Naša ekonomika láme rekordy. A hoci z čísel, ako s obľubou pripomína ľavica, sa človek nenaje, dáta významne rozširujú naše porozumenie situácie, v ktorej žijeme. Desaťpercentný rast hospodárstva je v Európe čímsi výnimočným.
Na porovnanie – susedia v Prahe či vo Varšave tamojší o tri či až štyri percentá slabší rast vítajú šampanským. Dvíhajú sa pritom aj príjmy. Spolu s ďalšími zmenami – vstup do schengenského priestoru, onedlho cestovanie do Spojených štátov bez víz, uvoľňujúce sa pracovné trhy Európy a možnosti pre študentov, o akých sa strednej a staršej generácii nesnívalo – to prispieva k zrejmému faktu, že sa tu v niečom žije čoraz lepšie.
Je otázka, koľko ľudí si toto zlepšovanie uvedomuje, a koľkí ho možno vnímajú, no nevidia súvislosť medzi reformami bývalej vlády (bez ktorých by sme dnes o takom raste nemohli hovoriť) a vlastnou peňaženkou. Reformy bývalej vlády priniesli predovšetkým jednoduchosť podnikateľského prostredia a umožnili, aby ľudia viac svojej energie a tvorivosti venovali zmysluplným činnostiam. Ak má na dnešnom raste nejaký podiel aj súčasná vláda, tak iba ten, že nenaplnila všetky hrozby, ktoré na adresu reforiem chrlila.
Samozrejme, ak sa na súčasné dobiehanie Západu pozrieme s troškou odstupu, dôvodov na radosť je menej. Československo bolo po druhej svetovej vojne výrazne bohatšie ako Rakúsko, potom však prišiel strmý prepad v podobe komunistickej vlády, takže dnes ešte stále ani len Rakúsku nevidíme chrbát. Aj rozdiel oproti Českej republike sa ešte stále ráta na tisíce (korún mesačnej výplaty) či roky (potrebného vysokého rastu). To, čo sa dnes deje, je stále iba dobiehanie po mnohých stratených rokoch – počas komunizmu, ale aj po jeho páde.
A potom tu sú vážne otázky do budúcnosti. Ako má krajina udržať vysoký rast aj v ďalších rokoch? A ako môže rozumne rozšíriť jeho plody na všetky sociálne skupiny? Cesta k jednému i k druhému vedie cez pracovnú silu, ktorá bude pre firmy zaujímavá, aj keď bude drahšia (lepšie platená) ako dnes. To však predpokladá veľkú zmenu – výrazne lepší vzdelávací systém, od všetkých stupňov škôl až po vzdelávanie dospelých, systém, ktorý povedie k inovatívnosti a tvorivosti. Dnešný systém taký nie je, prostredie, v ktorom školy fungujú, je pravým opakom. To je obrovské riziko do budúcnosti – to, čo stačí pre dnešné automobilky, nemusí stačiť pre zajtrajšie firmy. Investori sa potom môžu presunúť inde podobne ľahko, ako sa tu v posledných rokoch usadili.
Ešte dôležitejšia je otázka, aký dať celému bohatnutiu krajiny zmysel a náplň. Má byť výsledkom zmien, reforiem a zlepšovania iba nové auto v garáži a dovolenka v čoraz lepších zariadeniach? Alebo treba hľadať aj čosi iné? Spája sa s väčším bohatstvom aj väčšia zodpovednosť za svet okolo seba? Jednu z odpovedí dávajú niektoré slovenské mimovládky, ďalšiu lekári či misionári, ktorí pomáhajú ľuďom v Afrike. Možno to povedať aj takto: bez nájdenia svojho vlastného poslania, svojej vlastnej „Afriky“ by sme uprostred čoraz väčšieho bohatstva zostali naďalej chudobní. Toto je skrytý, ale kľúčový odkaz, ktorý sa dá čítať z dnešného naozaj fantastického rastu.
Na porovnanie – susedia v Prahe či vo Varšave tamojší o tri či až štyri percentá slabší rast vítajú šampanským. Dvíhajú sa pritom aj príjmy. Spolu s ďalšími zmenami – vstup do schengenského priestoru, onedlho cestovanie do Spojených štátov bez víz, uvoľňujúce sa pracovné trhy Európy a možnosti pre študentov, o akých sa strednej a staršej generácii nesnívalo – to prispieva k zrejmému faktu, že sa tu v niečom žije čoraz lepšie.
Je otázka, koľko ľudí si toto zlepšovanie uvedomuje, a koľkí ho možno vnímajú, no nevidia súvislosť medzi reformami bývalej vlády (bez ktorých by sme dnes o takom raste nemohli hovoriť) a vlastnou peňaženkou. Reformy bývalej vlády priniesli predovšetkým jednoduchosť podnikateľského prostredia a umožnili, aby ľudia viac svojej energie a tvorivosti venovali zmysluplným činnostiam. Ak má na dnešnom raste nejaký podiel aj súčasná vláda, tak iba ten, že nenaplnila všetky hrozby, ktoré na adresu reforiem chrlila.
Samozrejme, ak sa na súčasné dobiehanie Západu pozrieme s troškou odstupu, dôvodov na radosť je menej. Československo bolo po druhej svetovej vojne výrazne bohatšie ako Rakúsko, potom však prišiel strmý prepad v podobe komunistickej vlády, takže dnes ešte stále ani len Rakúsku nevidíme chrbát. Aj rozdiel oproti Českej republike sa ešte stále ráta na tisíce (korún mesačnej výplaty) či roky (potrebného vysokého rastu). To, čo sa dnes deje, je stále iba dobiehanie po mnohých stratených rokoch – počas komunizmu, ale aj po jeho páde.
A potom tu sú vážne otázky do budúcnosti. Ako má krajina udržať vysoký rast aj v ďalších rokoch? A ako môže rozumne rozšíriť jeho plody na všetky sociálne skupiny? Cesta k jednému i k druhému vedie cez pracovnú silu, ktorá bude pre firmy zaujímavá, aj keď bude drahšia (lepšie platená) ako dnes. To však predpokladá veľkú zmenu – výrazne lepší vzdelávací systém, od všetkých stupňov škôl až po vzdelávanie dospelých, systém, ktorý povedie k inovatívnosti a tvorivosti. Dnešný systém taký nie je, prostredie, v ktorom školy fungujú, je pravým opakom. To je obrovské riziko do budúcnosti – to, čo stačí pre dnešné automobilky, nemusí stačiť pre zajtrajšie firmy. Investori sa potom môžu presunúť inde podobne ľahko, ako sa tu v posledných rokoch usadili.
Ešte dôležitejšia je otázka, aký dať celému bohatnutiu krajiny zmysel a náplň. Má byť výsledkom zmien, reforiem a zlepšovania iba nové auto v garáži a dovolenka v čoraz lepších zariadeniach? Alebo treba hľadať aj čosi iné? Spája sa s väčším bohatstvom aj väčšia zodpovednosť za svet okolo seba? Jednu z odpovedí dávajú niektoré slovenské mimovládky, ďalšiu lekári či misionári, ktorí pomáhajú ľuďom v Afrike. Možno to povedať aj takto: bez nájdenia svojho vlastného poslania, svojej vlastnej „Afriky“ by sme uprostred čoraz väčšieho bohatstva zostali naďalej chudobní. Toto je skrytý, ale kľúčový odkaz, ktorý sa dá čítať z dnešného naozaj fantastického rastu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.