Bol špiónom, športovcom a jedným z posledných aristokratov Ameriky. Založil časopis, ktorý vyhral Západu studenú vojnu. V diskusiách bojoval ako lev, no teraz ťažko nájsť niekoho, kto by o ňom povedal krivého slova. William F. Buckley.
Písať o nedávno zosnulom Billovi Buckleym by sa malo šmrncovne, s miernym pátosom a iróniou. Ale to by si musel svoje nekrológy robiť sám. Napokon, ktovie, čo vlastne tvoril vo chvíli smrti? Dňa 27. februára ho našli mŕtveho za písacím stolom v pracovni v meste Stammford v americkom štáte Connecticut. Ak sa v predtuche odchodu z tohto sveta chystal ešte naposledy zglosovať či už seba, alebo niekoho iného, už to nestihol. Ale, ako podotkol jeho syn Chris, tiež úspešný autor, zomrel „po živote strávenom hrdo v sedle“. A bola to poriadna jazda: 35 rokov bol šéfredaktorom časopisu National Revue, ktorý ako tridsaťročný založil. A 33 rokov moderoval svoj televízny program Firing Line, za ktorý dostal televíznu cenu Emmy. Napísal 55 kníh, 800 článkov pre National Review, stovky pre iné časopisy. Stal sa jednou z najdôležitejších postáv americkej politiky. Bez neho by zrejme nebolo ani prezidenta Ronalda Reagana.
.angličtina od siedmich rokov
„Nemienim uraziť vašu inteligenciu, preto nepredpokladám, že tomu, čo ste práve vyhlásili, aj veríte,“ znie jeden z Buckleyho slávnych slovných výstrelov.
William F. Buckley sa narodil v roku 1925. Jeho otec, ropný magnát, bol Texasan, írsky katolík. Matka pochádzala z amerického Juhu. Bill, šieste z ich desiatich detí, však neprišiel na svet ani v slnečnej južanskej rezidencii, ani uprostred ropných veží Texasu, ale v New Yorku. Tento muž, v dospelosti priam stelesnenie vlastenectva, bol skutočný kozmopolita. Vychovali ho na ranči mexické pestúnky, hovoril po španielsky a francúzsky a angličtine sa začal priúčať až ako sedemročný. Na celý život mu tak zostal zvláštny, takmer britský prízvuk, ktorým v americkom prostredí dosť vyčnieval – tak ako používaním latinských výrazov a kvetnatými súvetiami.
Od detstva prejavoval všestranné talenty – bol nadaný na hudbu, literatúru, na šport. Vyštudoval Yale, promoval v roku 1950 a v roku 1951 vstúpil do CIA. Agentom bol zhruba rok – krátko na to, aby v Mexiku, kam ho vyslali, vážnejšie podmínoval vtedajší režim. Dosť dlho na to, aby skúsenosti využil pri písaní špionážnych románov, ktorých hrdina, Blackford Oakes, je prototypom vlasteneckého špeha - džentlmena. Čo sa týka slávy, Jamesovi Bondovi nesiaha ani po päty. „Na rozdiel od Bonda však rieši zložité a ťaživé morálne problémy. To má spoločné skôr s hrdinami Grahama Greena,“ hovorí Roman Joch, riaditeľ Občianskeho inštitútu v Prahe. „Nie je to vysoká literatúra, ale ako napínavé oddychové čítanie sú tie romány dobré. Navyše sa v nich odráža základné Buckleyho presvedčenie – že hoci je tajná služba nedokonalá, je lepšie, keď robí aj chyby, ako keby nerobila nič.“ Ak sú aj mnohé dobrodružstvá Blackforda Oakesa fantastické (napríklad ľúbostná aférka s anglickou kráľovnou v románe Saving the Queen), minimálne tento triezvy skepticizmus, s ktorým Buckley CIA opisuje, má korene v skutočnosti.
.najväčší zloduch Hunt?
Buckley totiž v CIA slúžil pod Everettom Howardom Huntom, ktorý sa neskôr stal jednou z kľúčových postáv tzv. aféry Watergate. Bol jeho priateľom, no k jeho neskorším aktivitám sa vyjadroval kriticky. Hunt predišiel Buckleyho do večnosti zhruba o rok a Buckley po jeho smrti o Watergate napísal: „Strašne sa vtedy mýlil a vlastne väčšmi než hocikto iný mohol za to, že Nixon musel rezignovať. Lebo práve Hunt zorganizoval watergateské vlámanie...“ A prečo sa podľa neho Hunt niečoho takého dopustil? „Howard Hunt žil mimo zákona – najskôr pri službe vlasti, potom v službe prezidentovi Nixonovi.“ Buckley mal ďaleko od toho, aby o Huntovi predpokladal všetko zlé, ako sa to stalo zvykom v ľavicovej americkej tlači, ktorá mu pripisovala ešte aj odpravenie prezidenta Kennedyho. Na bývalého šéfa však rozhodne nepozeral cez ružové okuliare.
Zvláštnou zhodou okolností aj Hunt písal romány. Hovorí sa, že keď už malo zvláštne oddelenie CIA plné zuby čítania jeho početných rukopisov, lebo ako zamestnanec tajnej služby ich nemohol vydať bez povolenia, dalo Huntovi návrh: publikuj si bez nášho vedomia, ale pod pseudonymom. Zato Buckleyho próza nebola obmedzená ničím okrem vôle vydavateľov, a tí sa, najmä keď už dosiahol slávu ako publicista, za jeho meno nehanbili.
V studenej vojne však Buckleyho čakali omnoho významnejšie úlohy než písanie špiónskych rozprávok. A aj omnoho účinnejšie než krátky štek v radoch reálnej CIA.
.červená Amerika
Po druhej svetovej vojne viaceré okolnosti prispeli k tomu, že v Spojených štátoch sa ideovo presadila ľavica. Najmä veľká hospodárska kríza po prvej svetovej vojne a potom aj druhá svetová vojna spôsobili, že veľká časť Američanov zmenila očakávania. Od individualistického presvedčenia, že človek má byť čo najsebestačnejší a najslobodnejší, sa posunuli k názoru, že potrebujú ochrannú ruku štátu. Poznačila ich totiž skúsenosť s biedou počas krízy, ktorá postihla veľa dovtedy slušne prosperujúcich rodín. Potom prišlo zase vojnové úsilie – a štát, z ktorého sa stal ochranca, ale aj dozorca. Program prezidenta Roosevelta zvaný New Deal, ktorého úlohou bolo riešiť následky hospodárskej krízy, sa pokúsil podrobiť „big business“ štátnej kontrole, posilniť odbory a federálnu moc a kúpiť si lojalitu občanov sociálnymi programami. A práve New Deal výrazne ovplyvnil uvažovanie Američanov.
V tomto ovzduší to vyzeralo, že konzervativizmus je len chaotickým zhlukom myšlienok, rozhádaných jednotlivcov a navzájom sa popierajúcich prúdov. Stal sa presvedčením hŕstky excentrických intelektuálov. Bolo jasné, že takýto konzervativizmus voľby vyhrávať nebude, najmä keď aj Republikánska strana šla s prúdom – doľava. Konzervativizmus na čas prestal existovať ako dôveryhodný a mainstreamom prijímaný spôsob politického uvažovania. Zdalo sa, že komunizmus, aspoň medzi intelektuálmi, napokon plazivo zvíťazí.
.plavec proti prúdu
Tak to vyzeralo, keď v roku 1955 zakladal Buckley svoj časopis National Review. Poskytol v ňom platformu „excentrickej hŕstke“ prežívajúcich konzervatívcov. Jeho úmysel bol jasný: „Stredná cesta je z intelektuálneho aj morálneho hľadiska odporná. My budeme odporúčať politické kroky len vtedy a z toho jednoduchého dôvodu, že ich budeme pokladať za správne, nie za nekontroverzné. A za správne ich pokladáme vtedy, keď sa zakladajú na správnych zásadách, nie na prieskumoch popularity.“ Do National Review prispievali autori z rôznych kútov konzervatívneho košiara – od tradicionalistov typu Russella Kirka, aj u nás známeho autora knihy Konzervatívne zmýšľanie, cez libertariánov ako Frank Meyer, bývalých komunistov a trockistov ako Wilmoor Kendall či Whittaker Chambers. Buckley bol v tých časoch radikálom, plavcom proti prúdu. Aj to k nemu ťahalo mnohých publicistov a čitateľov, ktorí boli buď principiálne proti „červenej hrozbe“, alebo mali minimálne rebelantskú povahu. A boli medzi nimi aj ľudia, ktorí mali časom stvárniť osud Ameriky a sveta.
Nebyť Buckleyho snáh a myšlienok, nebyť jeho až fanatickej pracovitosti, nebolo by ani slávnej, hoci neúspešnej „goldwaterovskej revolúcie“, hnutia v rámci Republikánskej strany, ktoré prišlo s ideami, aké sa časom stali známe pod hlavičkou reaganovské. Barry Goldwater, senátor za Arizonu, bol vo voľbách v roku 1964 nominantom republikánov. Odmietol New Deal a postavil sa proti jeho prívržencom aj v radoch ľavostredových konzervatívcov. Vo voľbách ho síce porazil demokrat Lyndon Johnson, jeho dedičstvo však po čase účinne prevzal Ronald Reagan... Ten Ronald Reagan, ktorý bol už dávno vášnivým čitateľom Buckleyho National Review.
Buckley, skrátka, sformoval moderný americký konzervativizmus a stal sa jedným z jeho duchovných otcov. Je možné, že bez neho by boli mali celé dejiny a geopolitika iný smer.
.celebrita v reálpolitike
Aj tak sa však nevyhol kontroverziám. Spočiatku napríklad obhajoval niektoré segregačné zákony amerického Juhu a až neskôr sa týchto postojov kajúcne zriekol. V rámci americkej pravice sa mu obrátili chrbtom predovšetkým objektivisti – ich „šéfka“ Ayn Rand zásadne odchádzala z každej miestnosti, do ktorej vstúpil. Časom sa rozkmotril s paleokonzervatívcami – jeho spor s Josephom Sobranom, komentátorom, ktorého vyhodil z National Review po obvineniach z antisemitizmu, sa nikdy nedostal do fázy zmierenia.
Buckley mal občas sklony kormidlovať National Review smerom, ktorý pokladal za politicky výhodný – napríklad kritickým článkom na adresu Reaganovej administratívy sa uňho v redakcii nedarilo. Jednoducho, hoci bol zásadový, jednou z jeho zásad bola aj úcta k reálpolitike. „Idealizmus je fajn, ale keď sa priblíži k skutočnosti, začína byť neúnosne drahý,“ vyjadril sa pri jednej príležitosti.
Celebritný Buckley dosť dbal o svoj verejný imidž, takže musel prehltnúť aj výčitky, že občas zabudne na principiálnosť, aby si nepohneval tých, čo určujú smer žiary reflektorov. Na druhej strane, ku koncu života nemal problémy ani s kritikou washingtonských elít. Viackrát sa vyjadril, že iracké ťaženie terajšej administratívy bolo od začiatku nerealistické, a teda nekonzervatívne.
„V začiatkoch svojho pôsobenia bol Buckley predovšetkým rebelant, po porážke Goldwatera sa stal skôr realistom, ktorý stavil na najzvoliteľnejšieho z pravicových politikov, a po víťazstve Reagana ostrie svojej kritiky otupil – spôsobil to aj priateľský vzťah jeho manželky Pat s Reaganovou manželkou Nancy. A na staré kolená už mu bolo viac-menej jedno, či tou celebritou, ktorou sa stal, aj zostane,“ hovorí Roman Joch.
No aj vtedy, keď Buckley vystupoval v debatách ostro, dojem zmierňoval žoviálnosťou, vtipom a dobrými spôsobmi. Možno ho mnohí v súkromí neznášali. Verejne vyslovované názory na Williama Buckleyho však boli vždy zhovievavejšie, ovplyvnené jeho šarmom. Platilo to už za jeho života – a po smrti dvojnásobne. Veď aj Buckleyho nekrológ v ľavicových The New York Times je taký uznanlivý, až ťažko veriť, že patrí mužovi, ktorý vytvoril nielen obskúrneho literárneho špióna, ale aj rozsiahle a reálne pravicové politické hnutie a uvažovanie.
„Konzervatívec je človek, čo stojí v ceste dejinám a reve Stop!“ znie ďalšia zo zachovaných Buckleyho duchaplností. Je to celkom dobrý opis toho, o čo sa pokúsil a čo sa mu aj podarilo.
Písať o nedávno zosnulom Billovi Buckleym by sa malo šmrncovne, s miernym pátosom a iróniou. Ale to by si musel svoje nekrológy robiť sám. Napokon, ktovie, čo vlastne tvoril vo chvíli smrti? Dňa 27. februára ho našli mŕtveho za písacím stolom v pracovni v meste Stammford v americkom štáte Connecticut. Ak sa v predtuche odchodu z tohto sveta chystal ešte naposledy zglosovať či už seba, alebo niekoho iného, už to nestihol. Ale, ako podotkol jeho syn Chris, tiež úspešný autor, zomrel „po živote strávenom hrdo v sedle“. A bola to poriadna jazda: 35 rokov bol šéfredaktorom časopisu National Revue, ktorý ako tridsaťročný založil. A 33 rokov moderoval svoj televízny program Firing Line, za ktorý dostal televíznu cenu Emmy. Napísal 55 kníh, 800 článkov pre National Review, stovky pre iné časopisy. Stal sa jednou z najdôležitejších postáv americkej politiky. Bez neho by zrejme nebolo ani prezidenta Ronalda Reagana.
.angličtina od siedmich rokov
„Nemienim uraziť vašu inteligenciu, preto nepredpokladám, že tomu, čo ste práve vyhlásili, aj veríte,“ znie jeden z Buckleyho slávnych slovných výstrelov.
William F. Buckley sa narodil v roku 1925. Jeho otec, ropný magnát, bol Texasan, írsky katolík. Matka pochádzala z amerického Juhu. Bill, šieste z ich desiatich detí, však neprišiel na svet ani v slnečnej južanskej rezidencii, ani uprostred ropných veží Texasu, ale v New Yorku. Tento muž, v dospelosti priam stelesnenie vlastenectva, bol skutočný kozmopolita. Vychovali ho na ranči mexické pestúnky, hovoril po španielsky a francúzsky a angličtine sa začal priúčať až ako sedemročný. Na celý život mu tak zostal zvláštny, takmer britský prízvuk, ktorým v americkom prostredí dosť vyčnieval – tak ako používaním latinských výrazov a kvetnatými súvetiami.
Od detstva prejavoval všestranné talenty – bol nadaný na hudbu, literatúru, na šport. Vyštudoval Yale, promoval v roku 1950 a v roku 1951 vstúpil do CIA. Agentom bol zhruba rok – krátko na to, aby v Mexiku, kam ho vyslali, vážnejšie podmínoval vtedajší režim. Dosť dlho na to, aby skúsenosti využil pri písaní špionážnych románov, ktorých hrdina, Blackford Oakes, je prototypom vlasteneckého špeha - džentlmena. Čo sa týka slávy, Jamesovi Bondovi nesiaha ani po päty. „Na rozdiel od Bonda však rieši zložité a ťaživé morálne problémy. To má spoločné skôr s hrdinami Grahama Greena,“ hovorí Roman Joch, riaditeľ Občianskeho inštitútu v Prahe. „Nie je to vysoká literatúra, ale ako napínavé oddychové čítanie sú tie romány dobré. Navyše sa v nich odráža základné Buckleyho presvedčenie – že hoci je tajná služba nedokonalá, je lepšie, keď robí aj chyby, ako keby nerobila nič.“ Ak sú aj mnohé dobrodružstvá Blackforda Oakesa fantastické (napríklad ľúbostná aférka s anglickou kráľovnou v románe Saving the Queen), minimálne tento triezvy skepticizmus, s ktorým Buckley CIA opisuje, má korene v skutočnosti.
.najväčší zloduch Hunt?
Buckley totiž v CIA slúžil pod Everettom Howardom Huntom, ktorý sa neskôr stal jednou z kľúčových postáv tzv. aféry Watergate. Bol jeho priateľom, no k jeho neskorším aktivitám sa vyjadroval kriticky. Hunt predišiel Buckleyho do večnosti zhruba o rok a Buckley po jeho smrti o Watergate napísal: „Strašne sa vtedy mýlil a vlastne väčšmi než hocikto iný mohol za to, že Nixon musel rezignovať. Lebo práve Hunt zorganizoval watergateské vlámanie...“ A prečo sa podľa neho Hunt niečoho takého dopustil? „Howard Hunt žil mimo zákona – najskôr pri službe vlasti, potom v službe prezidentovi Nixonovi.“ Buckley mal ďaleko od toho, aby o Huntovi predpokladal všetko zlé, ako sa to stalo zvykom v ľavicovej americkej tlači, ktorá mu pripisovala ešte aj odpravenie prezidenta Kennedyho. Na bývalého šéfa však rozhodne nepozeral cez ružové okuliare.
Zvláštnou zhodou okolností aj Hunt písal romány. Hovorí sa, že keď už malo zvláštne oddelenie CIA plné zuby čítania jeho početných rukopisov, lebo ako zamestnanec tajnej služby ich nemohol vydať bez povolenia, dalo Huntovi návrh: publikuj si bez nášho vedomia, ale pod pseudonymom. Zato Buckleyho próza nebola obmedzená ničím okrem vôle vydavateľov, a tí sa, najmä keď už dosiahol slávu ako publicista, za jeho meno nehanbili.
V studenej vojne však Buckleyho čakali omnoho významnejšie úlohy než písanie špiónskych rozprávok. A aj omnoho účinnejšie než krátky štek v radoch reálnej CIA.
.červená Amerika
Po druhej svetovej vojne viaceré okolnosti prispeli k tomu, že v Spojených štátoch sa ideovo presadila ľavica. Najmä veľká hospodárska kríza po prvej svetovej vojne a potom aj druhá svetová vojna spôsobili, že veľká časť Američanov zmenila očakávania. Od individualistického presvedčenia, že človek má byť čo najsebestačnejší a najslobodnejší, sa posunuli k názoru, že potrebujú ochrannú ruku štátu. Poznačila ich totiž skúsenosť s biedou počas krízy, ktorá postihla veľa dovtedy slušne prosperujúcich rodín. Potom prišlo zase vojnové úsilie – a štát, z ktorého sa stal ochranca, ale aj dozorca. Program prezidenta Roosevelta zvaný New Deal, ktorého úlohou bolo riešiť následky hospodárskej krízy, sa pokúsil podrobiť „big business“ štátnej kontrole, posilniť odbory a federálnu moc a kúpiť si lojalitu občanov sociálnymi programami. A práve New Deal výrazne ovplyvnil uvažovanie Američanov.
V tomto ovzduší to vyzeralo, že konzervativizmus je len chaotickým zhlukom myšlienok, rozhádaných jednotlivcov a navzájom sa popierajúcich prúdov. Stal sa presvedčením hŕstky excentrických intelektuálov. Bolo jasné, že takýto konzervativizmus voľby vyhrávať nebude, najmä keď aj Republikánska strana šla s prúdom – doľava. Konzervativizmus na čas prestal existovať ako dôveryhodný a mainstreamom prijímaný spôsob politického uvažovania. Zdalo sa, že komunizmus, aspoň medzi intelektuálmi, napokon plazivo zvíťazí.
.plavec proti prúdu
Tak to vyzeralo, keď v roku 1955 zakladal Buckley svoj časopis National Review. Poskytol v ňom platformu „excentrickej hŕstke“ prežívajúcich konzervatívcov. Jeho úmysel bol jasný: „Stredná cesta je z intelektuálneho aj morálneho hľadiska odporná. My budeme odporúčať politické kroky len vtedy a z toho jednoduchého dôvodu, že ich budeme pokladať za správne, nie za nekontroverzné. A za správne ich pokladáme vtedy, keď sa zakladajú na správnych zásadách, nie na prieskumoch popularity.“ Do National Review prispievali autori z rôznych kútov konzervatívneho košiara – od tradicionalistov typu Russella Kirka, aj u nás známeho autora knihy Konzervatívne zmýšľanie, cez libertariánov ako Frank Meyer, bývalých komunistov a trockistov ako Wilmoor Kendall či Whittaker Chambers. Buckley bol v tých časoch radikálom, plavcom proti prúdu. Aj to k nemu ťahalo mnohých publicistov a čitateľov, ktorí boli buď principiálne proti „červenej hrozbe“, alebo mali minimálne rebelantskú povahu. A boli medzi nimi aj ľudia, ktorí mali časom stvárniť osud Ameriky a sveta.
Nebyť Buckleyho snáh a myšlienok, nebyť jeho až fanatickej pracovitosti, nebolo by ani slávnej, hoci neúspešnej „goldwaterovskej revolúcie“, hnutia v rámci Republikánskej strany, ktoré prišlo s ideami, aké sa časom stali známe pod hlavičkou reaganovské. Barry Goldwater, senátor za Arizonu, bol vo voľbách v roku 1964 nominantom republikánov. Odmietol New Deal a postavil sa proti jeho prívržencom aj v radoch ľavostredových konzervatívcov. Vo voľbách ho síce porazil demokrat Lyndon Johnson, jeho dedičstvo však po čase účinne prevzal Ronald Reagan... Ten Ronald Reagan, ktorý bol už dávno vášnivým čitateľom Buckleyho National Review.
Buckley, skrátka, sformoval moderný americký konzervativizmus a stal sa jedným z jeho duchovných otcov. Je možné, že bez neho by boli mali celé dejiny a geopolitika iný smer.
.celebrita v reálpolitike
Aj tak sa však nevyhol kontroverziám. Spočiatku napríklad obhajoval niektoré segregačné zákony amerického Juhu a až neskôr sa týchto postojov kajúcne zriekol. V rámci americkej pravice sa mu obrátili chrbtom predovšetkým objektivisti – ich „šéfka“ Ayn Rand zásadne odchádzala z každej miestnosti, do ktorej vstúpil. Časom sa rozkmotril s paleokonzervatívcami – jeho spor s Josephom Sobranom, komentátorom, ktorého vyhodil z National Review po obvineniach z antisemitizmu, sa nikdy nedostal do fázy zmierenia.
Buckley mal občas sklony kormidlovať National Review smerom, ktorý pokladal za politicky výhodný – napríklad kritickým článkom na adresu Reaganovej administratívy sa uňho v redakcii nedarilo. Jednoducho, hoci bol zásadový, jednou z jeho zásad bola aj úcta k reálpolitike. „Idealizmus je fajn, ale keď sa priblíži k skutočnosti, začína byť neúnosne drahý,“ vyjadril sa pri jednej príležitosti.
Celebritný Buckley dosť dbal o svoj verejný imidž, takže musel prehltnúť aj výčitky, že občas zabudne na principiálnosť, aby si nepohneval tých, čo určujú smer žiary reflektorov. Na druhej strane, ku koncu života nemal problémy ani s kritikou washingtonských elít. Viackrát sa vyjadril, že iracké ťaženie terajšej administratívy bolo od začiatku nerealistické, a teda nekonzervatívne.
„V začiatkoch svojho pôsobenia bol Buckley predovšetkým rebelant, po porážke Goldwatera sa stal skôr realistom, ktorý stavil na najzvoliteľnejšieho z pravicových politikov, a po víťazstve Reagana ostrie svojej kritiky otupil – spôsobil to aj priateľský vzťah jeho manželky Pat s Reaganovou manželkou Nancy. A na staré kolená už mu bolo viac-menej jedno, či tou celebritou, ktorou sa stal, aj zostane,“ hovorí Roman Joch.
No aj vtedy, keď Buckley vystupoval v debatách ostro, dojem zmierňoval žoviálnosťou, vtipom a dobrými spôsobmi. Možno ho mnohí v súkromí neznášali. Verejne vyslovované názory na Williama Buckleyho však boli vždy zhovievavejšie, ovplyvnené jeho šarmom. Platilo to už za jeho života – a po smrti dvojnásobne. Veď aj Buckleyho nekrológ v ľavicových The New York Times je taký uznanlivý, až ťažko veriť, že patrí mužovi, ktorý vytvoril nielen obskúrneho literárneho špióna, ale aj rozsiahle a reálne pravicové politické hnutie a uvažovanie.
„Konzervatívec je človek, čo stojí v ceste dejinám a reve Stop!“ znie ďalšia zo zachovaných Buckleyho duchaplností. Je to celkom dobrý opis toho, o čo sa pokúsil a čo sa mu aj podarilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.