Najlepšia vec na cestovaní je kontakt s miestnymi. Nielen ten obyčajný kontakt, keď vás oni obsluhujú a očumujú a vy nadšene fotíte a strácate každú drahocennú chvíľku. Myslím naozajstný kontakt, chvíle, keď sa stretnú ľudia z rôznych kontinentov, prijmú jeden druhého ako sestru či brata, smejú sa na tom, že si nerozumejú ani slovo a pritom sú si takí blízki.
Prvýkrát za mnou na cesty, aj keď len nakrátko, priletela moja mladšia sestra. Asi by som ju do Nepálu nedostala, keby nešlo o nakrúcanie dokumentu, a tak sa dovalila s kamerou, statívom, mikrofónom a pracovným výrazom, ktorý však, našťastie, zakrátko zmäkol a ponechal priestor emóciám. Na streche autobusu sme sa presunuli do malej dedinky v džungli blízko Pokhary. A v tej dedinke sme žili desať dní. S naším sprievodcom v jeho rodičovskom dome, spolu so ženami jeho bratov a ich deťmi. Jedli sme miestne jedlo (jednotné číslo je zámer, oni skutočne jedia stále to isté dokola: dahlbat a ryžu s rôznymi šťavičkami), pomáhali pracovať okolo domu, starali sa o decká, umývali sa v rieke... Bolo ťažké odtrhnúť Terezku od kamery, a tak predpokladám, že dokument bude stáť zato. V našej dedinke neboli nikdy žiadni turisti, čo bolo podnetom na každodenné návštevy susedov s poriadnym nákladom trávy z džungle na chrbte. Len tak, idúc okolo, sa pozastavili, usrkli si z mliečneho čaju a zvedavo si obzerali tie dve biele opičky s kamerami.
V noci sa k nám dovalili s bubnami v hojnom počte, spievali a tancovali a my sme ich hostili miestnym vínom rakši. Z džungle sa ozývali divoké zvuky, tie z nášho dvora však boli ešte divšie. Keď sa opije 40 divokých Nepálcov, vizuálna aj zvuková stránka je skutočne zaujímavá. Po pár dňoch nás skutočne prijali. Fulmaya (moje nepálske meno) som počula spoza každého kríka. Takmer všetci v dedinke sú závislí od svojej pôdy a zvieratiek. Pestujú ryžu, zemiaky, chovajú kravy, bizónov a po večeroch popíjajú a vytvárajú rôzne spolky. Teraz už viem, že patrím aj sem. Ďalší z domovov, ktoré na svete mám, je v Nepále. Predstavte si, dostala som od nich pôdu. Normálne mi dali kus zeme. Pekný kus zeme, na kopci, pár krokov od ťažko priechodnej džungle plnej tigrov a len hodinu stúpania od jedného z najlepších výhľadov na biele vrcholky oblasti Annapurny. Chcú mi tam postaviť dom. Najprv som to brala ľahkovážne, čoraz viac však dumám nad touto možnosťou. Doma nemám nič – byt, auto ani záväzky... a tu mi krásni ľudia ponúkajú možnosť pridať sa k nim. Dom by ma stál sumu, ktorú zaplatím za dvojmesačný nájom v Bratislave. Vlastne myslím, že som sa práve rozhodla.
Prvýkrát za mnou na cesty, aj keď len nakrátko, priletela moja mladšia sestra. Asi by som ju do Nepálu nedostala, keby nešlo o nakrúcanie dokumentu, a tak sa dovalila s kamerou, statívom, mikrofónom a pracovným výrazom, ktorý však, našťastie, zakrátko zmäkol a ponechal priestor emóciám. Na streche autobusu sme sa presunuli do malej dedinky v džungli blízko Pokhary. A v tej dedinke sme žili desať dní. S naším sprievodcom v jeho rodičovskom dome, spolu so ženami jeho bratov a ich deťmi. Jedli sme miestne jedlo (jednotné číslo je zámer, oni skutočne jedia stále to isté dokola: dahlbat a ryžu s rôznymi šťavičkami), pomáhali pracovať okolo domu, starali sa o decká, umývali sa v rieke... Bolo ťažké odtrhnúť Terezku od kamery, a tak predpokladám, že dokument bude stáť zato. V našej dedinke neboli nikdy žiadni turisti, čo bolo podnetom na každodenné návštevy susedov s poriadnym nákladom trávy z džungle na chrbte. Len tak, idúc okolo, sa pozastavili, usrkli si z mliečneho čaju a zvedavo si obzerali tie dve biele opičky s kamerami.
V noci sa k nám dovalili s bubnami v hojnom počte, spievali a tancovali a my sme ich hostili miestnym vínom rakši. Z džungle sa ozývali divoké zvuky, tie z nášho dvora však boli ešte divšie. Keď sa opije 40 divokých Nepálcov, vizuálna aj zvuková stránka je skutočne zaujímavá. Po pár dňoch nás skutočne prijali. Fulmaya (moje nepálske meno) som počula spoza každého kríka. Takmer všetci v dedinke sú závislí od svojej pôdy a zvieratiek. Pestujú ryžu, zemiaky, chovajú kravy, bizónov a po večeroch popíjajú a vytvárajú rôzne spolky. Teraz už viem, že patrím aj sem. Ďalší z domovov, ktoré na svete mám, je v Nepále. Predstavte si, dostala som od nich pôdu. Normálne mi dali kus zeme. Pekný kus zeme, na kopci, pár krokov od ťažko priechodnej džungle plnej tigrov a len hodinu stúpania od jedného z najlepších výhľadov na biele vrcholky oblasti Annapurny. Chcú mi tam postaviť dom. Najprv som to brala ľahkovážne, čoraz viac však dumám nad touto možnosťou. Doma nemám nič – byt, auto ani záväzky... a tu mi krásni ľudia ponúkajú možnosť pridať sa k nim. Dom by ma stál sumu, ktorú zaplatím za dvojmesačný nájom v Bratislave. Vlastne myslím, že som sa práve rozhodla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.