Je to čosi medzi umením, zábavou, self-promotion a rečníckou tribúnou. Volá sa to Pecha Kucha Night a vo štvrtok večer ju niektorí po prvýkrát naživo videli v bratislavskom hoteli Kyjev.
Akcia Pecha Kucha Night je ako snehová guľa – za päť rokov od svojej premiéry v Tokiu sa tento spôsob prezentácie, ktorý má ako obchodnú značku zaregistrované architektonické štúdio Klein Dytham Architecture, rozšíril do viac ako sto krajín sveta. Astrid Kleinová a Mark Dytham boli prví, ktorí si takýto spôsob oslovenia verejnosti vyskúšali v praxi. Pravidlá sú jasné – každý autor môže premietnuť 20 obrázkov v trvaní 20 sekúnd a okomentovať ich obsah tak, ako uzná za vhodné. Spolu má teda na svoje vystúpenie šesť minút a 40 sekúnd. Nesúťaží sa o žiadne ceny, ale morálnym víťazom je ten, kto najviac zaujme publikum a dokáže ho presvedčiť o kvalitách svojej práce alebo aspoň o kvalitách prezentácie. Za jeden večer sa vystrieda na pódiu zväčša 14 účinkujúcich a program býva doplnený aj o vystúpenia hudobných skupín či dídžejské produkcie.
.zábavné a poučné
Keď som tesne pred plánovaným začiatkom v čase 20 hodín a 20 minút (zjavná narážka na pravidlo 20 x 20) udýchaný dobehol do Banketovej sály hotela Kyjev, už to tam bzučalo ako v úli. Dobrých 300-400 ľudí so vstupenkami i pozvánkami bolo zvedavých na slovenskú premiéru „peča kuča najt“. A hoci sa nezačalo úplne presne, nálada davu dávala tušiť, že pôjde o neobyčajný večer. Po krátkom úvode v podaní producentiek celého podujatia (Barbara Zavarská, Katarína Hrdá a Ľubica Hustá) sa išlo rovno na vec – každý účastník dostal do ruky mikrofón a mal za úlohu v stanovenom limite predstaviť svoje dielo alebo projekt premietané v obrázkových sekvenciách na veľké plátno.
Zábavné a zároveň poučné bolo sledovať rozdiely medzi jednotlivými účinkujúcimi. Zatiaľ čo niekto dokázal suverénne a plynule rečniť o svojej tvorbe toľko, že by mu nestačilo ani trikrát dvadsať sekúnd, iný povedal za tri minúty len tri stručné vety, ktoré sa ledva predrali cez trémou stiahnuté hrdlo. Na niektorých príspevkoch bolo vidieť a počuť, že si ich autori poctivo pripravovali s vopred napísaným scenárom a stopkami v ruke, iní viac či menej úspešne improvizovali. Najväčší problém zmestiť sa do limitu mali dvaja hostia z Rakúska, ktorí sa museli o svoj čas deliť s tlmočníkom. Niekto poňal svoju prezentáciu ako naozajstnú šou a zábavu (napríklad Erik Binder s rapovými vložkami, básničkami a manifestami, či zástupcovia Dizajnu na kolesách, používajúci obrázky ako ilustrácie k svojmu príbehu), iný skôr ako strohú informáciu. Prekvapujúco suchým spôsobom podali publiku svoje inak zaujímavé a nápadité práce architekti. Ako mi po skončení večera prezradil jeden z nich, asi to bolo preto, lebo navrhnúť dobrý dom alebo interiér je vraj taká „makačka“, že sa na to nedá pozrieť s humorom a z nadhľadu. Ktovie, možno sa to dá naučiť... Oveľa emotívnejšie boli vystúpenia výtvarníkov a dizajnérov, ktorí však často skĺzavali do polohy, v ktorej dopodrobna vysvetľovali svoje pracovné postupy, námety a použité materiály či dokonca psychické stavy pri tvorbe toho-ktorého diela.
Najväčší potlesk zožala skromná osôbka, ktorá si zatiaľ len hľadá cestu medzi etablovaných umelcov. Mladá maliarka Jarmila Džuppová z Michaloviec jednoducho porozprávala o práci, ktorú miluje a do ktorej sama najlepšie vidí – o svojich maľbách. Jej expresívne a svieže plátna mali navyše aj v reprodukovanej podobe nečakanú silu a hĺbku v porovnaní s dielami iných zúčastnených, ktorí zaujali viac formou, vtipom či mierne nabubrelou snahou šokovať.
.akcia a reakcia
Hoci hlavnou devízou formátu Pecha Kucha Night má byť stručnosť pri vyjadrovaní myšlienok či propagovaní nejakého diela, zdalo sa, ako keby toto násilné obmedzenie času na prezentáciu rozprúdilo o to vášnivejšiu debatu medzi divákmi. Počas prestávky, ale aj po skončení programu bolo vidieť hlúčky diskutujúcich, ktorí sa o svoje dojmy delili so známymi, ba možno aj s celkom neznámymi ľuďmi. Tých štrnásť vystúpení čľupľo do vody ako štrnásť kameňov a rozvírilo stojatú hladinu pasívneho prizerania sa a nudy, na ktorú je našinec zvyknutý pri zaužívaných akademických prednáškach.
A čo ďalej? Pecha Kucha sa medzičasom stala v niektorých svetových mestách vyhľadávanou spoločenskou udalosťou, ktorá je určená nielen pre odborníkov. Rýchlemu šíreniu tejto myšlienky pomáha aj to, že licencia na formát je bezplatná. Najväčším lákadlom je však asi to, že divák má možnosť naživo vidieť tvorivých ľudí, o ktorých sa nepíše každý deň v novinách a nevysielajú o nich televízne šoty. Veď prečo by mali robiť šou len speváci, športovci či politici? Je zaujímavé dozvedieť sa z prvej ruky a zrozumiteľnou formou, čo majú nové napríklad architekti, dizajnéri, fotografi či iní výtvarní umelci.
O tom, že vyjadrovať sa stručne, jasne a zrozumiteľne nie je na zahodenie, sa presvedčili už aj niektoré firmy z oblasti tvrdého biznisu, ktoré začínajú na poradách dávať prednosť formátom ? la pecha kucha pred otravnými powerpointovými prezentáciami. Ktovie, ako by v takejto podobe vyzerala prednáška fyzika, astronóma či nebodaj sociológa – dokázali by tiež zaujať a presvedčiť publikum?
Pecha Kucha Night, 28. február, Hotel Kyjev, Bratislava.
Akcia Pecha Kucha Night je ako snehová guľa – za päť rokov od svojej premiéry v Tokiu sa tento spôsob prezentácie, ktorý má ako obchodnú značku zaregistrované architektonické štúdio Klein Dytham Architecture, rozšíril do viac ako sto krajín sveta. Astrid Kleinová a Mark Dytham boli prví, ktorí si takýto spôsob oslovenia verejnosti vyskúšali v praxi. Pravidlá sú jasné – každý autor môže premietnuť 20 obrázkov v trvaní 20 sekúnd a okomentovať ich obsah tak, ako uzná za vhodné. Spolu má teda na svoje vystúpenie šesť minút a 40 sekúnd. Nesúťaží sa o žiadne ceny, ale morálnym víťazom je ten, kto najviac zaujme publikum a dokáže ho presvedčiť o kvalitách svojej práce alebo aspoň o kvalitách prezentácie. Za jeden večer sa vystrieda na pódiu zväčša 14 účinkujúcich a program býva doplnený aj o vystúpenia hudobných skupín či dídžejské produkcie.
.zábavné a poučné
Keď som tesne pred plánovaným začiatkom v čase 20 hodín a 20 minút (zjavná narážka na pravidlo 20 x 20) udýchaný dobehol do Banketovej sály hotela Kyjev, už to tam bzučalo ako v úli. Dobrých 300-400 ľudí so vstupenkami i pozvánkami bolo zvedavých na slovenskú premiéru „peča kuča najt“. A hoci sa nezačalo úplne presne, nálada davu dávala tušiť, že pôjde o neobyčajný večer. Po krátkom úvode v podaní producentiek celého podujatia (Barbara Zavarská, Katarína Hrdá a Ľubica Hustá) sa išlo rovno na vec – každý účastník dostal do ruky mikrofón a mal za úlohu v stanovenom limite predstaviť svoje dielo alebo projekt premietané v obrázkových sekvenciách na veľké plátno.
Zábavné a zároveň poučné bolo sledovať rozdiely medzi jednotlivými účinkujúcimi. Zatiaľ čo niekto dokázal suverénne a plynule rečniť o svojej tvorbe toľko, že by mu nestačilo ani trikrát dvadsať sekúnd, iný povedal za tri minúty len tri stručné vety, ktoré sa ledva predrali cez trémou stiahnuté hrdlo. Na niektorých príspevkoch bolo vidieť a počuť, že si ich autori poctivo pripravovali s vopred napísaným scenárom a stopkami v ruke, iní viac či menej úspešne improvizovali. Najväčší problém zmestiť sa do limitu mali dvaja hostia z Rakúska, ktorí sa museli o svoj čas deliť s tlmočníkom. Niekto poňal svoju prezentáciu ako naozajstnú šou a zábavu (napríklad Erik Binder s rapovými vložkami, básničkami a manifestami, či zástupcovia Dizajnu na kolesách, používajúci obrázky ako ilustrácie k svojmu príbehu), iný skôr ako strohú informáciu. Prekvapujúco suchým spôsobom podali publiku svoje inak zaujímavé a nápadité práce architekti. Ako mi po skončení večera prezradil jeden z nich, asi to bolo preto, lebo navrhnúť dobrý dom alebo interiér je vraj taká „makačka“, že sa na to nedá pozrieť s humorom a z nadhľadu. Ktovie, možno sa to dá naučiť... Oveľa emotívnejšie boli vystúpenia výtvarníkov a dizajnérov, ktorí však často skĺzavali do polohy, v ktorej dopodrobna vysvetľovali svoje pracovné postupy, námety a použité materiály či dokonca psychické stavy pri tvorbe toho-ktorého diela.
Najväčší potlesk zožala skromná osôbka, ktorá si zatiaľ len hľadá cestu medzi etablovaných umelcov. Mladá maliarka Jarmila Džuppová z Michaloviec jednoducho porozprávala o práci, ktorú miluje a do ktorej sama najlepšie vidí – o svojich maľbách. Jej expresívne a svieže plátna mali navyše aj v reprodukovanej podobe nečakanú silu a hĺbku v porovnaní s dielami iných zúčastnených, ktorí zaujali viac formou, vtipom či mierne nabubrelou snahou šokovať.
.akcia a reakcia
Hoci hlavnou devízou formátu Pecha Kucha Night má byť stručnosť pri vyjadrovaní myšlienok či propagovaní nejakého diela, zdalo sa, ako keby toto násilné obmedzenie času na prezentáciu rozprúdilo o to vášnivejšiu debatu medzi divákmi. Počas prestávky, ale aj po skončení programu bolo vidieť hlúčky diskutujúcich, ktorí sa o svoje dojmy delili so známymi, ba možno aj s celkom neznámymi ľuďmi. Tých štrnásť vystúpení čľupľo do vody ako štrnásť kameňov a rozvírilo stojatú hladinu pasívneho prizerania sa a nudy, na ktorú je našinec zvyknutý pri zaužívaných akademických prednáškach.
A čo ďalej? Pecha Kucha sa medzičasom stala v niektorých svetových mestách vyhľadávanou spoločenskou udalosťou, ktorá je určená nielen pre odborníkov. Rýchlemu šíreniu tejto myšlienky pomáha aj to, že licencia na formát je bezplatná. Najväčším lákadlom je však asi to, že divák má možnosť naživo vidieť tvorivých ľudí, o ktorých sa nepíše každý deň v novinách a nevysielajú o nich televízne šoty. Veď prečo by mali robiť šou len speváci, športovci či politici? Je zaujímavé dozvedieť sa z prvej ruky a zrozumiteľnou formou, čo majú nové napríklad architekti, dizajnéri, fotografi či iní výtvarní umelci.
O tom, že vyjadrovať sa stručne, jasne a zrozumiteľne nie je na zahodenie, sa presvedčili už aj niektoré firmy z oblasti tvrdého biznisu, ktoré začínajú na poradách dávať prednosť formátom ? la pecha kucha pred otravnými powerpointovými prezentáciami. Ktovie, ako by v takejto podobe vyzerala prednáška fyzika, astronóma či nebodaj sociológa – dokázali by tiež zaujať a presvedčiť publikum?
Pecha Kucha Night, 28. február, Hotel Kyjev, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.