Mal som možnosť spoznať stovky osudov ľudí, ktorí prežili holokaust. Niektorí v koncentračných táboroch, iní sa skrývali „na slobode“ v rôznych úkrytoch, neraz za nepredstaviteľných podmienok. Ich rozprávania väčšinou charakterizujú temné farby smútku, bolesti, fyzického a psychického utrpenia.
Len ojedinelo túto temnotu presvetľujú okamihy radosti. Často sa spájajú so spomienkami na tých, ktorí neváhali riskovať životy seba a svojich blízkych, aby v smrteľnom nebezpečenstve pomohli židovským spoluobčanom. Takýmto počínaním zachránili životy ohrozených jednotlivcov, ale dokázali ešte viac. Nie náhodou sa práve v kontexte so záchrancami často citujú slová Talmudu: Kto zachránil ľudský život, zachránil celý svet...
Fenomén záchrancov patril donedávna k témam, okolo ktorých vládlo ticho. Komunistická propaganda ich obchádzala mlčaním, z rôznych dôvodov však o prežitom utrpení a prejavenej odvahe nehovorili ani sami Židia a ich záchrancovia. Škoda, pretože niekoľko generácií slovenskej mládeže prišlo o dôležité morálne vzory. Ocenenie Spravodlivým medzi národmi, ktoré Jad Vašem udeľuje už niekoľko desaťročí, totiž právom patrí stovkám našich spoluobčanov. V zozname vyznamenaných nachádzame viac ako 450 mien slovenských obyvateľov a ešte aj dnes, desaťročia po skončení šoa, pribúdajú ďalší. Žiaľ, nie každý sa tejto pocty dožil, nie o každom hrdinovi vieme.
Možno si položiť otázku, či takmer päťsto statočných je na jeden národ málo alebo veľa? Mnohí (paradoxne často obhajcovia vtedajšieho slovenského štátu) s hrdosťou uvádzajú argument, že na počet obyvateľov máme najväčšiu „hustotu“ záchrancov. Pritom odvážnych a obetavých ľudí muselo byť viac, než uvádzajú oficiálne štatistiky. Ivan Kamenec často cituje slová Juraja Špitzera, že za každým, kto prežil rok 1944 na území Slovenska (nepoznáme presné čísla, išlo o približne 10 až 15 000 Židov), stojí aspoň jeden záchranca. Má pravdu, hoci možno polemizovať, v koľkých prípadoch podmienkou pomoci boli peniaze a v koľkých sa prejavili vplyvy humanity a kresťanskej morálky. V spomienkach, ktoré poznám, sú zastúpené obe alternatívy, niekedy dokonca v jednom príbehu. Bez ohľadu na okolnosti je však podstatné, že ohrozený dostal šancu prežiť.
Vynára sa aj iný, na pohľad banálny, v realite neraz veľmi zložitý problém: kto je vlastne záchranca. Prísne pravidlá Jad Vašem zohľadňujú nielen vlastný akt pomoci, ale aj morálne motívy konania. Ľudia, ktorí vtedy žili (záchrancovia i zachraňovaní), neraz dobovú situáciu hodnotia inak. Vari najviac ma šokovala pani, ktorá ako svojho záchrancu menovala zlopovestného doktora Mengeleho. Pri osvienčimskej selekcii ju poslal „na stranu života“. Neskôr si všimol, že sa pokúša tajne prebehnúť za svojimi blízkymi a palicou ju vrátil späť na pôvodné miesto. Vďaka tomu nešla s ostatnými do plynu. Prežila, ale predstava, že slová Talmudu o záchrane človeka a sveta by sa mohli vzťahovať aj na Mengeleho, ma dodnes niekedy vytŕha zo spánku. V inom prípade zas arizátor očakával ocenenie, pretože pôvodných majiteľov „neudal a neposlal do Osvienčimu“.
Joseph Heller vložil protagonistovi jedného zo svojich románov do úst aj otázku, s ktorou sa obrátil na svojho priateľa: „Keby sa vrátil Hitler, schoval by si ma?“ Niekedy ju v duchu kladiem sebe i ľuďom zo svojho okolia, hoci viem, že v podmienkach mierového života existuje jediná poctivá odpoveď: „Neviem“. Skutočnú pravdu o sebe a iných môžeme totiž spoznať len v situácii reálneho ohrozenia. Potvrdzuje to Eva Fogelmanová. V knihe s príznačným názvom Svedomie a odvaha na mnohých konkrétnych príkladoch dokumentuje, že záchrancovia sa na pohľad neodlišovali od prostredia, ktoré ich obklopovalo. Nič prekvapujúceho, veď svedomie ani odvaha sa navonok nezviditeľňujú nejakým vonkajším znamením či stigmou.
Preto sa s úctou skláňam pred každým, kto preukázal svedomie a odvahu, aby sa pokúsil zachrániť ľudský život a s ním celý svet.
Len ojedinelo túto temnotu presvetľujú okamihy radosti. Často sa spájajú so spomienkami na tých, ktorí neváhali riskovať životy seba a svojich blízkych, aby v smrteľnom nebezpečenstve pomohli židovským spoluobčanom. Takýmto počínaním zachránili životy ohrozených jednotlivcov, ale dokázali ešte viac. Nie náhodou sa práve v kontexte so záchrancami často citujú slová Talmudu: Kto zachránil ľudský život, zachránil celý svet...
Fenomén záchrancov patril donedávna k témam, okolo ktorých vládlo ticho. Komunistická propaganda ich obchádzala mlčaním, z rôznych dôvodov však o prežitom utrpení a prejavenej odvahe nehovorili ani sami Židia a ich záchrancovia. Škoda, pretože niekoľko generácií slovenskej mládeže prišlo o dôležité morálne vzory. Ocenenie Spravodlivým medzi národmi, ktoré Jad Vašem udeľuje už niekoľko desaťročí, totiž právom patrí stovkám našich spoluobčanov. V zozname vyznamenaných nachádzame viac ako 450 mien slovenských obyvateľov a ešte aj dnes, desaťročia po skončení šoa, pribúdajú ďalší. Žiaľ, nie každý sa tejto pocty dožil, nie o každom hrdinovi vieme.
Možno si položiť otázku, či takmer päťsto statočných je na jeden národ málo alebo veľa? Mnohí (paradoxne často obhajcovia vtedajšieho slovenského štátu) s hrdosťou uvádzajú argument, že na počet obyvateľov máme najväčšiu „hustotu“ záchrancov. Pritom odvážnych a obetavých ľudí muselo byť viac, než uvádzajú oficiálne štatistiky. Ivan Kamenec často cituje slová Juraja Špitzera, že za každým, kto prežil rok 1944 na území Slovenska (nepoznáme presné čísla, išlo o približne 10 až 15 000 Židov), stojí aspoň jeden záchranca. Má pravdu, hoci možno polemizovať, v koľkých prípadoch podmienkou pomoci boli peniaze a v koľkých sa prejavili vplyvy humanity a kresťanskej morálky. V spomienkach, ktoré poznám, sú zastúpené obe alternatívy, niekedy dokonca v jednom príbehu. Bez ohľadu na okolnosti je však podstatné, že ohrozený dostal šancu prežiť.
Vynára sa aj iný, na pohľad banálny, v realite neraz veľmi zložitý problém: kto je vlastne záchranca. Prísne pravidlá Jad Vašem zohľadňujú nielen vlastný akt pomoci, ale aj morálne motívy konania. Ľudia, ktorí vtedy žili (záchrancovia i zachraňovaní), neraz dobovú situáciu hodnotia inak. Vari najviac ma šokovala pani, ktorá ako svojho záchrancu menovala zlopovestného doktora Mengeleho. Pri osvienčimskej selekcii ju poslal „na stranu života“. Neskôr si všimol, že sa pokúša tajne prebehnúť za svojimi blízkymi a palicou ju vrátil späť na pôvodné miesto. Vďaka tomu nešla s ostatnými do plynu. Prežila, ale predstava, že slová Talmudu o záchrane človeka a sveta by sa mohli vzťahovať aj na Mengeleho, ma dodnes niekedy vytŕha zo spánku. V inom prípade zas arizátor očakával ocenenie, pretože pôvodných majiteľov „neudal a neposlal do Osvienčimu“.
Joseph Heller vložil protagonistovi jedného zo svojich románov do úst aj otázku, s ktorou sa obrátil na svojho priateľa: „Keby sa vrátil Hitler, schoval by si ma?“ Niekedy ju v duchu kladiem sebe i ľuďom zo svojho okolia, hoci viem, že v podmienkach mierového života existuje jediná poctivá odpoveď: „Neviem“. Skutočnú pravdu o sebe a iných môžeme totiž spoznať len v situácii reálneho ohrozenia. Potvrdzuje to Eva Fogelmanová. V knihe s príznačným názvom Svedomie a odvaha na mnohých konkrétnych príkladoch dokumentuje, že záchrancovia sa na pohľad neodlišovali od prostredia, ktoré ich obklopovalo. Nič prekvapujúceho, veď svedomie ani odvaha sa navonok nezviditeľňujú nejakým vonkajším znamením či stigmou.
Preto sa s úctou skláňam pred každým, kto preukázal svedomie a odvahu, aby sa pokúsil zachrániť ľudský život a s ním celý svet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.