Ak náš básnický kolega predá v Poľsku tisíc výtlačkov zbierky poézie, na Slovensku by to adekvátne k počtu obyvateľov malo byť 129 kusov.
V porovnaní s Nemeckom dokonca iba 63 výtlačkov. Všade na svete (ak len nie ste Bukowski alebo Prévert) autori predávajú svoje zbierky v minimálnom množstve. Aj to väčšinou mimo kníhkupectiev, na besedách či autorských čítaniach. Som presvedčený, že to patrí k tomuto žánru. Vždy mi boli podozriví básnici, ktorí sa masovo predávali. Svedčilo to buď o ich kríze alebo o kríze národa, z ktorého pochádzajú. Nemôže byť predsa normálne, aby básnik zaplnil štadión (ako Jevtušenko v bývalom Sovzväze).
Tí ľudia tam totiž neprišli na metafory a obrazy, ale chceli počuť niečo, čo im cenzúra nedovolila čítať v obyčajných novinách. Básnik musí mať jediný imperatív: napísať, aby bolo napísané. A nestarať sa o nič viac. Hodžova Matora, ktorú dopísal autor roku 1857, vyšla roku 2003. Záborského epos Vstúpenie Krista do raja knižne ešte ani nevyšiel. Mal by niekto odvahu vyzvať týchto mužov, aby nepísali, keďže to nemá nijaký ohlas? Básnictvo je takáto askéza, takáto rehoľa! Keď chce byť básnik populárny a masový, nech píše muzikály! Ak sa však stane, že aj napriek svojej hĺbke dosiahne autor básní aj spoločenský a čitateľský ohlas, je to iba šťastná zhoda priaznivých okolností. Básnik si však na takúto priazeň nesmie robiť nárok. Básnik – tak ako napríklad katolícki kňazi – by mal prijať takýto celibát a neuzavrieť manželstvo s kalkuláciou na úspech. Jeho povinnosťou je iba – napísať. Čo my vieme, čo z toho, čo dnes napíšeme, raz prijmú pravnuci našich pravnukov, aké hodnoty budú hľadať v nadprodukcii tejto doby? Verím, že básnik, ktorý kalkuluje s odozvou, bude rovnako potrestaný ako ten, ktorý zmalomyseľnel a svoj talent zakopal pre nepriazeň doby.
V porovnaní s Nemeckom dokonca iba 63 výtlačkov. Všade na svete (ak len nie ste Bukowski alebo Prévert) autori predávajú svoje zbierky v minimálnom množstve. Aj to väčšinou mimo kníhkupectiev, na besedách či autorských čítaniach. Som presvedčený, že to patrí k tomuto žánru. Vždy mi boli podozriví básnici, ktorí sa masovo predávali. Svedčilo to buď o ich kríze alebo o kríze národa, z ktorého pochádzajú. Nemôže byť predsa normálne, aby básnik zaplnil štadión (ako Jevtušenko v bývalom Sovzväze).
Tí ľudia tam totiž neprišli na metafory a obrazy, ale chceli počuť niečo, čo im cenzúra nedovolila čítať v obyčajných novinách. Básnik musí mať jediný imperatív: napísať, aby bolo napísané. A nestarať sa o nič viac. Hodžova Matora, ktorú dopísal autor roku 1857, vyšla roku 2003. Záborského epos Vstúpenie Krista do raja knižne ešte ani nevyšiel. Mal by niekto odvahu vyzvať týchto mužov, aby nepísali, keďže to nemá nijaký ohlas? Básnictvo je takáto askéza, takáto rehoľa! Keď chce byť básnik populárny a masový, nech píše muzikály! Ak sa však stane, že aj napriek svojej hĺbke dosiahne autor básní aj spoločenský a čitateľský ohlas, je to iba šťastná zhoda priaznivých okolností. Básnik si však na takúto priazeň nesmie robiť nárok. Básnik – tak ako napríklad katolícki kňazi – by mal prijať takýto celibát a neuzavrieť manželstvo s kalkuláciou na úspech. Jeho povinnosťou je iba – napísať. Čo my vieme, čo z toho, čo dnes napíšeme, raz prijmú pravnuci našich pravnukov, aké hodnoty budú hľadať v nadprodukcii tejto doby? Verím, že básnik, ktorý kalkuluje s odozvou, bude rovnako potrestaný ako ten, ktorý zmalomyseľnel a svoj talent zakopal pre nepriazeň doby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.