V piatok 7. marca, presne päť rokov po prvej inaugurácii, začal Václav Klaus svoje druhé prezidentské obdobie. Ak mandát v zdraví dokončí, bude mať za sebou takmer štvrťstoročie vo vrcholovej politike.
Od roku 1989 v nej toho stihol veľa. Z pracovníka Prognostického ústavu sa prakticky zo dňa na deň zmenil na ministra financií v prvej väčšinovo nekomunistickej federálnej vláde. Rok po revolúcii sa stal predsedom vtedy najsilnejšej politickej strany Občianske fórum. To však už onedlho opustil (kritici hovoria, že rozbil) a založil Občiansku demokratickú stranu. S týmto dosiaľ najúspešnejším projektom českej politickej scény vyhral v roku 1992 voľby a stal sa predsedom vlády Českej republiky.
Klaus stál pri rozpade československej federácie aj pri ďalšom víťazstve ODS v roku 1996. O rok neskôr, po aférach s nevyjasneným financovaním strany a „sarajevskom atentáte“, podal Klaus demisiu a po voľbách v roku 1998 z postu predsedu Poslaneckej snemovne podporoval opozičnú zmluvu medzi ODS a sociálno-demokratickou vládou. Svoju stranu riadil do decembra 2002. Vtedy to vyzeralo, že končí. Ale nakoniec ho (pôvodne ako outsidera) vo februári roku 2003 parlament zvolil za nástupcu Václava Havla na post českého prezidenta.
.spory
Okrem času stráveného v ústavných funkciách je Václav Klaus rekordérom aj v inej oblasti. Máloktorý ponovembrový český politik vyvolával svojimi názormi také prudké a dlhotrvajúce reakcie a spory.
Počiatkom deväťdesiatych rokov vyvolával Klaus diskusie o povahe československej a neskôr českej ekonomickej transformácie, stal sa hlavným obhajcom existencie politických strán, s čím nie vždy súhlasili zástancovia ideí „nepolitickej politiky“. Neskôr pribudli spory o to, či bolo nevyhnutné, aby ekonomická transformácia prebehla v nedostatočnom právnom rámci alebo o to, či vôbec mala Česká republika nárok na titul stredoeurópskeho premianta.
Kontroverzie však nevyvolávali len Klausove idey, ale aj jeho často neskrývane mentorská povaha: pamätné sú jeho hodnotenia novinárskych otázok i autoritatívne odpovede; sarajevský atentát a odchod časti občianskych demokratov zo strany bol tiež skôr o Klausovej osobe, než o rozdielnom programe.
V období po roku 1998 a najmä po zvolení za prezidenta sa do popredia Klausovho záujmu (a následne aj do verejnej diskusie) dostali otázky týkajúce sa vzťahu Českej republiky a Európskej únie, klimatických zmien, či dokonca také špecifické témy ako budúcnosť kinematografie.
.proti „izmom“
Z hodnotenia politických oponentov a niektorých novinárov vychádza Klaus často ako rigidný človek, neschopný prijať opačný názor a schopný poprieť základné fakty (otepľovanie) či vývojové trendy (európska integrácia). Oponenti pritom často prehliadajú skutočnosť, že za prezidentovými ostro formulovanými názormi stojí najmä jeho vzťah k slobode.
V roku 2005 predniesol Václav Klaus na zasadaní Mont Pelerinskej spoločnosti často citovaný prejav s názvom Intelektuáli a sloboda, kde pomenoval hnutia, snažiace sa o sociálne inžinierstvo a „vynucovanie dobra“:
„Mám na mysli environmentalizmus (s jeho heslom najprv Zem, namiesto princípu najprv sloboda), radikálny humanrightizmus (založený na neodlišovaní práv a rightizmu), ideológiu „občianskej spoločnosti“ (alebo komunitarizmu), ktorá nie je ničím iným než novou verziou postmarxistického kolektivizmu, ktorá chce privilégiá pre rôzne organizované skupiny a tým – v podstate – refeudalizáciu spoločnosti. Mám na mysli aj multikulturalizmus, feminizmus, apolitický technokratizmus (založený na neštruktúrovanej zášti k politike a politikom), internacionalizmus (a zvlášť jeho európsky variant zvaný europeizmus) a rýchlo sa šíriaci fenomén, ktorý nazývam NGO-izmus.“
Niekto povie, že je to len samoúčelný zoznam hnutí, ktoré český prezident nemá rád pre iné názory. Klaus to však všetko pokladá za alternatívne ideológie, usilujúce sa o obmedzenie ľudskej slobody, nepredstavujúce nič iné ako náhradu za socializmus.
.mimo mainstreamu
Vo svojich varovaniach pred týmito alternatívami Klaus často cituje Orwellove či Huxleyho antiutópie. Do protikladu k nim stavia väčšinou štandardné riešenia, opierajúce sa skôr o realitu než o zbožné priania: je za parlamentnú demokraciu a politické strany, ktoré ako jediné (pretože s mandátom od voličov) majú právo rozhodovať o verejných záležitostiach. Je za čo najväčšiu slobodu jednotlivca, ale paradoxne (vzhľadom na postupujúci europeizmus) i za „národný štát.“ Vo svojich myšlienkach, skrátka, nekráča s dobou, a to sa nie všetkým páči.
„Klaus je politik minulosti,“ ozývalo sa pred voľbou z mnohých strán: napríklad aj z úst jeho protikandidáta Jana Švejnara. Podobne sa o ňom vyjadroval aj nemecký socialistický europoslanec Jo Lainen: „Je to jediný šéf štátu, ktorý je taký nepriateľský voči Európe a ktorý stojí mimo hlavného prúdu i v množstve iných tém.“
Témy „muž minulosti“ sa dotkol aj sám Klaus v prejave pred treťou voľbou: „Ak chcete žiť v budúcnosti zloženej z módnych vĺn, keď bude zakázané fajčenie, ale drogy budú tolerované, keď manželstvo bude inštitútom na vyhynutie a na radnice budú chodiť len páry na registráciu, keď starých a chorých budeme milosrdne zbavovať života, keď nám bude predpisované, čo máme jesť, piť a ako smieme hovoriť... Pokiaľ túžite po zajtrajšku, v ktorom Česká republika nemá hájiť svoje vlastné záujmy, ale má sa pasívne podriaďovať vôli úradníkov tých či oných medzinárodných inštitúcií, potom som mužom včerajška...“
.čo čakať?
Dlho pred februárovou voľbou sa komentátori českej politiky zaoberali otázkou, aký by bol Klaus v druhom funkčnom období. V tejto súvislosti často zaznievali vety o neriadenej strele či o tom, že po víťazstve pustí Klaus všetky svoje zášti a fóbie z reťaze. (Niektorí zahraniční pozorovatelia, ale aj českí sociálni demokrati s hrôzou čakajú, ako sa Klaus prejaví v prvom polroku 2009, keď bude Česká republika predsedať Európskej únii.)
Zatiaľ to tak nevyzerá. Ako napísal komentátor Lidových novín Martin Weiss: „Klaus by teoreticky mohol využívať všetky svoje právomoci do krajnosti a deň čo deň ukazovať vláde, ako málo bez jeho súhlasu zmôže. Pár ľudí možno ešte verí tomu, že Klausa priťahuje absolútna moc. Ale sú naivní.“
Klaus sa totiž podľa Weissa zmenil už pred niekoľkými rokmi. Dokazujú to podľa neho prieskumy verejnej mienky: kým ako predseda ODS sa Klaus nepriazňou časti občanov priam hrdil, ako prezident si dokázal udržať stabilnú popularitu, ktorá dlhodobo zatieňuje nielen vládu a parlament, ale aj obľúbenosť svojho predchodcu Havla.
Hoci je český prezident hlavou výkonnej moci, má skôr symbolické kompetencie (ak si odmyslíme napríklad menovanie členov bankovej rady) a jemne monarchistické postavenie (dané právom udeľovať amnestie či tým, že Pražský hrad nemá čo do veľkosti v Európe konkurenciu). Napriek tomu zvládol Klaus prechod z úlohy exekutívca do roly štátnika bez problémov. Ako pre LN povedal podpredseda českej vlády pre európske záležitosti Alexander Vondra: „On je na jednej strane typ elitára, akademika, človeka, ktorý má silný názor a nebojí sa ho povedať. Na druhej strane veľmi dobre rozumie mentalite českého národa a dopytu, ktorý tu existuje. Tým sa trochu líši od tej typickej pražskej intelektuálnej kaviarne, ktorá má dajme tomu silný názor, i keď ho nie vždy tak silno hovorí. Ale pokiaľ je ten kaviarenský intelektuál vysadený niekde v päťtisícovom mestečku a má tam prehovoriť k ľuďom, tak nevie, čo povedať.“ Naopak – „Klaus tomu rozumie.“
Klausovi možno vyčítať skôr iné veci: niektoré jeho problematické medzinárodno-politické postoje (napríklad za posledných päť rokov nevidel na vývoji v Rusku nič problematické, zato bezdôvodne vyvolával strach z Nemecka a Rakúska) či nešťastný výlet do histórie, v ktorého rámci tvrdil, že rómsky koncentračný tábor v Letoch u Písku nebol koncentračný. A, pravdaže, pretrvávajúci profesorský štýl, ktorým povznesene „poúča“ aj vtedy, keď by sa žiadalo voliť neutrálnejší tón. Túto črtu však môžeme zaradiť do repertoára „tatíčkovských“ výstredností, aké Česi u prezidentov napokon vždy znesú, a ešte aj radi. Raz na ňu budú spomínať zhovievavo ako dnes na krátke nohavice Václava Havla.
Od roku 1989 v nej toho stihol veľa. Z pracovníka Prognostického ústavu sa prakticky zo dňa na deň zmenil na ministra financií v prvej väčšinovo nekomunistickej federálnej vláde. Rok po revolúcii sa stal predsedom vtedy najsilnejšej politickej strany Občianske fórum. To však už onedlho opustil (kritici hovoria, že rozbil) a založil Občiansku demokratickú stranu. S týmto dosiaľ najúspešnejším projektom českej politickej scény vyhral v roku 1992 voľby a stal sa predsedom vlády Českej republiky.
Klaus stál pri rozpade československej federácie aj pri ďalšom víťazstve ODS v roku 1996. O rok neskôr, po aférach s nevyjasneným financovaním strany a „sarajevskom atentáte“, podal Klaus demisiu a po voľbách v roku 1998 z postu predsedu Poslaneckej snemovne podporoval opozičnú zmluvu medzi ODS a sociálno-demokratickou vládou. Svoju stranu riadil do decembra 2002. Vtedy to vyzeralo, že končí. Ale nakoniec ho (pôvodne ako outsidera) vo februári roku 2003 parlament zvolil za nástupcu Václava Havla na post českého prezidenta.
.spory
Okrem času stráveného v ústavných funkciách je Václav Klaus rekordérom aj v inej oblasti. Máloktorý ponovembrový český politik vyvolával svojimi názormi také prudké a dlhotrvajúce reakcie a spory.
Počiatkom deväťdesiatych rokov vyvolával Klaus diskusie o povahe československej a neskôr českej ekonomickej transformácie, stal sa hlavným obhajcom existencie politických strán, s čím nie vždy súhlasili zástancovia ideí „nepolitickej politiky“. Neskôr pribudli spory o to, či bolo nevyhnutné, aby ekonomická transformácia prebehla v nedostatočnom právnom rámci alebo o to, či vôbec mala Česká republika nárok na titul stredoeurópskeho premianta.
Kontroverzie však nevyvolávali len Klausove idey, ale aj jeho často neskrývane mentorská povaha: pamätné sú jeho hodnotenia novinárskych otázok i autoritatívne odpovede; sarajevský atentát a odchod časti občianskych demokratov zo strany bol tiež skôr o Klausovej osobe, než o rozdielnom programe.
V období po roku 1998 a najmä po zvolení za prezidenta sa do popredia Klausovho záujmu (a následne aj do verejnej diskusie) dostali otázky týkajúce sa vzťahu Českej republiky a Európskej únie, klimatických zmien, či dokonca také špecifické témy ako budúcnosť kinematografie.
.proti „izmom“
Z hodnotenia politických oponentov a niektorých novinárov vychádza Klaus často ako rigidný človek, neschopný prijať opačný názor a schopný poprieť základné fakty (otepľovanie) či vývojové trendy (európska integrácia). Oponenti pritom často prehliadajú skutočnosť, že za prezidentovými ostro formulovanými názormi stojí najmä jeho vzťah k slobode.
V roku 2005 predniesol Václav Klaus na zasadaní Mont Pelerinskej spoločnosti často citovaný prejav s názvom Intelektuáli a sloboda, kde pomenoval hnutia, snažiace sa o sociálne inžinierstvo a „vynucovanie dobra“:
„Mám na mysli environmentalizmus (s jeho heslom najprv Zem, namiesto princípu najprv sloboda), radikálny humanrightizmus (založený na neodlišovaní práv a rightizmu), ideológiu „občianskej spoločnosti“ (alebo komunitarizmu), ktorá nie je ničím iným než novou verziou postmarxistického kolektivizmu, ktorá chce privilégiá pre rôzne organizované skupiny a tým – v podstate – refeudalizáciu spoločnosti. Mám na mysli aj multikulturalizmus, feminizmus, apolitický technokratizmus (založený na neštruktúrovanej zášti k politike a politikom), internacionalizmus (a zvlášť jeho európsky variant zvaný europeizmus) a rýchlo sa šíriaci fenomén, ktorý nazývam NGO-izmus.“
Niekto povie, že je to len samoúčelný zoznam hnutí, ktoré český prezident nemá rád pre iné názory. Klaus to však všetko pokladá za alternatívne ideológie, usilujúce sa o obmedzenie ľudskej slobody, nepredstavujúce nič iné ako náhradu za socializmus.
.mimo mainstreamu
Vo svojich varovaniach pred týmito alternatívami Klaus často cituje Orwellove či Huxleyho antiutópie. Do protikladu k nim stavia väčšinou štandardné riešenia, opierajúce sa skôr o realitu než o zbožné priania: je za parlamentnú demokraciu a politické strany, ktoré ako jediné (pretože s mandátom od voličov) majú právo rozhodovať o verejných záležitostiach. Je za čo najväčšiu slobodu jednotlivca, ale paradoxne (vzhľadom na postupujúci europeizmus) i za „národný štát.“ Vo svojich myšlienkach, skrátka, nekráča s dobou, a to sa nie všetkým páči.
„Klaus je politik minulosti,“ ozývalo sa pred voľbou z mnohých strán: napríklad aj z úst jeho protikandidáta Jana Švejnara. Podobne sa o ňom vyjadroval aj nemecký socialistický europoslanec Jo Lainen: „Je to jediný šéf štátu, ktorý je taký nepriateľský voči Európe a ktorý stojí mimo hlavného prúdu i v množstve iných tém.“
Témy „muž minulosti“ sa dotkol aj sám Klaus v prejave pred treťou voľbou: „Ak chcete žiť v budúcnosti zloženej z módnych vĺn, keď bude zakázané fajčenie, ale drogy budú tolerované, keď manželstvo bude inštitútom na vyhynutie a na radnice budú chodiť len páry na registráciu, keď starých a chorých budeme milosrdne zbavovať života, keď nám bude predpisované, čo máme jesť, piť a ako smieme hovoriť... Pokiaľ túžite po zajtrajšku, v ktorom Česká republika nemá hájiť svoje vlastné záujmy, ale má sa pasívne podriaďovať vôli úradníkov tých či oných medzinárodných inštitúcií, potom som mužom včerajška...“
.čo čakať?
Dlho pred februárovou voľbou sa komentátori českej politiky zaoberali otázkou, aký by bol Klaus v druhom funkčnom období. V tejto súvislosti často zaznievali vety o neriadenej strele či o tom, že po víťazstve pustí Klaus všetky svoje zášti a fóbie z reťaze. (Niektorí zahraniční pozorovatelia, ale aj českí sociálni demokrati s hrôzou čakajú, ako sa Klaus prejaví v prvom polroku 2009, keď bude Česká republika predsedať Európskej únii.)
Zatiaľ to tak nevyzerá. Ako napísal komentátor Lidových novín Martin Weiss: „Klaus by teoreticky mohol využívať všetky svoje právomoci do krajnosti a deň čo deň ukazovať vláde, ako málo bez jeho súhlasu zmôže. Pár ľudí možno ešte verí tomu, že Klausa priťahuje absolútna moc. Ale sú naivní.“
Klaus sa totiž podľa Weissa zmenil už pred niekoľkými rokmi. Dokazujú to podľa neho prieskumy verejnej mienky: kým ako predseda ODS sa Klaus nepriazňou časti občanov priam hrdil, ako prezident si dokázal udržať stabilnú popularitu, ktorá dlhodobo zatieňuje nielen vládu a parlament, ale aj obľúbenosť svojho predchodcu Havla.
Hoci je český prezident hlavou výkonnej moci, má skôr symbolické kompetencie (ak si odmyslíme napríklad menovanie členov bankovej rady) a jemne monarchistické postavenie (dané právom udeľovať amnestie či tým, že Pražský hrad nemá čo do veľkosti v Európe konkurenciu). Napriek tomu zvládol Klaus prechod z úlohy exekutívca do roly štátnika bez problémov. Ako pre LN povedal podpredseda českej vlády pre európske záležitosti Alexander Vondra: „On je na jednej strane typ elitára, akademika, človeka, ktorý má silný názor a nebojí sa ho povedať. Na druhej strane veľmi dobre rozumie mentalite českého národa a dopytu, ktorý tu existuje. Tým sa trochu líši od tej typickej pražskej intelektuálnej kaviarne, ktorá má dajme tomu silný názor, i keď ho nie vždy tak silno hovorí. Ale pokiaľ je ten kaviarenský intelektuál vysadený niekde v päťtisícovom mestečku a má tam prehovoriť k ľuďom, tak nevie, čo povedať.“ Naopak – „Klaus tomu rozumie.“
Klausovi možno vyčítať skôr iné veci: niektoré jeho problematické medzinárodno-politické postoje (napríklad za posledných päť rokov nevidel na vývoji v Rusku nič problematické, zato bezdôvodne vyvolával strach z Nemecka a Rakúska) či nešťastný výlet do histórie, v ktorého rámci tvrdil, že rómsky koncentračný tábor v Letoch u Písku nebol koncentračný. A, pravdaže, pretrvávajúci profesorský štýl, ktorým povznesene „poúča“ aj vtedy, keď by sa žiadalo voliť neutrálnejší tón. Túto črtu však môžeme zaradiť do repertoára „tatíčkovských“ výstredností, aké Česi u prezidentov napokon vždy znesú, a ešte aj radi. Raz na ňu budú spomínať zhovievavo ako dnes na krátke nohavice Václava Havla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.