Voľby bývajú v demokratických krajinách napínavým súbojom. Ruské prezidentské voľby napínavé neboli. Boli nudné. Bol to iba rituál, hra na demokraciu s vopred známym výsledkom. Ich víťazom sa stal Dmitrij Medvedev.
Slovo demokracia je pre milióny Rusov spojené s jedinou skúsenosťou, ktorú s ňou majú. Nedobrou skúsenosťou. Sú ňou 90. roky a vláda Borisa Jeľcina, poznačené hospodárskym úpadkom, korupciou a chaosom. Vojny ako tá v Čečensku, ekonomické šoky, milióny ľudí, ktorí sa ocitli na úrovni žobrákov – to všetko sa odohrávalo na pozadí demokracie, a tak si mnohí Rusi nakreslili vo svojich hlavách medzi demokraciu a deštruktívny chaos znamienko „rovná sa“. Najhorší okamih prišiel v roku 1998, keď padol rubeľ a z finančnej núdze musel Rusku pomáhať Medzinárodný menový fond. Jeľcin síce zanechal po sebe zárodky skutočných fungujúcich demokratických inštitúcií, ale aj rozprávkovo zbohatnutých oligarchov a najmä svoju skorumpovanú „rodinu“. Práve tú mal podľa dohody s Jeľcinom Vladimír Putin chrániť po nástupe k moci. S tým zámerom si ho Boris Jeľcin vybral. Putin dohodu tri roky rešpektoval. Potom vytvoril svoje, Putinovo Rusko. Na pochopenie Ruska, ktoré bude onedlho Ruskom Dmitrija Medvedeva, je potrebné pochopiť Putinovo Rusko. Rusi si nezvolili iba Medvedeva, oni si zvolili tých dvoch ako tandem, i keď neoficiálne.
.rusko troch Putinov
Ak niekto vládne dlhšie, možno zvyčajne hľadať a nájsť v jeho vládnutí rôzne obdobia. Riaditeľ ruských štúdií na American Enterprise Institute Leon Aron vidí od jari roku 2000, keď Vladimír Putin nastúpil do úradu, až po dnešok troch rôznych Putinov.
Od jari 2000 do jesene 2003 vládol v Rusku Putin číslo 1. Rusko bolo politicky ešte stále bližšie k Západu, hoci Jevgenij Primakov v kresle ruského ministra zahraničia už otočil kormidlo opačným smerom. Rusi akceptovali, že Spojené štáty odstúpili po tridsiatich rokoch od zmluvy ABM o protiraketovej obrane. Rusi podpísali s Amerikou dohodu zaväzujúcu obe krajiny na najväčšiu redukciu nukleárnej výzbroje v histórii. Keď boli 11. septembra 2001 napadnuté Spojené štáty, Vladimír Putin bol prvý zo zahraničných lídrov, kto volal prezidentovi Bushovi a vyjadril mu podporu. Otvoril aj vzdušný priestor americkým lietadlám na operáciu v Afganistane a akceptoval americké základne na boj proti Talibanu a al-Káide v stredoázijských štátoch bývalého Sovietskeho zväzu.
Putin číslo 2 vládol od jesene roku 2003 do začiatku roka 2007. Bol to nový autoritatívny Putin, ktorý začal zatknutím a odsúdením Michaila Chodorkovského a následným rozobratím jeho firmy Jukos pod zámienkou daňových nedoplatkov, ktoré prevyšovali celý zisk Jukosu. Kremeľ mal nových verných z prostredia „silovikov“, ľudí z tajných služieb, a do ich rúk, ktoré predstavovali štát, sa vracal majetok z rúk oligarchov, ktorí si dovolili podporiť opozíciu. Druhý Putin navrátil do Ruska starú politickú tradíciu, podľa ktorej štát riadi spoločnosť, a nie naopak, a čo je dobré pre štát, je automaticky dobré aj pre spoločnosť. Putin ovládol médiá a tým on a jeho ľudia dostali pod kontrolu celý politický priestor a Dumu. Vďaka médiám sa do Dumy majú nádej dostať už iba Putinovi stúpenci, plus Zjuganovovi paleokomunisti a Žirinovského fašizujúci „liberáli. Za Putina číslo 2 vznikol koncept „riadenej demokracie“.
Za Putina číslo 2 sa stal z Ruska štát, ktorý je prakticky v rukách „silovikov“, teda ľudí z bývalej KGB a dnešnej FSB a z ďalších silových zložiek. Tí majú dnes taký podiel na moci a bohatstve ako ešte nikdy predtým. Rusko im patrí. Oni sú štát. Dohľadom nad zložitým systémom mocných ruských tajných služieb (domáca FSB má 350 000 pracovníkov, zahraničná rozviedka SWR až 13 000 pracovníkov, vojenská rozviedka GRU tiež asi 12 000 pracovníkov, a tak ďalej) poveril Putin číslo 2 svojich najbližších poradcov – Igora Sečina a Viktora Ivanova. Sečin je zároveň šéfom obrovského koncernu Rosnefť, ktorý zhltol aj rozobraný Chodorkovského Jukos. Koncetrácia moci v Sečinových rukách je naozaj taká obrovská, že sa dá o Rusku hovoriť ako o karteli tajných služieb. Putin číslo 2 vrátil Rusko do konfrontácie s USA a so Západom všeobecne a obnovil postupne aj rétoriku studenej vojny. Putin číslo 2 si vytvoril aj na západné pomery neslýchaný a gýčovo krikľavý kult osobnosti so servilnými médiami a s putinovskými mládežníckymi organizáciami. To je prezident Putin, ktorého fotografujú ako ruského Ramba – s ostreľovacou puškou, v maskáčoch, s odhalenou hruďou. Má to evokovať silu a zrejme to v ruskej populácii aj predstavu sily evokuje.
Najdôležitejším výdobytkom Ruska za Putina číslo 2 je však to, že sa, najmä vďaka dramaticky zvýšeným cenám ropy a plynu, dostalo z chudoby a zažilo konečne prosperitu. Počas jeho vlády narástol hrubý domáci produkt Ruska o 70 percent, zmizla tá najhoršia chudoba, Rusko splatilo všetky svoje dlhy a vrátilo sa na scénu aj ako mocný svetový hráč.
Putin číslo 3 nahradil Putina číslo 2 pred rokom, vo februári 2007. Ruská zahraničná politika sa preorientovala z cynického a kšeftárskeho pragmatizmu do asertívnej, vyhrotene protizápadnej a najmä protiamerickej pózy. Hlavným ideológom Kremľa i tejto premeny je Vladislav Surkov a Putin číslo 3 takmer nevynechá deň, aby neopakoval jeho mantry. Surkov je paranoický. Hovorí o tých, čo chcú „anihilovať ruskú štátnosť“, hovorí o tom, že Rusko je vlastne obliehanou krajinou, ktorá má vo svojom vnútri aj „piatu kolónu“ slúžiacu cudzím záujmom. To sú vlastne všetci ruskí demokrati, tí, ktorí nechcú autoritatívnu vládu a putinovský kult. To všetko a mnohé iné opakuje ustavične Putin číslo 3. Hovorí, že „v rokoch 1990 – 1991 sme odzbrojili ideologicky“. Pred pár mesiacmi v novembri, pri spomienke na komunistickú revolúciu v roku 1917, zaútočil opäť na Ameriku ako na „tých, ktorí by chceli vládnuť ľudstvu“ a podobne.
Putin číslo 3 je útočný a nepriateľský Putin, ktorý reaguje na perspektívu desiatich obranných rakiet v Poľsku a na možný radar v Čechách hrozbou namierenia vlastných balistických rakiet a ktorý obnovil provokačné prelety ruských strategických bombardérov.
Tam, kde Leon Aron vidí troch rôznych Putinov, možno však poľahky vidieť aj jediného autentického Putina, formovaného tuhým, voči Západu nepriateľským prostredím KGB, najprv skrytého pod povrchom Putina číslo 1 i 2, ktorý iba čakal, kým ukáže svoju tvár, tvár Putina číslo 3.
Temný Putin číslo 3 je Putin, ktorý nominoval „liberálneho“ Dmitrija Medvedeva. Putin číslo 3 je ten autentický Putin, ktorý s ním bude, aspoň spočiatku, tvoriť tandem.
.dobrá správa a zlá správa
Pre budúcnosť ruskej demokracie, dnes živoriacej, skrývajú tieto voľby aj dobrú správu. Sú pečaťou na pravidle, že prezident môže byť zvolený len na dve po sebe idúce volebné obdobia. Samozrejme, že to hovorí ruská ústava, a samozrejme, že v skutočnej demokracii je normálne také ústavné pravidlo bezvýhradne dodržať. Ruskú ústavu však možno zmeniť rozhodnutím ústavnej väčšiny v Dume a v tej sedia v obrovskej väčšine Putinovi oddaní poslanci. Pri nevídanej podpore, ktorú má u Rusov Vladimír Putin, by asi nebol problém zmeniť toto či akékoľvek iné pravidlo tak, aby mohol zostať v úrade na neobmedzene dlhý čas.
Bolo by to aj v euroázijskej tradícii. Rusko je obklopené bývalými sovietskymi republikami, ktorým vládnu doživotní prezidenti. Putin však pravidlo dodržal. To je precedens, ktorý bude v Rusku v budúcnosti ťažké nerešpektovať. Je to precedens, ktorý má v Rusku nevyčísliteľnú politickú cenu. V danom okamihu je totiž Rusko krajinou, kde sú najvyššie inštitúcie všetkých troch pilierov moci v štáte – (pseudo)politické strany, ktorým bolo dovolené, aby sa uchádzali o voličov, obe komory parlamentu i všetky vyššie súdy – v podstate neautonómnymi orgánmi prezidentovej moci. Rozmer jeho moci je na dnešné západné pomery nepredstaviteľný. Preto je aj precedens, že dodržal ústavné pravidlo obmedzeného trvania svojho mandátu, a posunul tým Rusko ku konštitucionalizmu, taký významný.
Tou horšou správou je, že to vlastne neboli voľby, ale skúška lojality voči Putinovi. Najprv si Vladimír Putin vybral svojho nástupcu, a ten bol potom v médiách prakticky bez prestávky – sám a často aj po Putinovom boku. To aby nevznikla pochybnosť o kontinuite. Putin sa dnes totiž teší až 85-percentnej podpore a tá zabrala. Dmitrij Medvedev dostal nominálne ešte viac hlasov ako Putin v predchádzajúcich voľbách. Demokratická a liberálna opozícia, hoci v skutočnosti slabá a nejednotná, bola vyradená z volieb úplne. Istota je istota. Zaujímavé v tomto kontexte je však čosi iné, čo si svetové agentúry ani príliš nevšimli. Ide o štatistické rozloženie výsledkov. Boli miesta, napríklad na Kaukaze, kde získal Medvedev až 99 percent hlasov (a nemusí to byť „podozrivý“ výsledok). Vo veľkých mestách, a najmä v Moskve a v Petrohrade, boli výsledky podstatne skromnejšie, hoci vyhral i tam. Zdá sa, že inteligencia a vzdelanejšia stredná trieda celkom nezdieľa kolektívne nadšenie Ruska pre jeho putinovskú tvár autoritára, ani keď ju reprezentuje zdanlivo mierny a plachý „liberál“ Medvedev. Ale to je pre Rusko vlastne tiež dobrá správa.
.čo čakať?
Bez Putina by prvé obdobie svojho vládnutia Medvedev zvládol iba ťažko. Vynoril sa z Putinovej vôle z bojov o budúcu moc medzi bezpečnostnými zložkami a kremeľským aparátom, počas ktorých sa náhle zatýkali generáli tajných služieb a prichádzalo dokonca k prestrelkám medzi príslušníkmi rôznych služieb. Putin je jediný, ktorému vďačia za svoj post všetci, a ktorý to teda dokáže kontrolovať. Predstava budúcnosti Ruska sa vetví do rôznych možných scenárov a zrejme ani tí dvaja, Vladimír Putin a Dmitrij Medvedev, ešte nevedia, ktorý sa uskutoční. Vzťah Medvedeva a Putina je blízky a dlhodobý. Absolvent práva na petrohradskej univerzite Medvedev bol Putinovým právnym poradcom ešte počas jeho pôsobenia na petrohradskom magistráte. Tam bol však Putinovou pravou rukou aj Igor Sečin, potenciálny Medvedevov súper.
Prvým možným scenárom je to, že sa Putinovi podarí, či už pomocou zmeny v ústave, alebo inak, zvýšiť význam a silu postavenia predsedu vlády vo vzťahu k prezidentovi a presunie veľkú časť moci opäť na seba. Za takých okolností nebude Medvedev v Kremli samovládcom, ako doposiaľ Putin, ale skôr reprezentatívnou figúrou, ktorá bude zväčša a najmä ochotne vykonávať Putinovu vôľu. Tak to bude pre neho bezpečnejšie.
Vývoj sa môže pobrať aj druhou cestou: Medvedev sa stane slabým a „riadeným“ prezidentom, ktorý zostane vo funkcii iba pár mesiacov či rok. Potom sa stane niečo, čo vytvorí zámienku buď na to, aby Medvedev odišiel z funkcie a Putin ho – v súlade s ústavou – nahradil, alebo na to, aby sa vypísali nové prezidentské voľby, v ktorých bude môcť Vladimír Putin opäť kandidovať. Dvakrát po sebe.
Môže sa však stať aj to, že sa Medvedevovi podarí vymaniť sa postupne z Putinovho železného objatia. Môže si nájsť spojencov v aparáte i v tajných službách, ktorí ho v prípadnom zápase o moc neskôr podržia. Moc mu môže zachutiť a môže sa stať silným prezidentom. V danej chvíli to nevyzerá veľmi pravdepodobné, Medvedev vyzerá tak trochu ako Putinov nenápadný medvedík, ale veď ani Putin nebudil spočiatku dojem budúceho cára a autokrata.
Z tohto scenára sa môže odvinúť aj ďalší scenár – emancipovaný Medvedev, pomaly a postupne, vráti Rusko na trajektóriu obnovenia demokracie a partnerstva so Západom. To je však ten najmenej pravdepodobný scenár. Vladimír Putin je stále ten temný Putin číslo 3 a je to ešte stále jeho Rusko – Rusko v rukách „silovikov“, vzťahovačné, nedôverčivé až podozrievavé, nebezpečné, expanzívne, vydierajúce ropou a plynom, hrajúce nebezpečné geopolitické hazardné hry. Hocijako statočný je osamelý Garry Kasparov, na zmenu to nestačí. Rusko zatiaľ nemá dostatočne silnú a početnú (viditeľnú) elitu, ktorá by na tom dokázala niečo zmeniť.
Slovo demokracia je pre milióny Rusov spojené s jedinou skúsenosťou, ktorú s ňou majú. Nedobrou skúsenosťou. Sú ňou 90. roky a vláda Borisa Jeľcina, poznačené hospodárskym úpadkom, korupciou a chaosom. Vojny ako tá v Čečensku, ekonomické šoky, milióny ľudí, ktorí sa ocitli na úrovni žobrákov – to všetko sa odohrávalo na pozadí demokracie, a tak si mnohí Rusi nakreslili vo svojich hlavách medzi demokraciu a deštruktívny chaos znamienko „rovná sa“. Najhorší okamih prišiel v roku 1998, keď padol rubeľ a z finančnej núdze musel Rusku pomáhať Medzinárodný menový fond. Jeľcin síce zanechal po sebe zárodky skutočných fungujúcich demokratických inštitúcií, ale aj rozprávkovo zbohatnutých oligarchov a najmä svoju skorumpovanú „rodinu“. Práve tú mal podľa dohody s Jeľcinom Vladimír Putin chrániť po nástupe k moci. S tým zámerom si ho Boris Jeľcin vybral. Putin dohodu tri roky rešpektoval. Potom vytvoril svoje, Putinovo Rusko. Na pochopenie Ruska, ktoré bude onedlho Ruskom Dmitrija Medvedeva, je potrebné pochopiť Putinovo Rusko. Rusi si nezvolili iba Medvedeva, oni si zvolili tých dvoch ako tandem, i keď neoficiálne.
.rusko troch Putinov
Ak niekto vládne dlhšie, možno zvyčajne hľadať a nájsť v jeho vládnutí rôzne obdobia. Riaditeľ ruských štúdií na American Enterprise Institute Leon Aron vidí od jari roku 2000, keď Vladimír Putin nastúpil do úradu, až po dnešok troch rôznych Putinov.
Od jari 2000 do jesene 2003 vládol v Rusku Putin číslo 1. Rusko bolo politicky ešte stále bližšie k Západu, hoci Jevgenij Primakov v kresle ruského ministra zahraničia už otočil kormidlo opačným smerom. Rusi akceptovali, že Spojené štáty odstúpili po tridsiatich rokoch od zmluvy ABM o protiraketovej obrane. Rusi podpísali s Amerikou dohodu zaväzujúcu obe krajiny na najväčšiu redukciu nukleárnej výzbroje v histórii. Keď boli 11. septembra 2001 napadnuté Spojené štáty, Vladimír Putin bol prvý zo zahraničných lídrov, kto volal prezidentovi Bushovi a vyjadril mu podporu. Otvoril aj vzdušný priestor americkým lietadlám na operáciu v Afganistane a akceptoval americké základne na boj proti Talibanu a al-Káide v stredoázijských štátoch bývalého Sovietskeho zväzu.
Putin číslo 2 vládol od jesene roku 2003 do začiatku roka 2007. Bol to nový autoritatívny Putin, ktorý začal zatknutím a odsúdením Michaila Chodorkovského a následným rozobratím jeho firmy Jukos pod zámienkou daňových nedoplatkov, ktoré prevyšovali celý zisk Jukosu. Kremeľ mal nových verných z prostredia „silovikov“, ľudí z tajných služieb, a do ich rúk, ktoré predstavovali štát, sa vracal majetok z rúk oligarchov, ktorí si dovolili podporiť opozíciu. Druhý Putin navrátil do Ruska starú politickú tradíciu, podľa ktorej štát riadi spoločnosť, a nie naopak, a čo je dobré pre štát, je automaticky dobré aj pre spoločnosť. Putin ovládol médiá a tým on a jeho ľudia dostali pod kontrolu celý politický priestor a Dumu. Vďaka médiám sa do Dumy majú nádej dostať už iba Putinovi stúpenci, plus Zjuganovovi paleokomunisti a Žirinovského fašizujúci „liberáli. Za Putina číslo 2 vznikol koncept „riadenej demokracie“.
Za Putina číslo 2 sa stal z Ruska štát, ktorý je prakticky v rukách „silovikov“, teda ľudí z bývalej KGB a dnešnej FSB a z ďalších silových zložiek. Tí majú dnes taký podiel na moci a bohatstve ako ešte nikdy predtým. Rusko im patrí. Oni sú štát. Dohľadom nad zložitým systémom mocných ruských tajných služieb (domáca FSB má 350 000 pracovníkov, zahraničná rozviedka SWR až 13 000 pracovníkov, vojenská rozviedka GRU tiež asi 12 000 pracovníkov, a tak ďalej) poveril Putin číslo 2 svojich najbližších poradcov – Igora Sečina a Viktora Ivanova. Sečin je zároveň šéfom obrovského koncernu Rosnefť, ktorý zhltol aj rozobraný Chodorkovského Jukos. Koncetrácia moci v Sečinových rukách je naozaj taká obrovská, že sa dá o Rusku hovoriť ako o karteli tajných služieb. Putin číslo 2 vrátil Rusko do konfrontácie s USA a so Západom všeobecne a obnovil postupne aj rétoriku studenej vojny. Putin číslo 2 si vytvoril aj na západné pomery neslýchaný a gýčovo krikľavý kult osobnosti so servilnými médiami a s putinovskými mládežníckymi organizáciami. To je prezident Putin, ktorého fotografujú ako ruského Ramba – s ostreľovacou puškou, v maskáčoch, s odhalenou hruďou. Má to evokovať silu a zrejme to v ruskej populácii aj predstavu sily evokuje.
Najdôležitejším výdobytkom Ruska za Putina číslo 2 je však to, že sa, najmä vďaka dramaticky zvýšeným cenám ropy a plynu, dostalo z chudoby a zažilo konečne prosperitu. Počas jeho vlády narástol hrubý domáci produkt Ruska o 70 percent, zmizla tá najhoršia chudoba, Rusko splatilo všetky svoje dlhy a vrátilo sa na scénu aj ako mocný svetový hráč.
Putin číslo 3 nahradil Putina číslo 2 pred rokom, vo februári 2007. Ruská zahraničná politika sa preorientovala z cynického a kšeftárskeho pragmatizmu do asertívnej, vyhrotene protizápadnej a najmä protiamerickej pózy. Hlavným ideológom Kremľa i tejto premeny je Vladislav Surkov a Putin číslo 3 takmer nevynechá deň, aby neopakoval jeho mantry. Surkov je paranoický. Hovorí o tých, čo chcú „anihilovať ruskú štátnosť“, hovorí o tom, že Rusko je vlastne obliehanou krajinou, ktorá má vo svojom vnútri aj „piatu kolónu“ slúžiacu cudzím záujmom. To sú vlastne všetci ruskí demokrati, tí, ktorí nechcú autoritatívnu vládu a putinovský kult. To všetko a mnohé iné opakuje ustavične Putin číslo 3. Hovorí, že „v rokoch 1990 – 1991 sme odzbrojili ideologicky“. Pred pár mesiacmi v novembri, pri spomienke na komunistickú revolúciu v roku 1917, zaútočil opäť na Ameriku ako na „tých, ktorí by chceli vládnuť ľudstvu“ a podobne.
Putin číslo 3 je útočný a nepriateľský Putin, ktorý reaguje na perspektívu desiatich obranných rakiet v Poľsku a na možný radar v Čechách hrozbou namierenia vlastných balistických rakiet a ktorý obnovil provokačné prelety ruských strategických bombardérov.
Tam, kde Leon Aron vidí troch rôznych Putinov, možno však poľahky vidieť aj jediného autentického Putina, formovaného tuhým, voči Západu nepriateľským prostredím KGB, najprv skrytého pod povrchom Putina číslo 1 i 2, ktorý iba čakal, kým ukáže svoju tvár, tvár Putina číslo 3.
Temný Putin číslo 3 je Putin, ktorý nominoval „liberálneho“ Dmitrija Medvedeva. Putin číslo 3 je ten autentický Putin, ktorý s ním bude, aspoň spočiatku, tvoriť tandem.
.dobrá správa a zlá správa
Pre budúcnosť ruskej demokracie, dnes živoriacej, skrývajú tieto voľby aj dobrú správu. Sú pečaťou na pravidle, že prezident môže byť zvolený len na dve po sebe idúce volebné obdobia. Samozrejme, že to hovorí ruská ústava, a samozrejme, že v skutočnej demokracii je normálne také ústavné pravidlo bezvýhradne dodržať. Ruskú ústavu však možno zmeniť rozhodnutím ústavnej väčšiny v Dume a v tej sedia v obrovskej väčšine Putinovi oddaní poslanci. Pri nevídanej podpore, ktorú má u Rusov Vladimír Putin, by asi nebol problém zmeniť toto či akékoľvek iné pravidlo tak, aby mohol zostať v úrade na neobmedzene dlhý čas.
Bolo by to aj v euroázijskej tradícii. Rusko je obklopené bývalými sovietskymi republikami, ktorým vládnu doživotní prezidenti. Putin však pravidlo dodržal. To je precedens, ktorý bude v Rusku v budúcnosti ťažké nerešpektovať. Je to precedens, ktorý má v Rusku nevyčísliteľnú politickú cenu. V danom okamihu je totiž Rusko krajinou, kde sú najvyššie inštitúcie všetkých troch pilierov moci v štáte – (pseudo)politické strany, ktorým bolo dovolené, aby sa uchádzali o voličov, obe komory parlamentu i všetky vyššie súdy – v podstate neautonómnymi orgánmi prezidentovej moci. Rozmer jeho moci je na dnešné západné pomery nepredstaviteľný. Preto je aj precedens, že dodržal ústavné pravidlo obmedzeného trvania svojho mandátu, a posunul tým Rusko ku konštitucionalizmu, taký významný.
Tou horšou správou je, že to vlastne neboli voľby, ale skúška lojality voči Putinovi. Najprv si Vladimír Putin vybral svojho nástupcu, a ten bol potom v médiách prakticky bez prestávky – sám a často aj po Putinovom boku. To aby nevznikla pochybnosť o kontinuite. Putin sa dnes totiž teší až 85-percentnej podpore a tá zabrala. Dmitrij Medvedev dostal nominálne ešte viac hlasov ako Putin v predchádzajúcich voľbách. Demokratická a liberálna opozícia, hoci v skutočnosti slabá a nejednotná, bola vyradená z volieb úplne. Istota je istota. Zaujímavé v tomto kontexte je však čosi iné, čo si svetové agentúry ani príliš nevšimli. Ide o štatistické rozloženie výsledkov. Boli miesta, napríklad na Kaukaze, kde získal Medvedev až 99 percent hlasov (a nemusí to byť „podozrivý“ výsledok). Vo veľkých mestách, a najmä v Moskve a v Petrohrade, boli výsledky podstatne skromnejšie, hoci vyhral i tam. Zdá sa, že inteligencia a vzdelanejšia stredná trieda celkom nezdieľa kolektívne nadšenie Ruska pre jeho putinovskú tvár autoritára, ani keď ju reprezentuje zdanlivo mierny a plachý „liberál“ Medvedev. Ale to je pre Rusko vlastne tiež dobrá správa.
.čo čakať?
Bez Putina by prvé obdobie svojho vládnutia Medvedev zvládol iba ťažko. Vynoril sa z Putinovej vôle z bojov o budúcu moc medzi bezpečnostnými zložkami a kremeľským aparátom, počas ktorých sa náhle zatýkali generáli tajných služieb a prichádzalo dokonca k prestrelkám medzi príslušníkmi rôznych služieb. Putin je jediný, ktorému vďačia za svoj post všetci, a ktorý to teda dokáže kontrolovať. Predstava budúcnosti Ruska sa vetví do rôznych možných scenárov a zrejme ani tí dvaja, Vladimír Putin a Dmitrij Medvedev, ešte nevedia, ktorý sa uskutoční. Vzťah Medvedeva a Putina je blízky a dlhodobý. Absolvent práva na petrohradskej univerzite Medvedev bol Putinovým právnym poradcom ešte počas jeho pôsobenia na petrohradskom magistráte. Tam bol však Putinovou pravou rukou aj Igor Sečin, potenciálny Medvedevov súper.
Prvým možným scenárom je to, že sa Putinovi podarí, či už pomocou zmeny v ústave, alebo inak, zvýšiť význam a silu postavenia predsedu vlády vo vzťahu k prezidentovi a presunie veľkú časť moci opäť na seba. Za takých okolností nebude Medvedev v Kremli samovládcom, ako doposiaľ Putin, ale skôr reprezentatívnou figúrou, ktorá bude zväčša a najmä ochotne vykonávať Putinovu vôľu. Tak to bude pre neho bezpečnejšie.
Vývoj sa môže pobrať aj druhou cestou: Medvedev sa stane slabým a „riadeným“ prezidentom, ktorý zostane vo funkcii iba pár mesiacov či rok. Potom sa stane niečo, čo vytvorí zámienku buď na to, aby Medvedev odišiel z funkcie a Putin ho – v súlade s ústavou – nahradil, alebo na to, aby sa vypísali nové prezidentské voľby, v ktorých bude môcť Vladimír Putin opäť kandidovať. Dvakrát po sebe.
Môže sa však stať aj to, že sa Medvedevovi podarí vymaniť sa postupne z Putinovho železného objatia. Môže si nájsť spojencov v aparáte i v tajných službách, ktorí ho v prípadnom zápase o moc neskôr podržia. Moc mu môže zachutiť a môže sa stať silným prezidentom. V danej chvíli to nevyzerá veľmi pravdepodobné, Medvedev vyzerá tak trochu ako Putinov nenápadný medvedík, ale veď ani Putin nebudil spočiatku dojem budúceho cára a autokrata.
Z tohto scenára sa môže odvinúť aj ďalší scenár – emancipovaný Medvedev, pomaly a postupne, vráti Rusko na trajektóriu obnovenia demokracie a partnerstva so Západom. To je však ten najmenej pravdepodobný scenár. Vladimír Putin je stále ten temný Putin číslo 3 a je to ešte stále jeho Rusko – Rusko v rukách „silovikov“, vzťahovačné, nedôverčivé až podozrievavé, nebezpečné, expanzívne, vydierajúce ropou a plynom, hrajúce nebezpečné geopolitické hazardné hry. Hocijako statočný je osamelý Garry Kasparov, na zmenu to nestačí. Rusko zatiaľ nemá dostatočne silnú a početnú (viditeľnú) elitu, ktorá by na tom dokázala niečo zmeniť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.