Ruská zima je dlhá a mrazivá. No ako hovorí taxikár, ktorý ma za päťdesiat eur vezie z petrohradského letiska do centra tohto druhého najväčšieho ruského mesta, toho roku ani tu v Rusku vlastne žiadna poriadna zima nebola.
Na Nevskom bulvári, slávnej hlavnej triede cárskeho Petrohradu, ktorý mnoho Rusov ešte stále volá Leningradom, sa plagáty a transparenty s výzvami, aby Rusi išli na prezidentské voľby, miešajú s tými, ktoré pripomínajú, že „8. marca prichádza sviatok jari“. Ak vám je tento dátum povedomý, nemýlite sa, 8. marec je, alebo skôr býval, Deň žien. Sviatok, o ktorom tu v bývalom Sovietskom zväze ešte viac než u nás v bývalom Československu platilo, že to bol jediný deň, keď takmer všetci muži kúpili ženám kvetinu, aby sa potom na oslavu žien takmer všetci opili. Ako sa však pripomína na inom plagáte, na ktorom rybárik kŕmi mláďatá v hniezde, je tu odrazu „2. marec, prvý sviatok jari, deň volieb prezidenta Ruskej federácie“.
.medvedeva, koho iného?
Bol to od vládcov z Kremľa celkom dobrý, hoci komunizmom zaváňajúci nápad. Vtedy i dnes bol totiž výsledok volieb vopred jasný. Za Husáka či Brežneva vyhrala komunistická strana a kandidáti navrhnutí tými hore. V Putinovom Rusku zase ten, koho vybral za svojho nástupcu súčasný prezident. Takže vicepremiér Dmitrij Medvedev. Tak načo vlastne ísť voliť?
Vtedy aj dnes však vládcovia zároveň chceli, aby mali aspoň formálne posvätenie voličov. „Voľby prezidenta, najdôležitejšie voľby Ruskej federácie,“ hlásalo sa na plagátoch po celej krajine. „Tie balóniky ste tu mali aj pri parlamentných voľbách?“ pýtam sa policajta hliadkujúceho v prezidentskú nedeľu pred jednou z moskovských volebných miestností. Jej vchod je ozdobený celým zväzkom balónikov v ruských národných farbách (ktoré sú rovnaké ako tie srbské, české alebo slovenské). „Nie, to len teraz pri prezidentských,“ odpovedá policajt, ktorý ma chcel ešte pred niekoľkými minútami zatknúť, pretože som si „bez dovolenia“ zapisoval číslo volebného okrsku a adresu.
Predseda volebnej komisie je tučný mládenec v čiernom obleku. Nie je príliš spokojný: ani balóniky, kvetinová výzdoba, ani občerstvenie, ba dokonca ani predaj oblečenia pre deti ktovieakú účasť nezaistili. „Zatiaľ máme len nejakých tridsaťpäť percent voličov, dúfam, že keď sa po nedeľnom obede vyspia, nakoniec prídu,“ hovorí trochu namrzene v nedeľný podvečer. Zostava volebnej komisie vyzerá tak ako celá ruská politická scéna. Štyria, vrátane predsedu, z Putinovho a Medvedevovho „Jednotného Ruska“. Dvaja z Komunistickej strany Gennadija Zjuganova, ktorá je v dnešnom Rusku považovaná za jedinú ešte trochu vplyvnejšiu opozičnú silu voči „strane moci“.
Ľudia, ktorí idú z volieb, veľmi komunikatívni nie sú. „Hej, volila som. Medvedeva. Viac vám nepoviem,“ odvrkne zhrbená penzistka a uteká preč, čo jej palička stačí. Až po dlhom vypytovaní sa mi podarí objaviť niekoho, kto by „následníka“ nevolil. „Volila som Zjuganova. Aby tu bola nejaká opozícia,“ hovorí prekvapene mladá a draho oblečená študentka, od ktorej by to človek čakal asi najmenej.
Hoci „prvý sviatok jari“ sa, aspoň pokiaľ ide o počasie v Moskve, príliš nevydaril – je zopár stupňov nad nulou a občas zaprší –, dvaja čiperní penzisti debatujúci neďaleko volebnej miestnosti majú dobrú náladu. Jej dôvodom je zrejme nedeľných popoludňajších „sto gramov“ vodky, klasická ruská bodka za dobrým obedom. „Koho by sme volili? Sú tam traja mumáci a jeden bystrý, schopný. Tak, samozrejme, toho,“ hovoria a myslia tým, samozrejme, Medvedeva. „Putin postavil na nohy štát, Medvedev má za úlohu vrátiť slobodu,“ hovorí jeden z nich. „Vyrástol v rodine petrohradskej inteligencie, bol profesorom a nie je z KGB. Verím mu,“ dodáva druhý. Podobne uvažuje aj politológ Andrej Rjabov z moskovskej pobočky nadácie Carnagie. „Medvedev je šanca. Ak sa mu podarí poraziť Putina a stať sa skutočnou hlavou štátu, potom tu bude nádej. Síce nie na nejakú zásadnú liberalizáciu, ale aspoň pomalý, postupný odmäk.“
.petrohrad, európske Rusko
Petrohrad je úplne iné Rusko, než aké poznáte, keď cestujete do Moskvy, o ruskej provincii nehovoriac. „Zariaďte si kanceláriu vo štvrtom najväčšom meste Európy,“ vyzýva inzerát v anglicky písaných novinách St. Petersburg Times. Áno, je to tak, Petrohrad je európske mesto. Bývalá metropola cárskeho Ruska, ktoré síce nebolo najvyspelejším, ale predsa len výsostne európskym štátom a zvyšok ríše na Kaukaze, v strednej Ázii alebo na Sibíri bol preň to isté, čo pre zvyšok európskych mocností ich vtedajšie kolónie.
Petrohrad je mesto krásne už svojou polohou: na brehu Baltského mora, pretkaný kanálmi, drží sa tradície najeurópskejšieho ruského cára Petra I. Keď sa tu prechádzate, pripadáte si chvíľami ako vo Viedni, na pražských Vinohradoch alebo v najkrajších častiach Berlína. Napokon, veľká časť pamiatok, ktorých je Petrohrad, len tristo rokov starý, plný, je dielom nemeckých alebo talianskych architektov. Z Petrohradu je bližšie do Štokholmu a Helsiniek než do Moskvy. Fakticky, atmosférou aj akosi mentálne.
Na rozdiel od Moskvy vás na čistej stanici nevíta Lenin, ale socha Petra I. A po celom meste je rozhodne viac kresťanských krížov a pamätníkov cárskej doby než pripomienok boľševizmu a Leninových sôch.
Nie je úplne nepodstatné, že práve tu, v tomto „okne Ruska do Európy“ vyrástla veľká časť ruských vládcov s Putinom a Medvedevom na čele. Obdobou Harvardu pre americkú a Oxfordu pre britskú elitu je Petrohradská štátna univerzita pre elitu ruskú. Rozkladá sa na ostrove oproti Zimnému palácu, na ostrove, ktorému more dáva vône a tisíce študentov zvláštnu slobodnú atmosféru.
Keď sa v hlavnom sídle univerzity, ktoré tvorí rozľahlý klasicistický palác, spýtate, kde tu študoval Putin, pošlú vás o dva kilometre ďalej. Do sivej, nie príliš nápadnej budovy Právnickej fakulty. Že práve toto je miesto, kde vyštudoval základ dnešnej ruskej elity, je vám jasné hneď pri vchode – len čo narazíte na tablo významných absolventov. Najvyššie je stále Putin, hneď pod ním Medvedev, nájdete tu však aj ministra obrany, regionálneho rozvoja, predsedu druhej komory ruského parlamentu, sudcov ústavného i najvyššieho súdu.
Kým Putin hneď po štúdiách nastúpil do KGB (ale po roku 1990 tu opäť pôsobil vo funkcii tajomníka univerzity), Medvedev tu dlhé roky učil a prednášal. „Stále sa usmieval a bol ku všetkým slušný,“ hovorí jeden z vrátnikov, ktorý tvrdí, že si naňho pamätá. Aj medzi študentmi fakulty by ste ťažko našli niekoho, kto ho nevolil. „Jedna profesorka nám o Medvedevovi rozprávala. Bol vraj prísny, ale kvalitný a spravodlivý. A neúplatný,“ hovorí študent v hlúčiku pofajčievajúcich pred vchodom. „Medvedev bude európskejší a Rusko na čele s ním bude slobodnejšou krajinou. Veď tu vyštudoval,“ dodáva. A vyzerá, že tomu naozaj verí.
Na table absolventov petrohradskej právnickej fakulty je však spolu s Medvedevom a Putinom aj iné slávne meno. Vladimír Iľjič Lenin.
Autor je redaktor Lidových novin
Na Nevskom bulvári, slávnej hlavnej triede cárskeho Petrohradu, ktorý mnoho Rusov ešte stále volá Leningradom, sa plagáty a transparenty s výzvami, aby Rusi išli na prezidentské voľby, miešajú s tými, ktoré pripomínajú, že „8. marca prichádza sviatok jari“. Ak vám je tento dátum povedomý, nemýlite sa, 8. marec je, alebo skôr býval, Deň žien. Sviatok, o ktorom tu v bývalom Sovietskom zväze ešte viac než u nás v bývalom Československu platilo, že to bol jediný deň, keď takmer všetci muži kúpili ženám kvetinu, aby sa potom na oslavu žien takmer všetci opili. Ako sa však pripomína na inom plagáte, na ktorom rybárik kŕmi mláďatá v hniezde, je tu odrazu „2. marec, prvý sviatok jari, deň volieb prezidenta Ruskej federácie“.
.medvedeva, koho iného?
Bol to od vládcov z Kremľa celkom dobrý, hoci komunizmom zaváňajúci nápad. Vtedy i dnes bol totiž výsledok volieb vopred jasný. Za Husáka či Brežneva vyhrala komunistická strana a kandidáti navrhnutí tými hore. V Putinovom Rusku zase ten, koho vybral za svojho nástupcu súčasný prezident. Takže vicepremiér Dmitrij Medvedev. Tak načo vlastne ísť voliť?
Vtedy aj dnes však vládcovia zároveň chceli, aby mali aspoň formálne posvätenie voličov. „Voľby prezidenta, najdôležitejšie voľby Ruskej federácie,“ hlásalo sa na plagátoch po celej krajine. „Tie balóniky ste tu mali aj pri parlamentných voľbách?“ pýtam sa policajta hliadkujúceho v prezidentskú nedeľu pred jednou z moskovských volebných miestností. Jej vchod je ozdobený celým zväzkom balónikov v ruských národných farbách (ktoré sú rovnaké ako tie srbské, české alebo slovenské). „Nie, to len teraz pri prezidentských,“ odpovedá policajt, ktorý ma chcel ešte pred niekoľkými minútami zatknúť, pretože som si „bez dovolenia“ zapisoval číslo volebného okrsku a adresu.
Predseda volebnej komisie je tučný mládenec v čiernom obleku. Nie je príliš spokojný: ani balóniky, kvetinová výzdoba, ani občerstvenie, ba dokonca ani predaj oblečenia pre deti ktovieakú účasť nezaistili. „Zatiaľ máme len nejakých tridsaťpäť percent voličov, dúfam, že keď sa po nedeľnom obede vyspia, nakoniec prídu,“ hovorí trochu namrzene v nedeľný podvečer. Zostava volebnej komisie vyzerá tak ako celá ruská politická scéna. Štyria, vrátane predsedu, z Putinovho a Medvedevovho „Jednotného Ruska“. Dvaja z Komunistickej strany Gennadija Zjuganova, ktorá je v dnešnom Rusku považovaná za jedinú ešte trochu vplyvnejšiu opozičnú silu voči „strane moci“.
Ľudia, ktorí idú z volieb, veľmi komunikatívni nie sú. „Hej, volila som. Medvedeva. Viac vám nepoviem,“ odvrkne zhrbená penzistka a uteká preč, čo jej palička stačí. Až po dlhom vypytovaní sa mi podarí objaviť niekoho, kto by „následníka“ nevolil. „Volila som Zjuganova. Aby tu bola nejaká opozícia,“ hovorí prekvapene mladá a draho oblečená študentka, od ktorej by to človek čakal asi najmenej.
Hoci „prvý sviatok jari“ sa, aspoň pokiaľ ide o počasie v Moskve, príliš nevydaril – je zopár stupňov nad nulou a občas zaprší –, dvaja čiperní penzisti debatujúci neďaleko volebnej miestnosti majú dobrú náladu. Jej dôvodom je zrejme nedeľných popoludňajších „sto gramov“ vodky, klasická ruská bodka za dobrým obedom. „Koho by sme volili? Sú tam traja mumáci a jeden bystrý, schopný. Tak, samozrejme, toho,“ hovoria a myslia tým, samozrejme, Medvedeva. „Putin postavil na nohy štát, Medvedev má za úlohu vrátiť slobodu,“ hovorí jeden z nich. „Vyrástol v rodine petrohradskej inteligencie, bol profesorom a nie je z KGB. Verím mu,“ dodáva druhý. Podobne uvažuje aj politológ Andrej Rjabov z moskovskej pobočky nadácie Carnagie. „Medvedev je šanca. Ak sa mu podarí poraziť Putina a stať sa skutočnou hlavou štátu, potom tu bude nádej. Síce nie na nejakú zásadnú liberalizáciu, ale aspoň pomalý, postupný odmäk.“
.petrohrad, európske Rusko
Petrohrad je úplne iné Rusko, než aké poznáte, keď cestujete do Moskvy, o ruskej provincii nehovoriac. „Zariaďte si kanceláriu vo štvrtom najväčšom meste Európy,“ vyzýva inzerát v anglicky písaných novinách St. Petersburg Times. Áno, je to tak, Petrohrad je európske mesto. Bývalá metropola cárskeho Ruska, ktoré síce nebolo najvyspelejším, ale predsa len výsostne európskym štátom a zvyšok ríše na Kaukaze, v strednej Ázii alebo na Sibíri bol preň to isté, čo pre zvyšok európskych mocností ich vtedajšie kolónie.
Petrohrad je mesto krásne už svojou polohou: na brehu Baltského mora, pretkaný kanálmi, drží sa tradície najeurópskejšieho ruského cára Petra I. Keď sa tu prechádzate, pripadáte si chvíľami ako vo Viedni, na pražských Vinohradoch alebo v najkrajších častiach Berlína. Napokon, veľká časť pamiatok, ktorých je Petrohrad, len tristo rokov starý, plný, je dielom nemeckých alebo talianskych architektov. Z Petrohradu je bližšie do Štokholmu a Helsiniek než do Moskvy. Fakticky, atmosférou aj akosi mentálne.
Na rozdiel od Moskvy vás na čistej stanici nevíta Lenin, ale socha Petra I. A po celom meste je rozhodne viac kresťanských krížov a pamätníkov cárskej doby než pripomienok boľševizmu a Leninových sôch.
Nie je úplne nepodstatné, že práve tu, v tomto „okne Ruska do Európy“ vyrástla veľká časť ruských vládcov s Putinom a Medvedevom na čele. Obdobou Harvardu pre americkú a Oxfordu pre britskú elitu je Petrohradská štátna univerzita pre elitu ruskú. Rozkladá sa na ostrove oproti Zimnému palácu, na ostrove, ktorému more dáva vône a tisíce študentov zvláštnu slobodnú atmosféru.
Keď sa v hlavnom sídle univerzity, ktoré tvorí rozľahlý klasicistický palác, spýtate, kde tu študoval Putin, pošlú vás o dva kilometre ďalej. Do sivej, nie príliš nápadnej budovy Právnickej fakulty. Že práve toto je miesto, kde vyštudoval základ dnešnej ruskej elity, je vám jasné hneď pri vchode – len čo narazíte na tablo významných absolventov. Najvyššie je stále Putin, hneď pod ním Medvedev, nájdete tu však aj ministra obrany, regionálneho rozvoja, predsedu druhej komory ruského parlamentu, sudcov ústavného i najvyššieho súdu.
Kým Putin hneď po štúdiách nastúpil do KGB (ale po roku 1990 tu opäť pôsobil vo funkcii tajomníka univerzity), Medvedev tu dlhé roky učil a prednášal. „Stále sa usmieval a bol ku všetkým slušný,“ hovorí jeden z vrátnikov, ktorý tvrdí, že si naňho pamätá. Aj medzi študentmi fakulty by ste ťažko našli niekoho, kto ho nevolil. „Jedna profesorka nám o Medvedevovi rozprávala. Bol vraj prísny, ale kvalitný a spravodlivý. A neúplatný,“ hovorí študent v hlúčiku pofajčievajúcich pred vchodom. „Medvedev bude európskejší a Rusko na čele s ním bude slobodnejšou krajinou. Veď tu vyštudoval,“ dodáva. A vyzerá, že tomu naozaj verí.
Na table absolventov petrohradskej právnickej fakulty je však spolu s Medvedevom a Putinom aj iné slávne meno. Vladimír Iľjič Lenin.
Autor je redaktor Lidových novin
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.