Medzi duchovnými hnutiami a spoločenstvami na Slovensku má zvláštne postavenie hnutie Nazaret. Všeobecne je však známejšie pod označením „beňovci“ podľa zakladateľa, saleziánskeho kňaza Jána Augustína Beňa (1921 – 2006). Výraz „beňovec“ sa dokonca medzi slovenskými katolíkmi zaužíval aj ako neformálne pejoratívne označenie
priveľmi horlivého spoluveriaceho alebo prísneho kňaza (napríklad: „Ja sa k tomu nášmu farárovi bojím chodiť na spovede, je to strašný beňovec!“).
Ako vidieť, hnutie Nazaret sprevádzala povesť tvrdých tradicionalistov, ba až sekty. Na rozdiel od navonok podobných zahraničných hnutí a spoločenstiev, akým je napríklad Bratstvo svätého Pia X. (známe aj pod názvom „lefebvristi“ podľa arcibiskupa Marcela Lefebvra), však toto hnutie neodmietalo II. vatikánsky koncil a nehlásilo sa k tradičnej tridentskej omši.
Činnosť hnutia úzko súvisela s dobou svojho vzniku. Ján Beňo sa stal saleziánom v roku 1941, za kňaza bol vysvätený tajne o desať rokov neskôr, keď vykonával základnú vojenskú službu ako tzv. pétépák, pre vtedajší komunistický režim „politicky nespoľahlivý občan“.
Don Beňo po návrate do civilu začal tajne pracovať s mládežou a vtedy vznikla idea hnutia, ktoré by sa systematicky venovalo katolíckym rodinám. Odtiaľ pochádza aj konšpiračný spôsob práce – dnes už napríklad pôsobí úsmevne, že kňazi hnutia Nazaret boli známi pod označením „ujo“ a konkrétne don Beňo ako „ujo Janko“. Hnutie hlásalo dôraz na duchovný život, rodinu, skromnosť, čistotu – ženy napríklad chodili v jednoduchých odevoch a účesoch, nenosili náušnice a mejkap, mnohé rodiny nemali televízory a žili mimo väčších miest.
Po páde komunistického režimu sa hnutie Nazaret (a jeho ženská vetva Betánia) uchádzalo o zaradenie do oficiálnych štruktúr cirkvi. Banskobystrický arcidiecézny biskup Rudolf Baláž v rámci tohto procesu sformuloval výhrady voči niektorým extrémom, ktoré sa v hnutí vyvinuli. Od hnutia sa žiadal napríklad modernejší prístup k postaveniu ženy v rodine a odstránenie sektárskych prvkov (príliš silná úloha kňaza ako duchovného vodcu, izolácia od ľudí, ktorí nie sú členmi hnutia). V roku 2004 však zdĺhavý proces nadobudol dramatický spád: don Beňo vylúčil z hnutia niekoľkých kňazov, hnutie vzápätí opustila väčšina členov a biskup Baláž zakázal jeho činnosť. V roku 2006 zomrel don Beňo a zdá sa, že to bol už posledný klinec do rakvy hnutia Nazaret.
priveľmi horlivého spoluveriaceho alebo prísneho kňaza (napríklad: „Ja sa k tomu nášmu farárovi bojím chodiť na spovede, je to strašný beňovec!“).
Ako vidieť, hnutie Nazaret sprevádzala povesť tvrdých tradicionalistov, ba až sekty. Na rozdiel od navonok podobných zahraničných hnutí a spoločenstiev, akým je napríklad Bratstvo svätého Pia X. (známe aj pod názvom „lefebvristi“ podľa arcibiskupa Marcela Lefebvra), však toto hnutie neodmietalo II. vatikánsky koncil a nehlásilo sa k tradičnej tridentskej omši.
Činnosť hnutia úzko súvisela s dobou svojho vzniku. Ján Beňo sa stal saleziánom v roku 1941, za kňaza bol vysvätený tajne o desať rokov neskôr, keď vykonával základnú vojenskú službu ako tzv. pétépák, pre vtedajší komunistický režim „politicky nespoľahlivý občan“.
Don Beňo po návrate do civilu začal tajne pracovať s mládežou a vtedy vznikla idea hnutia, ktoré by sa systematicky venovalo katolíckym rodinám. Odtiaľ pochádza aj konšpiračný spôsob práce – dnes už napríklad pôsobí úsmevne, že kňazi hnutia Nazaret boli známi pod označením „ujo“ a konkrétne don Beňo ako „ujo Janko“. Hnutie hlásalo dôraz na duchovný život, rodinu, skromnosť, čistotu – ženy napríklad chodili v jednoduchých odevoch a účesoch, nenosili náušnice a mejkap, mnohé rodiny nemali televízory a žili mimo väčších miest.
Po páde komunistického režimu sa hnutie Nazaret (a jeho ženská vetva Betánia) uchádzalo o zaradenie do oficiálnych štruktúr cirkvi. Banskobystrický arcidiecézny biskup Rudolf Baláž v rámci tohto procesu sformuloval výhrady voči niektorým extrémom, ktoré sa v hnutí vyvinuli. Od hnutia sa žiadal napríklad modernejší prístup k postaveniu ženy v rodine a odstránenie sektárskych prvkov (príliš silná úloha kňaza ako duchovného vodcu, izolácia od ľudí, ktorí nie sú členmi hnutia). V roku 2004 však zdĺhavý proces nadobudol dramatický spád: don Beňo vylúčil z hnutia niekoľkých kňazov, hnutie vzápätí opustila väčšina členov a biskup Baláž zakázal jeho činnosť. V roku 2006 zomrel don Beňo a zdá sa, že to bol už posledný klinec do rakvy hnutia Nazaret.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.