Amerického pesničkára Neila Younga začali mnohí pre jeho neurologické peripetie (detská obrna, epilepsia), ktoré vyvrcholili pomerne vážnou mozgovou operáciou po náhlej cievnej príhode v septembri 2005, pomaly odpisovať a ukladať do archívu. On sa však akoby natruc vrátil na scénu.
Dokázal tak pravdivosť skúseností vedcov, ktorí pacientom po takýchto trombotických mozgových incidentoch odporúčajú aktívnu umeleckú tvorbu a každodenné niekoľkohodinové počúvanie hudby... A, samozrejme, vieru v úspech terapie. Tak ako Neil Young spieva v jednej z najnovších skladieb: „Každý potrebuje v niečo veriť. Viera je dôležitá a strašne krehká. Je to niečo, čo sa kultivuje. Verím v život.“
.nadšený chrlič platní
Neil Young je známy tým, že odjakživa nadšene chrlí jednu platňu za druhou a novinky navyše strieda s množstvom archívnych nahrávok. Povzbudený kolosálnym úspechom nového vydania zabudnutého, dosť pochmúrneho a temného albumu On The Beach, plného bilančnej „kocoviny“ prelomu 60. a 70. rokov, ohlásil postupnú reedíciu všetkých svojich starších platní. Akoby v sebe našiel novú studňu so živou vodou. Na koncertoch aj v nahrávacích štúdiách, pomerne krátko po nemilých zdravotných udalostiach, odpálil tento veľký osamelý lovec hudby ďalšie projekty. Po trocha rýchlo kvasenej protibushovskej elektrickej agitke Living With War a premýšľavo hĺbavej, skôr akusticky ladenej platni Prairie Wind nasledovali dve spomienkové koncertné nahrávky z Filmore East a Massey Hall. A minulú jeseň zasa tridsiaty štúdiový album Chrome Dreams II. a po jeho vydaní svetové turné.
Koncerty z USA a Kanady preniesol Neil Young do Európy a dostal sa tak (po pražskej epizóde Mirror Ball s Pearl Jam v roku 1995 a neskoršom psycho-komiksovom projekte Greensdale na festivale neďaleko Salzburgu) zatiaľ najbližšie k Slovensku. Jeden z najúžasnejších koncertných projektov, aké pozná novodobá história rocku, sme si mohli vychutnať iba šesťdesiat kilometrov na západ od Bratislavy.
.v starinárstve
Koncertná scéna, preplnená najrozličnejším „haraburdím“, na prvý pohľad pripomína starinárstvo aj obchod s „použitou“ hudobnou aparatúrou minulého storočia, niekomu zase kráľovstvo všakovakých gitár. Nechýbajú ani vierohodné repliky veľkého dreveného kanadského Indiána, aký zvyčajne stáva pred kovbojskými salónmi, alebo prastarého vyrezávaného pedálového harmónia. V pozadí je veľké maliarske plátno, na ktorom bude konceptuálny umelec počas večernej koncertnej produkcie tvoriť insitný obraz dvoch koketujúcich bielych holubíc na zelenom podklade.
Predstavenie po chvíľke váhania otvára Pegi Mortonová-Youngová, gitaristka, speváčka, vibrafonistka a už takmer tridsať rokov Neilova milá kalifornská manželka, priehrštím tak trocha „kuchynských“ country melódií. O tých si vždy poviete, že menej býva viac a umenie včas odísť je pre pomerne netrpezlivo čakajúceho, hoci empatického diváka stále tým najväčším darom. Diskrétne sprievodní muzikanti, ktorí takmer patria k rodine (bubeník Ralph Molina, pedalsteelista a gitarista Ben Keith, basista Rick Rosas, mandolinista, pianista, gitarista a vokálny harmonizér Anthony Crawford) sa po úvodnej „rozcvičke“ neskôr objavia v najrozsiahlejšej, burácajúco elektrizujúcej záverečnej časti koncertu.
.zlaté srdce
Najskôr však počujeme a uvidíme zlaté srdce celého projektu – akustický set pesničiek, ktorý váhavo prichádzajúci muž v bielom plátenom obleku a s postavou štíhleho basketbalového pivota otvára slávnou pesničkou From Hank To Hendrix. V obkľúčení zbierky svojich gitár nám Neil Young ukazuje, prečo (asi len okrem Boba Dylana a Lou Reeda) sa už takmer polstoročie dokáže prezentovať koncertne i v štúdiu niečím, čo napriek pocitu „déja vu“ prináša nové tvorivé impulzy. „Ako keby bol vysoko na nebesiach obrovský rezervoár piesní, ktoré doposiaľ nikto nepočul, a v hlave Neila Younga inštalovaný kohútik, ktorý je na túto nádrž nejako napojený. Stačí len, aby vhodne naladil svoj mozog, a niečo dolu kvapne,“ píše vo svojej pozoruhodnej knižke The Dark Stuff britský undergroundový žurnalista Nick Kent.
Neilove gitary – podľa prastarého vzoru Hanka B. Marvina (The Shadows), ale aj Lonnieho Macka, Georgieho Tomsca (The Fireballs) alebo Linka Wraya či Dicka Dala – voľne spievajú osvedčenou tónovou krásou a neustále zvlhčované ústne harmoniky (v špeciálnych nádobkách s vodou) k tomu sólujú v chrčivo krásnych nenapodobiteľných tóninách. To už majster ťažko napodobiteľných špecifických ladení po ironizujúcom Ambulance Blues (Pisssing In The Wind) s nezvyčajnými harmóniami a raritnom sentimentálnom songu Sad Movies prechádza ku koncertnému krídlu. V kombinácii so syntetizátorom, pripomínajúcom ostýchavé variácie á la Marián Varga, v mačacích hlasových polohách nádherne zahral A Man Needs A Maid (spomeňme produkciu legendárneho Jacka Nitzcheho), pokračoval nie veľmi známou Separate Ways a po chvíľke pridal honky-tonkové Try. Kvartet klávesových piesní sa končí na piáne legendárnou skladbou Harvest. Blok nádherných unpluggedových spomienok potom prechádza cez gitarovku After The Goldrush a bendžovú exhibíciu Mellow My Mind až po vrchol druhej tretiny – Youngov najslávnejší hit Heart Of Gold, ktorým „nechtiac“ vstúpil do šoubiznisových riečísk, a záverečný nostalgický song Old Man.
.melodický drevorubač
Spoločným menovateľom robustného diela tohto zvláštneho pesničkára sú najmä obrazy postáv vo večnom pohybe, či už sú to starí aztécki bojovníci, rozvedené čašníčky na motorkách alebo možno najčastejšie paranoickí mládenci, ktorí to trocha preháňajú s fajčením trávy, šľachtici osudu, príliš sa vŕtajúci vo svojich citoch a stále hľadajúci spriaznenú dušu. Ale zároveň je tu vedomie toho, že sú priveľmi posadnutí sami sebou, než aby vydali zo seba dosť energie na fungovanie takéhoto vzťahu. A tento paradox útočí na ich dušu ako istý druh melancholického smútku so zvláštnou, bolestivou katarziou.
Takéto motívy sa veľmi často objavovali aj v nasledujúcom bloku, kde Young ako melodický drevorubač elektrickej gitary otvoril záverečnú tretinu večera skladbou Mr. Soul, akousi spomienkou na obdobie pôsobenia v legendárnych Buffalo Springfield (so Stephenom Stillsom a Richie Furayom) s riffmi „odpísanými“ od Keitha Richardsa. Po výkriku: „Všetko je jedna pieseň!“ sa už skladby valili v neuveriteľnom tempe. Novinky Dirty Old Man, Spirit Road, starinke Down By The River, potom zo sedadiel dvíhajúca davová Hey Hey, My My (Out Of The Blue), ktorá v napätom odraze Elvisovho pádu a vzostupe Johnnyho Rottena potvrdzuje, že v rocku je lepšie „vyhorieť ako zhasnúť“. Koncert vďaka skvelej Youngovej dispozícii gradoval do nezvyčajných výšin.
.otázka života a smrti
Dostať hudbu zo seba a dostať ju von správne, to bola a je pre hlavnú hviezdu večera otázka života aj smrti. Jeho gitara tak nielen spieva, ale rinčí, narieka, drhne aj bubnuje a donekonečna bezbreho varíruje. Občas korunuje surovejší zvuk hardcorovým nárezom a niekomu môže pripomínať až anarchistický punk polovice 80. rokov minulého storočia. Postupne si to každý vnímavý prítomný uvedomil a s blížiacim sa prekročením polnoci dostal ako darček po záverečnej novinke No Hidden Path aj dva famózne prídavky: „škoricovú“ Cinnamon Girl a spevavo hymnickú Rockin´ In The Free World.
Neil Young je v duchu svojho priezviska na pódiu prakticky nezničiteľný a neúnavný. Po toľkých desaťročiach v hudobnom priemysle a nekonečnom množstve nahrávok je jeho hudobný jazyk vyzretý a nemusí na ňom nič meniť. Ukazuje len všetky svoje tváre a dokáže ich tvarovať aj napriek relatívne zažitým hudobným postupom a tematickým okruhom. Nemení sám seba, iba dáva k dispozícii nové uhly pohľadov, ktoré stále prekvapujú a rozvášňujú. A tým zostáva jedinečný.
Autor je publicista a pesničkár.
Neil Young – Continental Tour 2008, Austria Center Vienna, 22. februára.
Neil Young / Spevák, skladateľ, gitarista, klavirista, harmonikár a filmový režisér Neil Young sa narodil 12. novembra 1945 v Toronte, žije v USA. V 60. rokoch bol členom skupiny Buffalo Springfield. Svoje nahrávky vydáva sólovo aj so sprievodnou skupinou Crazy Horse, od konca 60. rokov je zároveň členom superskupiny Crosby, Stills, Nash & Young. Svojou tvorbou zasahuje do oblasti folku, rocku, country či blues. K jeho odkazu sa hlásia hudobníci rôznych žánrov, vyslúžil si prezývku „krstný otec grungeu“. Venuje sa aj filmovej hudbe (napríklad film Mŕtvy muž režiséra Jima Jarmuscha) a režírovaniu (naposledy projekt Greendale).
Dokázal tak pravdivosť skúseností vedcov, ktorí pacientom po takýchto trombotických mozgových incidentoch odporúčajú aktívnu umeleckú tvorbu a každodenné niekoľkohodinové počúvanie hudby... A, samozrejme, vieru v úspech terapie. Tak ako Neil Young spieva v jednej z najnovších skladieb: „Každý potrebuje v niečo veriť. Viera je dôležitá a strašne krehká. Je to niečo, čo sa kultivuje. Verím v život.“
.nadšený chrlič platní
Neil Young je známy tým, že odjakživa nadšene chrlí jednu platňu za druhou a novinky navyše strieda s množstvom archívnych nahrávok. Povzbudený kolosálnym úspechom nového vydania zabudnutého, dosť pochmúrneho a temného albumu On The Beach, plného bilančnej „kocoviny“ prelomu 60. a 70. rokov, ohlásil postupnú reedíciu všetkých svojich starších platní. Akoby v sebe našiel novú studňu so živou vodou. Na koncertoch aj v nahrávacích štúdiách, pomerne krátko po nemilých zdravotných udalostiach, odpálil tento veľký osamelý lovec hudby ďalšie projekty. Po trocha rýchlo kvasenej protibushovskej elektrickej agitke Living With War a premýšľavo hĺbavej, skôr akusticky ladenej platni Prairie Wind nasledovali dve spomienkové koncertné nahrávky z Filmore East a Massey Hall. A minulú jeseň zasa tridsiaty štúdiový album Chrome Dreams II. a po jeho vydaní svetové turné.
Koncerty z USA a Kanady preniesol Neil Young do Európy a dostal sa tak (po pražskej epizóde Mirror Ball s Pearl Jam v roku 1995 a neskoršom psycho-komiksovom projekte Greensdale na festivale neďaleko Salzburgu) zatiaľ najbližšie k Slovensku. Jeden z najúžasnejších koncertných projektov, aké pozná novodobá história rocku, sme si mohli vychutnať iba šesťdesiat kilometrov na západ od Bratislavy.
.v starinárstve
Koncertná scéna, preplnená najrozličnejším „haraburdím“, na prvý pohľad pripomína starinárstvo aj obchod s „použitou“ hudobnou aparatúrou minulého storočia, niekomu zase kráľovstvo všakovakých gitár. Nechýbajú ani vierohodné repliky veľkého dreveného kanadského Indiána, aký zvyčajne stáva pred kovbojskými salónmi, alebo prastarého vyrezávaného pedálového harmónia. V pozadí je veľké maliarske plátno, na ktorom bude konceptuálny umelec počas večernej koncertnej produkcie tvoriť insitný obraz dvoch koketujúcich bielych holubíc na zelenom podklade.
Predstavenie po chvíľke váhania otvára Pegi Mortonová-Youngová, gitaristka, speváčka, vibrafonistka a už takmer tridsať rokov Neilova milá kalifornská manželka, priehrštím tak trocha „kuchynských“ country melódií. O tých si vždy poviete, že menej býva viac a umenie včas odísť je pre pomerne netrpezlivo čakajúceho, hoci empatického diváka stále tým najväčším darom. Diskrétne sprievodní muzikanti, ktorí takmer patria k rodine (bubeník Ralph Molina, pedalsteelista a gitarista Ben Keith, basista Rick Rosas, mandolinista, pianista, gitarista a vokálny harmonizér Anthony Crawford) sa po úvodnej „rozcvičke“ neskôr objavia v najrozsiahlejšej, burácajúco elektrizujúcej záverečnej časti koncertu.
.zlaté srdce
Najskôr však počujeme a uvidíme zlaté srdce celého projektu – akustický set pesničiek, ktorý váhavo prichádzajúci muž v bielom plátenom obleku a s postavou štíhleho basketbalového pivota otvára slávnou pesničkou From Hank To Hendrix. V obkľúčení zbierky svojich gitár nám Neil Young ukazuje, prečo (asi len okrem Boba Dylana a Lou Reeda) sa už takmer polstoročie dokáže prezentovať koncertne i v štúdiu niečím, čo napriek pocitu „déja vu“ prináša nové tvorivé impulzy. „Ako keby bol vysoko na nebesiach obrovský rezervoár piesní, ktoré doposiaľ nikto nepočul, a v hlave Neila Younga inštalovaný kohútik, ktorý je na túto nádrž nejako napojený. Stačí len, aby vhodne naladil svoj mozog, a niečo dolu kvapne,“ píše vo svojej pozoruhodnej knižke The Dark Stuff britský undergroundový žurnalista Nick Kent.
Neilove gitary – podľa prastarého vzoru Hanka B. Marvina (The Shadows), ale aj Lonnieho Macka, Georgieho Tomsca (The Fireballs) alebo Linka Wraya či Dicka Dala – voľne spievajú osvedčenou tónovou krásou a neustále zvlhčované ústne harmoniky (v špeciálnych nádobkách s vodou) k tomu sólujú v chrčivo krásnych nenapodobiteľných tóninách. To už majster ťažko napodobiteľných špecifických ladení po ironizujúcom Ambulance Blues (Pisssing In The Wind) s nezvyčajnými harmóniami a raritnom sentimentálnom songu Sad Movies prechádza ku koncertnému krídlu. V kombinácii so syntetizátorom, pripomínajúcom ostýchavé variácie á la Marián Varga, v mačacích hlasových polohách nádherne zahral A Man Needs A Maid (spomeňme produkciu legendárneho Jacka Nitzcheho), pokračoval nie veľmi známou Separate Ways a po chvíľke pridal honky-tonkové Try. Kvartet klávesových piesní sa končí na piáne legendárnou skladbou Harvest. Blok nádherných unpluggedových spomienok potom prechádza cez gitarovku After The Goldrush a bendžovú exhibíciu Mellow My Mind až po vrchol druhej tretiny – Youngov najslávnejší hit Heart Of Gold, ktorým „nechtiac“ vstúpil do šoubiznisových riečísk, a záverečný nostalgický song Old Man.
.melodický drevorubač
Spoločným menovateľom robustného diela tohto zvláštneho pesničkára sú najmä obrazy postáv vo večnom pohybe, či už sú to starí aztécki bojovníci, rozvedené čašníčky na motorkách alebo možno najčastejšie paranoickí mládenci, ktorí to trocha preháňajú s fajčením trávy, šľachtici osudu, príliš sa vŕtajúci vo svojich citoch a stále hľadajúci spriaznenú dušu. Ale zároveň je tu vedomie toho, že sú priveľmi posadnutí sami sebou, než aby vydali zo seba dosť energie na fungovanie takéhoto vzťahu. A tento paradox útočí na ich dušu ako istý druh melancholického smútku so zvláštnou, bolestivou katarziou.
Takéto motívy sa veľmi často objavovali aj v nasledujúcom bloku, kde Young ako melodický drevorubač elektrickej gitary otvoril záverečnú tretinu večera skladbou Mr. Soul, akousi spomienkou na obdobie pôsobenia v legendárnych Buffalo Springfield (so Stephenom Stillsom a Richie Furayom) s riffmi „odpísanými“ od Keitha Richardsa. Po výkriku: „Všetko je jedna pieseň!“ sa už skladby valili v neuveriteľnom tempe. Novinky Dirty Old Man, Spirit Road, starinke Down By The River, potom zo sedadiel dvíhajúca davová Hey Hey, My My (Out Of The Blue), ktorá v napätom odraze Elvisovho pádu a vzostupe Johnnyho Rottena potvrdzuje, že v rocku je lepšie „vyhorieť ako zhasnúť“. Koncert vďaka skvelej Youngovej dispozícii gradoval do nezvyčajných výšin.
.otázka života a smrti
Dostať hudbu zo seba a dostať ju von správne, to bola a je pre hlavnú hviezdu večera otázka života aj smrti. Jeho gitara tak nielen spieva, ale rinčí, narieka, drhne aj bubnuje a donekonečna bezbreho varíruje. Občas korunuje surovejší zvuk hardcorovým nárezom a niekomu môže pripomínať až anarchistický punk polovice 80. rokov minulého storočia. Postupne si to každý vnímavý prítomný uvedomil a s blížiacim sa prekročením polnoci dostal ako darček po záverečnej novinke No Hidden Path aj dva famózne prídavky: „škoricovú“ Cinnamon Girl a spevavo hymnickú Rockin´ In The Free World.
Neil Young je v duchu svojho priezviska na pódiu prakticky nezničiteľný a neúnavný. Po toľkých desaťročiach v hudobnom priemysle a nekonečnom množstve nahrávok je jeho hudobný jazyk vyzretý a nemusí na ňom nič meniť. Ukazuje len všetky svoje tváre a dokáže ich tvarovať aj napriek relatívne zažitým hudobným postupom a tematickým okruhom. Nemení sám seba, iba dáva k dispozícii nové uhly pohľadov, ktoré stále prekvapujú a rozvášňujú. A tým zostáva jedinečný.
Autor je publicista a pesničkár.
Neil Young – Continental Tour 2008, Austria Center Vienna, 22. februára.
Neil Young / Spevák, skladateľ, gitarista, klavirista, harmonikár a filmový režisér Neil Young sa narodil 12. novembra 1945 v Toronte, žije v USA. V 60. rokoch bol členom skupiny Buffalo Springfield. Svoje nahrávky vydáva sólovo aj so sprievodnou skupinou Crazy Horse, od konca 60. rokov je zároveň členom superskupiny Crosby, Stills, Nash & Young. Svojou tvorbou zasahuje do oblasti folku, rocku, country či blues. K jeho odkazu sa hlásia hudobníci rôznych žánrov, vyslúžil si prezývku „krstný otec grungeu“. Venuje sa aj filmovej hudbe (napríklad film Mŕtvy muž režiséra Jima Jarmuscha) a režírovaniu (naposledy projekt Greendale).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.