Odvolávanie
Nemáme dobrého predsedu vlády. Vybral si katastrofálnych koaličných partnerov, nerešpektuje trh, pravdu ani našu slobodu. Ale jeho odvolávanie na návrh predsedu SDKÚ bolo neskutočne hlúpe.
Už dlho som nezažil taký silný pocit trápnosti.
Máme koalíciu, v ktorej sedí to najhoršie od roku 1989, a predsa vyšla z odvolávania svojho predsedu ako morálny víťaz. Áno, je to šokujúce, ale Fico, Mečiar a Slota mali v súboji s Dzurindom, Hrušovským a Csákym navrch. Nie pre argumenty, nie pre charakter. V tom nemohli vyhrať. Uspeli pre absolútnu opozičnú hlúposť.
Kľúčovým problémom bol fakt, že návrh na odvolávanie predložil a uvádzal práve Dzurinda. Šéf SDKÚ vyčítal Ficovi najmä štyri veci – neskoré vyvodenie zodpovednosti za kauzu pozemkov, nejasné financovanie bytu jeho matky, príliš lacnú vinicu a útoky na novinárov a opozíciu. Nič proti tomu, neboli to úplne plané reči. Ale – ak Fico v škandále s pozemkami pridlho váhal s odvolaním Jureňu, o čo menej váhal Dzurinda pri problémoch Palacku, Černáka, Kaníka, Pittnera či Ruska? Ani raz to nebolo hneď, ani raz nekonal iniciatívne sám, vždy až po tlaku médií, koaličných partnerov alebo opozície. Čo tu chce práve on vyčítať Ficovi?
A byt Ficovej matky, postavený firmou Ikores, či lacná vinica? Fajn, naozaj zaujímavé. Ale o čo jasnejšie vysvetlil Dzurinda byt svojho brata, priestory SDKÚ na Medenej, financovanie svojej strany fiktívnymi darcami alebo Kresánkov list a Badžgoňov legendárny telefonát? Opäť – čo si majú práve títo dvaja vyčítať?
A útoky na médiá? Áno, aj v tom je Fico hoden zničujúcej kritiky. Ale – už sa zabudlo, ako chcel aj Dzurinda médiám určovať, s kým a kedy bude on, pán Slovenska, v televíznych diskusiách? Už sa zabudlo, ako ľahko zaradil viacerých novinárov do protištátnej skupinky? Už vyšumelo, ako v rozhovoroch hodnotil otázky na dobré a zlé a ako kritické médiá neustále ponižoval? Mimochodom, fakt už dnes nikto nevie, ako chcela práve jeho SDK v roku 1998 podplatiť novinárov za lepšie, opozičnejšie písanie? Takže znovu – úplne nesprávny autor úplne správnych výčitiek.
To všetko Fico šikovne využil. Opäť, samozrejme, táral, opäť bolo počuť reči o väzniciach a opozícii, ktorá ešte ako bývalá vláda kradla, škodila a myslela len na seba, pričom on rozdáva chudobným a myslí len na slabých. On, ktorého koalíciu tvoria najbohatší a najpodozrivejší politici v tomto štáte. Ale to všetko zaniklo, pretože nadovšetko vynikla Dzurindova dvojtvárnosť. Naozaj všeličo bolo v tú pondelkovú noc v parlamente neznesiteľné – nevkusná budova, koaličná arogancia, nočná hodina, Jarjabkov prednes. Ale najhorší bol tento jeden debakel. Fico, tento Fico, vyčítal Dzurindovi minulosť, a mal často pravdu...
Bola to ťažká, trápna prehra. Ale bola užitočná. Ukázala konečne až na dreň, ako veľmi potrebuje opozícia zmenu. Nie osôb, nie programu, táto opozícia potrebuje oveľa viac. Potrebuje zmenu svojej duše.
Dzurinda dodnes mechanicky používa to, čo platilo, keď bol premiér. Lenže už nie je. Ak úskok a intrigy kryté mocou môžu ako tak fungovať, pretože vyvolávajú dojem sily, úskok a intrigy bez moci sú iba trápne. Vtedy mu takmer všetci ekonómovia pritakávali, mnohí umelci a intelektuáli chodili priamo v predklone, a aj médiá mali rešpekt. To sa dobre vládlo. No teraz, keď je bez funkcie, a teda aj podpory oportunistov, sa zrazu ukazuje, ako strašlivo mu chýba prirodzená autorita a cit pre mieru.
Ale pozor – riešením nie je výmena na čele SDKÚ, o akej opäť raz snívajú viaceré médiá. Nikto v SDKÚ (ani v súčasnom vedení KDH a SMK) nie je lepší politik ako Dzurinda. To si zasa povedzme. Volanie elít po inom lídrovi je preto nerozumné – opäť chcú dôjsť k ťažkému cieľu ľahkou cestou. Táto zmena však ľahká nebude – dnešného Dzurindu si Slovensko sformovalo samo, takéhoto, ľstivého prozápadného intrigána, sme ho chceli, takéhoto sme ho mali radi, takéhoto sme uprednostnili pred priamejšími ľuďmi z KDH a DS. Takéhoto lídra tu teraz spravodlivo máme.
Nie Dzurinda, my sa musíme zmeniť. Až potom môže prísť opozícia, ktorej sa Fico nebude môcť vysmievať.
Nemáme dobrého predsedu vlády. Vybral si katastrofálnych koaličných partnerov, nerešpektuje trh, pravdu ani našu slobodu. Ale jeho odvolávanie na návrh predsedu SDKÚ bolo neskutočne hlúpe.
Už dlho som nezažil taký silný pocit trápnosti.
Máme koalíciu, v ktorej sedí to najhoršie od roku 1989, a predsa vyšla z odvolávania svojho predsedu ako morálny víťaz. Áno, je to šokujúce, ale Fico, Mečiar a Slota mali v súboji s Dzurindom, Hrušovským a Csákym navrch. Nie pre argumenty, nie pre charakter. V tom nemohli vyhrať. Uspeli pre absolútnu opozičnú hlúposť.
Kľúčovým problémom bol fakt, že návrh na odvolávanie predložil a uvádzal práve Dzurinda. Šéf SDKÚ vyčítal Ficovi najmä štyri veci – neskoré vyvodenie zodpovednosti za kauzu pozemkov, nejasné financovanie bytu jeho matky, príliš lacnú vinicu a útoky na novinárov a opozíciu. Nič proti tomu, neboli to úplne plané reči. Ale – ak Fico v škandále s pozemkami pridlho váhal s odvolaním Jureňu, o čo menej váhal Dzurinda pri problémoch Palacku, Černáka, Kaníka, Pittnera či Ruska? Ani raz to nebolo hneď, ani raz nekonal iniciatívne sám, vždy až po tlaku médií, koaličných partnerov alebo opozície. Čo tu chce práve on vyčítať Ficovi?
A byt Ficovej matky, postavený firmou Ikores, či lacná vinica? Fajn, naozaj zaujímavé. Ale o čo jasnejšie vysvetlil Dzurinda byt svojho brata, priestory SDKÚ na Medenej, financovanie svojej strany fiktívnymi darcami alebo Kresánkov list a Badžgoňov legendárny telefonát? Opäť – čo si majú práve títo dvaja vyčítať?
A útoky na médiá? Áno, aj v tom je Fico hoden zničujúcej kritiky. Ale – už sa zabudlo, ako chcel aj Dzurinda médiám určovať, s kým a kedy bude on, pán Slovenska, v televíznych diskusiách? Už sa zabudlo, ako ľahko zaradil viacerých novinárov do protištátnej skupinky? Už vyšumelo, ako v rozhovoroch hodnotil otázky na dobré a zlé a ako kritické médiá neustále ponižoval? Mimochodom, fakt už dnes nikto nevie, ako chcela práve jeho SDK v roku 1998 podplatiť novinárov za lepšie, opozičnejšie písanie? Takže znovu – úplne nesprávny autor úplne správnych výčitiek.
To všetko Fico šikovne využil. Opäť, samozrejme, táral, opäť bolo počuť reči o väzniciach a opozícii, ktorá ešte ako bývalá vláda kradla, škodila a myslela len na seba, pričom on rozdáva chudobným a myslí len na slabých. On, ktorého koalíciu tvoria najbohatší a najpodozrivejší politici v tomto štáte. Ale to všetko zaniklo, pretože nadovšetko vynikla Dzurindova dvojtvárnosť. Naozaj všeličo bolo v tú pondelkovú noc v parlamente neznesiteľné – nevkusná budova, koaličná arogancia, nočná hodina, Jarjabkov prednes. Ale najhorší bol tento jeden debakel. Fico, tento Fico, vyčítal Dzurindovi minulosť, a mal často pravdu...
Bola to ťažká, trápna prehra. Ale bola užitočná. Ukázala konečne až na dreň, ako veľmi potrebuje opozícia zmenu. Nie osôb, nie programu, táto opozícia potrebuje oveľa viac. Potrebuje zmenu svojej duše.
Dzurinda dodnes mechanicky používa to, čo platilo, keď bol premiér. Lenže už nie je. Ak úskok a intrigy kryté mocou môžu ako tak fungovať, pretože vyvolávajú dojem sily, úskok a intrigy bez moci sú iba trápne. Vtedy mu takmer všetci ekonómovia pritakávali, mnohí umelci a intelektuáli chodili priamo v predklone, a aj médiá mali rešpekt. To sa dobre vládlo. No teraz, keď je bez funkcie, a teda aj podpory oportunistov, sa zrazu ukazuje, ako strašlivo mu chýba prirodzená autorita a cit pre mieru.
Ale pozor – riešením nie je výmena na čele SDKÚ, o akej opäť raz snívajú viaceré médiá. Nikto v SDKÚ (ani v súčasnom vedení KDH a SMK) nie je lepší politik ako Dzurinda. To si zasa povedzme. Volanie elít po inom lídrovi je preto nerozumné – opäť chcú dôjsť k ťažkému cieľu ľahkou cestou. Táto zmena však ľahká nebude – dnešného Dzurindu si Slovensko sformovalo samo, takéhoto, ľstivého prozápadného intrigána, sme ho chceli, takéhoto sme ho mali radi, takéhoto sme uprednostnili pred priamejšími ľuďmi z KDH a DS. Takéhoto lídra tu teraz spravodlivo máme.
Nie Dzurinda, my sa musíme zmeniť. Až potom môže prísť opozícia, ktorej sa Fico nebude môcť vysmievať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.