Som tá posledná, ktorá by čokoľvek zlé povedala na trh pružne reagujúci na želania zákazníka, ale čo je veľa, to je príliš. Odkedy slovenské televízie zaviedli peoplemetre, takže každé ráno či možno už v noci majú príslušní programoví manažéri na stole konkrétne čísla, koľko akých ľudí včera čo sledovalo a v ktorej minúte kam preplo,
môže sa už divák spoľahnúť iba na nemennosť toho, čo uvidí na obrazovke, keď televízor vypne.
V programovom týždenníku Eurotelevízia za jeden-jediný týždeň napočítali osemnásť zmien programu oproti tomu, čo bolo naplánované a vytlačené. Tento problém vraj nie je len slovenským špecifikom, v Taliansku už mnohé magazíny úplne rezignovali na publikovanie televíznych programov.
Chápem, že televízie sa snažia pružne reagovať na sledovanosť, ale my diváci nemáme radi prudké zmeny a pri novinkách potrebujeme istý čas, aby sme si na ne vytvorili návyk. Možno televízie počítajú len s pasívnymi prepínačmi programov, čo si hneď po príchode domov sadnú k televízoru a sledujú len to, čo ich dokáže momentálne zaujať, o tých však predsa inzerenti nemôžu mať záujem, veď tí prví v reklamnom brejku okamžite prepínajú inam.
Aj náročnejšie publikum však potrebuje čas na vytvorenie návyku. Možno si ešte spomínate na program Metro o alternatívnej kultúre, ktorý vo svojej najlepšej pôvodnej podobe začal mať vyššiu sledovanosť až po zrušení, a to vo chvíli, keď ho reprízovali v pravidelnom čase (premiéry boli všelijako posúvané vzhľadom na iné programy). Pikantné je, že STV ho zrušila pre nízku sledovanosť, čo je pri alternatívnej kultúre skutočne podivné kritérium, nehovoriac o tom, že presne pre menšinové veci existuje niečo také ako Dvojka verejnoprávnej televízie.
Považujem za krátkozraké a kontraproduktívne okamžite reagovať na pokles sledovanosti či na kroky konkurencie neustálymi programovými zmenami. Možno je to pasívnemu masovému divákovi skutočne jedno, na čo bezmyšlienkovite pozerá, ale odhliadnuc od zástrčkového výpalného skutočným zákazníkom televízie je inzerent a ten by si mal dávať na krátkozrakých manažérov pozor.
môže sa už divák spoľahnúť iba na nemennosť toho, čo uvidí na obrazovke, keď televízor vypne.
V programovom týždenníku Eurotelevízia za jeden-jediný týždeň napočítali osemnásť zmien programu oproti tomu, čo bolo naplánované a vytlačené. Tento problém vraj nie je len slovenským špecifikom, v Taliansku už mnohé magazíny úplne rezignovali na publikovanie televíznych programov.
Chápem, že televízie sa snažia pružne reagovať na sledovanosť, ale my diváci nemáme radi prudké zmeny a pri novinkách potrebujeme istý čas, aby sme si na ne vytvorili návyk. Možno televízie počítajú len s pasívnymi prepínačmi programov, čo si hneď po príchode domov sadnú k televízoru a sledujú len to, čo ich dokáže momentálne zaujať, o tých však predsa inzerenti nemôžu mať záujem, veď tí prví v reklamnom brejku okamžite prepínajú inam.
Aj náročnejšie publikum však potrebuje čas na vytvorenie návyku. Možno si ešte spomínate na program Metro o alternatívnej kultúre, ktorý vo svojej najlepšej pôvodnej podobe začal mať vyššiu sledovanosť až po zrušení, a to vo chvíli, keď ho reprízovali v pravidelnom čase (premiéry boli všelijako posúvané vzhľadom na iné programy). Pikantné je, že STV ho zrušila pre nízku sledovanosť, čo je pri alternatívnej kultúre skutočne podivné kritérium, nehovoriac o tom, že presne pre menšinové veci existuje niečo také ako Dvojka verejnoprávnej televízie.
Považujem za krátkozraké a kontraproduktívne okamžite reagovať na pokles sledovanosti či na kroky konkurencie neustálymi programovými zmenami. Možno je to pasívnemu masovému divákovi skutočne jedno, na čo bezmyšlienkovite pozerá, ale odhliadnuc od zástrčkového výpalného skutočným zákazníkom televízie je inzerent a ten by si mal dávať na krátkozrakých manažérov pozor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.