Kedysi som tu napísal, že sa oplatí počúvať, čo vraví slovenský hip-hop. Teraz napíšem, čo som sa dopočul. Zistil som, že raperi majú mikrofón. To je hlavné posolstvo. Mikrofón zažíva zlaté obdobie, niečo ako v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď si ho tety dávali vyondulovať na hlavy.
Ak chcete povedať správne slovo mikrofón, musíte zvýrazniť písmeno f a skrátiť o, hlas treba šupnúť čo najnižšie. Skúste to: mikroFon. Ešte raz, naštvanejšie: mikroFon!!! Ako? Dobre? Teraz pridajte niečo okolo: mám mikroFon, to je moja zbraň... pokračujte hocijakými rýmami – stráň (pre milovníkov slovenských hôľ), bráň, ani chrám nie je na zahodenie, omáčku okolo vymyslíte ľahko, cenia sa hlavne rýmy a flow, čiže tok slov. A to, že sa to naučíte naspamäť.
Druhou dôležitou správou je, že raperom za ich koncerty platia a chodia na ne dievčatá, pričom všetci sa trasú strachom, lebo prídu drsní chlapci. Nasleduje nadávanie – dôležitá vec, veď každý si rád zahreší. Populárne je znevažovanie dievčat a nevysvetliteľná homofóbia. A tam to zhruba končí. Prečo by však mali pre hip hop platiť iné pravidlá ako pre inú hudbu? Väčšina je nezaujímavá, iba niečo stojí za to – v poslednej dobe napríklad Modré Hory Beneho a Lyrika H. A ako v pope , aj tu kraľuje póza a tlačenie prázdnej tuby (obľúbená fráza Tóna Šulíka). Elán je najslávnejšia rebelantská skupina, aj keď ju rebelovať nikto nikdy nevidel. Senzus predáva najviac platní, ich rurálne popevky typu „keď si dala baranovi, daj aj mne“ musia zabrať aj v urbánnej verzii. A tak keď dáte dokopy Elán so Senzusom, dostanete najväčšiu hviezdu domáceho hip-hopu – veľké predaje, veľká popularita, tvárenie sa na to, čo nie ste, a vnútri nič. V slovenskom rape máte však jednu výhodu – keď v textoch brutálne nadávate a potom počas rozhovoru viete povedať bez nadávok svoje meno a čo ste robili včera, všetci sú z vás paf a vravia, aký ste v skutočnosti zaujímavý chlapík. A keďže ste kontoverzný a tvrdíte, že ste underground (treba to stále opakovať, potom vám to ľudia uveria, viď rebelantstvo Elánu), tak vás treba osloviť, nafotiť a urobiť rozhovor. Napokon mi toho hip-hop povedal za ten rok pomerne dosť, nie?
Ak chcete povedať správne slovo mikrofón, musíte zvýrazniť písmeno f a skrátiť o, hlas treba šupnúť čo najnižšie. Skúste to: mikroFon. Ešte raz, naštvanejšie: mikroFon!!! Ako? Dobre? Teraz pridajte niečo okolo: mám mikroFon, to je moja zbraň... pokračujte hocijakými rýmami – stráň (pre milovníkov slovenských hôľ), bráň, ani chrám nie je na zahodenie, omáčku okolo vymyslíte ľahko, cenia sa hlavne rýmy a flow, čiže tok slov. A to, že sa to naučíte naspamäť.
Druhou dôležitou správou je, že raperom za ich koncerty platia a chodia na ne dievčatá, pričom všetci sa trasú strachom, lebo prídu drsní chlapci. Nasleduje nadávanie – dôležitá vec, veď každý si rád zahreší. Populárne je znevažovanie dievčat a nevysvetliteľná homofóbia. A tam to zhruba končí. Prečo by však mali pre hip hop platiť iné pravidlá ako pre inú hudbu? Väčšina je nezaujímavá, iba niečo stojí za to – v poslednej dobe napríklad Modré Hory Beneho a Lyrika H. A ako v pope , aj tu kraľuje póza a tlačenie prázdnej tuby (obľúbená fráza Tóna Šulíka). Elán je najslávnejšia rebelantská skupina, aj keď ju rebelovať nikto nikdy nevidel. Senzus predáva najviac platní, ich rurálne popevky typu „keď si dala baranovi, daj aj mne“ musia zabrať aj v urbánnej verzii. A tak keď dáte dokopy Elán so Senzusom, dostanete najväčšiu hviezdu domáceho hip-hopu – veľké predaje, veľká popularita, tvárenie sa na to, čo nie ste, a vnútri nič. V slovenskom rape máte však jednu výhodu – keď v textoch brutálne nadávate a potom počas rozhovoru viete povedať bez nadávok svoje meno a čo ste robili včera, všetci sú z vás paf a vravia, aký ste v skutočnosti zaujímavý chlapík. A keďže ste kontoverzný a tvrdíte, že ste underground (treba to stále opakovať, potom vám to ľudia uveria, viď rebelantstvo Elánu), tak vás treba osloviť, nafotiť a urobiť rozhovor. Napokon mi toho hip-hop povedal za ten rok pomerne dosť, nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.