Odišli sme z KDH. Pokúsim sa opísať rozhodujúce okamihy, ktoré o tom rozhodli.
Vedenie KDH si začiatkom roka 2006 uvedomilo, že premiér Dzurinda nehodlá splniť programové vyhlásenie vlády a predložiť už pripravenú zmluvu o výhrade vo svedomí. Zmluva nikomu slobodu neuberala, naopak, zaručovala ju. Vyhodnotili sme to tak, že Dzurinda nechce vo voľbách riskovať stratu hlasov liberálne zmýšľajúcich ľudí. Mnohí sme to cítili ako zásadnú vec. Predsedníctvo KDH sa zišlo a bolo zrejmé, že sme všetci jednotní. Bolo aj spoločné rokovanie predsedníctva a poslaneckého klubu. Aj poslanci boli všetci toho istého názoru. KDH teda vyzvalo premiéra, aby predložil zmluvu do vlády. Premiér trval na svojom. Ministri za KDH Daniel Lipšic, Vladimír Palko a Martin Fronc podali demisiu a Pavol Hrušovský odstúpil z funkcie predsedu NR SR. KDH odišlo do opozície.
.od vystúpenia z vlády do júnových volieb
O niekoľko týždňov sa konalo zasadnutie Rady KDH. Priebeh rozpravy ukázal, že v rade panuje nálada skôr proti tomuto kroku. Primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský povedal, že bude hlasovať za uznesenie, aby podporil vedenie, ale je presvedčený, že vystúpenie z vlády bolo chybou. Nálada nespokojnosti sa už o pár minút potvrdila pri hlasovaní o účasti jedného politika z Občianskej konzervatívnej strany na kandidátke KDH. Politikov OKS spájal s mnohými politikmi KDH spoločný zápas od roku 1989. Účasťou politika OKS na svojej kandidátke mohlo KDH potvrdiť, že je schopné postupovať spoločne s týmito ľuďmi. Rada KDH v hlasovaní návrh tesne odmietla. Tým vyslala na verejnosť signál uzavretosti.
Asi mesiac pred voľbami sa zišlo predsedníctvo KDH. Daniel Lipšic jednoznačne koalíciu so Smerom odmietal. Ja, Mikloško, Minárik a Bauer tiež, i keď s jednoznačným odmietnutím sme chceli vyčkať na konkrétne výsledky volieb. Boli sme toho názoru, že nemá zmysel byť konzervatívnym príveskom ľavicovej postkomunistickej vlády. Tvrdili sme, že výsledok volieb by musel byť nad očakávanie dobrý pre KDH a zároveň nad očakávanie zlý pre Smer, aby sme mohli byť spolu vo vláde. V štruktúrach KDH prevládal názor, že do vlády treba ísť s kýmkoľvek. Keď hovorím o štruktúrach, mám na mysli nie radových členov a už vôbec nie státisíce voličov. Mám na mysli ľudí vo vedení okresných a krajských organizácií. KDH bolo vo vláde osem rokov a tí ľudia si zvykli na určité výhody, napríklad umiestnenie v štátnej správe, ktoré vládnutie prináša. V zásade som bol rád, keď sa „kádeháci“ umiestňovali v okresoch ako prednostovia okresných úradov, ale bolo veľmi nepríjemné, keď sa výhody vládnutia kládli na prvé miesto. Prioritou strany predsa nemôže byť možnosť výhodného zamestnania na štyri roky pre jej sto členov.
.voľby 2006
KDH získalo v júnových voľbách 8,31 percenta hlasov. Bolo to sklamanie, lebo KDH si vytýčilo cieľ získať desať percent. Keď som sa dozvedel výsledky, definitívne som sa utvrdil v tom, že KDH by nemalo ísť do vlády so Smerom. O polnoci sme mali mať vstup v televíziách. Bol som požiadaný, aby som reagoval. Po polnoci vedenie KDH odišlo, do rána ostal iba Daniel Lipšic. Ten nad ránom uviedol pre televíziu, že výsledok je pre KDH neúspech a odmietol víťazný Smer ako možného koaličného partnera. V nedeľu sa zišlo predsedníctvo. Z vyjadrení Pavla Hrušovského bolo vidno, že Lipšicove výroky považuje za ohrozenie svojho postavenia.
V pondelok sa nám začali ozývať politici Smeru s návrhmi na nemedializované stretnutia medzi štyrmi očami. Mne zavolal Róbert Kaliňák, Lipšicovi Boris Zala. V utorok ráno som sa s vedomím predsedu stretol s Kaliňákom medzi štyrmi očami. Povedal, že Smer zvažuje vytvorenie vlády s KDH a SNS. KDH by mohlo mať tri kreslá vo vláde a miesto predsedu parlamentu. Pravdivo som mu povedal, že ohľadne vládnutia so Smerom vládnu v KDH skôr rozpaky a tým tretím by nemohla byť SNS, ktorú KDH odmieta, ale niekto iný, napríklad SMK alebo SDKÚ. O priebehu stretnutia som informoval vedenie KDH.
V utorok začali oficiálne rokovania víťaza volieb Smeru s ostatnými stranami. Slota a Mečiar sa chovali veľmi ústretovo a pokorne sa uchádzali o účasť vo Ficovej vláde. Ostatné strany mali pozvánky na stredu. V tých dňoch predsedníctvo KDH neustále diskutovalo, či ísť so Smerom. Daniel Lipšic otvorene hovoril, že členom takej vlády nebude. Za koalíciu so Smerom sa vyjadrovali Brocka, Fronc, Bobula, Přidal a Šimko. Z Hrušovského vyjadrení bolo vidno, že chce koalíciu so Smerom, ale nepovedal to jasne.
V stredu poobede sme sa odobrali do sídla Smeru na oficiálne rokovanie. Smer rokoval v zložení Fico, Kaliňák a Paška. Aby som dal rokovaniu jasný výsledok, spýtal som sa, či tomu máme rozumieť tak, že nám ponúkajú vytvorenie vlády. Fico odpovedal, že je to tak, ponúkajú nám vstup do vlády, i keď za toho tretieho by si želali radšej SNS ako SMK. Navrhol som teda, aby predsedovia Smeru a KDH oznámili hneď na tlačovej besede, že Smer nám navrhuje účasť vo vládnej koalícii, a že my sa odoberieme do sídla KDH a rozhodneme. Fico sa zháčil a rezolútne povedal, že verejne nám túto ponuku nedajú.
V týždni po voľbách zasadali krajské rady a okresné predsedníctva. Výstup bol jednoznačný: Do vlády! Väčšina uznesení podporovala vládu so Smerom, menšina tretiu Dzurindovu vládu s KDH, SMK a Mečiarovým HZDS. Zároveň sme dostávali stovky mailov od voličov, ktoré hovorili: Nechoďte s Ficom!
Dostali sme pozvánku do „O 5 minút 12“. Predseda Pavol Hrušovský nechcel ísť. Požiadal ma, aby som šiel ja. Čelil som jasnej otázke: Je KDH ochotné ísť do vlády so Smerom? Bolo mi trápne stále opakovať, že KDH nevie. Preto som povedal, že KDH a Smer sú hodnotovo opačné strany, ktoré sa pozerajú úplne opačne na kľúčové udalosti našich moderných dejín: obdobie komunizmu, rok 1989, mečiarizmus. Ďalej som uviedol, že Smer vzbudil obrovské očakávania u voličov, ktoré nebude vedieť splniť, a môže hľadať obetných baránkov v menších partneroch. KDH by bolo v takejto vláde nútené spolupracovať na oslabovaní reforiem, ktoré samo zavádzalo. Vedel som, že voliči KDH so mnou väčšinou súhlasia. Ale vedel som i to, že funkcionári chcú ísť do vlády.
.blamáž v Senci
Ďalšia schôdza predsedníctva KDH sa konala jedenásty deň po voľbách. Už deň predtým sa ku mne dostávali informácie od novinárov, že Smer je rozhodnutý ísť s SNS a HZDS.
Predseda Hrušovský na stretnutí s tajomníkmi uviedol, že predsedníctvo bude hlasovať, či máme ísť so Smerom. Povedal, že niektorí členovia vedenia už predtým vyhlasujú, že do takejto vlády nepôjdu. Takéto vyjadrenia on považuje za vydieranie. Tým narážal na Lipšica. Potom začalo rokovanie. Svoj názor nikto nezmenil, piati boli proti, piati za, čakalo sa na predsedu. Daniel Lipšic uviedol, že ak sa odhlasuje koalícia so Smerom, on v tej vláde nebude. To isté bolo jasné i mne, ale vzhľadom na predsedove slová z porady s tajomníkmi som sa rozhodol, že to poviem až po hlasovaní. Predseda navrhol, aby sa hlasovalo o tom, „či sme za povolebnú spoluprácu so Smerom“. Pýtali sme sa, čo to znamená povolebná spolupráca. Veď treba hlasovať, či sme za vytvorenie vlády. Napokon dal predseda hlasovať o tom, či ideme rokovať so Smerom o vytvorení vládnej koalície. Za boli Hrušovský, Brocka, Fronc, Přidal, Šimko a Bobula, proti boli Palko, Lipšic, Mikloško, Bauer a Minárik. Návrh teda prešiel. Po hlasovaní som oznámil, že nehodlám brániť KDH v ceste, ktorú si zvolilo, a môj postoj zrejme povedie k môjmu odchodu z vedenia. Veľmi podobne sa vyjadrili i Minárik, Bauer a Mikloško. Lipšic sa vyjadril už predtým. Ešte spresnil, že ak takáto vláda vznikne, vzdá sa poslaneckého mandátu, ale nie miesta podpredsedu. Hrušovský mi vytkol, prečo som to nepovedal pred hlasovaním. Povedal som, že preto, lebo oznámenie pred hlasovaním považoval v prípade Lipšica za vydieranie, a že som si neželal, aby sa cítil byť vydieraný. Predseda oznámil médiám, že KDH chce ísť do vlády so Smerom a SMK. Cestou do Bratislavy sme počúvali v rozhlase správy. Počuli sme hlas Roberta Fica, že vznikne vláda Smer, SNS a HZDS...
.predseda poslaneckého klubu
Prešiel ďalší víkend a stretol sa nový poslanecký klub KDH. Štyri roky bol predsedom klubu Pavol Minárik. Pri voľbe predsedu klubu mohol rátať s hlasom mojím, Mikloškovým, Lipšicovým i Bauerovým. Videl som však, že predseda Hrušovský ho nechce podporiť. Niekoľko dní predtým naznačoval cestou tretej osoby Minárikovi, že ho podporí. Napokon uviedol, že mesiac by mohol byť predsedom klubu on, pokým by sa našla náhrada za Abrhana vo funkcii ústredného tajomníka. V hlasovaní sa rozhodovalo medzi Hrušovským a Minárikom, zvolený bol Hrušovský. Tento okamih bol pre mňa kľúčový.
Zmena demokratickou voľbou je normálna vec. Lenže problémom bol dôvod. Bolo to preto, že by Minárikovi niekto vytkol jeho nedostatky? Nie. Bola jasná väčšinová zhoda na lepšom kandidátovi? Nie. Aký dôvod nepodporiť Minárika mal povedzme Martin Fronc? Rok predtým prežíval ťažké chvíle ako minister po problémoch s maturitami. Bol tvrdo napádaný opozíciou a koaličným partnerom ANO. Ťažko niesol, že predseda KDH sa ho nedostatočne zastával. Brocka nás dokonca presviedčal, že Fronc by mal odstúpiť. Naopak, Mikloško, Minárik, Lipšic i ja sme jednoznačne stáli za Froncom. Prečo sa po roku Fronc zaradil do šíku proti Minárikovi? Vysvetlenie som videl jediné. Minárik hlasoval proti vláde KDH so Smerom.
KDH vyrástlo zo zápasu s komunizmom. Na mnohých miestach Slovenska ho zakladali politickí väzni. Dlho po roku 1989 zápasilo s bývalými komunistami o tvár Slovenska. A zrazu nebol Minárikovo zvolený preto, že s postkomunistickým Smerom nechcel ísť do vlády. V takomto KDH som nechcel byť podpredsedom. Na konci zasadnutia poslaneckého klubu som oznámil, že sa vzdávam funkcie. Podpredsedom som bol desať rokov.
V apríli 2007 uviedol Július Brocka v rozhovore s novinárom Karolom Sudorom, že Minárik nemohol byť predsedom klubu, lebo hlasoval proti vláde so Smerom. Keď si Brocka pri autorizácii rozhovoru po sebe prečítal, čo povedal, odmietol ho autorizovať. Sudor rozhovor zverejnil spolu so zmenami, ktoré Brocka ex post chcel urobiť. Brocka uviedol: „V predsedníctve sme boli piati proti piatim. Pritom to rozdelenie neodrážalo väčšinový názor v samotnom hnutí. V otázke o rokovaní o vláde so Smerom prevažoval u členov názor, že s ním treba ísť. V predsedníctve to tak nebolo. Logicky je teda vecou istého pragmatizmu, že pomer hlasov v predsedníctve bolo treba zmeniť.“ Brockov postoj bol popretím základných hodnôt KDH. Brocka sa snažil nahradiť svoju odpoveď iným textom: „V otázke rokovania o vláde so Smerom prevažoval u členov názor, že s ním treba rokovať.“ Je charakteristické, ako chcel Brocka nahradiť formuláciu „že s ním (Smerom) treba ísť“ formuláciou „že s ním treba rokovať“. Totiž – pár mesiacov po hlasovaní v Senci už začali podporovatelia vlády KDH so Smerom tvrdiť, že s Ficom vlastne vôbec nechceli ísť...
.hystéria a lynč
Na druhý deň po neúspešnej voľbe predsedu klubu a mojom vzdaní sa funkcie podpredsedu strany sa opäť konala schôdza klubu. Pavol Hrušovský nám oznámil, že ak chceme zápas o stranu, tak ho budeme mať. Člen Rady z Michaloviec Július Stanko vyzval mňa i Daniela Lipšica, aby sme sa vzdali poslaneckého mandátu. Iný člen Rady KDH z Bratislavy uviedol, že podľa názoru viacerých členov krajskej rady KDH by sme mali byť s spolu s Lipšicom disciplinárne stíhaní, lebo sme si dovolili v médiách vysloviť svoj názor ešte pred rozhodnutím strany. Tragikomické bolo, keď členka Rady z Trnavy Kristína Huttová vykrikovala trnavským prízvukom počas môjho vystúpenia: „Nemjel do toho Fica pichat!“
Július Brocka navrhol uznesenie: „Rada KDH vyhlasuje, že považuje vytvorenie vládnej koalície zo strán Smer, SNS a HZDS za najhorší z možných variantov pre Slovensko. Pokus zabrániť vytvoreniu takejto vlády bol našou povinnosťou. Rada oceňuje postoj predsedu KDH Pavla Hrušovského a tých členov Predsedníctva KDH, ktorí mali odvahu ponúknuť Slovensku lepšiu alternatívu.“ Takže našou povinnosťou bolo ísť s Ficom. Takže tí, ktorí nehlasovali za vládu so Smerom, si nesplnili povinnosť. Pritom dnes tvrdiť, že bolo správne ponúknuť sa Ficovi, vyznieva úplne trápne.
Uznesenie bolo psychologickým rozdelením. Kto zaň hlasoval, hlasoval za vyoranie hlbokej brázdy v KDH a rozdelil jeho politikov na „správnych“ a „nesprávnych“. Ja a Minárik sme už neboli členmi predsedníctva. Lipšic, Mikloško a Bauer ešte boli. Keď im rada týmto uznesením vyjadrila de facto nedôveru, neostalo im iné ako odstúpiť z funkcií členov predsedníctva.
.piskot v Trnave
Rada prijala aj uznesenie, že sa bude konať mimoriadny snem. Snem sa konal v Trnave 22. júla 2006. Priaznivci vlády so Smerom v prejavoch zdôrazňovali, koľko dobrého by sme mohli vo vláde so Smerom urobiť pre Slovensko a ako nerozumné bolo, keď sa tomu niektorí vzpierali. Pavol Hrušovský vo svojom prejave hovoril o mne, Mikloškovi, Lipšicovi, Bauerovi a Minárikovi ako o „tých, ktorí sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou“. Bolo to jasné vytláčanie. Reagoval František Mikloško. Uviedol, že pre Pavla Hrušovského bolo problémom to, že dvaja ministri KDH, Palko a Lipšic, boli veľmi úspešní – považoval to za svoje ohrozenie. Ďalej Júliusovi Brockovi pripomenul, že v roku 1999 nebol hneď ochotný vrátiť sa z SDK do KDH a kandidovať za podpredsedu pre ekonomiku a že sa vrátil až polroka po nás. Márii Sabolovej pripomenul, že ona sa vrátila z SDK až rok po nás. Delegáti snemu však na Mikloška pískali.
Pavol Hrušovský bol znovuzvolený asi troma štvrtinami hlasov. Navrhol som uznesenie, ktorým by snem odporučil, aby sa v každom okrese uskutočnilo zhromaždenie klubov, na ktorých by sa diskutovalo o podstate problému. Hrušovský sa postavil proti. Návrh neprešiel. KDH už nechcelo diskutovať.
Na vlnu trpkého oľutovania odchodu z vlády sa rozhodol nasadnúť Martin Fronc. Spomínam si, že práve Fronc nezaváhal, keď som sa s ním v začiatkoch roku 2006 rozprával o tom, či by sme nemali vystúpiť z vlády. Fronc sa vtedy vyjadroval, že Dzurindovi nemôžeme donekonečna tolerovať, keď nás podráža. Premet urobil na jar 2007. Na Rade KDH zakončil svoj prejav otázkou: „A chce snáď ešte niekto tvrdiť, že naše vystúpenie z vlády bolo správne?“ Rada búrlivo tlieskala. Zmenu postoja k vystúpeniu z vlády dala najavo i Mária Sabolová, predsedníčka poslaneckého klubu. Na schôdzi poslaneckého klubu v decembri 2007 nás obvinila z „rozbitia vlády“. Vtedy, keď sa o vystúpení rozhodovalo, nemala s podporou vystúpenia žiaden problém.
.nepravdy a výmysly
Náš odpor voči vláde s Ficom nás v strane poškodil, ale našim kritikom bolo zrejmé, že čím dlhšie trvá Ficova vláda, tým ťažšie bude možné kritizovať nás za to. A tak sa v KDH vyrojili náhradné argumenty proti nám.
Nepravda číslo jeden – Lipšic i ja sme boli obviňovaní z nedisciplinovanosti. Vraj sme sa v období tesne po voľbách vyjadrovali proti Smeru, čo nebolo v súlade s názorom strany. Pravda je taká, že som osem dní po voľbách disciplinovane mlčal a snažil som sa primäť predsedu k hlasovaniu. Vyjadril som sa až v televíznej relácii osem dní po voľbách, kde som zastupoval predsedu, ktorý ma do nej poslal.
Nepravda číslo dva – až do leta 2007 som s úžasom počúval z úst priaznivcov vlády so Smerom, ako oni vlastne ani nechceli ísť s Ficom, ale chceli s ním ísť iba rokovať. Ako keby KDH po voľbách so Smerom nerokovalo. V Senci už išlo o rozhodnutie, či s nimi chceme ísť!
Na okresnom sneme v Topoľčanoch na jar 2007 sa Pavol Hrušovský rozohnil: „Takto to už nejde. Jedni sú pre nás bolševici, Mečiar je neprijateľný, Dzurinda je zase vierolomný. Tak s kým vlastne chceme ísť?“ Komické bolo to, že to bol on, kto označil Dzurindu za vierolomného človeka... Na okresnom sneme v Senici mi vytkol krajský predseda Alojz Přidal, že som príliš neznášanlivý, lebo som Dzurindu, ktorý je predsa len z toho SDKÚ, čo nám je najbližšie, označil za vierolomného človeka. Keď som podotkol, že to povedal Hrušovský, nenechal sa vyviesť z miery. „Veď ja viem, kto to povedal,“ podotkol.
Aká je pravda o našej nekooperatívnosti s inými stranami? Bol som dvakrát pri úspešnom vstupe KDH do koaličných vlád, v roku 1998 a 2002, a zúčastnil som sa stoviek koaličných rokovaní. František Mikloško bol trikrát pri úspešnom vstupe KDH do vlády. Niektorí naši kritici skúšali byť pri úspešnom vstupe KDH do vlády po prvýkrát. Veľmi úspešné to nebolo.
Nepravda číslo tri – „palkovci“ sa dopustili precedensu – nerešpektujú demokratické rozhodnutia orgánov strany. Za takmer dvadsať rokov pôsobenia KDH som bol občas v orgánoch strany prehlasovaný, ale nikdy nenastala taká situácia, že by bolo proti môjmu svedomiu plniť rozhodnutie strany. Taká situácia nastala prvýkrát. Vskutku bolo proti môjmu svedomiu súhlasiť so vstupom KDH do vlády so štyrikrát silnejším komunistom Ficom. Zdá sa, že strana, ktorá odišla kvôli svedomiu z vlády, nie je príliš ochotná rešpektovať svedomie svojich členov, a to nie v podružných veciach, ale v tých najzávažnejších.
Ako plynuli mesiace, vyvstávali otázky, prečo sa v televízii neobjavujú niektorí podpredsedovia, zatiaľ čo Palko, Lipšic a Mikloško tam sú. Prečo? Nadišiel čas na ďalšiu nepravdu – sprisahanie médií. Chcú rozbiť KDH. Takto to sformuloval napríklad bývalý okresný tajomník KDH v Trnave Ľubomír Ľadvenica na okresnom sneme v Trnave v roku 2007, a nebol sám.
Nepravda číslo päť – „palkovci“ pohŕdajú obyčajnými „kádehákmi“, majú ich za sedliakov. Nepoznám človeka s väčším citom pre sebairóniu, ako je František Mikloško. Často mu to na verejnosti škodí, pretože vtipkovanie na vlastný účet prekrýva nesmierne hlboký rozmer jeho pôsobenia. Mikloško povedal, že za sedliaka v politike považuje toho, kto je členom predsedníctva strany a nedokáže celé roky povedať svoj názor na vážne otázky, prípadne je štyri roky v parlamente a neprehovorí. Mal na mysli dvoch konkrétnych ľudí. Tohto sa chytili naši kritici. Zrazu už neboli „sedliakmi“ iba dvaja, ale tisíce obyčajných „kádehákov“, a Mikloško už nebol jediný elitár, ale zviezli sa i Lipšic, Palko a Minárik. Čo sa mňa týka, s „kádehákmi“ som prežil dvadsať rokov svojho života. Cestu hore som si prešliapal od práce radového člena až po podpredsedu strany.
Nepravda číslo šesť – rozdelenie strany sa vraj ukázalo po prvýkrát už pri vystúpení z vlády, keď „palkovci“ postavili Hrušovského pred hotovú vec a donútili ho, aby súhlasil. Pravda bola taká, že pri vystúpení z vlády panovala vo vedení jednota a po nijakom napätí nebolo stopy. Tým, čo to o nás šírili, vôbec neprekážalo, že touto nepravdou stavajú Hrušovského do úlohy nesvojprávneho politika.
.neriešme to cez médiá
Túto vetu som počul veľakrát. Vybavme si naše problémy vo vnútri strany, neukazujme naše spory na verejnosti. Kto to porušoval? Krátko po mimoriadnom sneme Peter Čiernik napadol Lipšica i mňa v televízii Markíza a následne v novinovom rozhovore. Vraj my sme zodpovední za neúspech KDH vo voľbách. Ja i Lipšic sme získali viac preferenčných hlasov ako v roku 2002, a to napriek tomu, že KDH získalo takmer o 50-tisíc hlasov menej ako v roku 2002. Ľudia z okruhu Júliusa Brocku, ktorí vydávali časopis Don Quichotte, v prvom povolebnom čísle napadli Daniela Lipšica za to, že zdôrazňoval potrebu zlepšenia sa KDH v ekonomickej oblasti. Tvrdili, že určite má na mysli, že budeme v ekonomike stále menej sociálni. Poradca Júliusa Brocku Andrej Kramár na svojom internetovom blogu napádal mojich bývalých spolupracovníkov z ministerstva vnútra a podsúval domnienky o ich ekonomickej trestnej činnosti. Túto tému živil i trnavský krajský predseda Alojz Přidal a zo svedectva Františka Mikloška viem, že i Július Brocka. Na jeseň nás napadla v reakcii, publikovanej v časopise .týždeň, aj Mária Sabolová.
V januári 2007 som v rozhovore pre denník Sme oznámil, že budem kandidovať na funkciu predsedu KDH. Predtým som to oznámil v telefonickom rozhovore všetkým členom predsedníctva KDH, poslancom parlamentu a takmer všetkým členom rady KDH. Bol to štandardný postup. Pavol Hrušovský v televízii povedal, že môj postup nebol v súlade s politickou kultúrou. Na jar 2007 som zverejnil na tlačovej besede svoje predstavy o tom, čo by som chcel presadzovať v ekonomike, ak by som bol zvolený za predsedu KDH. Aj táto samozrejmá vec vzbudila nevrlé verejné poznámky vedenia KDH.
Po mimoriadnom sneme KDH nová podpredsedníčka Sabolová zaviedla prax zakazovania tlačoviek. Prvou obeťou sa stal Daniel Lipšic, mne bola zakázaná tlačovka v novembri a potom na jar 2007, keď mi Mária Sabolová a Pavol Hrušovský znemožnili, aby som mal na pôde KDH tlačovku ako kandidát na funkciu predsedu KDH. Mimochodom – v roku 2000 sa Ján Čarnogurský rozhodol nekandidovať viac na funkciu predsedu KDH. O túto funkciu sa vtedy uchádzali Pavol Hrušovský a Ján Figeľ. Obaja mali možnosť na tlačovej besede na pôde KDH zverejniť svoje zámery a program. Tlačové oddelenie, vtedy pod mojím vedením, im tlačovú besedu ochotne pripravilo...
Novú prax sme však zobrali na vedomie a odvtedy sme si svoje mediálne vystúpenia organizovali mimo priestorov KDH. Na tlačové oddelenie iba oznamujeme tému a čas tlačovej besedy. Sme riadne zvolenými poslancami KDH a boli sme zvolení na to, aby sme robili politiku KDH, nie na to, aby sme mlčali..
Po mimoriadnom sneme som sa rozhodoval, ako ďalej v KDH. Daniel Lipšic, Milan Krajniak, Pavol Minárik, Rudolf Bauer a František Mikloško ma vyzývali, aby som kandidoval na predsedu. Rozhodol som sa v novembri 2007. Na sneme v Prešove som označil stav KDH za krízu a zdôraznil som, že snaha KDH vstúpiť do vlády so Smerom bola snahou ukončiť 17 rokov trvajúci zápas s postkomunizmom. Na rozdiel od tvrdenia Hrušovského, že nejde o ideové a programové rozdiely, iba o boj o moc, som tvrdil, že ide o podstatu KDH.
Vo voľbách získal Pavol Hrušovský 194 hlasov, ja 110 hlasov.
Čo urobil Pavol Hrušovský? Otáľal po voľbách s rozhodovaním o tom, či ideme s Ficom alebo nie. Dovolil, aby hneď po voľbách vznikla nepriateľská atmosféra proti tým, ktorí s Ficom nechceli ísť, a sám k tomu prispieval. Hlasoval za vládu KDH so Smerom a neskôr sa tváril, že hlasoval iba za rokovanie. Hovoril, že KDH musí byť stranou hodnôt a v personálnej oblasti podporoval ľudí, ktorí idú proti týmto hodnotám. Pavol Hrušovský hovorí v strane veci, ktoré nie sú úplnou pravdou. Vyjadruje ľútosť vo vnútri strany nad tým, že naše tlačové vystúpenia neprebiehajú v sídle KDH, no nespomína, že nám boli zakazované. Hovorí, že pôsobenie Smeru je pomstou komunistov za november 1989. Levím podielom však prispel k tomu, že postupne sa mimo predsedníctva strany ocitlo päť ľudí preto, lebo s tými komunistami odmietli ísť.
.záver
KDH vzniklo v zápase za slobodu proti komunistickému režimu. Zápas za slobodu, v ktorom naším protihráčom boli postkomunistické sily, trval od roku 1989 až do súčasnosti. Rok 2006 bol však rokom, keď sa KDH začalo deliť v otázke, či v tomto zápase vytrvá. Rozhodlo sa, že nie.
Preto sme z KDH odišli.
Vedenie KDH si začiatkom roka 2006 uvedomilo, že premiér Dzurinda nehodlá splniť programové vyhlásenie vlády a predložiť už pripravenú zmluvu o výhrade vo svedomí. Zmluva nikomu slobodu neuberala, naopak, zaručovala ju. Vyhodnotili sme to tak, že Dzurinda nechce vo voľbách riskovať stratu hlasov liberálne zmýšľajúcich ľudí. Mnohí sme to cítili ako zásadnú vec. Predsedníctvo KDH sa zišlo a bolo zrejmé, že sme všetci jednotní. Bolo aj spoločné rokovanie predsedníctva a poslaneckého klubu. Aj poslanci boli všetci toho istého názoru. KDH teda vyzvalo premiéra, aby predložil zmluvu do vlády. Premiér trval na svojom. Ministri za KDH Daniel Lipšic, Vladimír Palko a Martin Fronc podali demisiu a Pavol Hrušovský odstúpil z funkcie predsedu NR SR. KDH odišlo do opozície.
.od vystúpenia z vlády do júnových volieb
O niekoľko týždňov sa konalo zasadnutie Rady KDH. Priebeh rozpravy ukázal, že v rade panuje nálada skôr proti tomuto kroku. Primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský povedal, že bude hlasovať za uznesenie, aby podporil vedenie, ale je presvedčený, že vystúpenie z vlády bolo chybou. Nálada nespokojnosti sa už o pár minút potvrdila pri hlasovaní o účasti jedného politika z Občianskej konzervatívnej strany na kandidátke KDH. Politikov OKS spájal s mnohými politikmi KDH spoločný zápas od roku 1989. Účasťou politika OKS na svojej kandidátke mohlo KDH potvrdiť, že je schopné postupovať spoločne s týmito ľuďmi. Rada KDH v hlasovaní návrh tesne odmietla. Tým vyslala na verejnosť signál uzavretosti.
Asi mesiac pred voľbami sa zišlo predsedníctvo KDH. Daniel Lipšic jednoznačne koalíciu so Smerom odmietal. Ja, Mikloško, Minárik a Bauer tiež, i keď s jednoznačným odmietnutím sme chceli vyčkať na konkrétne výsledky volieb. Boli sme toho názoru, že nemá zmysel byť konzervatívnym príveskom ľavicovej postkomunistickej vlády. Tvrdili sme, že výsledok volieb by musel byť nad očakávanie dobrý pre KDH a zároveň nad očakávanie zlý pre Smer, aby sme mohli byť spolu vo vláde. V štruktúrach KDH prevládal názor, že do vlády treba ísť s kýmkoľvek. Keď hovorím o štruktúrach, mám na mysli nie radových členov a už vôbec nie státisíce voličov. Mám na mysli ľudí vo vedení okresných a krajských organizácií. KDH bolo vo vláde osem rokov a tí ľudia si zvykli na určité výhody, napríklad umiestnenie v štátnej správe, ktoré vládnutie prináša. V zásade som bol rád, keď sa „kádeháci“ umiestňovali v okresoch ako prednostovia okresných úradov, ale bolo veľmi nepríjemné, keď sa výhody vládnutia kládli na prvé miesto. Prioritou strany predsa nemôže byť možnosť výhodného zamestnania na štyri roky pre jej sto členov.
.voľby 2006
KDH získalo v júnových voľbách 8,31 percenta hlasov. Bolo to sklamanie, lebo KDH si vytýčilo cieľ získať desať percent. Keď som sa dozvedel výsledky, definitívne som sa utvrdil v tom, že KDH by nemalo ísť do vlády so Smerom. O polnoci sme mali mať vstup v televíziách. Bol som požiadaný, aby som reagoval. Po polnoci vedenie KDH odišlo, do rána ostal iba Daniel Lipšic. Ten nad ránom uviedol pre televíziu, že výsledok je pre KDH neúspech a odmietol víťazný Smer ako možného koaličného partnera. V nedeľu sa zišlo predsedníctvo. Z vyjadrení Pavla Hrušovského bolo vidno, že Lipšicove výroky považuje za ohrozenie svojho postavenia.
V pondelok sa nám začali ozývať politici Smeru s návrhmi na nemedializované stretnutia medzi štyrmi očami. Mne zavolal Róbert Kaliňák, Lipšicovi Boris Zala. V utorok ráno som sa s vedomím predsedu stretol s Kaliňákom medzi štyrmi očami. Povedal, že Smer zvažuje vytvorenie vlády s KDH a SNS. KDH by mohlo mať tri kreslá vo vláde a miesto predsedu parlamentu. Pravdivo som mu povedal, že ohľadne vládnutia so Smerom vládnu v KDH skôr rozpaky a tým tretím by nemohla byť SNS, ktorú KDH odmieta, ale niekto iný, napríklad SMK alebo SDKÚ. O priebehu stretnutia som informoval vedenie KDH.
V utorok začali oficiálne rokovania víťaza volieb Smeru s ostatnými stranami. Slota a Mečiar sa chovali veľmi ústretovo a pokorne sa uchádzali o účasť vo Ficovej vláde. Ostatné strany mali pozvánky na stredu. V tých dňoch predsedníctvo KDH neustále diskutovalo, či ísť so Smerom. Daniel Lipšic otvorene hovoril, že členom takej vlády nebude. Za koalíciu so Smerom sa vyjadrovali Brocka, Fronc, Bobula, Přidal a Šimko. Z Hrušovského vyjadrení bolo vidno, že chce koalíciu so Smerom, ale nepovedal to jasne.
V stredu poobede sme sa odobrali do sídla Smeru na oficiálne rokovanie. Smer rokoval v zložení Fico, Kaliňák a Paška. Aby som dal rokovaniu jasný výsledok, spýtal som sa, či tomu máme rozumieť tak, že nám ponúkajú vytvorenie vlády. Fico odpovedal, že je to tak, ponúkajú nám vstup do vlády, i keď za toho tretieho by si želali radšej SNS ako SMK. Navrhol som teda, aby predsedovia Smeru a KDH oznámili hneď na tlačovej besede, že Smer nám navrhuje účasť vo vládnej koalícii, a že my sa odoberieme do sídla KDH a rozhodneme. Fico sa zháčil a rezolútne povedal, že verejne nám túto ponuku nedajú.
V týždni po voľbách zasadali krajské rady a okresné predsedníctva. Výstup bol jednoznačný: Do vlády! Väčšina uznesení podporovala vládu so Smerom, menšina tretiu Dzurindovu vládu s KDH, SMK a Mečiarovým HZDS. Zároveň sme dostávali stovky mailov od voličov, ktoré hovorili: Nechoďte s Ficom!
Dostali sme pozvánku do „O 5 minút 12“. Predseda Pavol Hrušovský nechcel ísť. Požiadal ma, aby som šiel ja. Čelil som jasnej otázke: Je KDH ochotné ísť do vlády so Smerom? Bolo mi trápne stále opakovať, že KDH nevie. Preto som povedal, že KDH a Smer sú hodnotovo opačné strany, ktoré sa pozerajú úplne opačne na kľúčové udalosti našich moderných dejín: obdobie komunizmu, rok 1989, mečiarizmus. Ďalej som uviedol, že Smer vzbudil obrovské očakávania u voličov, ktoré nebude vedieť splniť, a môže hľadať obetných baránkov v menších partneroch. KDH by bolo v takejto vláde nútené spolupracovať na oslabovaní reforiem, ktoré samo zavádzalo. Vedel som, že voliči KDH so mnou väčšinou súhlasia. Ale vedel som i to, že funkcionári chcú ísť do vlády.
.blamáž v Senci
Ďalšia schôdza predsedníctva KDH sa konala jedenásty deň po voľbách. Už deň predtým sa ku mne dostávali informácie od novinárov, že Smer je rozhodnutý ísť s SNS a HZDS.
Predseda Hrušovský na stretnutí s tajomníkmi uviedol, že predsedníctvo bude hlasovať, či máme ísť so Smerom. Povedal, že niektorí členovia vedenia už predtým vyhlasujú, že do takejto vlády nepôjdu. Takéto vyjadrenia on považuje za vydieranie. Tým narážal na Lipšica. Potom začalo rokovanie. Svoj názor nikto nezmenil, piati boli proti, piati za, čakalo sa na predsedu. Daniel Lipšic uviedol, že ak sa odhlasuje koalícia so Smerom, on v tej vláde nebude. To isté bolo jasné i mne, ale vzhľadom na predsedove slová z porady s tajomníkmi som sa rozhodol, že to poviem až po hlasovaní. Predseda navrhol, aby sa hlasovalo o tom, „či sme za povolebnú spoluprácu so Smerom“. Pýtali sme sa, čo to znamená povolebná spolupráca. Veď treba hlasovať, či sme za vytvorenie vlády. Napokon dal predseda hlasovať o tom, či ideme rokovať so Smerom o vytvorení vládnej koalície. Za boli Hrušovský, Brocka, Fronc, Přidal, Šimko a Bobula, proti boli Palko, Lipšic, Mikloško, Bauer a Minárik. Návrh teda prešiel. Po hlasovaní som oznámil, že nehodlám brániť KDH v ceste, ktorú si zvolilo, a môj postoj zrejme povedie k môjmu odchodu z vedenia. Veľmi podobne sa vyjadrili i Minárik, Bauer a Mikloško. Lipšic sa vyjadril už predtým. Ešte spresnil, že ak takáto vláda vznikne, vzdá sa poslaneckého mandátu, ale nie miesta podpredsedu. Hrušovský mi vytkol, prečo som to nepovedal pred hlasovaním. Povedal som, že preto, lebo oznámenie pred hlasovaním považoval v prípade Lipšica za vydieranie, a že som si neželal, aby sa cítil byť vydieraný. Predseda oznámil médiám, že KDH chce ísť do vlády so Smerom a SMK. Cestou do Bratislavy sme počúvali v rozhlase správy. Počuli sme hlas Roberta Fica, že vznikne vláda Smer, SNS a HZDS...
.predseda poslaneckého klubu
Prešiel ďalší víkend a stretol sa nový poslanecký klub KDH. Štyri roky bol predsedom klubu Pavol Minárik. Pri voľbe predsedu klubu mohol rátať s hlasom mojím, Mikloškovým, Lipšicovým i Bauerovým. Videl som však, že predseda Hrušovský ho nechce podporiť. Niekoľko dní predtým naznačoval cestou tretej osoby Minárikovi, že ho podporí. Napokon uviedol, že mesiac by mohol byť predsedom klubu on, pokým by sa našla náhrada za Abrhana vo funkcii ústredného tajomníka. V hlasovaní sa rozhodovalo medzi Hrušovským a Minárikom, zvolený bol Hrušovský. Tento okamih bol pre mňa kľúčový.
Zmena demokratickou voľbou je normálna vec. Lenže problémom bol dôvod. Bolo to preto, že by Minárikovi niekto vytkol jeho nedostatky? Nie. Bola jasná väčšinová zhoda na lepšom kandidátovi? Nie. Aký dôvod nepodporiť Minárika mal povedzme Martin Fronc? Rok predtým prežíval ťažké chvíle ako minister po problémoch s maturitami. Bol tvrdo napádaný opozíciou a koaličným partnerom ANO. Ťažko niesol, že predseda KDH sa ho nedostatočne zastával. Brocka nás dokonca presviedčal, že Fronc by mal odstúpiť. Naopak, Mikloško, Minárik, Lipšic i ja sme jednoznačne stáli za Froncom. Prečo sa po roku Fronc zaradil do šíku proti Minárikovi? Vysvetlenie som videl jediné. Minárik hlasoval proti vláde KDH so Smerom.
KDH vyrástlo zo zápasu s komunizmom. Na mnohých miestach Slovenska ho zakladali politickí väzni. Dlho po roku 1989 zápasilo s bývalými komunistami o tvár Slovenska. A zrazu nebol Minárikovo zvolený preto, že s postkomunistickým Smerom nechcel ísť do vlády. V takomto KDH som nechcel byť podpredsedom. Na konci zasadnutia poslaneckého klubu som oznámil, že sa vzdávam funkcie. Podpredsedom som bol desať rokov.
V apríli 2007 uviedol Július Brocka v rozhovore s novinárom Karolom Sudorom, že Minárik nemohol byť predsedom klubu, lebo hlasoval proti vláde so Smerom. Keď si Brocka pri autorizácii rozhovoru po sebe prečítal, čo povedal, odmietol ho autorizovať. Sudor rozhovor zverejnil spolu so zmenami, ktoré Brocka ex post chcel urobiť. Brocka uviedol: „V predsedníctve sme boli piati proti piatim. Pritom to rozdelenie neodrážalo väčšinový názor v samotnom hnutí. V otázke o rokovaní o vláde so Smerom prevažoval u členov názor, že s ním treba ísť. V predsedníctve to tak nebolo. Logicky je teda vecou istého pragmatizmu, že pomer hlasov v predsedníctve bolo treba zmeniť.“ Brockov postoj bol popretím základných hodnôt KDH. Brocka sa snažil nahradiť svoju odpoveď iným textom: „V otázke rokovania o vláde so Smerom prevažoval u členov názor, že s ním treba rokovať.“ Je charakteristické, ako chcel Brocka nahradiť formuláciu „že s ním (Smerom) treba ísť“ formuláciou „že s ním treba rokovať“. Totiž – pár mesiacov po hlasovaní v Senci už začali podporovatelia vlády KDH so Smerom tvrdiť, že s Ficom vlastne vôbec nechceli ísť...
.hystéria a lynč
Na druhý deň po neúspešnej voľbe predsedu klubu a mojom vzdaní sa funkcie podpredsedu strany sa opäť konala schôdza klubu. Pavol Hrušovský nám oznámil, že ak chceme zápas o stranu, tak ho budeme mať. Člen Rady z Michaloviec Július Stanko vyzval mňa i Daniela Lipšica, aby sme sa vzdali poslaneckého mandátu. Iný člen Rady KDH z Bratislavy uviedol, že podľa názoru viacerých členov krajskej rady KDH by sme mali byť s spolu s Lipšicom disciplinárne stíhaní, lebo sme si dovolili v médiách vysloviť svoj názor ešte pred rozhodnutím strany. Tragikomické bolo, keď členka Rady z Trnavy Kristína Huttová vykrikovala trnavským prízvukom počas môjho vystúpenia: „Nemjel do toho Fica pichat!“
Július Brocka navrhol uznesenie: „Rada KDH vyhlasuje, že považuje vytvorenie vládnej koalície zo strán Smer, SNS a HZDS za najhorší z možných variantov pre Slovensko. Pokus zabrániť vytvoreniu takejto vlády bol našou povinnosťou. Rada oceňuje postoj predsedu KDH Pavla Hrušovského a tých členov Predsedníctva KDH, ktorí mali odvahu ponúknuť Slovensku lepšiu alternatívu.“ Takže našou povinnosťou bolo ísť s Ficom. Takže tí, ktorí nehlasovali za vládu so Smerom, si nesplnili povinnosť. Pritom dnes tvrdiť, že bolo správne ponúknuť sa Ficovi, vyznieva úplne trápne.
Uznesenie bolo psychologickým rozdelením. Kto zaň hlasoval, hlasoval za vyoranie hlbokej brázdy v KDH a rozdelil jeho politikov na „správnych“ a „nesprávnych“. Ja a Minárik sme už neboli členmi predsedníctva. Lipšic, Mikloško a Bauer ešte boli. Keď im rada týmto uznesením vyjadrila de facto nedôveru, neostalo im iné ako odstúpiť z funkcií členov predsedníctva.
.piskot v Trnave
Rada prijala aj uznesenie, že sa bude konať mimoriadny snem. Snem sa konal v Trnave 22. júla 2006. Priaznivci vlády so Smerom v prejavoch zdôrazňovali, koľko dobrého by sme mohli vo vláde so Smerom urobiť pre Slovensko a ako nerozumné bolo, keď sa tomu niektorí vzpierali. Pavol Hrušovský vo svojom prejave hovoril o mne, Mikloškovi, Lipšicovi, Bauerovi a Minárikovi ako o „tých, ktorí sa rozhodli ísť svojou vlastnou cestou“. Bolo to jasné vytláčanie. Reagoval František Mikloško. Uviedol, že pre Pavla Hrušovského bolo problémom to, že dvaja ministri KDH, Palko a Lipšic, boli veľmi úspešní – považoval to za svoje ohrozenie. Ďalej Júliusovi Brockovi pripomenul, že v roku 1999 nebol hneď ochotný vrátiť sa z SDK do KDH a kandidovať za podpredsedu pre ekonomiku a že sa vrátil až polroka po nás. Márii Sabolovej pripomenul, že ona sa vrátila z SDK až rok po nás. Delegáti snemu však na Mikloška pískali.
Pavol Hrušovský bol znovuzvolený asi troma štvrtinami hlasov. Navrhol som uznesenie, ktorým by snem odporučil, aby sa v každom okrese uskutočnilo zhromaždenie klubov, na ktorých by sa diskutovalo o podstate problému. Hrušovský sa postavil proti. Návrh neprešiel. KDH už nechcelo diskutovať.
Na vlnu trpkého oľutovania odchodu z vlády sa rozhodol nasadnúť Martin Fronc. Spomínam si, že práve Fronc nezaváhal, keď som sa s ním v začiatkoch roku 2006 rozprával o tom, či by sme nemali vystúpiť z vlády. Fronc sa vtedy vyjadroval, že Dzurindovi nemôžeme donekonečna tolerovať, keď nás podráža. Premet urobil na jar 2007. Na Rade KDH zakončil svoj prejav otázkou: „A chce snáď ešte niekto tvrdiť, že naše vystúpenie z vlády bolo správne?“ Rada búrlivo tlieskala. Zmenu postoja k vystúpeniu z vlády dala najavo i Mária Sabolová, predsedníčka poslaneckého klubu. Na schôdzi poslaneckého klubu v decembri 2007 nás obvinila z „rozbitia vlády“. Vtedy, keď sa o vystúpení rozhodovalo, nemala s podporou vystúpenia žiaden problém.
.nepravdy a výmysly
Náš odpor voči vláde s Ficom nás v strane poškodil, ale našim kritikom bolo zrejmé, že čím dlhšie trvá Ficova vláda, tým ťažšie bude možné kritizovať nás za to. A tak sa v KDH vyrojili náhradné argumenty proti nám.
Nepravda číslo jeden – Lipšic i ja sme boli obviňovaní z nedisciplinovanosti. Vraj sme sa v období tesne po voľbách vyjadrovali proti Smeru, čo nebolo v súlade s názorom strany. Pravda je taká, že som osem dní po voľbách disciplinovane mlčal a snažil som sa primäť predsedu k hlasovaniu. Vyjadril som sa až v televíznej relácii osem dní po voľbách, kde som zastupoval predsedu, ktorý ma do nej poslal.
Nepravda číslo dva – až do leta 2007 som s úžasom počúval z úst priaznivcov vlády so Smerom, ako oni vlastne ani nechceli ísť s Ficom, ale chceli s ním ísť iba rokovať. Ako keby KDH po voľbách so Smerom nerokovalo. V Senci už išlo o rozhodnutie, či s nimi chceme ísť!
Na okresnom sneme v Topoľčanoch na jar 2007 sa Pavol Hrušovský rozohnil: „Takto to už nejde. Jedni sú pre nás bolševici, Mečiar je neprijateľný, Dzurinda je zase vierolomný. Tak s kým vlastne chceme ísť?“ Komické bolo to, že to bol on, kto označil Dzurindu za vierolomného človeka... Na okresnom sneme v Senici mi vytkol krajský predseda Alojz Přidal, že som príliš neznášanlivý, lebo som Dzurindu, ktorý je predsa len z toho SDKÚ, čo nám je najbližšie, označil za vierolomného človeka. Keď som podotkol, že to povedal Hrušovský, nenechal sa vyviesť z miery. „Veď ja viem, kto to povedal,“ podotkol.
Aká je pravda o našej nekooperatívnosti s inými stranami? Bol som dvakrát pri úspešnom vstupe KDH do koaličných vlád, v roku 1998 a 2002, a zúčastnil som sa stoviek koaličných rokovaní. František Mikloško bol trikrát pri úspešnom vstupe KDH do vlády. Niektorí naši kritici skúšali byť pri úspešnom vstupe KDH do vlády po prvýkrát. Veľmi úspešné to nebolo.
Nepravda číslo tri – „palkovci“ sa dopustili precedensu – nerešpektujú demokratické rozhodnutia orgánov strany. Za takmer dvadsať rokov pôsobenia KDH som bol občas v orgánoch strany prehlasovaný, ale nikdy nenastala taká situácia, že by bolo proti môjmu svedomiu plniť rozhodnutie strany. Taká situácia nastala prvýkrát. Vskutku bolo proti môjmu svedomiu súhlasiť so vstupom KDH do vlády so štyrikrát silnejším komunistom Ficom. Zdá sa, že strana, ktorá odišla kvôli svedomiu z vlády, nie je príliš ochotná rešpektovať svedomie svojich členov, a to nie v podružných veciach, ale v tých najzávažnejších.
Ako plynuli mesiace, vyvstávali otázky, prečo sa v televízii neobjavujú niektorí podpredsedovia, zatiaľ čo Palko, Lipšic a Mikloško tam sú. Prečo? Nadišiel čas na ďalšiu nepravdu – sprisahanie médií. Chcú rozbiť KDH. Takto to sformuloval napríklad bývalý okresný tajomník KDH v Trnave Ľubomír Ľadvenica na okresnom sneme v Trnave v roku 2007, a nebol sám.
Nepravda číslo päť – „palkovci“ pohŕdajú obyčajnými „kádehákmi“, majú ich za sedliakov. Nepoznám človeka s väčším citom pre sebairóniu, ako je František Mikloško. Často mu to na verejnosti škodí, pretože vtipkovanie na vlastný účet prekrýva nesmierne hlboký rozmer jeho pôsobenia. Mikloško povedal, že za sedliaka v politike považuje toho, kto je členom predsedníctva strany a nedokáže celé roky povedať svoj názor na vážne otázky, prípadne je štyri roky v parlamente a neprehovorí. Mal na mysli dvoch konkrétnych ľudí. Tohto sa chytili naši kritici. Zrazu už neboli „sedliakmi“ iba dvaja, ale tisíce obyčajných „kádehákov“, a Mikloško už nebol jediný elitár, ale zviezli sa i Lipšic, Palko a Minárik. Čo sa mňa týka, s „kádehákmi“ som prežil dvadsať rokov svojho života. Cestu hore som si prešliapal od práce radového člena až po podpredsedu strany.
Nepravda číslo šesť – rozdelenie strany sa vraj ukázalo po prvýkrát už pri vystúpení z vlády, keď „palkovci“ postavili Hrušovského pred hotovú vec a donútili ho, aby súhlasil. Pravda bola taká, že pri vystúpení z vlády panovala vo vedení jednota a po nijakom napätí nebolo stopy. Tým, čo to o nás šírili, vôbec neprekážalo, že touto nepravdou stavajú Hrušovského do úlohy nesvojprávneho politika.
.neriešme to cez médiá
Túto vetu som počul veľakrát. Vybavme si naše problémy vo vnútri strany, neukazujme naše spory na verejnosti. Kto to porušoval? Krátko po mimoriadnom sneme Peter Čiernik napadol Lipšica i mňa v televízii Markíza a následne v novinovom rozhovore. Vraj my sme zodpovední za neúspech KDH vo voľbách. Ja i Lipšic sme získali viac preferenčných hlasov ako v roku 2002, a to napriek tomu, že KDH získalo takmer o 50-tisíc hlasov menej ako v roku 2002. Ľudia z okruhu Júliusa Brocku, ktorí vydávali časopis Don Quichotte, v prvom povolebnom čísle napadli Daniela Lipšica za to, že zdôrazňoval potrebu zlepšenia sa KDH v ekonomickej oblasti. Tvrdili, že určite má na mysli, že budeme v ekonomike stále menej sociálni. Poradca Júliusa Brocku Andrej Kramár na svojom internetovom blogu napádal mojich bývalých spolupracovníkov z ministerstva vnútra a podsúval domnienky o ich ekonomickej trestnej činnosti. Túto tému živil i trnavský krajský predseda Alojz Přidal a zo svedectva Františka Mikloška viem, že i Július Brocka. Na jeseň nás napadla v reakcii, publikovanej v časopise .týždeň, aj Mária Sabolová.
V januári 2007 som v rozhovore pre denník Sme oznámil, že budem kandidovať na funkciu predsedu KDH. Predtým som to oznámil v telefonickom rozhovore všetkým členom predsedníctva KDH, poslancom parlamentu a takmer všetkým členom rady KDH. Bol to štandardný postup. Pavol Hrušovský v televízii povedal, že môj postup nebol v súlade s politickou kultúrou. Na jar 2007 som zverejnil na tlačovej besede svoje predstavy o tom, čo by som chcel presadzovať v ekonomike, ak by som bol zvolený za predsedu KDH. Aj táto samozrejmá vec vzbudila nevrlé verejné poznámky vedenia KDH.
Po mimoriadnom sneme KDH nová podpredsedníčka Sabolová zaviedla prax zakazovania tlačoviek. Prvou obeťou sa stal Daniel Lipšic, mne bola zakázaná tlačovka v novembri a potom na jar 2007, keď mi Mária Sabolová a Pavol Hrušovský znemožnili, aby som mal na pôde KDH tlačovku ako kandidát na funkciu predsedu KDH. Mimochodom – v roku 2000 sa Ján Čarnogurský rozhodol nekandidovať viac na funkciu predsedu KDH. O túto funkciu sa vtedy uchádzali Pavol Hrušovský a Ján Figeľ. Obaja mali možnosť na tlačovej besede na pôde KDH zverejniť svoje zámery a program. Tlačové oddelenie, vtedy pod mojím vedením, im tlačovú besedu ochotne pripravilo...
Novú prax sme však zobrali na vedomie a odvtedy sme si svoje mediálne vystúpenia organizovali mimo priestorov KDH. Na tlačové oddelenie iba oznamujeme tému a čas tlačovej besedy. Sme riadne zvolenými poslancami KDH a boli sme zvolení na to, aby sme robili politiku KDH, nie na to, aby sme mlčali..
Po mimoriadnom sneme som sa rozhodoval, ako ďalej v KDH. Daniel Lipšic, Milan Krajniak, Pavol Minárik, Rudolf Bauer a František Mikloško ma vyzývali, aby som kandidoval na predsedu. Rozhodol som sa v novembri 2007. Na sneme v Prešove som označil stav KDH za krízu a zdôraznil som, že snaha KDH vstúpiť do vlády so Smerom bola snahou ukončiť 17 rokov trvajúci zápas s postkomunizmom. Na rozdiel od tvrdenia Hrušovského, že nejde o ideové a programové rozdiely, iba o boj o moc, som tvrdil, že ide o podstatu KDH.
Vo voľbách získal Pavol Hrušovský 194 hlasov, ja 110 hlasov.
Čo urobil Pavol Hrušovský? Otáľal po voľbách s rozhodovaním o tom, či ideme s Ficom alebo nie. Dovolil, aby hneď po voľbách vznikla nepriateľská atmosféra proti tým, ktorí s Ficom nechceli ísť, a sám k tomu prispieval. Hlasoval za vládu KDH so Smerom a neskôr sa tváril, že hlasoval iba za rokovanie. Hovoril, že KDH musí byť stranou hodnôt a v personálnej oblasti podporoval ľudí, ktorí idú proti týmto hodnotám. Pavol Hrušovský hovorí v strane veci, ktoré nie sú úplnou pravdou. Vyjadruje ľútosť vo vnútri strany nad tým, že naše tlačové vystúpenia neprebiehajú v sídle KDH, no nespomína, že nám boli zakazované. Hovorí, že pôsobenie Smeru je pomstou komunistov za november 1989. Levím podielom však prispel k tomu, že postupne sa mimo predsedníctva strany ocitlo päť ľudí preto, lebo s tými komunistami odmietli ísť.
.záver
KDH vzniklo v zápase za slobodu proti komunistickému režimu. Zápas za slobodu, v ktorom naším protihráčom boli postkomunistické sily, trval od roku 1989 až do súčasnosti. Rok 2006 bol však rokom, keď sa KDH začalo deliť v otázke, či v tomto zápase vytrvá. Rozhodlo sa, že nie.
Preto sme z KDH odišli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.