Faul Daniela Lipšica
To, čo minulý týždeň navrhol Daniel Lipšic, vyzerá na prvý pohľad nádejne. Veď kto by nechcel, aby Fica porazila silná opozícia, ktorá spolupracuje a nebráni sa novým tváram? Ale v skutočnosti je to populizmus. A faul voči celej opozícii.
Keď tu v roku 1989 vymieňali obstarožných komunistov noví lídri, vedelo sa, že to ešte nebudú štandardní politici. Chýbalo im vzdelanie západných univerzít, dlhšia skúsenosť života v slobodnej spoločnosti, ucelenejší pohľad na svet a aj premyslene budovaný imidž. Fedor Gál je skvelý človek, ale čo stačilo na prvé slobodné voľby, nestačilo na intrigy nepriateľov slobody.
Už vtedy, na úsvite našej demokracie, bolo jasné, že raz prídu iní politici. Verilo sa, že to bude generácia nepoznačená zlyhaniami v totalitnom režime, rozhľadenejšia, scestovanejšia a praktickejšia než novembrové ikony vo svetroch.
Daniel Lipšic je prototypom tohto sna. Vrátil sa z Harvardu, rozumie, o čom je Európa, dobre komunikuje. A nielen to. Za posledných desať rokov prejavil aj dostatok charakteru. Nepoddal sa väčšinovému vkusu, trval na nepopulárnych pravdách, na začiatku neuhol pred Dzurindovým tlakom na zničenie KDH a na konci dokázal pre svedomie odísť z vlády. A ako minister išiel štyri roky odvážne proti zločinu. Až na doraz.
Podával sťažnosti, keď predčasne prepustili darebákov, konal proti sudcom, keď sa vysmievali právu, a spolu s Palkom naháňal mafiu tak, ako nikto pred ním. Ešte aj toho najväčšieho vraha vrátil do basy. Viacerí advokáti mi vtedy hovorili, že sa boja o Lipšicov život. On sa nebál.
Pre toto všetko jeho hviezda stúpala. Stal sa nádejou, že politiku tu postupne začnú robiť inteligentní a vnútorne slobodní ľudia.
Keď sa pred pár rokmi v KDH rozhorel spor priemerných s tými, čo vytŕčali, bolo jasné, kde bude Lipšic. Priemerní ho nemali radi, lebo vedel na rozdiel od nich vystupovať v médiách, mal na rozdiel od nich jasno, pokiaľ ide o Smer, a nezačal mať na rozdiel od nich moc za hlavné kritérium úspechu strany. Bolo teda jasné aj to, že práve Lipšic bude spolu s Palkom, Mikloškom, Minárikom a Bauerom tou lepšou tvárou KDH. Lenže práve tu sa objavila prvá trhlina – keď sa tejto skupine nepodarilo zvíťaziť, postupne všetci solidárne odišli z funkcií – okrem Daniela Lipšica. Toho si snem priemerných zvolil za podpredsedu. Zrazu si ho malosť osvojila ako alibi a on to prijal. Bolo to vrcholne podozrivé.
Druhá trhlina vznikla teraz. A vôbec nie tým, že Lipšic neodišiel z KDH spolu s tými štyrmi. To je krása slobody. Škaredá trhlina je v návrhoch, s ktorými prišiel.
Už samotná téza, že musí prísť generačná výmena, je ako vystrihnutá z učebnice populizmu. Hovoril to Schuster, hovoril to Fico, hovoril to Rusko. Čo priniesli nimi ponúknuté nové tváre? Aby sme si rozumeli – táto opozícia má sto a jeden problém. Ale oni, staré tváre, hádam aj čosi dokázali. Teraz majú hromadne odísť a ustúpiť – mladým? To je čo za kvalifikáciu?
Po druhé – ľúbivá predstava, že akási tieňová vláda, podpora Radičovej a záväzok opozície nejsť po voľbách so Smerom, SNS a HZDS vyrieši nielen skutočnú vnútornú krízu opozície, ale aj krízu povrchného, konzumného voliča, nie je realistická, ale revolučná, a nie je ani konzervatívna, ale – uletená.
Napokon, prísť verejne s takýmto zásadným návrhom bez súhlasu vlastnej strany a ostatných opozičných lídrov je primitívna exhibícia pre médiá. Aj Palkova skupina navrhovala na svojich tlačovkách veci, na ktoré vedenie KDH väčšinou nemalo názor, ale nikdy neprišla s víziou, ktorá išla proti Hrušovskému či dokonca základom celej opozície. Lipšicova tlačovka však urobila z jeho vlastného predsedu a aj z celej opozície smiešnych a ešte aj neschopných štatistov. Takto pyšne kedysi s pomocou médií podrážal KDH (a DS) iba Dzurinda.
Ďalší novembrový sen sa rozplynul.
viac o téme tu
To, čo minulý týždeň navrhol Daniel Lipšic, vyzerá na prvý pohľad nádejne. Veď kto by nechcel, aby Fica porazila silná opozícia, ktorá spolupracuje a nebráni sa novým tváram? Ale v skutočnosti je to populizmus. A faul voči celej opozícii.
Keď tu v roku 1989 vymieňali obstarožných komunistov noví lídri, vedelo sa, že to ešte nebudú štandardní politici. Chýbalo im vzdelanie západných univerzít, dlhšia skúsenosť života v slobodnej spoločnosti, ucelenejší pohľad na svet a aj premyslene budovaný imidž. Fedor Gál je skvelý človek, ale čo stačilo na prvé slobodné voľby, nestačilo na intrigy nepriateľov slobody.
Už vtedy, na úsvite našej demokracie, bolo jasné, že raz prídu iní politici. Verilo sa, že to bude generácia nepoznačená zlyhaniami v totalitnom režime, rozhľadenejšia, scestovanejšia a praktickejšia než novembrové ikony vo svetroch.
Daniel Lipšic je prototypom tohto sna. Vrátil sa z Harvardu, rozumie, o čom je Európa, dobre komunikuje. A nielen to. Za posledných desať rokov prejavil aj dostatok charakteru. Nepoddal sa väčšinovému vkusu, trval na nepopulárnych pravdách, na začiatku neuhol pred Dzurindovým tlakom na zničenie KDH a na konci dokázal pre svedomie odísť z vlády. A ako minister išiel štyri roky odvážne proti zločinu. Až na doraz.
Podával sťažnosti, keď predčasne prepustili darebákov, konal proti sudcom, keď sa vysmievali právu, a spolu s Palkom naháňal mafiu tak, ako nikto pred ním. Ešte aj toho najväčšieho vraha vrátil do basy. Viacerí advokáti mi vtedy hovorili, že sa boja o Lipšicov život. On sa nebál.
Pre toto všetko jeho hviezda stúpala. Stal sa nádejou, že politiku tu postupne začnú robiť inteligentní a vnútorne slobodní ľudia.
Keď sa pred pár rokmi v KDH rozhorel spor priemerných s tými, čo vytŕčali, bolo jasné, kde bude Lipšic. Priemerní ho nemali radi, lebo vedel na rozdiel od nich vystupovať v médiách, mal na rozdiel od nich jasno, pokiaľ ide o Smer, a nezačal mať na rozdiel od nich moc za hlavné kritérium úspechu strany. Bolo teda jasné aj to, že práve Lipšic bude spolu s Palkom, Mikloškom, Minárikom a Bauerom tou lepšou tvárou KDH. Lenže práve tu sa objavila prvá trhlina – keď sa tejto skupine nepodarilo zvíťaziť, postupne všetci solidárne odišli z funkcií – okrem Daniela Lipšica. Toho si snem priemerných zvolil za podpredsedu. Zrazu si ho malosť osvojila ako alibi a on to prijal. Bolo to vrcholne podozrivé.
Druhá trhlina vznikla teraz. A vôbec nie tým, že Lipšic neodišiel z KDH spolu s tými štyrmi. To je krása slobody. Škaredá trhlina je v návrhoch, s ktorými prišiel.
Už samotná téza, že musí prísť generačná výmena, je ako vystrihnutá z učebnice populizmu. Hovoril to Schuster, hovoril to Fico, hovoril to Rusko. Čo priniesli nimi ponúknuté nové tváre? Aby sme si rozumeli – táto opozícia má sto a jeden problém. Ale oni, staré tváre, hádam aj čosi dokázali. Teraz majú hromadne odísť a ustúpiť – mladým? To je čo za kvalifikáciu?
Po druhé – ľúbivá predstava, že akási tieňová vláda, podpora Radičovej a záväzok opozície nejsť po voľbách so Smerom, SNS a HZDS vyrieši nielen skutočnú vnútornú krízu opozície, ale aj krízu povrchného, konzumného voliča, nie je realistická, ale revolučná, a nie je ani konzervatívna, ale – uletená.
Napokon, prísť verejne s takýmto zásadným návrhom bez súhlasu vlastnej strany a ostatných opozičných lídrov je primitívna exhibícia pre médiá. Aj Palkova skupina navrhovala na svojich tlačovkách veci, na ktoré vedenie KDH väčšinou nemalo názor, ale nikdy neprišla s víziou, ktorá išla proti Hrušovskému či dokonca základom celej opozície. Lipšicova tlačovka však urobila z jeho vlastného predsedu a aj z celej opozície smiešnych a ešte aj neschopných štatistov. Takto pyšne kedysi s pomocou médií podrážal KDH (a DS) iba Dzurinda.
Ďalší novembrový sen sa rozplynul.
viac o téme tu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.