Chasid umot ha-olam znamená v hebrejčine „spravodlivý medzi národmi“ a je to titul, ocenenie, ktoré dostávajú Nežidia, ktorí pomohli zachrániť Židov pred deportáciami a smrťou v koncentračných táboroch. Spravodlivými medzi národmi sa stali celkom obyčajní ľudia i biskupi a kardináli.
Takmer vo všetkých prípadoch ide o cenu za ľudskosť, obetavosť a odvahu, niekedy spojenú so smrteľným rizikom. Doposiaľ dostalo titul „Spravodlivý medzi národmi“ vyše 20-tisíc ľudí, z nich 465 zo Slovenska. Najviac Spravodlivých medzi národmi je v Poľsku – 6 004 a v Holandsku – 4 767. V nedeľu 27. januára k nim pribudnú ďalší – i na Slovensku, medzi nimi aj blahoslavený gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič. Tohtoročný deň udeľovania ocenenia, 27. január, je symbolický dátum – v ten deň bol pred 63 rokmi oslobodený koncentračný tábor Osvienčim. Mnohí, ktorí pomohli, zostali bezmenní a ani netúžili po ocenení a sláve, mnohí sa ocenenia nedožili. Ale všetci, i tí bezmenní, sú Spravodlivými medzi národmi v očiach všetkých, ktorí cítia úctu k ľudskosti a k obetavosti – Židov i Nežidov.
.chasid umot ha-olam
Slovné spojenie Chasid umot ha-olam, spravodlivý medzi národmi, sa v judaizme používa na označenie Nežidov, ktorí si v živote ctia sedem Noemových zákonov – tiež ich volajú B´nei Noah, deti Noema. Podľa tradície sú totiž všetci ľudia Noemovými potomkami, ale len pre Židov je záväzných všetkých 613 príkazov, ktoré diktuje židovská viera. Nežidia musia dodržiavať, ak si chcú zaslúžiť raj a večné spasenie, iba sedem zákonov – podľa zmluvy, ktorú Boh urobil s celým ľudstvom v Noemových časoch. Teda dlho pred sľubom, ktorý dal Abrahámovi a ktorý sa týka už len Židov. Tých sedem príkazov je: 1) Veriť iba v jediného Boha; 2) Nerúhať sa proti nemu; 3) Nezabiť; 4) Nekradnúť a nelúpiť; 5) Nepáchať sexuálne nemorálnosti; 6) Nepáchať násilie na zvieratách, nejesť živé tvory; 7) Vytvoriť formu vlády a súdov, ktoré zabezpečia sociálnu morálku a budú dozerať na plnenie zvyšných šiestich príkazov. Každý, kto žije podľa týchto zákonov, je podľa rabínskeho učenia „chasid umot ha-olam“, spravodlivý medzi národmi. Biblický príbeh Sodomy a Gomory je príbehom miest, v ktorých už nebolo, s výnimkou Lota a jeho rodiny, viac spravodlivých. Boh dovolí existovať každej ľudskej spoločnosti iba kvôli spravodlivým, ktorí v nej žijú.
Je jasné, že titul „Spravodlivý medzi národmi“ bol zvolený v sekulárnom svete na ocenenie tých, ktorí zachránili Židov pred holokaustom, pre svoj hlboký biblický význam. Udeľuje ho Izrael a o jeho udelení každý rok rozhodne takzvaná Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých zriadená pri pamätníku holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme v roku 1963. Proces výberu je veľmi poctivý a opiera sa o výpovede svedkov a výskum historikov. Tí, ktorí dostanú ocenenie, získajú diplom a medailu Jad Vašem a ich meno je vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem.
Niektoré príbehy Spravodlivých medzi národmi sú známe po celom svete, iné zostali iba v súkromnej pamäti záchrancov a zachránených. Všetky sú však fascinujúce. Príbehy Oskara Schindlera či Nicholasa Wintona sú známe a prerozprávané aj do filmovej reči. Iné stojí za to pripomenúť. Známejší je tragický príbeh Raoula Wallenberga, málo je známy príbeh Čiune Sugiharu. Obaja zachránili tisícky ľudí.
.príbeh Raoula Wallenberga
Raoul Wallenberg bol mladý švédsky diplomat, ktorý v Maďarsku zachránil pred deportáciami veľmi veľa Židov tým, že im udeľoval akýsi švédsky ochranný pas, ktorý z nich robil formálne občanov pod ochranou Švédskeho kráľovstva. Narodil sa v roku 1912 a študoval architektúru v USA. Pochádzal z bohatej rodiny a mohol pokojne prečkať vojnu v materiálnom dostatku v neutrálnom Švédsku. Rozhodol sa inak. Pred vojnou pomáhal svojmu strýkovi Jacobovi Wallenbergovi v malej obchodnej spoločnosti, ktorú vlastnil Kálmán Lauer, židovský emigrant z Maďarska. Lauer po vypuknutí vojny nemohol cestovať po Európe, a tak cestoval mladý Wallenberg ako jeho zástupca. Veľmi rýchlo sa potom stal aj spoluvlastníkom a medzinárodným riaditeľom firmy. Americká Rada pre utečencov, ktorá sa snažila zachrániť pred nacistami čo najviac Židov, bola v kontakte aj s Kálmánom Lauerom. V marci 1944 obsadili Nemci Maďarsko a zbavili moci Miklósa Horthyho. Potom ustanovili v Maďarsku vládu pripravenú realizovať deportácie Židov do vyhladzovacích táborov. Dňa 15. mája 1944 sa masové deportácie Židov z Maďarska do Osvienčimu začali v obrovskom meradle – až 12-tisíc ľudí denne. Vtedy Lauer odporučil americkej Rade pre utečencov svojho mladého partnera Wallenberga.
Dňa 9. júla 1944, teda tri týždne po začiatku deportácií, dostal Wallenberg od švédskej vlády funkciu prvého tajomníka švédskeho veľvyslanectva v Budapešti, s poverením zachrániť pomocou finančných prostriedkov americkej Rady pre utečencov toľko Židov, koľko len bude možné. Ochranné pasy (po nemecky Schutzpass), ktoré spolu so svojím diplomatickým kolegom Perom Angerom vydával, neboli síce legálne platné, pozostávali z jediného hárku papiera formátu A4, ale vyzerali oficiálne a označovali ich nositeľov za švédskych občanov, ktorí čakajú na návrat do vlasti. Nemeckí a maďarskí úradníci, občas aj za pomoci úplatkov, tieto pasy akceptovali. Švédska ambasáda v Budapešti vyrokovala s Nemcami, že držitelia týchto ochranných švédskych pasov nemuseli byť označení žltou židovskou hviezdou.
V Maďarsku boli vtedy aj tisícky Židov z okolitých krajín a medzi nimi aj Tomáš Kaufmann z Bratislavy. Ten tam bol i s rodinou a mal vtedy iba 15 rokov. Tomáš Kaufmann sa stal jedným z pomocníkov Raoula Wallenberga a pracoval pre neho za dramatických okolností až do príchodu sovietskej armády. Svoj príbeh vyrozprával a o tom, ako sa nedostal do transportu a ako prišiel k Švédom povedal (doslovný prepis bez gramatickej úpravy): „Ja som vedel, že sú (rodičia, pozn. autora) na nádraží, utekal som za nimi a otec mi prikázal, aby som okamžite odtiaľ zmizol. Nato sa četník, ktorý ich strážil, otočil, povedal: ,Ešte tri minúty sa budem dívať tamto, ten mladý nech je zatiaľ preč odtiaľto.‘ Aj takí Maďari boli. Otec mi stačil len toľko povedať: ,Choď buď k Švajčiarom, alebo k Švédom, niekde sa ťa ujmú.‘ Vlak s rodičmi odišiel, ako som sa dozvedel až po vojne, priamo do Osvienčimu. Ja som išiel na švédske vyslanectvo. A môj otec mal pravdu. Pýtali sa ma, čo som, kto som a tak ďalej. Vzhľadom na to, že som už vtedy perfektne ovládal nemčinu aj maďarčinu, mal som veľkú výhodu a povedali: ,Tak zostaneš u nás. A čo budeš robiť? Všetko, čo bude treba.‘ “
Švédi prenajali pre Wallenberga a jeho pomocníkov prázdnu vilu, ktorú vyhlásili za švédske územie. Tam sa pripravovali ochranné pasy pre žiadateľov. Tomáš Kaufmann o tom hovorí (opäť doslovný prepis): „Tieto švédske pasy sa vydávali každému, kto o to požiadal, bolo tam tlačivo, kde bola akurát jedna sporná otázka: ,Akého príbuzného máte vo Švédsku?‘ No a keď niekto príbuzného nemal, čo bola väčšina, dá sa povedať 98 percent, tak sme mali telefónne zoznamy (švédske, pozn. autora), ktoré sme dali dotyčným k dispozícii, nech si nejakého príbuzného nájdu a vypíšu. Nikto nikdy, povedal by som, nechcel ani kontrolovať, nebolo to v ich záujme, či to tak je, alebo nie je. Táto agenda sa veľmi rozširovala, denne boli fronty ľudí pred ôsmou, ktorí už čakali na to, aby boli vpustení, aby si mohli podať. Lebo to bolo tak robené – jeden deň ste podali žiadosť, na druhý deň už ste dostali pas. Tie žiadosti sa o tretej poobede pozbierali, no a teraz sa začala naša robota. Jeden písal tie pasy, druhý lepil fotografie, koľkokrát celkom inú, dávali sme len pozor, aby muž bol na mužskom a žena na ženskom, koľkokrát sme fotografiu vôbec nemali, tak sme mali taký kartón, kde boli rôzne fotografie a podľa ročníka... tak ten by mohol vypadať asi takto, aj tak to boli maličké fotografie. Potom v noci sa ešte robila jedna vec, a to tá, že pán Danielson (švédsky veľvyslanec, pozn. autora) to všetko musel podpísať a nebol to už najmladší človek a keď už bol unavený z toho, nevadí, nie je toho viacej a mali sme jeho pečiatkovú faksimilku a večer po tom sa to len všetko pekne pečiatkovalo. A dá sa povedať, v noci sa tých pasov vyrobilo niekoľkonásobne viac než pán vyslanec vedel, že sa vydalo. On mal stále len strach, aby sa príliš veľa nevydalo, aby to nebolo zlé práve pre tých... No ale vyberte teraz – tomu áno, tomu nie. Prečo!? Začalo sa vytvárať geto v Budapešti a pán Wallenberg teraz stál pred problémom, čo s tými ľuďmi, ktorí majú tento „Schutzpass“, švédsky pas – predsa, keď sa dostanú do geta, sú vystavení rovnakému nebezpečenstvu ako všetci ostatní.“
Raoul Wallenberg ten problém riešil. Prenajal v Budapešti 32 rôznych budov, ktoré vyhlásil za extrateritoriálne a chránené diplomatickou imunitou. Na ich dvere dal rôzne tabuľky ako „Švédska knižnica“ či „Švédsky výskumný ústav“ a vyvesil na ne veľké švédske zástavy. V tých budovách nakoniec bývalo či vlastne skrývalo sa až 10-tisíc Židov s Wallenbergovými ochrannými švédskymi pasmi.
Odvaha Raoula Wallenberga v kontakte s Nemcami a s maďarskými príslušníkmi „Šípových krížov“ je legendárna. Jedného dňa stál dokonca na streche vagóna vlaku plného Židov pred transportom do Osvienčimu a pokúšal sa im cez škáry rozdať čo najviac pasov. Stráže si jednoducho nevšímal. Keď rozdal všetky pasy, čo mal, prinútil stráže ľudí prepustiť z vagónov a odviedol ich ku kolóne áut, ktorú pre nich pripravil. Pokojne ho pri tom mohli zastreliť. Nevedno, či je táto historka pravdivá, vyrozprával ju Sandor Ardai, jeden z Wallenbergových šoférov.
Naposledy videl Tomáš Kaufmann svojho záchrancu už v sprievode sovietskych dôstojníkov. Tú scénu opísal takto: „Ja som sa chcel k nemu priblížiť a už hovorím: ,Guten Tag, Herr Wallenberg.‘ Nato on takto zozadu ukázal: ,Verschwinde, schlecht. ‘ Ja som nevedel, čo je. ,Verschwinde aus Ungarn, schlecht,‘ ešte raz zopakoval.“
Raoula Wallenberga odvliekla sovietska NKVD z Maďarska do Sovietskeho zväzu a podľa sovietskych dokumentov zomrel na zlyhanie srdca 16. júla 1947 v Lubjanke, zlovestnom väzení NKVD v Moskve. Je dôvod domnievať sa, že ho popravili. Motív jeho odvlečenia i vraždy nie je známy, hoci jeho rodina po tom dodnes pátra. Raoul Wallenberg má pamätníky na mnohých miestach – v Tel Avive, v Londýne i v Bratislave na Zámockej ulici. Jeden z viac než 15-tisíc ľudí, ktorých Wallenberg zachránil, je aj známy americký kongresman Tom Lantos.
.príbeh Čiune Sugiharu
Čiune Sugihara bol japonský diplomat a narodil sa v roku 1900 v prefektúre Gifu. Jeho matka pochádzala zo samurajského rodu. Samostatnosť a neposlušnosť voči japonským úradom prejavil už v prvej polovici 30. rokov, keď slúžil ako diplomat v Mandžusku, kde rokoval aj so Sovietskym zväzom. Svojho postu zástupcu ministra zahraničia Mandžuska sa vzdal na protest proti tomu, ako Japonci vtedy zaobchádzali s Číňanmi. V tom čase aj konvertoval na ortodoxnú kresťanskú vieru a oženil sa s ruskou emigrantkou. Rozviedol sa s ňou však ešte pred návratom do Japonska, kde sa znovu oženil.
V roku 1939 sa Sugihara stal vicekonzulom na japonskom konzuláte v litovskom Kaunase. Zrejme pracoval aj ako spravodajca, ktorý mal sledovať pohyby sovietskych a nemeckých vojsk. V roku 1940 obsadil Litvu Sovietsky zväz. V Litve bolo vtedy, okrem veľkej komunity miestnych Židov, aj veľa židovských utečencov z Poľska. Získať víza do iných krajín bolo pre nich mimoriadne ťažké a mnohí sa obracali aj na japonský konzulát. Japonská vláda vtedy vyžadovala na vydanie víz príslušnú imigračnú procedúru a žiadateľ musel mať aj dostatok finančných prostriedkov. To väčšina nemala, ale všetci sa zúfalo potrebovali dostať z dosahu nemeckých nacistov. Blížila sa vojna.
Sugihara začal vydávať Židom víza z vlastnej iniciatívy. Zväčša nebral do úvahy, že žiadatelia nespĺňali požiadavky a udeľoval im tranzitné víza cez Japonsko v priamom rozpore s inštrukciami, ktoré z Japonska dostal. To bolo na japonské pomery vyznačujúce sa absolútnou poslušnosťou v diplomatickej službe bezprecedentné. Sugihara dokonca dohodol so sovietskymi úradníkmi, aby nechali Židov s japonskými vízami, ktoré udelil, precestovať cez Sovietsky zväz do Japonska transsibírskou železnicou, pravda, vraj za päťnásobnú cenu vlakového cestovného. Sugihara údajne trávil vypisovaním víz pre židovských žiadateľov 18 až 20 hodín denne. To robil až do 4. septembra 1940, keď jeho konzulát uzavreli. Stihol vydať tisíce japonských víz a svedkovia vypovedali, že vypisoval víza ešte v hoteli a po nastúpení do vlaku, ktorým odchádzal. Vyhadzoval vyplnené víza Židom ešte aj z okna pohýnajúceho sa vlaku. Väčšine tých, ktorí dostali Sugiharove víza, sa podarilo dostať do Japonska, Číny, či ďalej a vojnu a holokaust prežili. Japonci týchto Židov napriek tlaku Nemecka nevydali.
Keď sa Sugiharu neskôr opýtali, prečo bol ochotný riskovať svoju kariéru, aby zachránil neznámych ľudí, odpovedal samurajským príslovím: „Dokonca ani poľovník nezabije vtáka, ktorý k nemu priletí za záchranou.“
Čiune Sugihara dostal ocenenie Spravodlivý medzi národmi v roku 1985, ale bol už príliš chorý a slabý na to, aby si ho mohol osobne prevziať v Izraeli. Prišla ju prevziať jeho manželka so synom. Sugihara a celá jeho rodina dostali vtedy na znak vďaky aj izraelské občianstvo. O jeho sláve a statočnosti nevedel v Japonsku prakticky nikto a jeho susedia sa dozvedeli, kto bol, až keď na jeho pohreb prišlo množstvo Židov z celého sveta spolu s izraelským veľvyslancom v Japonsku. Po jeho smrti mu postavili pamätník aj jeho krajania v jeho rodnom meste Jaotsu, jeho meno nesie ulica v Kaunase a pomenovali po ňom dokonca aj jeden z asteroidov.
.príbeh Dánov
Ocenenie Spravodlivý medzi národmi dostalo aj Dánske hnutie odporu (na žiadosť jeho prominentných členov kolektívne), spolu s nemeckým diplomatom Georgom Ferdinandom Duckwitzom. V Dánsku nebola židovská komunita príliš početná, ale Dánom sa ju podarilo zachrániť takmer celú v nevídanej tajnej akcii, v ktorej previezli zhruba 8-tisíc dánskych Židov na rybárskych lodiach, loďkách a člnoch do Švédska. Nemecké okupačné úrady rozhodli 29. augusta 1943, že všetci dánski Židia budú zatknutí a deportovaní do Nemecka. Pripravoval sa veľký záťah a deportačná operácia. Nemecký diplomat Duckwitz informáciu o pripravovanej akcii vyzradil Dánom 28. septembra 1943 a už predtým tajne dohodol, že Švédi budú pripravení utečencov prijať. Dánski úradníci na najrôznejších úrovniach viacerých ministerstiev sa túto informáciu dozvedeli a spontánne, bez nejakej prílišnej vzájomnej koordinácie, vyhľadávali a skrývali Židov. Židia boli varovaní už 29. septembra na bohoslužbách pri príležitosti židovského Nového roku Roš Hašana, s tým, aby sa skryli. Noc za nocou potom prevážali väčšie rybárske lode, ale i malé veslice a kajaky z celého pobrežia Židov do Švédska. V prvý či druhý októbrový deň sa podarilo nemeckému Gestapu objaviť asi 80 Židov v kostole, kde sa skrývali, a preto sa tí ďalší museli skrývať v lesoch a zruboch na opustenejších častiach dánskeho pobrežia, odkiaľ sa potom postupne dostali na člny do Švédska. Židovská komunita v Dánsku bola malá a zároveň veľmi integrovaná do dánskej spoločnosti a mala mnohých prominentných členov, napríklad nositeľa Nobelovej ceny za fyziku Nielsa Bohra. Väčšina Dánov preto vnímala nacistický útok na dánskych Židov ako útok na všetkých Dánov a pocítila povinnosť ich ochrániť. Takú statočnosť, slušnosť a odvahu prejavil naozaj máloktorý národ. Bohatí Dáni prispeli na záchranu dánskych Židov veľkými sumami peňazí.
Príbehov, ako je ten Raoula Wallenberga, Čiune Sugiharu, Nicholasa Wintona, Dánov i biskupa Gojdiča, nie je nikdy dostatok. Ak by ich nebolo, ľudská civilizácia by nemala spravodlivých a bez nich ani morálny dôvod, aby existovala. Ak je Boh, tak nám chce niečo tými príbehmi povedať.
Takmer vo všetkých prípadoch ide o cenu za ľudskosť, obetavosť a odvahu, niekedy spojenú so smrteľným rizikom. Doposiaľ dostalo titul „Spravodlivý medzi národmi“ vyše 20-tisíc ľudí, z nich 465 zo Slovenska. Najviac Spravodlivých medzi národmi je v Poľsku – 6 004 a v Holandsku – 4 767. V nedeľu 27. januára k nim pribudnú ďalší – i na Slovensku, medzi nimi aj blahoslavený gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič. Tohtoročný deň udeľovania ocenenia, 27. január, je symbolický dátum – v ten deň bol pred 63 rokmi oslobodený koncentračný tábor Osvienčim. Mnohí, ktorí pomohli, zostali bezmenní a ani netúžili po ocenení a sláve, mnohí sa ocenenia nedožili. Ale všetci, i tí bezmenní, sú Spravodlivými medzi národmi v očiach všetkých, ktorí cítia úctu k ľudskosti a k obetavosti – Židov i Nežidov.
.chasid umot ha-olam
Slovné spojenie Chasid umot ha-olam, spravodlivý medzi národmi, sa v judaizme používa na označenie Nežidov, ktorí si v živote ctia sedem Noemových zákonov – tiež ich volajú B´nei Noah, deti Noema. Podľa tradície sú totiž všetci ľudia Noemovými potomkami, ale len pre Židov je záväzných všetkých 613 príkazov, ktoré diktuje židovská viera. Nežidia musia dodržiavať, ak si chcú zaslúžiť raj a večné spasenie, iba sedem zákonov – podľa zmluvy, ktorú Boh urobil s celým ľudstvom v Noemových časoch. Teda dlho pred sľubom, ktorý dal Abrahámovi a ktorý sa týka už len Židov. Tých sedem príkazov je: 1) Veriť iba v jediného Boha; 2) Nerúhať sa proti nemu; 3) Nezabiť; 4) Nekradnúť a nelúpiť; 5) Nepáchať sexuálne nemorálnosti; 6) Nepáchať násilie na zvieratách, nejesť živé tvory; 7) Vytvoriť formu vlády a súdov, ktoré zabezpečia sociálnu morálku a budú dozerať na plnenie zvyšných šiestich príkazov. Každý, kto žije podľa týchto zákonov, je podľa rabínskeho učenia „chasid umot ha-olam“, spravodlivý medzi národmi. Biblický príbeh Sodomy a Gomory je príbehom miest, v ktorých už nebolo, s výnimkou Lota a jeho rodiny, viac spravodlivých. Boh dovolí existovať každej ľudskej spoločnosti iba kvôli spravodlivým, ktorí v nej žijú.
Je jasné, že titul „Spravodlivý medzi národmi“ bol zvolený v sekulárnom svete na ocenenie tých, ktorí zachránili Židov pred holokaustom, pre svoj hlboký biblický význam. Udeľuje ho Izrael a o jeho udelení každý rok rozhodne takzvaná Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých zriadená pri pamätníku holokaustu Jad Vašem v Jeruzaleme v roku 1963. Proces výberu je veľmi poctivý a opiera sa o výpovede svedkov a výskum historikov. Tí, ktorí dostanú ocenenie, získajú diplom a medailu Jad Vašem a ich meno je vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem.
Niektoré príbehy Spravodlivých medzi národmi sú známe po celom svete, iné zostali iba v súkromnej pamäti záchrancov a zachránených. Všetky sú však fascinujúce. Príbehy Oskara Schindlera či Nicholasa Wintona sú známe a prerozprávané aj do filmovej reči. Iné stojí za to pripomenúť. Známejší je tragický príbeh Raoula Wallenberga, málo je známy príbeh Čiune Sugiharu. Obaja zachránili tisícky ľudí.
.príbeh Raoula Wallenberga
Raoul Wallenberg bol mladý švédsky diplomat, ktorý v Maďarsku zachránil pred deportáciami veľmi veľa Židov tým, že im udeľoval akýsi švédsky ochranný pas, ktorý z nich robil formálne občanov pod ochranou Švédskeho kráľovstva. Narodil sa v roku 1912 a študoval architektúru v USA. Pochádzal z bohatej rodiny a mohol pokojne prečkať vojnu v materiálnom dostatku v neutrálnom Švédsku. Rozhodol sa inak. Pred vojnou pomáhal svojmu strýkovi Jacobovi Wallenbergovi v malej obchodnej spoločnosti, ktorú vlastnil Kálmán Lauer, židovský emigrant z Maďarska. Lauer po vypuknutí vojny nemohol cestovať po Európe, a tak cestoval mladý Wallenberg ako jeho zástupca. Veľmi rýchlo sa potom stal aj spoluvlastníkom a medzinárodným riaditeľom firmy. Americká Rada pre utečencov, ktorá sa snažila zachrániť pred nacistami čo najviac Židov, bola v kontakte aj s Kálmánom Lauerom. V marci 1944 obsadili Nemci Maďarsko a zbavili moci Miklósa Horthyho. Potom ustanovili v Maďarsku vládu pripravenú realizovať deportácie Židov do vyhladzovacích táborov. Dňa 15. mája 1944 sa masové deportácie Židov z Maďarska do Osvienčimu začali v obrovskom meradle – až 12-tisíc ľudí denne. Vtedy Lauer odporučil americkej Rade pre utečencov svojho mladého partnera Wallenberga.
Dňa 9. júla 1944, teda tri týždne po začiatku deportácií, dostal Wallenberg od švédskej vlády funkciu prvého tajomníka švédskeho veľvyslanectva v Budapešti, s poverením zachrániť pomocou finančných prostriedkov americkej Rady pre utečencov toľko Židov, koľko len bude možné. Ochranné pasy (po nemecky Schutzpass), ktoré spolu so svojím diplomatickým kolegom Perom Angerom vydával, neboli síce legálne platné, pozostávali z jediného hárku papiera formátu A4, ale vyzerali oficiálne a označovali ich nositeľov za švédskych občanov, ktorí čakajú na návrat do vlasti. Nemeckí a maďarskí úradníci, občas aj za pomoci úplatkov, tieto pasy akceptovali. Švédska ambasáda v Budapešti vyrokovala s Nemcami, že držitelia týchto ochranných švédskych pasov nemuseli byť označení žltou židovskou hviezdou.
V Maďarsku boli vtedy aj tisícky Židov z okolitých krajín a medzi nimi aj Tomáš Kaufmann z Bratislavy. Ten tam bol i s rodinou a mal vtedy iba 15 rokov. Tomáš Kaufmann sa stal jedným z pomocníkov Raoula Wallenberga a pracoval pre neho za dramatických okolností až do príchodu sovietskej armády. Svoj príbeh vyrozprával a o tom, ako sa nedostal do transportu a ako prišiel k Švédom povedal (doslovný prepis bez gramatickej úpravy): „Ja som vedel, že sú (rodičia, pozn. autora) na nádraží, utekal som za nimi a otec mi prikázal, aby som okamžite odtiaľ zmizol. Nato sa četník, ktorý ich strážil, otočil, povedal: ,Ešte tri minúty sa budem dívať tamto, ten mladý nech je zatiaľ preč odtiaľto.‘ Aj takí Maďari boli. Otec mi stačil len toľko povedať: ,Choď buď k Švajčiarom, alebo k Švédom, niekde sa ťa ujmú.‘ Vlak s rodičmi odišiel, ako som sa dozvedel až po vojne, priamo do Osvienčimu. Ja som išiel na švédske vyslanectvo. A môj otec mal pravdu. Pýtali sa ma, čo som, kto som a tak ďalej. Vzhľadom na to, že som už vtedy perfektne ovládal nemčinu aj maďarčinu, mal som veľkú výhodu a povedali: ,Tak zostaneš u nás. A čo budeš robiť? Všetko, čo bude treba.‘ “
Švédi prenajali pre Wallenberga a jeho pomocníkov prázdnu vilu, ktorú vyhlásili za švédske územie. Tam sa pripravovali ochranné pasy pre žiadateľov. Tomáš Kaufmann o tom hovorí (opäť doslovný prepis): „Tieto švédske pasy sa vydávali každému, kto o to požiadal, bolo tam tlačivo, kde bola akurát jedna sporná otázka: ,Akého príbuzného máte vo Švédsku?‘ No a keď niekto príbuzného nemal, čo bola väčšina, dá sa povedať 98 percent, tak sme mali telefónne zoznamy (švédske, pozn. autora), ktoré sme dali dotyčným k dispozícii, nech si nejakého príbuzného nájdu a vypíšu. Nikto nikdy, povedal by som, nechcel ani kontrolovať, nebolo to v ich záujme, či to tak je, alebo nie je. Táto agenda sa veľmi rozširovala, denne boli fronty ľudí pred ôsmou, ktorí už čakali na to, aby boli vpustení, aby si mohli podať. Lebo to bolo tak robené – jeden deň ste podali žiadosť, na druhý deň už ste dostali pas. Tie žiadosti sa o tretej poobede pozbierali, no a teraz sa začala naša robota. Jeden písal tie pasy, druhý lepil fotografie, koľkokrát celkom inú, dávali sme len pozor, aby muž bol na mužskom a žena na ženskom, koľkokrát sme fotografiu vôbec nemali, tak sme mali taký kartón, kde boli rôzne fotografie a podľa ročníka... tak ten by mohol vypadať asi takto, aj tak to boli maličké fotografie. Potom v noci sa ešte robila jedna vec, a to tá, že pán Danielson (švédsky veľvyslanec, pozn. autora) to všetko musel podpísať a nebol to už najmladší človek a keď už bol unavený z toho, nevadí, nie je toho viacej a mali sme jeho pečiatkovú faksimilku a večer po tom sa to len všetko pekne pečiatkovalo. A dá sa povedať, v noci sa tých pasov vyrobilo niekoľkonásobne viac než pán vyslanec vedel, že sa vydalo. On mal stále len strach, aby sa príliš veľa nevydalo, aby to nebolo zlé práve pre tých... No ale vyberte teraz – tomu áno, tomu nie. Prečo!? Začalo sa vytvárať geto v Budapešti a pán Wallenberg teraz stál pred problémom, čo s tými ľuďmi, ktorí majú tento „Schutzpass“, švédsky pas – predsa, keď sa dostanú do geta, sú vystavení rovnakému nebezpečenstvu ako všetci ostatní.“
Raoul Wallenberg ten problém riešil. Prenajal v Budapešti 32 rôznych budov, ktoré vyhlásil za extrateritoriálne a chránené diplomatickou imunitou. Na ich dvere dal rôzne tabuľky ako „Švédska knižnica“ či „Švédsky výskumný ústav“ a vyvesil na ne veľké švédske zástavy. V tých budovách nakoniec bývalo či vlastne skrývalo sa až 10-tisíc Židov s Wallenbergovými ochrannými švédskymi pasmi.
Odvaha Raoula Wallenberga v kontakte s Nemcami a s maďarskými príslušníkmi „Šípových krížov“ je legendárna. Jedného dňa stál dokonca na streche vagóna vlaku plného Židov pred transportom do Osvienčimu a pokúšal sa im cez škáry rozdať čo najviac pasov. Stráže si jednoducho nevšímal. Keď rozdal všetky pasy, čo mal, prinútil stráže ľudí prepustiť z vagónov a odviedol ich ku kolóne áut, ktorú pre nich pripravil. Pokojne ho pri tom mohli zastreliť. Nevedno, či je táto historka pravdivá, vyrozprával ju Sandor Ardai, jeden z Wallenbergových šoférov.
Naposledy videl Tomáš Kaufmann svojho záchrancu už v sprievode sovietskych dôstojníkov. Tú scénu opísal takto: „Ja som sa chcel k nemu priblížiť a už hovorím: ,Guten Tag, Herr Wallenberg.‘ Nato on takto zozadu ukázal: ,Verschwinde, schlecht. ‘ Ja som nevedel, čo je. ,Verschwinde aus Ungarn, schlecht,‘ ešte raz zopakoval.“
Raoula Wallenberga odvliekla sovietska NKVD z Maďarska do Sovietskeho zväzu a podľa sovietskych dokumentov zomrel na zlyhanie srdca 16. júla 1947 v Lubjanke, zlovestnom väzení NKVD v Moskve. Je dôvod domnievať sa, že ho popravili. Motív jeho odvlečenia i vraždy nie je známy, hoci jeho rodina po tom dodnes pátra. Raoul Wallenberg má pamätníky na mnohých miestach – v Tel Avive, v Londýne i v Bratislave na Zámockej ulici. Jeden z viac než 15-tisíc ľudí, ktorých Wallenberg zachránil, je aj známy americký kongresman Tom Lantos.
.príbeh Čiune Sugiharu
Čiune Sugihara bol japonský diplomat a narodil sa v roku 1900 v prefektúre Gifu. Jeho matka pochádzala zo samurajského rodu. Samostatnosť a neposlušnosť voči japonským úradom prejavil už v prvej polovici 30. rokov, keď slúžil ako diplomat v Mandžusku, kde rokoval aj so Sovietskym zväzom. Svojho postu zástupcu ministra zahraničia Mandžuska sa vzdal na protest proti tomu, ako Japonci vtedy zaobchádzali s Číňanmi. V tom čase aj konvertoval na ortodoxnú kresťanskú vieru a oženil sa s ruskou emigrantkou. Rozviedol sa s ňou však ešte pred návratom do Japonska, kde sa znovu oženil.
V roku 1939 sa Sugihara stal vicekonzulom na japonskom konzuláte v litovskom Kaunase. Zrejme pracoval aj ako spravodajca, ktorý mal sledovať pohyby sovietskych a nemeckých vojsk. V roku 1940 obsadil Litvu Sovietsky zväz. V Litve bolo vtedy, okrem veľkej komunity miestnych Židov, aj veľa židovských utečencov z Poľska. Získať víza do iných krajín bolo pre nich mimoriadne ťažké a mnohí sa obracali aj na japonský konzulát. Japonská vláda vtedy vyžadovala na vydanie víz príslušnú imigračnú procedúru a žiadateľ musel mať aj dostatok finančných prostriedkov. To väčšina nemala, ale všetci sa zúfalo potrebovali dostať z dosahu nemeckých nacistov. Blížila sa vojna.
Sugihara začal vydávať Židom víza z vlastnej iniciatívy. Zväčša nebral do úvahy, že žiadatelia nespĺňali požiadavky a udeľoval im tranzitné víza cez Japonsko v priamom rozpore s inštrukciami, ktoré z Japonska dostal. To bolo na japonské pomery vyznačujúce sa absolútnou poslušnosťou v diplomatickej službe bezprecedentné. Sugihara dokonca dohodol so sovietskymi úradníkmi, aby nechali Židov s japonskými vízami, ktoré udelil, precestovať cez Sovietsky zväz do Japonska transsibírskou železnicou, pravda, vraj za päťnásobnú cenu vlakového cestovného. Sugihara údajne trávil vypisovaním víz pre židovských žiadateľov 18 až 20 hodín denne. To robil až do 4. septembra 1940, keď jeho konzulát uzavreli. Stihol vydať tisíce japonských víz a svedkovia vypovedali, že vypisoval víza ešte v hoteli a po nastúpení do vlaku, ktorým odchádzal. Vyhadzoval vyplnené víza Židom ešte aj z okna pohýnajúceho sa vlaku. Väčšine tých, ktorí dostali Sugiharove víza, sa podarilo dostať do Japonska, Číny, či ďalej a vojnu a holokaust prežili. Japonci týchto Židov napriek tlaku Nemecka nevydali.
Keď sa Sugiharu neskôr opýtali, prečo bol ochotný riskovať svoju kariéru, aby zachránil neznámych ľudí, odpovedal samurajským príslovím: „Dokonca ani poľovník nezabije vtáka, ktorý k nemu priletí za záchranou.“
Čiune Sugihara dostal ocenenie Spravodlivý medzi národmi v roku 1985, ale bol už príliš chorý a slabý na to, aby si ho mohol osobne prevziať v Izraeli. Prišla ju prevziať jeho manželka so synom. Sugihara a celá jeho rodina dostali vtedy na znak vďaky aj izraelské občianstvo. O jeho sláve a statočnosti nevedel v Japonsku prakticky nikto a jeho susedia sa dozvedeli, kto bol, až keď na jeho pohreb prišlo množstvo Židov z celého sveta spolu s izraelským veľvyslancom v Japonsku. Po jeho smrti mu postavili pamätník aj jeho krajania v jeho rodnom meste Jaotsu, jeho meno nesie ulica v Kaunase a pomenovali po ňom dokonca aj jeden z asteroidov.
.príbeh Dánov
Ocenenie Spravodlivý medzi národmi dostalo aj Dánske hnutie odporu (na žiadosť jeho prominentných členov kolektívne), spolu s nemeckým diplomatom Georgom Ferdinandom Duckwitzom. V Dánsku nebola židovská komunita príliš početná, ale Dánom sa ju podarilo zachrániť takmer celú v nevídanej tajnej akcii, v ktorej previezli zhruba 8-tisíc dánskych Židov na rybárskych lodiach, loďkách a člnoch do Švédska. Nemecké okupačné úrady rozhodli 29. augusta 1943, že všetci dánski Židia budú zatknutí a deportovaní do Nemecka. Pripravoval sa veľký záťah a deportačná operácia. Nemecký diplomat Duckwitz informáciu o pripravovanej akcii vyzradil Dánom 28. septembra 1943 a už predtým tajne dohodol, že Švédi budú pripravení utečencov prijať. Dánski úradníci na najrôznejších úrovniach viacerých ministerstiev sa túto informáciu dozvedeli a spontánne, bez nejakej prílišnej vzájomnej koordinácie, vyhľadávali a skrývali Židov. Židia boli varovaní už 29. septembra na bohoslužbách pri príležitosti židovského Nového roku Roš Hašana, s tým, aby sa skryli. Noc za nocou potom prevážali väčšie rybárske lode, ale i malé veslice a kajaky z celého pobrežia Židov do Švédska. V prvý či druhý októbrový deň sa podarilo nemeckému Gestapu objaviť asi 80 Židov v kostole, kde sa skrývali, a preto sa tí ďalší museli skrývať v lesoch a zruboch na opustenejších častiach dánskeho pobrežia, odkiaľ sa potom postupne dostali na člny do Švédska. Židovská komunita v Dánsku bola malá a zároveň veľmi integrovaná do dánskej spoločnosti a mala mnohých prominentných členov, napríklad nositeľa Nobelovej ceny za fyziku Nielsa Bohra. Väčšina Dánov preto vnímala nacistický útok na dánskych Židov ako útok na všetkých Dánov a pocítila povinnosť ich ochrániť. Takú statočnosť, slušnosť a odvahu prejavil naozaj máloktorý národ. Bohatí Dáni prispeli na záchranu dánskych Židov veľkými sumami peňazí.
Príbehov, ako je ten Raoula Wallenberga, Čiune Sugiharu, Nicholasa Wintona, Dánov i biskupa Gojdiča, nie je nikdy dostatok. Ak by ich nebolo, ľudská civilizácia by nemala spravodlivých a bez nich ani morálny dôvod, aby existovala. Ak je Boh, tak nám chce niečo tými príbehmi povedať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.