Sviatok svätého Valentína tento rok v Nemecku oslavovalo najmä tamojšie ministerstvo financií. Vďaka kvalitnej práci tajnej služby (BND) sa mu podarilo dostať k jednému z najväčších tajomstiev: zoznamu stoviek osôb z celého sveta, ktoré majú tajné účty v lichtenštajnských a švajčiarskych bankách.
O dobrodružnú časť celého prípadu sa postarala tajná služba tým, že kúpila štyri DVD nosiče za približne 4,5 milióna eur od svojho informátora a bývalého zamestnanca renomovanej lichtenštajnskej banky LGT. Situácia je o to závažnejšia, že táto banka, spravujúca majetok v hodnote 65 miliárd eur, patrí lichtenštajnskej kniežacej rodine. Bola to náhoda alebo zámer? Isté je, že celá aféra prepukla tesne pred plánovaným stretnutím kancelárky Angely Merkelovej s lichtenštajnským predsedom vlády Otmara Haslera v Berlíne.
.dokonalá akcia
Polícia v spolupráci s daňovými úradmi začala po analýze obsahu DVD v celom Nemecku s domovými prehliadkami u mnohých známych osobností podnikateľského, kultúrneho a politického života. Prehliadkam sa nevyhli ani niektoré banky, ktoré svojim solventným klientom diskrétne ponúkali nadštandardné služby. Napríklad daňovo výhodné investovanie ich prostriedkov prostredníctvom lichtenštajnských nadácií. Keďže DVD neobsahovali mená len nemeckých občanov, spolkové úrady ich „zadarmo“ poskytli ďalším štátom. Vyšetrovanie sa rozbieha aj v USA, Austrálii, Francúzsku, Švédsku a naberá tak globálne rozmery.
„Investícia“ do kúpy DVD nosičov sa v priebehu jediného týždňa vrátila v podobe stovky priznaní a približne sedemdesiatich dobrovoľných „sebaudaní“ na polícii. Ak sa previnilec prihlási takýmto spôsobom, daňové úrady kontrolujú spätne len obdobie posledných piatich rokov, čo môže byť v mnohých prípadoch stále výhodné. Daňové úrady odhadujú dodatočné príjmy vo výške niekoľko stoviek miliónov eur.
.vysoké dane
Nemecko nie je známe len vďaka autám, pivu a futbalu, ale tiež pre vysoké dane. V priebehu 90. rokov rapídne stúpalo daňové zaťaženie fyzických i právnických osôb. Daň z príjmu sa v tomto období vyšplhala v najvyššej skupine na 53 percent a v najnižšej na 26 percent. Pod vysoké dane sa podpísali najmä obrovské náklady spojené so zjednotením a integráciou bývalej NDR, ktorá v roku 1989 stála na pokraji bankrotu. Vláda Gerharda Schrödera začala od roku 2000 s postupným znižovaním daňového zaťaženia. Tento trend pretrval aj počas obdobia druhej Schröderovej vlády, ktoré poznamenali vysoké deficity, nízky hospodársky rast a miliardové výpadky v systémoch sociálneho zabezpečenia. Vláda sa aj za cenu dlhov snažila udržať v krajine investorov a pracovné miesta, no o razantných zmenách v nesmierne komplikovanom daňovom systéme sa diskutovalo len v akademických kruhoch. V roku 2004 vstúpilo do EÚ desať nových krajín, z ktorých mali mnohé atraktívne daňové systémy a podstatne lacnejšiu pracovnú silu.
Nemecko sa preto dostalo pod silnejúci tlak. Nová kancelárka Angela Merkelová sa v tejto súvislosti niekoľkokrát vyslovila pre harmonizáciu daní v EÚ, ktorú práve nové členské krajiny – celkom pochopiteľne – rezolútne odmietajú. Krátko potom zaviedla pod tlakom koaličných sociálnych demokratov takzvanú milionársku daň pre príjmovú skupinu s ročnými zárobkami nad 250-tisíc eur.
Problémom v Nemecku nie je ani tak samotná výška daňovej sadzby ako fakt, že si politická garnitúra zmýlila daňový systém so sociálnym systémom. Voličovi problematiku daní v tomto zmysle aj prezentuje. Milionárska daň je len jedným z prejavov: rozpočtu prinesie málo, populistovi voličské hlasy. Slabinou takéhoto daňového systému sa stane jeho permanentné ohýbanie podľa potreby tej či onej politickej strany a jej klientely. Takto sa do systému postupne pridávajú výnimky, často sa mení, dopĺňa sa novými zákonmi a po niekoľkých rokoch sa stane neprehľadným. Paralelne s týmito problémami stúpajú aj náklady štátu na výber daní.
.sociálna závisť?
Jedným zo sprievodných javov globalizácie je v Nemecku dlhodobo stagnujúci rast miezd zamestnancov. Platy vrcholových manažérov však napríklad v rokoch 2006 – 2007 stúpli v priemere o vyše 17 a v minulom roku o 13 percent. Na vysokých mzdách by nebolo nič zvláštne alebo nemorálne, ako to tunajšie politické elity rady prezentujú. V súkromnom sektore o nich rozhoduje predovšetkým trh, hospodárske výsledky firmy a v neposlednom rade ich majitelia či akcionári.
Biznis si však kazí renomé aj vlastnou vinou. Pozornosť Nemcov totiž dlhodobo pútajú aféry manažérov niektorých tradičných nemeckých firiem ako Volkswagen, Siemens, Deutsche Telekom alebo Deutsche Post. Smutne známy je práve Volkswagen. Jeho vedenie uplácalo predstaviteľov zamestnaneckej rady a odborov exotickými výletmi na trovy podniku s cieľom ovplyvniť ich rozhodovanie vo svoj prospech. Siemens zase prepieral peniaze cez fiktívne firmy v Maďarsku, ktoré mali neskôr slúžiť na úplatky...
Prvým zatknutým v „lichtenštajnskej“ daňovej afére bol šéf Deutsche Post Klaus Zumwinkel. Pri prehliadke jeho domu bola prítomná aj verejnoprávna televízia ZDF, ktorá celú akciu filmovala, ako keby šlo o reality show. O niekoľko dní neskôr priblížili televízne reportáže Lichtenštajnsko a čiastočne aj Švajčiarsko priemernému nemeckému divákovi ako krajiny, ktorých jediným cieľom je obohacovať sa na úkor iných štátov.
Daňový podvod je nepochybne odsúdeniahodný čin. Politici a médiá však nezohrali úlohu, aká by bola v takomto prípade na mieste. Nekládli si otázku, či môže akýkoľvek štát získať osobné údaje tým, že sa dopustí krádeže údajov (na DVD) a teda trestného činu na území iného štátu. Po tom, ako Nemecko posunulo zoznam dánskym úradom, odmietol tamojší minister financií použiť kradnuté údaje na účel vyšetrovania. Zovšeobecňovaním, používaním množného čísla a neustálymi diskusiami o výške platu manažérov a jeho regulovaní sú šikanovaní práve tí manažéri a podnikatelia, ktorí pracujú poctivo a zodpovedne. Do diskusie, ktorá trochu pripomína fronty triedneho boja, sa rada zapája extrémne ľavicová strana Die Linke. Tá v poslednom období zaznamenala zvýšenú popularitu a postupne sa dostáva do jednotlivých krajinských parlamentov.
Druhá otázka znie, či si Nemecko takýmto spôsobom dlhodobo vyrieši problémy so svojím daňovým systémom a prípadnými neplatičmi. Pozoruhodná je v tomto prípade sadzba dane vo výške 10 percent, ktorou BND zdanila príjem informátora z predaja DVD. To je päť percent pod najnižšou sadzbou, ktorú platia poctivo pracujúci občania...
Autor je politológ.
O dobrodružnú časť celého prípadu sa postarala tajná služba tým, že kúpila štyri DVD nosiče za približne 4,5 milióna eur od svojho informátora a bývalého zamestnanca renomovanej lichtenštajnskej banky LGT. Situácia je o to závažnejšia, že táto banka, spravujúca majetok v hodnote 65 miliárd eur, patrí lichtenštajnskej kniežacej rodine. Bola to náhoda alebo zámer? Isté je, že celá aféra prepukla tesne pred plánovaným stretnutím kancelárky Angely Merkelovej s lichtenštajnským predsedom vlády Otmara Haslera v Berlíne.
.dokonalá akcia
Polícia v spolupráci s daňovými úradmi začala po analýze obsahu DVD v celom Nemecku s domovými prehliadkami u mnohých známych osobností podnikateľského, kultúrneho a politického života. Prehliadkam sa nevyhli ani niektoré banky, ktoré svojim solventným klientom diskrétne ponúkali nadštandardné služby. Napríklad daňovo výhodné investovanie ich prostriedkov prostredníctvom lichtenštajnských nadácií. Keďže DVD neobsahovali mená len nemeckých občanov, spolkové úrady ich „zadarmo“ poskytli ďalším štátom. Vyšetrovanie sa rozbieha aj v USA, Austrálii, Francúzsku, Švédsku a naberá tak globálne rozmery.
„Investícia“ do kúpy DVD nosičov sa v priebehu jediného týždňa vrátila v podobe stovky priznaní a približne sedemdesiatich dobrovoľných „sebaudaní“ na polícii. Ak sa previnilec prihlási takýmto spôsobom, daňové úrady kontrolujú spätne len obdobie posledných piatich rokov, čo môže byť v mnohých prípadoch stále výhodné. Daňové úrady odhadujú dodatočné príjmy vo výške niekoľko stoviek miliónov eur.
.vysoké dane
Nemecko nie je známe len vďaka autám, pivu a futbalu, ale tiež pre vysoké dane. V priebehu 90. rokov rapídne stúpalo daňové zaťaženie fyzických i právnických osôb. Daň z príjmu sa v tomto období vyšplhala v najvyššej skupine na 53 percent a v najnižšej na 26 percent. Pod vysoké dane sa podpísali najmä obrovské náklady spojené so zjednotením a integráciou bývalej NDR, ktorá v roku 1989 stála na pokraji bankrotu. Vláda Gerharda Schrödera začala od roku 2000 s postupným znižovaním daňového zaťaženia. Tento trend pretrval aj počas obdobia druhej Schröderovej vlády, ktoré poznamenali vysoké deficity, nízky hospodársky rast a miliardové výpadky v systémoch sociálneho zabezpečenia. Vláda sa aj za cenu dlhov snažila udržať v krajine investorov a pracovné miesta, no o razantných zmenách v nesmierne komplikovanom daňovom systéme sa diskutovalo len v akademických kruhoch. V roku 2004 vstúpilo do EÚ desať nových krajín, z ktorých mali mnohé atraktívne daňové systémy a podstatne lacnejšiu pracovnú silu.
Nemecko sa preto dostalo pod silnejúci tlak. Nová kancelárka Angela Merkelová sa v tejto súvislosti niekoľkokrát vyslovila pre harmonizáciu daní v EÚ, ktorú práve nové členské krajiny – celkom pochopiteľne – rezolútne odmietajú. Krátko potom zaviedla pod tlakom koaličných sociálnych demokratov takzvanú milionársku daň pre príjmovú skupinu s ročnými zárobkami nad 250-tisíc eur.
Problémom v Nemecku nie je ani tak samotná výška daňovej sadzby ako fakt, že si politická garnitúra zmýlila daňový systém so sociálnym systémom. Voličovi problematiku daní v tomto zmysle aj prezentuje. Milionárska daň je len jedným z prejavov: rozpočtu prinesie málo, populistovi voličské hlasy. Slabinou takéhoto daňového systému sa stane jeho permanentné ohýbanie podľa potreby tej či onej politickej strany a jej klientely. Takto sa do systému postupne pridávajú výnimky, často sa mení, dopĺňa sa novými zákonmi a po niekoľkých rokoch sa stane neprehľadným. Paralelne s týmito problémami stúpajú aj náklady štátu na výber daní.
.sociálna závisť?
Jedným zo sprievodných javov globalizácie je v Nemecku dlhodobo stagnujúci rast miezd zamestnancov. Platy vrcholových manažérov však napríklad v rokoch 2006 – 2007 stúpli v priemere o vyše 17 a v minulom roku o 13 percent. Na vysokých mzdách by nebolo nič zvláštne alebo nemorálne, ako to tunajšie politické elity rady prezentujú. V súkromnom sektore o nich rozhoduje predovšetkým trh, hospodárske výsledky firmy a v neposlednom rade ich majitelia či akcionári.
Biznis si však kazí renomé aj vlastnou vinou. Pozornosť Nemcov totiž dlhodobo pútajú aféry manažérov niektorých tradičných nemeckých firiem ako Volkswagen, Siemens, Deutsche Telekom alebo Deutsche Post. Smutne známy je práve Volkswagen. Jeho vedenie uplácalo predstaviteľov zamestnaneckej rady a odborov exotickými výletmi na trovy podniku s cieľom ovplyvniť ich rozhodovanie vo svoj prospech. Siemens zase prepieral peniaze cez fiktívne firmy v Maďarsku, ktoré mali neskôr slúžiť na úplatky...
Prvým zatknutým v „lichtenštajnskej“ daňovej afére bol šéf Deutsche Post Klaus Zumwinkel. Pri prehliadke jeho domu bola prítomná aj verejnoprávna televízia ZDF, ktorá celú akciu filmovala, ako keby šlo o reality show. O niekoľko dní neskôr priblížili televízne reportáže Lichtenštajnsko a čiastočne aj Švajčiarsko priemernému nemeckému divákovi ako krajiny, ktorých jediným cieľom je obohacovať sa na úkor iných štátov.
Daňový podvod je nepochybne odsúdeniahodný čin. Politici a médiá však nezohrali úlohu, aká by bola v takomto prípade na mieste. Nekládli si otázku, či môže akýkoľvek štát získať osobné údaje tým, že sa dopustí krádeže údajov (na DVD) a teda trestného činu na území iného štátu. Po tom, ako Nemecko posunulo zoznam dánskym úradom, odmietol tamojší minister financií použiť kradnuté údaje na účel vyšetrovania. Zovšeobecňovaním, používaním množného čísla a neustálymi diskusiami o výške platu manažérov a jeho regulovaní sú šikanovaní práve tí manažéri a podnikatelia, ktorí pracujú poctivo a zodpovedne. Do diskusie, ktorá trochu pripomína fronty triedneho boja, sa rada zapája extrémne ľavicová strana Die Linke. Tá v poslednom období zaznamenala zvýšenú popularitu a postupne sa dostáva do jednotlivých krajinských parlamentov.
Druhá otázka znie, či si Nemecko takýmto spôsobom dlhodobo vyrieši problémy so svojím daňovým systémom a prípadnými neplatičmi. Pozoruhodná je v tomto prípade sadzba dane vo výške 10 percent, ktorou BND zdanila príjem informátora z predaja DVD. To je päť percent pod najnižšou sadzbou, ktorú platia poctivo pracujúci občania...
Autor je politológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.