Ľudia nie sú zvyknutí otvárať samých seba. Tí otvorenejší si dokážu vyliať dušu, niektorí to riešia umením a tvorbou, ale aj medzi nimi sú úprimnejší a neúprimnejší. Sú takí, ktorí spievajú o svojom živote na tejto zemi, a takí, ktorí spievajú niečo, len aby spievali.
V tom som nikdy zmysel nevidela, a tak som sa odjakživa snažila zostať otvorená. Snaha neznamená úspech, to viem. Nedávno mi jeden český muzikant a herec po vypočutí mojej prvej platne povedal, že on by si to nelajsol. Že by si to chcel lajsnúť, lebo nič iné vlastne ani zmysel nemá, ale že by to jednoducho nedokázal. Otvoriť sa do tej miery, kde už si zraniteľný a nepekný. Hovoriť a spievať o tom, čo sa sám pred sebou bojíš priznať. Lenže to je podľa mňa cesta k umeniu, a tak v tom pokračujem. A ľudia mi vravia: „To sa nebojíš?“ Nebojím. Teším sa, keď mi niekto napíše, ako sa ho môj text dotkol, lebo zažil niečo podobné.
A na základe týchto mailov a vlastnej potreby znova dať von, čo sa naznášalo za tri roky, som teraz vydala druhú platňu. Opäť som otvorila dvierka neverejných častí duše, a teraz čakám, čo povedia ľudia. Aj tí, čo kritizujú profesionálne, ale hlavne tí normálni, ktorí brázdia ulice so sklonenými hlavami. Po šiestich rokoch v šoubiznise, či ako to mám nazvať, sa mi stala zvláštna vec. Robila som rozhovor do jedného českého média. Zbadala som toho novinára a zrazu mi bolo jasné, že tomuto človeku poviem všetko. Vôbec neviem prečo, skrátka som mu verila. Naozaj som odpovedala, na čo sa ma pýtal. A boli to veci, ktoré som úspešne tajila dodnes. Dokonca aj tento stĺpček zostal ušetrený od toho bordelu. Proste to prišlo zrazu a ja som to celé vyklopila. Nebála som sa, že to zneužije, a on to ani nezneužil. Napísal krásny, ale drsný článok, a ja som si uvedomila, že až taká otvorená som doteraz nebola. Človek si môže položiť otázku: „No dobre moja, ale aký to má vlastne zmysel, nahádzať na druhých svoje bahno?“ Nuž, podľa mňa je to asi tak, že ľudia majú tendenciu prirovnávať samých seba k svetu a podľa toho rozlišovať, čo je a nie je správne, a čo je a čo nie je normálne. Pričom táto spoločnosť sa cez reklamy javí, akoby bolo nenormálne takmer všetko, a človek má pocit, že asi nie je v poriadku, keď sa necíti ako stroj. A tak sa prirodzene poteší a má pocit naplnenia, keď sa mu dostane do ruky film, rozhovor, alebo cédečko s hudbou, ktorá ho uisťuje o tom, že ten farebný vonkajší svet je len vymyslený, a on s tou boľavou a neistou dušou je celkom normálny, alebo prinajmenšom nie je v tom sám. Robím to pre týchto ľudí. Neviem, či to robím dobre, či mám právo to vôbec robiť. Ale už teraz sa teším, čo mi potom na to napíšete. Mám len jednu e-mailovú adresu a tá je verejná.
V tom som nikdy zmysel nevidela, a tak som sa odjakživa snažila zostať otvorená. Snaha neznamená úspech, to viem. Nedávno mi jeden český muzikant a herec po vypočutí mojej prvej platne povedal, že on by si to nelajsol. Že by si to chcel lajsnúť, lebo nič iné vlastne ani zmysel nemá, ale že by to jednoducho nedokázal. Otvoriť sa do tej miery, kde už si zraniteľný a nepekný. Hovoriť a spievať o tom, čo sa sám pred sebou bojíš priznať. Lenže to je podľa mňa cesta k umeniu, a tak v tom pokračujem. A ľudia mi vravia: „To sa nebojíš?“ Nebojím. Teším sa, keď mi niekto napíše, ako sa ho môj text dotkol, lebo zažil niečo podobné.
A na základe týchto mailov a vlastnej potreby znova dať von, čo sa naznášalo za tri roky, som teraz vydala druhú platňu. Opäť som otvorila dvierka neverejných častí duše, a teraz čakám, čo povedia ľudia. Aj tí, čo kritizujú profesionálne, ale hlavne tí normálni, ktorí brázdia ulice so sklonenými hlavami. Po šiestich rokoch v šoubiznise, či ako to mám nazvať, sa mi stala zvláštna vec. Robila som rozhovor do jedného českého média. Zbadala som toho novinára a zrazu mi bolo jasné, že tomuto človeku poviem všetko. Vôbec neviem prečo, skrátka som mu verila. Naozaj som odpovedala, na čo sa ma pýtal. A boli to veci, ktoré som úspešne tajila dodnes. Dokonca aj tento stĺpček zostal ušetrený od toho bordelu. Proste to prišlo zrazu a ja som to celé vyklopila. Nebála som sa, že to zneužije, a on to ani nezneužil. Napísal krásny, ale drsný článok, a ja som si uvedomila, že až taká otvorená som doteraz nebola. Človek si môže položiť otázku: „No dobre moja, ale aký to má vlastne zmysel, nahádzať na druhých svoje bahno?“ Nuž, podľa mňa je to asi tak, že ľudia majú tendenciu prirovnávať samých seba k svetu a podľa toho rozlišovať, čo je a nie je správne, a čo je a čo nie je normálne. Pričom táto spoločnosť sa cez reklamy javí, akoby bolo nenormálne takmer všetko, a človek má pocit, že asi nie je v poriadku, keď sa necíti ako stroj. A tak sa prirodzene poteší a má pocit naplnenia, keď sa mu dostane do ruky film, rozhovor, alebo cédečko s hudbou, ktorá ho uisťuje o tom, že ten farebný vonkajší svet je len vymyslený, a on s tou boľavou a neistou dušou je celkom normálny, alebo prinajmenšom nie je v tom sám. Robím to pre týchto ľudí. Neviem, či to robím dobre, či mám právo to vôbec robiť. Ale už teraz sa teším, čo mi potom na to napíšete. Mám len jednu e-mailovú adresu a tá je verejná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.