S biednym stavom českej scény, ktorú manifestovala prezidentská voľba, je v oslepujúcom kontraste zahraničná politika Prahy. Cesta do Washingtonu, ozdobená prelomovými dohodami o bezvízovom styku a radarovej základni, predstavila Európe nového regionálneho lídra – Mirka Topolánka.
A nejde o žiadne zveličenie. Cestou bilaterálnej zmluvy s USA, ktorú prešliapala česká diplomacia, sa s k zrušeniu vízovej povinnosti zrejme vyberú i pobaltské štáty, Maďarsko a Slovensko. My však už budeme len epigóni, pretože k rozhodnutiu obísť Európsku komisiu, ktorá záujmy nových členov ignorovala, bola potrebná veľká politická odvahu. Napriek hrozbám sankciami sa Topolánek nezľakol – a len vďaka jeho politickému vodcovstvu zrejme aj Slováci prestanú byť diskriminovaní pri cestovaní podstatne skôr, než keby sa spoľahli na vlastných „vodcov“. Nebyť priekopníctva Čechov, Fico ani Kubiš by s memorandom o porozumení proti Bruselu nešli.
Ešte významnejšia je však dohoda o radarovej základni. V tejto strategickej téme prevzali Česi iniciatívu po tom, čo sa nová poľská vláda rozhodla vyťažiť z účasti na projekte protiraketovej obrany čo najviac, čím rokovania predlžuje. Riziko, že Varšava napokon ustúpi od základne, je malé, avšak Topolánkov krok zvyšuje tlak a predovšetkým vysiela signál Amerike, že je v našom regióne naďalej potrebná a vítaná. Predseda českej vlády si týmto krokom vyslúžil nielen titul „osobnosť týždňa“ (Berliner Zeitung), ale i označenie enormne riskujúceho politika. Je to blízko pravde – pozícia jeho koalície v parlamente nie je pevná, navyše radar odmieta jedna koaličná strana (Zelení) a temer tri štvrtiny českej verejnosti.
Topolánek prejavil veľkú dávku „leadershipu“. V kauze rakiet a radaru je totiž v hre ďaleko viac, ako obrana proti prípadným útokom „lotrovských“ režimov (čo zaiste nie je hrozba zanedbateľná). Ide o takpovediac fyzickú prítomnosť USA v stredoeurópskom regióne, ktorá sama osebe zvyšuje naše bezpečnostné garancie. Nič proti tomu, aby boli základne zaradené do systému NATO. Ale treba veci vidieť jasne: I po nástupe Sarkozyho a Merkelovej, ktorí sú oproti svojim predchodcom výraznou úľavou, nie je už NATO plnohodnotnou istotou. Je celkom možné, že ak USA nedostanú jeho podporu v Afganistane, prispôsobia tomu vlastné záväzky k Európe. Toto je dnes vôbec najväčšia bezpečnostná hrozba. Rusko sa opäť snaží expandovať, pričom Nemecko ako európska mocnosť pristupuje k ruskému rozpínaniu veľmi ambivalentne, s evidentnou preferenciou vlastných ekonomických potrieb. A spoločná bezpečnostná politika EÚ je fantazírovanie. Spoliehať sa v prípade akýchkoľvek hrozieb na európske mocnosti, ktoré by – mimo Británie – nevedeli ubrániť ani samy seba, je naivita. Radar v Česku a rakety v Poľsku (presne tak ako základne v Rumunsku a Bulharsku) sa preto stávajú vitálnou otázkou bezpečnosti v neistých časoch, do ktorých smerujeme. USA síce sledujú (ako každý) vlastné geopolitické ciele, ale je to jediná superveľmoc, ktorá svoje záväzky k priateľom zvykne plniť. A tiež jediná, ktorá je toho schopná.
Mirek Topolánek to pochopil. A nebál sa prevziať osobné riziko za rozhodnutie. Na Slovensku si môžeme iba blahorečiť, že zoči-voči fikciám v hlavách našich „lídrov“ prejavuje predseda českej vlády vodcovstvo, ktoré zvyšuje aj našu bezpečnosť.
A nejde o žiadne zveličenie. Cestou bilaterálnej zmluvy s USA, ktorú prešliapala česká diplomacia, sa s k zrušeniu vízovej povinnosti zrejme vyberú i pobaltské štáty, Maďarsko a Slovensko. My však už budeme len epigóni, pretože k rozhodnutiu obísť Európsku komisiu, ktorá záujmy nových členov ignorovala, bola potrebná veľká politická odvahu. Napriek hrozbám sankciami sa Topolánek nezľakol – a len vďaka jeho politickému vodcovstvu zrejme aj Slováci prestanú byť diskriminovaní pri cestovaní podstatne skôr, než keby sa spoľahli na vlastných „vodcov“. Nebyť priekopníctva Čechov, Fico ani Kubiš by s memorandom o porozumení proti Bruselu nešli.
Ešte významnejšia je však dohoda o radarovej základni. V tejto strategickej téme prevzali Česi iniciatívu po tom, čo sa nová poľská vláda rozhodla vyťažiť z účasti na projekte protiraketovej obrany čo najviac, čím rokovania predlžuje. Riziko, že Varšava napokon ustúpi od základne, je malé, avšak Topolánkov krok zvyšuje tlak a predovšetkým vysiela signál Amerike, že je v našom regióne naďalej potrebná a vítaná. Predseda českej vlády si týmto krokom vyslúžil nielen titul „osobnosť týždňa“ (Berliner Zeitung), ale i označenie enormne riskujúceho politika. Je to blízko pravde – pozícia jeho koalície v parlamente nie je pevná, navyše radar odmieta jedna koaličná strana (Zelení) a temer tri štvrtiny českej verejnosti.
Topolánek prejavil veľkú dávku „leadershipu“. V kauze rakiet a radaru je totiž v hre ďaleko viac, ako obrana proti prípadným útokom „lotrovských“ režimov (čo zaiste nie je hrozba zanedbateľná). Ide o takpovediac fyzickú prítomnosť USA v stredoeurópskom regióne, ktorá sama osebe zvyšuje naše bezpečnostné garancie. Nič proti tomu, aby boli základne zaradené do systému NATO. Ale treba veci vidieť jasne: I po nástupe Sarkozyho a Merkelovej, ktorí sú oproti svojim predchodcom výraznou úľavou, nie je už NATO plnohodnotnou istotou. Je celkom možné, že ak USA nedostanú jeho podporu v Afganistane, prispôsobia tomu vlastné záväzky k Európe. Toto je dnes vôbec najväčšia bezpečnostná hrozba. Rusko sa opäť snaží expandovať, pričom Nemecko ako európska mocnosť pristupuje k ruskému rozpínaniu veľmi ambivalentne, s evidentnou preferenciou vlastných ekonomických potrieb. A spoločná bezpečnostná politika EÚ je fantazírovanie. Spoliehať sa v prípade akýchkoľvek hrozieb na európske mocnosti, ktoré by – mimo Británie – nevedeli ubrániť ani samy seba, je naivita. Radar v Česku a rakety v Poľsku (presne tak ako základne v Rumunsku a Bulharsku) sa preto stávajú vitálnou otázkou bezpečnosti v neistých časoch, do ktorých smerujeme. USA síce sledujú (ako každý) vlastné geopolitické ciele, ale je to jediná superveľmoc, ktorá svoje záväzky k priateľom zvykne plniť. A tiež jediná, ktorá je toho schopná.
Mirek Topolánek to pochopil. A nebál sa prevziať osobné riziko za rozhodnutie. Na Slovensku si môžeme iba blahorečiť, že zoči-voči fikciám v hlavách našich „lídrov“ prejavuje predseda českej vlády vodcovstvo, ktoré zvyšuje aj našu bezpečnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.