú až teraz? Okrem toho, o dôležitom dodatku amerického kongresmana informovali s veľkou satisfakciou iba po rusky píšuce médiá a na Slovensku denník Pravda. Jeho pravdivosť sme si však overili na osobnej stránke kongresmana Conyersa. „Toto nie je nijaká svastika, ale staroslovanské písmeno N. Znamená to ideu národa. Bojujeme za svoj ukrajinský národ. Nie sme fašisti,“ tvrdí Koreň.
.iba blázon sa nebojí
Pár dní po nás sa do Šyrokyne, no z opačnej strany, spoločne so separatistami, dostal britský novinár Oliver Carroll. S Olliem sme boli pred cestou aj počas nej v intenzívnom kontakte. Pôsobí v Donecku, teda v hlavnom meste DNR, odkiaľ prispieva nielen na svoj Twitter, ale aj do popredných svetových médií. Poskytuje tak vzácny pohľad z druhej strany. Aj tam sú ľudia ostreľovaní, aj tam žijú v pivniciach. Chceli sme sa o tom presvedčiť na vlastné oči, chceli sme ísť pár desiatok kilometrov do Donecka z ukrajinskej strany autom, no napokon sme situáciu vyhodnotili ako neúnosne nebezpečnú. Nejde iba o aktuálne sprísnený režim na línii kontaktu, niekoľkokilometrové rady čakajúcich áut (na ukrajinskej strane je všetko lacnejšie a ľudia z DNR a LNR tam chodia nakupovať), ale aj o ostreľovanie z obidvoch strán a potrebu prejsť pešo cez asi dvestometrový úsek na území nikoho, kde pracujú snajperi. Šofér z ukrajinskej strany by nás nezaviezol až do DNR a šofér z DNR by nás nezaviezol na ukrajinskú stranu. Na územia separatistov sa dnes jazdí obvykle s vízom z Ruska, z Rostovu na Done. To ale odmietame, ide predsa o ukrajinské územia.
„Ak zastávate aktívne proukrajinskú pozíciu, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískate v DNR novinársku akreditáciu. Vlani dlhší čas miestni obyvatelia a separatisti vnímali medzinárodné médiá veľmi podozrievavo a bolo veľmi nebezpečné tu pracovať. Teraz je riziko pre zahraničných novinárov menej politické a viac vojenské,“ odpovedá nám Carroll na otázku, do akej miery má zaručenú slobodu prejavu a bezpečnosť.
Ollie v Šyrokyne natočil video. Hovorí, že to bol najhorší zážitok jeho života. Veliteľ separov zvaný Stepňak mu hovorí na kameru, že Minsk II sú pre nich iba politické dohody: „My musíme v danej chvíli udržať naše pozície.“ Na roztrasených záberoch bežia bojovníci a novinári prázdnymi ulicami, ozýva sa streľba a výbuchy. Jeden zo separov hovorí, že pochádza z Ruska a má na hrudi ruskú vlajku. Jediný obyvateľ, ktorý tam ostal, sa volá Jurij Gudilov: „Nemám kam ísť, zimu tu neprežijem. Ani jedna z armád nie je lepšia alebo horšia. Len sedím a pozorujem. Iba blázon sa nebojí, tak sa u nás hovorí.“ V Ollieho videu sa objaví aj separ zvaný Rýchly. Hovorí, že bojuje, aby americké zlo neprišlo až sem. Potom sa odmlčí. Hlas vo vysielačke hovorí, že v pozícii T, L, 9, 6 práve pracuje ukrajinský snajper. A začína sa mínometná paľba. Na konci videa sa dozvedáme, že Rýchly v ten deň padol.
.na základni Pravého sektora
S mariupoľskou televíznou reportérkou Irinou, etnickou Ruskou, ktorá silno podporuje Ukrajinu a ktorá natočila na prvých líniách desiatky hodín materiálu, vchádzame do prímorského areálu. Za sovietskych čias tu bol pioniersky tábor, pred rokom ho obsadili bojovníci z dobrovoľníckeho práporu Pravý sektor. Irina a iní obetaví dobrovoľníci sem vozia potraviny, cigarety a iné potrebné veci. Dnes má pre bojovníkov veľkú igelitku plnú sprchovacích gélov.
„Slováci? Vaša krajina je proruská,“ víta nás rezervovane veliteľ 250-členného práporu Andrij zvaný Červeň, pôvodnou profesiou veterinár zo západnej Ukrajiny. Počas roka bojov najmä v Šyrokyne padlo 48 jeho mužov. Sme v rozpakoch. Je očividné, že Pravý sektor nemá na Slovensku práve najlepšiu povesť, rovnako ako ju nemá Slovensko na tejto základni Pravého sektora. No vysvetľovať Červeňovi, že Fico je síce proruský, no Kiska nie by asi nemalo veľký zmysel. Ľady nedôvery sa roztopia až vo chvíli, keď mu poviem, že som vlani v marci po návrate z Krymu zorganizoval v Bratislave pred ruskou ambasádou protest proti ruskej anexii Krymu. Červeň sa prvýkrát mierne usmeje. Náš rozhovor sa začína jeho otázkou, o aký konflikt podľa nás ide. O občiansku vojnu? O regionálny konflikt? Poviem, čo si myslím. Že ide o vojnu medzi Ukrajinou a Ruskom, separatisti sú iba nástroj Moskvy. Tak ako v gruzínskom Abcházsku a Južnom Osetsku. Červeň si drží kamennú tvár, no začína hovoriť.
„Sme hrdí ukrajinskí nacionalisti, nie fašisti. Tvoríme partizánsku jednotku, od nikoho sme si nepýtali povolenie. Ako jediný dobrovoľnícky prápor nemáme od ministerstva vnútra ani od ozbrojených síl Ukrajiny štatút oficiálneho účastníka tohto konfliktu. Náš politický veliteľ je Dmytro Jaroš, jediný poslanec v Kyjeve za Pravý sektor, náš vojenský veliteľ je Andrij Stempický. Podliehame iba im. A bojujeme v prvých líniách,“ hovorí nám Červeň. Na moju otázku, čo hovorí na to, že prezident Porošenko chcel nedávno s pomocou ukrajinských výsadkárov prápory Pravého sektora odzbrojiť, no nepodarilo sa mu to, sa iba usmeje: „On je hlavný veliteľ tejto vojny, logicky chce všetko kontrolovať.“
Takže si to zhrňme. Pravý sektor nikomu nepodlieha, ani Národnej garde ako ostatné prápory. Títo chlapci s pozbieraným výstrojom bojujú oduševnene a bezplatne. Práve dnes pochovali 28-ročného padlého druha. Pôvodnou profesiou učitelia, podnikatelia, lekári a iní prevažne zo západnej Ukrajiny. Na ich strane bojujú aj cudzinci, najmä z Ruska a z Čečenska. Vojnu si financujú sami alebo s pomocou verejných zbierok, na mesiac prápor potrebuje iba 4-tisíc dolárov. „Máme veľa priateľov aj v Rusku, tiež nám posielajú peniaze,“ tvrdí Červeň a dodáva: „Zbrane si kupujeme za vlastné alebo ich odoberieme zabitým a zajatým separom. Bude tank, zoberieme tank. Bude mínomet, zoberieme mínomet. Ak treba, budeme bojovať aj desať rokov. Až do úplného víťazstva a porážky imperiálneho Ruska. Európa nás nepodržala, je ďaleko od Ruska. Ale nezabúdajte, táto vojna môže prísť rýchlo aj k vám. Všetci musia kľačať na kolenách pred ruským medveďom, v tej krajine vládnu choromyseľní ľudia!“
Potom nám Červeň pridelí sprievodcu po tábore Volodymyra zvaného Dušman. Zájdeme okolo zamínovaných území aj na pláž dole k moru, kde sedia v piesku ľudia v plavkách, pri drevených chatkách si tam opekajú mäso rekreanti s malými deťmi. Bizarné miesto. Dušman nás vezme na večeru, dostaneme rovnako ako bojovníci varené zemiaky, mäso a rybky z konzervy. A k tomu teplú kompótovú šťavu. Po večeri prídu na rad ukážky zbraní vrátane protitankového guľometu. Po zotmení na chodbe pionierskeho tábora sedia pri jedinom počítači napojenom na internet niekoľkí bojovníci. Pozerajú si videá, ktoré natočili v Šyrokyne oni aj ich nepriatelia. Blíži sa noc.
.príbeh pána Mazajeva
Ktovie, či bol na videách, ktoré si pozerali na základni Pravého sektora, natočený aj zničený dom na Sovietskej ulici č. 2 v centre Šyrokyne. Až do 12. februára, keď odtiaľ po mínometnom zásahu spoločne so ženou, dcérou, synom aj vnukom ušiel, v ňom býval 56-ročný bývalý námorník Vladimír Mazajev. Etnický Rus, jeho žena je Bulharka a zať Armén. Stretávame ho na sídlisku Východné na okraji Mariupoľa, kde dnes býva a kam koncom januára dopadli rakety Grad z východu, od separatistov, pričom zabili 30 ľudí a 70 zranili. Sedí na lavičke vo veľkom slamenom klobúku s nápisom Marlboro.
„Až do Minsku II vo februári bol u nás mier. Potom niekto v ukrajinskej fašistickej junte – ja ich nazývam junta a nebojím sa to povedať – prijal rozhodnutie obsadiť veľkú časť dediny. Vošli k nám prápory Azov a Donbas, prešli cez dedinu a na okraji zavesili ukrajinskú vlajku. V televízii potom ukázali, že ukrajinské ozbrojené sily oslobodili toto územie. Od koho? Veď u nás dovtedy nikto nebojoval. Na našej ulici sa potom objavil ukrajinský tank a obrnený transportér. Začali strieľať na stranu DNR, tí spustili odvetnú paľbu,“ spomína s rozhorčením Mazajev, ktorý mal medzičasom dva srdcové kolapsy. Keď spomína, ako 11. februára na ich dom dopadla mína, zničila strechu a dvojročný vnúčik David začal kričať od strachu, rozplače sa. Po chvíli sa upokojí a povie: „Nebudem nikoho haniť ani obhajovať, strieľajú obidve strany. Jedni aj druhí sú banditi.“ Mazajev už nedodá, prečo ušiel aj s celou rodinou na ukrajinskú stranu konfliktu, keď sú to takí fašisti, ako denne počúva v ruských televíziách.
.nová Ukrajina
Navštevujeme mimovládnu organizáciu Nový Mariupoľ. Dobrovoľníci tu prakticky bez prestávky organizujú humanitárnu pomoc pre ukrajinských vojakov a dobrovoľníkov na frontových líniách. Jedlo, lieky, odevy, obuv, ale aj ručne robené bábiky a listy od detí. Bojovníci ich majú pri sebe v zákopoch. Aj tu sa rodí nová Ukrajina, zomknutá a odhodlaná brániť sa proti ruskej agresii.
„Naša krajina nikdy od vyhlásenia nezávislosti nebola vo vojne. Pomáhame nielen vojakom. Keď začal nepriateľ ničiť naše mestá a dediny, prišli k nám utečenci z okupovaných území. V tejto vojne už zahynulo viac ako šesťtisíc našich ľudí. Pomáhame aj deťom a sirotám, čo ostali,“ vysvetľuje nám Maria Podobajela z Nového Mariupoľa. Aj tu počujeme vetu, ktorá zaznie vo viacerých variáciách: túto vojnu vyhráme.
Minsk II prikázal stiahnuť do vzdialenosti 25 kilometrov na obidve strany od tzv. línie kontaktu všetky zbrane s kalibrom väčším ako sto milimetrov. Každodenné vzájomné ostreľovanie však pokračuje, nikto nevie presné počty obetí a ranených. Najťažšie boje začiatkom júna vypukli v Marjinke, pokračujú ťažké boje v Šyrokyne.
.ukri a separi
Je desať hodín ráno. Na okraji Mariupoľa nás čaká vodič tlačovej služby ukrajinského dobrovoľníckeho práporu Azov Andrij zvaný Koreň, bradatý študent technického inštitútu z Ivanofrankovska na západe krajiny. Jeho skutočné meno, tak ako v iných podobných prípadoch, nezistíme. Odmieta s nami hovoriť po rusky, iba po ukrajinsky. Obliekame si helmy a nepriestrelné vesty, ktoré nám požičali kamaráti z mimovládky Nový Mariupoľ. Smerujeme do dvadsať kilometrov vzdialenej Šyrokyne, kedysi prímorského turistického rezortu s tritisíc obyvateľmi, dnes úplne rozstrieľanej dediny, kde ostal jeden jediný obyvateľ. Jej východný koniec kontrolujú separi (ako im hovoria Ukrajinci) a západný ukri (ako im hovoria separatisti).
„Ak treba, používam samopal. Ak treba, tak kameru alebo fotoaparát. Naposledy som strieľal pred dvoma týždňami,“ uchechtne sa Koreň, keď sa blížime k dedine Vinogradne. Vyžíva sa v rýchlej jazde. Ani nie tak kvôli hrozbe ostreľovania separatistami, skôr ho to to baví. Jeho vojenský džíp bol nedávno v servise, zle ho opravili a na ostrej zákrute takmer neubrzdíme pred betónovou zátarasou pri kontrolnom stanovišti. Koreň precedí medzi zubami nadávku.
Vchádzame do Berďanska, kde má prápor Azov základňu v jednom podpivničenom rodinnom dome. V dedine ešte ostalo žiť zopár ľudí. Dedina Šyrokyne je odtiaľto na dohľad, na kopčeku vzdialenom pár sto metrov. Cestou míňame trosky dela, ktoré sa slangovo nazýva „zuška“. Opodiaľ stojí v poli vyhoretý džíp, pri výbuchu v míny v ňom zahynuli traja bojovníci. Chceme hovoriť s veliteľom Azova. „Neľzja, nevozmožno,“ dozvedáme sa. Veliteľ mal náročnú noc, separatisti ostreľovali, musel sa teda stiahnuť do pivnice a teraz spí. Pridelia nám bojovníka zvaného Vasiľ (pozri rozhovor). Pracoval na stavbách v Česku, vie teda dobre po česky. Keď počujeme pri Šyrokyne výrazy ako „ty vole“, zahreje nás to pri srdci. Ako sa tak s Vasiľom pol hodinky bavíme, okolo vládne ticho a štebotajú vtáčiky. Zdanie idylky s pribúdajúcim časom narušia explózie v neznámej vzdialenosti. Separi opäť pracujú, ako tu hovoria ostreľovaniu a bojom. Okolo nás prechádzajú dve veľké biele terénne Toyoty s vlajkou OBSE na vysokej tyči. Vasiľ sa zamračí: „Včera na nás separi strieľali celý boží deň. Len čo z dediny odišli pozorovatelia z OBSE, ktosi z miestnych asi zavolal na druhú stranu a začali nás zasypávať mínami. Potom ešte strelili z tanku a bolo ticho. Chceli nás asi vyprovokovať, aby OBSE videli, že strieľame aj my. Furt sa v Minsku politici dohadujú a nič z toho.“
Streľba sa zintenzívňuje. Koreň sa rozhoduje, že do Šyrokyne dnes nepôjdeme. Na aute má znak práporu Azov, ktorý vzdialene pripomína hákový kríž. Azov má na vlajke neonacistický symbol vlčích pazúrov. Iba pred pár dňami americká Snemovňa reprezentantov prijala dodatok podľa návrhu kongresmana Johna Conyersa, podľa ktorého je prápor Azov neonacistický a americkí inštruktori ho teda nebudú cvičiť. Tento dodatok zároveň blokuje aj dodávky protilietadlových rakiet na Ukrajinu. Celé je to čudné. Symbolika Azova je všeobecne známa už najmenej rok. Prečo Američania reagujú až teraz? Okrem toho, o dôležitom dodatku amerického kongresmana informovali s veľkou satisfakciou iba po rusky píšuce médiá a na Slovensku denník Pravda. Jeho pravdivosť sme si však overili na osobnej stránke kongresmana Conyersa. „Toto nie je nijaká svastika, ale staroslovanské písmeno N. Znamená to ideu národa. Bojujeme za svoj ukrajinský národ. Nie sme fašisti,“ tvrdí Koreň.
.iba blázon sa nebojí
Pár dní po nás sa do Šyrokyne, no z opačnej strany, spoločne so separatistami, dostal britský novinár Oliver Carroll. S Olliem sme boli pred cestou aj počas nej v intenzívnom kontakte. Pôsobí v Donecku, teda v hlavnom meste DNR, odkiaľ prispieva nielen na svoj Twitter, ale aj do popredných svetových médií. Poskytuje tak vzácny pohľad z druhej strany. Aj tam sú ľudia ostreľovaní, aj tam žijú v pivniciach. Chceli sme sa o tom presvedčiť na vlastné oči, chceli sme ísť pár desiatok kilometrov do Donecka z ukrajinskej strany autom, no napokon sme situáciu vyhodnotili ako neúnosne nebezpečnú. Nejde iba o aktuálne sprísnený režim na línii kontaktu, niekoľkokilometrové rady čakajúcich áut (na ukrajinskej strane je všetko lacnejšie a ľudia z DNR a LNR tam chodia nakupovať), ale aj o ostreľovanie z obidvoch strán a potrebu prejsť pešo cez asi dvestometrový úsek na území nikoho, kde pracujú snajperi. Šofér z ukrajinskej strany by nás nezaviezol až do DNR a šofér z DNR by nás nezaviezol na ukrajinskú stranu. Na územia separatistov sa dnes jazdí obvykle s vízom z Ruska, z Rostovu na Done. To ale odmietame, ide predsa o ukrajinské územia.
„Ak zastávate aktívne proukrajinskú pozíciu, s najväčšou pravdepodobnosťou nezískate v DNR novinársku akreditáciu. Vlani dlhší čas miestni obyvatelia a separatisti vnímali medzinárodné médiá veľmi podozrievavo a bolo veľmi nebezpečné tu pracovať. Teraz je riziko pre zahraničných novinárov menej politické a viac vojenské,“ odpovedá nám Carroll na otázku, do akej miery má zaručenú slobodu prejavu a bezpečnosť.
Ollie v Šyrokyne natočil video. Hovorí, že to bol najhorší zážitok jeho života. Veliteľ separov zvaný Stepňak mu hovorí na kameru, že Minsk II sú pre nich iba politické dohody: „My musíme v danej chvíli udržať naše pozície.“ Na roztrasených záberoch bežia bojovníci a novinári prázdnymi ulicami, ozýva sa streľba a výbuchy. Jeden zo separov hovorí, že pochádza z Ruska a má na hrudi ruskú vlajku. Jediný obyvateľ, ktorý tam ostal, sa volá Jurij Gudilov: „Nemám kam ísť, zimu tu neprežijem. Ani jedna z armád nie je lepšia alebo horšia. Len sedím a pozorujem. Iba blázon sa nebojí, tak sa u nás hovorí.“ V Ollieho videu sa objaví aj separ zvaný Rýchly. Hovorí, že bojuje, aby americké zlo neprišlo až sem. Potom sa odmlčí. Hlas vo vysielačke hovorí, že v pozícii T, L, 9, 6 práve pracuje ukrajinský snajper. A začína sa mínometná paľba. Na konci videa sa dozvedáme, že Rýchly v ten deň padol.
.na základni Pravého sektora
S mariupoľskou televíznou reportérkou Irinou, etnickou Ruskou, ktorá silno podporuje Ukrajinu a ktorá natočila na prvých líniách desiatky hodín materiálu, vchádzame do prímorského areálu. Za sovietskych čias tu bol pioniersky tábor, pred rokom ho obsadili bojovníci z dobrovoľníckeho práporu Pravý sektor. Irina a iní obetaví dobrovoľníci sem vozia potraviny, cigarety a iné potrebné veci. Dnes má pre bojovníkov veľkú igelitku plnú sprchovacích gélov.
„Slováci? Vaša krajina je proruská,“ víta nás rezervovane veliteľ 250-členného práporu Andrij zvaný Červeň, pôvodnou profesiou veterinár zo západnej Ukrajiny. Počas roka bojov najmä v Šyrokyne padlo 48 jeho mužov. Sme v rozpakoch. Je očividné, že Pravý sektor nemá na Slovensku práve najlepšiu povesť, rovnako ako ju nemá Slovensko na tejto základni Pravého sektora. No vysvetľovať Červeňovi, že Fico je síce proruský, no Kiska nie by asi nemalo veľký zmysel. Ľady nedôvery sa roztopia až vo chvíli, keď mu poviem, že som vlani v marci po návrate z Krymu zorganizoval v Bratislave pred ruskou ambasádou protest proti ruskej anexii Krymu. Červeň sa prvýkrát mierne usmeje. Náš rozhovor sa začína jeho otázkou, o aký konflikt podľa nás ide. O občiansku vojnu? O regionálny konflikt? Poviem, čo si myslím. Že ide o vojnu medzi Ukrajinou a Ruskom, separatisti sú iba nástroj Moskvy. Tak ako v gruzínskom Abcházsku a Južnom Osetsku. Červeň si drží kamennú tvár, no začína hovoriť.
„Sme hrdí ukrajinskí nacionalisti, nie fašisti. Tvoríme partizánsku jednotku, od nikoho sme si nepýtali povolenie. Ako jediný dobrovoľnícky prápor nemáme od ministerstva vnútra ani od ozbrojených síl Ukrajiny štatút oficiálneho účastníka tohto konfliktu. Náš politický veliteľ je Dmytro Jaroš, jediný poslanec v Kyjeve za Pravý sektor, náš vojenský veliteľ je Andrij Stempický. Podliehame iba im. A bojujeme v prvých líniách,“ hovorí nám Červeň. Na moju otázku, čo hovorí na to, že prezident Porošenko chcel nedávno s pomocou ukrajinských výsadkárov prápory Pravého sektora odzbrojiť, no nepodarilo sa mu to, sa iba usmeje: „On je hlavný veliteľ tejto vojny, logicky chce všetko kontrolovať.“
Takže si to zhrňme. Pravý sektor nikomu nepodlieha, ani Národnej garde ako ostatné prápory. Títo chlapci s pozbieraným výstrojom bojujú oduševnene a bezplatne. Práve dnes pochovali 28-ročného padlého druha. Pôvodnou profesiou učitelia, podnikatelia, lekári a iní prevažne zo západnej Ukrajiny. Na ich strane bojujú aj cudzinci, najmä z Ruska a z Čečenska. Vojnu si financujú sami alebo s pomocou verejných zbierok, na mesiac prápor potrebuje iba 4-tisíc dolárov. „Máme veľa priateľov aj v Rusku, tiež nám posielajú peniaze,“ tvrdí Červeň a dodáva: „Zbrane si kupujeme za vlastné alebo ich odoberieme zabitým a zajatým separom. Bude tank, zoberieme tank. Bude mínomet, zoberieme mínomet. Ak treba, budeme bojovať aj desať rokov. Až do úplného víťazstva a porážky imperiálneho Ruska. Európa nás nepodržala, je ďaleko od Ruska. Ale nezabúdajte, táto vojna môže prísť rýchlo aj k vám. Všetci musia kľačať na kolenách pred ruským medveďom, v tej krajine vládnu choromyseľní ľudia!“
Potom nám Červeň pridelí sprievodcu po tábore Volodymyra zvaného Dušman. Zájdeme okolo zamínovaných území aj na pláž dole k moru, kde sedia v piesku ľudia v plavkách, pri drevených chatkách si tam opekajú mäso rekreanti s malými deťmi. Bizarné miesto. Dušman nás vezme na večeru, dostaneme rovnako ako bojovníci varené zemiaky, mäso a rybky z konzervy. A k tomu teplú kompótovú šťavu. Po večeri prídu na rad ukážky zbraní vrátane protitankového guľometu. Po zotmení na chodbe pionierskeho tábora sedia pri jedinom počítači napojenom na internet niekoľkí bojovníci. Pozerajú si videá, ktoré natočili v Šyrokyne oni aj ich nepriatelia. Blíži sa noc.
.príbeh pána Mazajeva
Ktovie, či bol na videách, ktoré si pozerali na základni Pravého sektora, natočený aj zničený dom na Sovietskej ulici č. 2 v centre Šyrokyne. Až do 12. februára, keď odtiaľ po mínometnom zásahu spoločne so ženou, dcérou, synom aj vnukom ušiel, v ňom býval 56-ročný bývalý námorník Vladimír Mazajev. Etnický Rus, jeho žena je Bulharka a zať Armén. Stretávame ho na sídlisku Východné na okraji Mariupoľa, kde dnes býva a kam koncom januára dopadli rakety Grad z východu, od separatistov, pričom zabili 30 ľudí a 70 zranili. Sedí na lavičke vo veľkom slamenom klobúku s nápisom Marlboro.
„Až do Minsku II vo februári bol u nás mier. Potom niekto v ukrajinskej fašistickej junte – ja ich nazývam junta a nebojím sa to povedať – prijal rozhodnutie obsadiť veľkú časť dediny. Vošli k nám prápory Azov a Donbas, prešli cez dedinu a na okraji zavesili ukrajinskú vlajku. V televízii potom ukázali, že ukrajinské ozbrojené sily oslobodili toto územie. Od koho? Veď u nás dovtedy nikto nebojoval. Na našej ulici sa potom objavil ukrajinský tank a obrnený transportér. Začali strieľať na stranu DNR, tí spustili odvetnú paľbu,“ spomína s rozhorčením Mazajev, ktorý mal medzičasom dva srdcové kolapsy. Keď spomína, ako 11. februára na ich dom dopadla mína, zničila strechu a dvojročný vnúčik David začal kričať od strachu, rozplače sa. Po chvíli sa upokojí a povie: „Nebudem nikoho haniť ani obhajovať, strieľajú obidve strany. Jedni aj druhí sú banditi.“ Mazajev už nedodá, prečo ušiel aj s celou rodinou na ukrajinskú stranu konfliktu, keď sú to takí fašisti, ako denne počúva v ruských televíziách.
.nová Ukrajina
Navštevujeme mimovládnu organizáciu Nový Mariupoľ. Dobrovoľníci tu prakticky bez prestávky organizujú humanitárnu pomoc pre ukrajinských vojakov a dobrovoľníkov na frontových líniách. Jedlo, lieky, odevy, obuv, ale aj ručne robené bábiky a listy od detí. Bojovníci ich majú pri sebe v zákopoch. Aj tu sa rodí nová Ukrajina, zomknutá a odhodlaná brániť sa proti ruskej agresii.
„Naša krajina nikdy od vyhlásenia nezávislosti nebola vo vojne. Pomáhame nielen vojakom. Keď začal nepriateľ ničiť naše mestá a dediny, prišli k nám utečenci z okupovaných území. V tejto vojne už zahynulo viac ako šesťtisíc našich ľudí. Pomáhame aj deťom a sirotám, čo ostali,“ vysvetľuje nám Maria Podobajela z Nového Mariupoľa. Aj tu počujeme vetu, ktorá zaznie vo viacerých variáciách: túto vojnu vyhráme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.