Česká energetická firma ČEZ, ktorej zisky dosahujú už desiatky miliárd, je pre niektorých nenásytný elektrárenský monopol, pre iných zasa dôkaz toho, že aj štát môže byť dobrý manažér. Čo je však ČEZ naozaj?
Kým pred piatimi rokmi zarábala pološtátna energetická spoločnosť ČEZ (česká vláda v nej vlastní viac než 60 percent akcií) 6,7 miliardy českých korún po zdanení, a v roku 1999 dokonca „iba“ 2,1 miliardy korún, vlani už zarobila neuveriteľných 42,8 miliardy českých korún.
Tomu tiež zodpovedajú ceny akcií. Pred piatimi rokmi stáli akcie ČEZu okolo sedemdesiatich korún – dnes stoja zhruba 15-nárobok. ČEZ je dnes z hľadiska trhovej kapitalizácie najväčším podnikom v strednej Európe, a to aj keď vezmeme do úvahy spoločnosti z Rakúska. ČEZ je tiež najziskovejšou spoločnosťou v Česku a jedným z najväčších českých investorov v zahraničí – doteraz investoval v Bulharsku, Rumunsku, Poľsku a chystá sa do niekoľkých ďalších investícií vrátane Slovenska, Maďarska a Bosny.
Navyše, manažéri ČEZu, ak vezmeme do úvahy aj opčný program na akcie firmy, sú najlepšie platenými manažérmi v Česku a rozhodne si z hľadiska platu nemajú prečo sťažovať ani v spoločnosti manažérov obdobných spoločností v zahraničí. Ich gáže sa pohybujú až v stovkách miliónov českých korún.
Ale nielen tieto úspechy vedú k tomu, že v niektorých ohľadoch by bolo možné o Českej republike hovoriť skôr ako o ČEZkej.
.štát ako dobrý manažér?
Vidiac tieto všadeprítomné prejavy úspechu – nie je teda ČEZ popretím všeobecne zdieľanej pravdy o tom, že štátna forma nemôže dlhodobo efektívne fungovať? Neboli teda privatizácie energetických spoločností prebiehajúce v minulých rokoch v mnohých krajinách celej Európy chybou?
Skôr sa zdá, že ČEZ sa nevídanej prosperite vzhľadom na okolnosti prakticky „nemohol vyhnúť“. Ak si odmyslíme vynikajúce pí-ár ČEZu a jeho šéfov a pozrieme sa na reálne dáta, potom odpoveď skôr nahráva tomu, že súčasná prosperita ČEZu je daná okolnosťami, a nie štátnym vlastníctvom alebo démonickými schopnosťami jeho súčasného vedenia. Hlavné dôvody, prečo zisky ČEZu rastú do nehoráznych výšok, sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov – úspešné dokončenie Temelína, vzostup cien elektriny a láska českej vlády, ktorá umožnila ČEZu získať veľké množstvo spoločností v podstate za babku a posilniť jeho pozíciu na všetkých podstatných energetických trhoch.
.keď ceny rastú...
Pred siedmimi až ôsmimi rokmi bol jadrový Temelín a jeho „trasúca sa turbína“ doslova postrachom investorov. Nikto v tom čase nevedel, ako dlho jeho dokončenie bude ešte trvať a koľko bude stáť, hoci výstavba oboch blokov elektrárne sa chýlila k záveru. Problém bol, že ČEZu ohľadom nákladov na Temelín po skúsenostiach z 90. rokov nikto neveril.
Dnes je Temelín dokončený a funguje, hoci jeho prevádzková spoľahlivosť ešte stále pokrivkáva. Nemá problémy ani s európskymi či českými regulátormi alebo s orgánmi, dohliadajúcimi na jadrovú bezpečnosť. Namiesto aby peniaze požieral ako v 90. rokoch, teraz zdroje generuje a bude tak robiť ešte desiatky rokov. Protesty rakúskych odporcov sú dnes chápané skôr ako folklór. Popularita jadrovej energetiky, ktorá nikdy v Česku nebola nízka, pomaly začína rásť aj v zahraničí a úplne otvorene sa začína hovoriť o dostavbe Temelína – čiže o dokončení jeho blokov 3 a 4, ktorých výstavba bola na počiatku 90. rokov minulého storočia zastavená.
V roku 2000 boli ceny silovej elektriny na európskom elektro-energetickom trhu, a koniec-koncov aj v Česku alebo na Slovensku, na historických minimách. Od tej doby vzrástli o desiatky až stovky percent. Ak pred ôsmimi rokmi stála 1 megawatthodina elektriny približne 20 eur, dnes stojí trojnásobok. A je úplne jedno, či hovoríme o cenách na zahraničných trhoch alebo na trhoch domácich. ČEZ teda predáva svoju produkciu trikrát drahšie než pred pár rokmi, jeho náklady však oproti rastu cien elektriny rastú predsa len pomalšie – najmä tie palivové. Rast cien palív sa síce v posledných rokoch zrýchlil a ceny vzrástli o desiatky percent, ale vďaka svojej veľkosti, dlhodobým zmluvám a tiež tomu, že nárast cien palív bol z oveľa nižších základov, došlo k tomu, že ziskové marže ČEZu sa výrazne rozšírili. Navyše, ČEZ svojho najväčšieho dodávateľa hnedého uhlia (spoločnosť Severočeské doly) vlastní.
K tomu, že zisková marža sa zväčšuje, pomáha ČEZu vynikajúce portfólio výrobných zdrojov, ktoré zdedil z minulosti – okrem spomínaného Temelína najmä druhá jadrová elektráreň Dukovany a potom sústava tepelných elektrární na severe Čiech.
.a keď štát pomáha
Od neúspešnej privatizácie na konci roku 2001 zbiera ČEZ jeden úspech pri vyjednávaní s českou vládou za druhým. Najväčším sústom, ktoré zmenilo českú elektro-energetiku, bol nákup štátneho podielu v regionálnych distribútoroch. Ten dojednal v prvej polovici roku 2001 za neuveriteľne výhodných podmienok vtedajší riaditeľ ČEZu Jaroslav Míl a nakoniec ho s niektorými podmienkami schválil aj český protimonopolný úrad. Vďaka lacnému (za distribútorov ČEZ zaplatil zhruba polovicu vtedajšej hodnoty) získaniu regionálnych distribútorov nielen výrazne vzrástol majetok ČEZu, ale najmä ČEZ ovládol dve strany trhu so silovou elektrinou – stal sa dominantom ako na strane ponuky, tak aj dopytu.
Pravdou je, že trh sa situácii prispôsobil, ale stálo to čas a peniaze. Navyše, k prevzatiu došlo práve vo chvíli, keď sa elektro-energetický trh preklopil z trhu dopytujúceho do pozície trhu ponúkajúceho, čo ČEZu ako dominantnému výrobcovi pomohlo. Bez ovládnutia distribúcie by ČEZ nemal nikdy takú jednoduchú pozíciu na vnútornom českom trhu, ako má dnes.
Okrem regionálnych distribútorov však česká vláda doslova za babku napchala ČEZu aj najväčšiu uhoľnú spoločnosť – Severočeské doly – s kurióznym zdôvodnením: aby „posilnila ČEZ a umožnila mu dodávať elektrinu za ceny nižšie než v ostatných krajinách“.
Od toho času je v podstate jedno, čo urobia ceny uhlia vo vzťahu k elektrine – ČEZ inkasuje zisk buď ako výrobca alebo ako ťažobná spoločnosť. Navyše, česká vláda promptne zmenila obchodný zákonník tak, aby bolo možné sa zbaviť bez odporu minoritných akcionárov, čo ČEZ okamžite vo všetkých získaných spoločnostiach využili.
.problematické investície
Hodnotenie zahraničných investícií ČEZu je oveľa problematickejšie. Po prvé, ČEZ napriek veľkej snahe stať sa regionálnym dodávateľom číslo jedna (dnes ide v európskych pomeroch o energetickú spoločnosť strednej kategórie) je stálo dominantne českou firmou – drvivá väčšina jeho ziskov sa generuje v Česku – najmä vo výrobe, ale aj v distribúcii a v ťažobných aktivitách. Z celého 42,8 miliardového zisku približne šesť miliárd pochádzalo zo zahraničia, kde ČEZ vlastní tri elektrárne (dve v Poľsku a jednu v Bulharsku) a štyri distribučné spoločnosti (najväčšiu distribučnú spoločnosť v Rumunsku a trojicu západobulharských distribučných spoločností). A za tento príspevok šiestich miliárd do celkového zisku (prvýkrát bol tento „dovezený“ zisk takýto vysoký, hoci stále tvorí len asi 14 percent z celkového zisku) musel ČEZ zaplatiť pri privatizáciách a iných nákupoch zhruba šiestimi miliardami v investičných prostriedkoch. Ak to takto pôjde ďalej – ak sa príjmy zo získaných spoločností výrazne nezvýšia – potom ide o investície, ktoré v najlepšom prípade nezvyšujú hodnotu ČEZu pre akcionárov (závisí na tom, o akej požadovanej miere návratnosti budeme uvažovať), hoci opticky aspoň v začiatku vylepšujú čísla o zisku.
Na celkovom zisku sa tiež podieľala česká daňová reforma – a to už predtým, než vôbec vstúpila do života – a vôbec nie nevýznamne. Jej príspevok v podobe nižších daňových sadzieb je zhruba tri miliardy.
A to ČEZ najväčšie investície ešte len čakajú (výstavba elektrárne v Srbskej republike Bosna za zhruba 2 miliardy eur, dostavba 3. a 4. bloku Temelína za zhruba dvojnásobok (ak nie za viac), obnova uhoľných elektrární v severných Čechách a výstavba plynových zdrojov v Čechách, na Slovensku a Maďarsku celkovo za desiatky miliárd korún.
Pološtátnemu ČEZu sa dnes darí ako nikdy predtým. Že má táto firma veľkú moc, to ukázala v minulosti už veľakrát – najviac to vidno na dohodách, ktoré s ňou politici boli ochotní uzavrieť. Dnes, v čase rekordných ziskov, táto moc klesať celkom iste nebude. Lenže nikto tiež netvrdí, že ceny elektriny porastú donekonečna – a až potom sa pozná, ako na tom ČEZ naozaj je.
Autor prednáša na pražskej Vysokej škole ekonomickej.
Kým pred piatimi rokmi zarábala pološtátna energetická spoločnosť ČEZ (česká vláda v nej vlastní viac než 60 percent akcií) 6,7 miliardy českých korún po zdanení, a v roku 1999 dokonca „iba“ 2,1 miliardy korún, vlani už zarobila neuveriteľných 42,8 miliardy českých korún.
Tomu tiež zodpovedajú ceny akcií. Pred piatimi rokmi stáli akcie ČEZu okolo sedemdesiatich korún – dnes stoja zhruba 15-nárobok. ČEZ je dnes z hľadiska trhovej kapitalizácie najväčším podnikom v strednej Európe, a to aj keď vezmeme do úvahy spoločnosti z Rakúska. ČEZ je tiež najziskovejšou spoločnosťou v Česku a jedným z najväčších českých investorov v zahraničí – doteraz investoval v Bulharsku, Rumunsku, Poľsku a chystá sa do niekoľkých ďalších investícií vrátane Slovenska, Maďarska a Bosny.
Navyše, manažéri ČEZu, ak vezmeme do úvahy aj opčný program na akcie firmy, sú najlepšie platenými manažérmi v Česku a rozhodne si z hľadiska platu nemajú prečo sťažovať ani v spoločnosti manažérov obdobných spoločností v zahraničí. Ich gáže sa pohybujú až v stovkách miliónov českých korún.
Ale nielen tieto úspechy vedú k tomu, že v niektorých ohľadoch by bolo možné o Českej republike hovoriť skôr ako o ČEZkej.
.štát ako dobrý manažér?
Vidiac tieto všadeprítomné prejavy úspechu – nie je teda ČEZ popretím všeobecne zdieľanej pravdy o tom, že štátna forma nemôže dlhodobo efektívne fungovať? Neboli teda privatizácie energetických spoločností prebiehajúce v minulých rokoch v mnohých krajinách celej Európy chybou?
Skôr sa zdá, že ČEZ sa nevídanej prosperite vzhľadom na okolnosti prakticky „nemohol vyhnúť“. Ak si odmyslíme vynikajúce pí-ár ČEZu a jeho šéfov a pozrieme sa na reálne dáta, potom odpoveď skôr nahráva tomu, že súčasná prosperita ČEZu je daná okolnosťami, a nie štátnym vlastníctvom alebo démonickými schopnosťami jeho súčasného vedenia. Hlavné dôvody, prečo zisky ČEZu rastú do nehoráznych výšok, sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov – úspešné dokončenie Temelína, vzostup cien elektriny a láska českej vlády, ktorá umožnila ČEZu získať veľké množstvo spoločností v podstate za babku a posilniť jeho pozíciu na všetkých podstatných energetických trhoch.
.keď ceny rastú...
Pred siedmimi až ôsmimi rokmi bol jadrový Temelín a jeho „trasúca sa turbína“ doslova postrachom investorov. Nikto v tom čase nevedel, ako dlho jeho dokončenie bude ešte trvať a koľko bude stáť, hoci výstavba oboch blokov elektrárne sa chýlila k záveru. Problém bol, že ČEZu ohľadom nákladov na Temelín po skúsenostiach z 90. rokov nikto neveril.
Dnes je Temelín dokončený a funguje, hoci jeho prevádzková spoľahlivosť ešte stále pokrivkáva. Nemá problémy ani s európskymi či českými regulátormi alebo s orgánmi, dohliadajúcimi na jadrovú bezpečnosť. Namiesto aby peniaze požieral ako v 90. rokoch, teraz zdroje generuje a bude tak robiť ešte desiatky rokov. Protesty rakúskych odporcov sú dnes chápané skôr ako folklór. Popularita jadrovej energetiky, ktorá nikdy v Česku nebola nízka, pomaly začína rásť aj v zahraničí a úplne otvorene sa začína hovoriť o dostavbe Temelína – čiže o dokončení jeho blokov 3 a 4, ktorých výstavba bola na počiatku 90. rokov minulého storočia zastavená.
V roku 2000 boli ceny silovej elektriny na európskom elektro-energetickom trhu, a koniec-koncov aj v Česku alebo na Slovensku, na historických minimách. Od tej doby vzrástli o desiatky až stovky percent. Ak pred ôsmimi rokmi stála 1 megawatthodina elektriny približne 20 eur, dnes stojí trojnásobok. A je úplne jedno, či hovoríme o cenách na zahraničných trhoch alebo na trhoch domácich. ČEZ teda predáva svoju produkciu trikrát drahšie než pred pár rokmi, jeho náklady však oproti rastu cien elektriny rastú predsa len pomalšie – najmä tie palivové. Rast cien palív sa síce v posledných rokoch zrýchlil a ceny vzrástli o desiatky percent, ale vďaka svojej veľkosti, dlhodobým zmluvám a tiež tomu, že nárast cien palív bol z oveľa nižších základov, došlo k tomu, že ziskové marže ČEZu sa výrazne rozšírili. Navyše, ČEZ svojho najväčšieho dodávateľa hnedého uhlia (spoločnosť Severočeské doly) vlastní.
K tomu, že zisková marža sa zväčšuje, pomáha ČEZu vynikajúce portfólio výrobných zdrojov, ktoré zdedil z minulosti – okrem spomínaného Temelína najmä druhá jadrová elektráreň Dukovany a potom sústava tepelných elektrární na severe Čiech.
.a keď štát pomáha
Od neúspešnej privatizácie na konci roku 2001 zbiera ČEZ jeden úspech pri vyjednávaní s českou vládou za druhým. Najväčším sústom, ktoré zmenilo českú elektro-energetiku, bol nákup štátneho podielu v regionálnych distribútoroch. Ten dojednal v prvej polovici roku 2001 za neuveriteľne výhodných podmienok vtedajší riaditeľ ČEZu Jaroslav Míl a nakoniec ho s niektorými podmienkami schválil aj český protimonopolný úrad. Vďaka lacnému (za distribútorov ČEZ zaplatil zhruba polovicu vtedajšej hodnoty) získaniu regionálnych distribútorov nielen výrazne vzrástol majetok ČEZu, ale najmä ČEZ ovládol dve strany trhu so silovou elektrinou – stal sa dominantom ako na strane ponuky, tak aj dopytu.
Pravdou je, že trh sa situácii prispôsobil, ale stálo to čas a peniaze. Navyše, k prevzatiu došlo práve vo chvíli, keď sa elektro-energetický trh preklopil z trhu dopytujúceho do pozície trhu ponúkajúceho, čo ČEZu ako dominantnému výrobcovi pomohlo. Bez ovládnutia distribúcie by ČEZ nemal nikdy takú jednoduchú pozíciu na vnútornom českom trhu, ako má dnes.
Okrem regionálnych distribútorov však česká vláda doslova za babku napchala ČEZu aj najväčšiu uhoľnú spoločnosť – Severočeské doly – s kurióznym zdôvodnením: aby „posilnila ČEZ a umožnila mu dodávať elektrinu za ceny nižšie než v ostatných krajinách“.
Od toho času je v podstate jedno, čo urobia ceny uhlia vo vzťahu k elektrine – ČEZ inkasuje zisk buď ako výrobca alebo ako ťažobná spoločnosť. Navyše, česká vláda promptne zmenila obchodný zákonník tak, aby bolo možné sa zbaviť bez odporu minoritných akcionárov, čo ČEZ okamžite vo všetkých získaných spoločnostiach využili.
.problematické investície
Hodnotenie zahraničných investícií ČEZu je oveľa problematickejšie. Po prvé, ČEZ napriek veľkej snahe stať sa regionálnym dodávateľom číslo jedna (dnes ide v európskych pomeroch o energetickú spoločnosť strednej kategórie) je stálo dominantne českou firmou – drvivá väčšina jeho ziskov sa generuje v Česku – najmä vo výrobe, ale aj v distribúcii a v ťažobných aktivitách. Z celého 42,8 miliardového zisku približne šesť miliárd pochádzalo zo zahraničia, kde ČEZ vlastní tri elektrárne (dve v Poľsku a jednu v Bulharsku) a štyri distribučné spoločnosti (najväčšiu distribučnú spoločnosť v Rumunsku a trojicu západobulharských distribučných spoločností). A za tento príspevok šiestich miliárd do celkového zisku (prvýkrát bol tento „dovezený“ zisk takýto vysoký, hoci stále tvorí len asi 14 percent z celkového zisku) musel ČEZ zaplatiť pri privatizáciách a iných nákupoch zhruba šiestimi miliardami v investičných prostriedkoch. Ak to takto pôjde ďalej – ak sa príjmy zo získaných spoločností výrazne nezvýšia – potom ide o investície, ktoré v najlepšom prípade nezvyšujú hodnotu ČEZu pre akcionárov (závisí na tom, o akej požadovanej miere návratnosti budeme uvažovať), hoci opticky aspoň v začiatku vylepšujú čísla o zisku.
Na celkovom zisku sa tiež podieľala česká daňová reforma – a to už predtým, než vôbec vstúpila do života – a vôbec nie nevýznamne. Jej príspevok v podobe nižších daňových sadzieb je zhruba tri miliardy.
A to ČEZ najväčšie investície ešte len čakajú (výstavba elektrárne v Srbskej republike Bosna za zhruba 2 miliardy eur, dostavba 3. a 4. bloku Temelína za zhruba dvojnásobok (ak nie za viac), obnova uhoľných elektrární v severných Čechách a výstavba plynových zdrojov v Čechách, na Slovensku a Maďarsku celkovo za desiatky miliárd korún.
Pološtátnemu ČEZu sa dnes darí ako nikdy predtým. Že má táto firma veľkú moc, to ukázala v minulosti už veľakrát – najviac to vidno na dohodách, ktoré s ňou politici boli ochotní uzavrieť. Dnes, v čase rekordných ziskov, táto moc klesať celkom iste nebude. Lenže nikto tiež netvrdí, že ceny elektriny porastú donekonečna – a až potom sa pozná, ako na tom ČEZ naozaj je.
Autor prednáša na pražskej Vysokej škole ekonomickej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.