Poľsko, kedysi krajina, kde mohol vzniknúť židovský štát, ak by niekde na svete mal byť podľa počtu židovských obyvateľov, je dnes krajinou bez židov. Vyvraždili ich Nemci, teda nacisti, hovorí sa, ale nie je to tak úplne pravda.
Z troch miliónov židov ich prežilo okolo tristo tisíc. Časť židov odišla už pred druhou svetovou vojnou dobrovoľne do USA alebo na Blízky východ, kde sa stala generáciou zakladateľov Izraela. Časť ich vyhnali a vypudili hneď po vojne: ľudskou nenávisťou, povojnovými pogromami alebo jednoducho len preto, že sa vrátili a zistili, že v ich dome už bývajú Poliaci.
Posledné vyhnanie židov z Poľska sa však odohralo pred štyridsiatimi rokmi. Vtedy komunistickému režimu poslúžilo ako nacionalistický ventil voči študentským nepokojom na jar roku 1968. Nepokojov, ktorých účastníci žiadali, aby bola vo Varšave rovnaká jar ako tá „pražská“ a vlastne aj „bratislavská“.
Aby šéf komunistov Wladyslaw Gomulka odviedol pozornosť verejnosti od potlačenia študentov a volania po väčšej slobode, rozpútal kampaň „proti sionistom“. Dotkla sa veľkej časti inteligencie, v ktorej boli židia početne zastúpení. V skutočnosti išlo o vybavovanie si účtov medzi „Poliakmi“ a židmi v mocenských zložkách straníckeho aparátu. V záujme histórie, ktorá nikdy nie je čierno-biela, sa totiž treba zmieniť o nenávisti Poliakov voči židom, ktorá sa hromadila od konca vojny, keď mnoho poľských židov-komunistov prišlo s Červenou armádou. A židia preto boli často medzi tými, ktorí spolu so Sovietmi likvidovali poľských vlastencov, ktorí sa nezmierili so stalinskou porobou. So židovskými komunistami zmietla vlna antisemitizmu aj veľkú časť protikomunistickej židovsko-poľskej inteligencie. Najmenej pätnásťtisíc ľudí volilo radšej emigráciu.
A antisemitizmus v Poľsku občas vytŕča hlavu ešte aj vtedy, keď sa niektorí Poliaci potrebujú „národne vyhraniť“ voči liberálom a kozmopolitom. Udalosti poľskej „antisemitskej jari“ sú pripomienkou, že keď niekto ukazuje prstom na židov, nebude to práve prívrženec slobody.
Autor je redaktor Lidových novín
Z troch miliónov židov ich prežilo okolo tristo tisíc. Časť židov odišla už pred druhou svetovou vojnou dobrovoľne do USA alebo na Blízky východ, kde sa stala generáciou zakladateľov Izraela. Časť ich vyhnali a vypudili hneď po vojne: ľudskou nenávisťou, povojnovými pogromami alebo jednoducho len preto, že sa vrátili a zistili, že v ich dome už bývajú Poliaci.
Posledné vyhnanie židov z Poľska sa však odohralo pred štyridsiatimi rokmi. Vtedy komunistickému režimu poslúžilo ako nacionalistický ventil voči študentským nepokojom na jar roku 1968. Nepokojov, ktorých účastníci žiadali, aby bola vo Varšave rovnaká jar ako tá „pražská“ a vlastne aj „bratislavská“.
Aby šéf komunistov Wladyslaw Gomulka odviedol pozornosť verejnosti od potlačenia študentov a volania po väčšej slobode, rozpútal kampaň „proti sionistom“. Dotkla sa veľkej časti inteligencie, v ktorej boli židia početne zastúpení. V skutočnosti išlo o vybavovanie si účtov medzi „Poliakmi“ a židmi v mocenských zložkách straníckeho aparátu. V záujme histórie, ktorá nikdy nie je čierno-biela, sa totiž treba zmieniť o nenávisti Poliakov voči židom, ktorá sa hromadila od konca vojny, keď mnoho poľských židov-komunistov prišlo s Červenou armádou. A židia preto boli často medzi tými, ktorí spolu so Sovietmi likvidovali poľských vlastencov, ktorí sa nezmierili so stalinskou porobou. So židovskými komunistami zmietla vlna antisemitizmu aj veľkú časť protikomunistickej židovsko-poľskej inteligencie. Najmenej pätnásťtisíc ľudí volilo radšej emigráciu.
A antisemitizmus v Poľsku občas vytŕča hlavu ešte aj vtedy, keď sa niektorí Poliaci potrebujú „národne vyhraniť“ voči liberálom a kozmopolitom. Udalosti poľskej „antisemitskej jari“ sú pripomienkou, že keď niekto ukazuje prstom na židov, nebude to práve prívrženec slobody.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.