Na Slovensku sa potichu objavil nový problém: rozvody. Trendy sa sústavne zhoršujú a minulý rok sa podľa všetkého rozviedlo najviac manželstiev v slovenských dejinách. Slovensko sa mení, stabilná rodina prestáva byť normou, no o novom fenoméne, ktorý prináša rad negatívnych dôsledkov, takmer nič nevieme. Kedy sa konečne skončí slovenské mlčanie?
Milan má 32 a Kristína 30, žijú v meste. Nemajú deti a rozvádzajú sa. Kristína bola presvedčená, že jej manžel stratil záujem o spoločný vzťah, z práce chodil neskoro, prednejšie mu boli koníčky a nefungoval ani spoločný sexuálny život. Prispôsobila sa. Najskôr si našiel mimomanželskú známosť Milan, potom aj Kristína. Žili spolu a pritom akoby v oddelených domácnostiach. Právnika nepotrebujú, dohodli sa obojstranne, že príčinou je „rozdielnosť pováh, názorov a záujmov" ako o nej píše zákon. Stretnú sa na súde a rozvod prebehne hladko a bez hádok. Majetok sa síce delí a obidvaja prichádzajú o časť predchádzajúcej životnej úrovne, ale obidvaja majú už v hlave ďalšie životy. Milan má novú mladšiu partnerku a hodlá s ňou žiť. Prirodzene bez manželstva, nezadane. Kristína chce zostať chvíľu sama, sústrediť sa na kariéru, priateľky – a neskôr sa uvidí.
Neďaleko, v tom istom meste, žije iný pár. Peter má 34 a jeho žena 33. Majú jedno dieťa, obidvaja sú katolíci, brali sa v kostole a rovnako sa chcú rozviesť. Dôvod je rovnaký, rozdielnosť pováh, dopady o poznanie vážnejšie. Majú maloleté dieťa a rozdielne perspektívy. V ich manželstve sa objavili konflikty a nevera. Kým bolo dieťa maličké, rozdiely sa tlmili a v tichosti rástli. Dievčatko však zanedlho pôjde do školy a ten stres sa nedá zvládať. Petrova žena sa snaží na vec pozerať pozitívne, rozvod už predsa nie je taká vážna vec. Veď pomôže rodina, nejaké zázemie má v práci, a potom, ich dcéra Natálka je už veľká, zvládne to, možno ju to do života aj posilní.
.rozvodové rekordy
Takýchto príbehov je na Slovensku čoraz viac. Výskumníci z Inštitútu infomatiky a štatistiky (INFOSTAT) koncom minulého roka oznámili, že v roku 2006 sa Slováci rozvádzali ako nikdy predtým. Kým v roku 2000 sa uskutočnilo „iba“ okolo 9 300 rozvodov, v roku 2006 to bolo už 12 700 rozvodov – čo bol len oproti roku 2005 nárast o desať percent. Dnes sa teda rozvádza asi dvojnásobne vyšší počet manželstiev než v roku 1980. Demograf Boris Vaňo priznáva, že ho spolu s kolegami rýchlo stúpajúca krivka rozvodovosti zaskočila: „Kedysi sme predpokladali, že vysoká rozvodovosť je okrem iného dôsledkom toho, že ľudia vstupujú do manželstva neuvážene a príliš mladí. To sa však nepotvrdzuje, keďže ľudia sa sobášia čoraz neskôr a napriek tomu rastie počet rozvodov“. Rozvody stúpajú dokonca aj napriek tomu, že dlhodobo klesá počet sobášov. Povedané inak: berie sa čoraz menej ľudí, ktorí manželstvo presúvajú na čoraz neskoršie obdobie a napriek tomu rozvodovosť rastie. Demografov nemilo prekvapila aj iná štatistika: úroveň takzvanej úhrnnej rozvodovsti prvýkrát presiahla hranicu 40 percent. Zo sto manželstiev sa teda rozvádza 40. Slovensko sa tým vzdialilo od krajín ako Taliansko a Poľsko, s relatívne nízkym počtom rozvodov, a vyrovnáva sa v tomto ukazovateli krajinám ako Nemecko či Holandsko. „Naozaj sme s tým pred rokmi nerátali. Domnievali sme sa, že vzhľadom na istú silu tradícií, religiozitu a v porovnaní s inými štátmi ešte pomerne nízku mieru urbanizácie tieto hodnoty nedosiahneme,“ hovorí demograf Vaňo.
Zaujímavé pritom je, že stúpa podiel manželstiev, ktoré sa rozvádzajú pomerne neskoro. Kedysi sa manželia v priemere rozvádzali po 10 rokoch, dnes takmer po 15 rokoch spolužitia. V roku 1990 sa týkalo asi 13 percent rozvodov manželstiev, ktoré trvali menej ako dva roky.
To už dnes neplatí. Viac než dvojnásobne častejšie (13,6 percenta) sa rozvádzajú manželia po 25 rokoch spolužitia než po dvoch rokoch (6 percent). Dalo by sa teda prognózovať, že súčasné nové manželstvá sa budú rozvádzať v budúcnosti menej? Boris Vaňo hovorí: „Nemáme výskumy týkajúce sa rodinného správania, postojov, zámerov, to všetko nám chýba pri prognózach,“ tvrdí demograf a dodáva: „Žiaľ, nemáme ani niektoré základné dáta. Nevieme povedať, aký sociálny, príjmový status či vzdelanie majú rozvedení partneri. Nevieme nič ani o kohabitáciách, koľko ľudí v nich žije, a aké stabilné sú tie zväzky.“
Dobrá správa je v súvislosti s poslednými údajmi azda len jedna: znižuje sa počet maloletých detí, ktoré zasahuje rozvod rodičov. To má súvis vôbec so znižovaním plodnosti, ale aj s tým, že sa vo zvýšenej miere rozvádzajú rodičia s odrastenými deťmi.
.normálna je kríza, nie rozvod
Tápanie pokračuje aj pri skúmaní príčin rozvodov. Podľa štatistík udávajú bývalí manželia ako najčastejší dôvod rozpadu „rozdielnosť pováh, názorov a záujmov“. Podľa tejto interpretácie sa teda v roku 2006 rozviedlo 60 percent manželov, pretože zistili, že si jednoducho nesedia a majú iné záľuby. Realita je však zložitejšia. Sudkyňa Gabriela Sobolovská z Okresného súdu v Bratislave hovorí, že sudcovia nezapisujú skutočné dôvody, ale len neškodnú „rozdielnosť pováh“. „Nemôžete sa nám čudovať, že neuvádzame skutočné dôvody, chránime súkromie tých ľudí, keďže tie dôvody sa zapisujú do matrík,“ vysvetľuje Sobolovská. Aké sú teda reálne, „neštatistické“ príčiny rozvodov? Sudkyňa z vlastnej skúsenosti hovorí: „Nevera, chorobná žiarlivosť, sexuálne nezhody, nezáujem o rodinu, stretávam sa často aj s gamblerstvom.“
Psychológovia vidia hlavnú príčinu krízy manželstva v tom, že u dnešných generácií sa zmenilo vnímanie manželstva. Psychologička Mária Krýslová, ktorá sa vo svojej praxi venuje aj krízovým manželstvám, hovorí: „Zmenili sa očakávania od manželstva, ktoré sa často míňajú s jeho podstatou. Tou má byť totiž vzájomná podpora, pomoc, výchova detí. Ľudia dnes však očakávajú, že budú šťastní, že sa budú môcť realizovať a budú uspokojené ich potreby. Tým klesla ochota na trvalý zväzok. Zvýšila sa aj tolerancia rozvodovosti a jej rozšírenosť si ľudia mýlia s normou. Manželstvo stratilo podporu širšej rodiny, ktorá plní dôležitú ochranu pred stereotypom a vyprázdnením. Dnes je silná tendencia na izolovanú, malú rodinu. A to, prirodzene, vzťah manželov oslabuje.“
Krýslová tiež objasňuje, prečo žiadosť o rozvod podávajú podstatne častejšie ženy než muži: „Výskumy potvrdili všeobecnú tendenciu žien podceňovať vklad mužov v manželstve a u mužov zasa preceňovať vlastný vklad.“ Podľa psychologičky ženy skôr identifikujú vlastnú nespokojnosť než muži a v prípade, že si nájdu nový vzťah, majú sklon to riešiť radikálne. „Ženy sú jednoducho v zajatí emócií,“ pokračuje Krýslová a dopĺňa: „Mnoho mužov v mimomanželskom vzťahu však nevidí dostatočný dôvod na rozvod. Problém je i v tom, že ženy preceňujú svoju ekonomickú a praktickú sebestačnosť. Používajú ružové okuliare pri pohľade na svoju single budúcnosť. Viac šťastia by im možno prinieslo, keby si ich založili pri pohľade na manžela.“
Pedagóg Albín Škoviera, ktorý sa s problémovými rodinami stretáva najmä v diagnostických centrách, ako jednu z hlavných príčin dnešnej krízy uvádza: „Dnes sa uprednostňuje argument, že treba oddialiť vstup do manželstva a rodičovstva, ale neposilňuje sa vôľa udržať vzťah. Zanedbáva sa fakt, že kríza vo vzťahu je úplne normálna, že konflikty sú normálne, pretože tam, kde nie sú konflikty, nie je ani život.“ Krýslová s tým súhlasí: „Ľudia dnes ani veľmi nevedia, že v každom manželstve musí prísť zákonite k dvom-trom krízam. Je pritom jedno, s kým žijete, tá kríza jednoducho príde. Mnohí ľudia to dnes preceňujú a príchod krízy pokladajú za koniec vzťahu.“
Túto skúsenosť nepriamo sčasti podporujú aj zahraničné štúdie, ktoré skúmali, ako sa muž a žena cítia v druhom manželstve. Pre mužov je skôr typické, že druhé manželstvo sa im začne podobať na prvé – „kríza“ teda pokračuje. Ženy sú podľa výskumov na tom lepšie, častejšie ich druhé manželstvá uspokoja.
.v sebaklame
Na Slovensku nevieme veľa o príčinách, tobôž nie o následkoch – aj o nich môžeme len špekulovať na základe anekdotických prípadov. Nami oslovení odborníci predpokladajú, že rovnaké trendy a rovnaké vzorce správania platia v zásade rovnako v západnej Európe, Spojených štátoch, ako aj na Slovensku. „Sú tam isté kultúrne špecifiká, ale v zásade sa domnievam, že situácia u nás kopíruje západné trendy,“ potvrdzuje Vaňo.
Pri pohľade na zahraničné výskumy najviac prekvapí rozpor medzi šírenými mýtmi a realitou. Americké výskumy napríklad potvrdzujú, že páry, ktoré žili spolu v jednej domácnosti pred manželstvom, ako sa hovorí „na skúšku“, majú väčšiu pravdepodobnosť rozvodu, ako tie, ktoré žijú v domácnosti až po sobáši. Jedna z téz súčasnej populárnej kultúry teda neplatí. Americké výskumy idú ešte ďalej. Američania dokážu štatisticky doložiť, ako sa rozvod odrazí na školských výkonoch žiaka, ktorého rodičia sa rozviedli. Dokážu zachytiť problémy s nezvládnutým správaním, emocionálne problémy, ale aj vážne celoživotné dopady ako schopnosť nájsť si zamestnanie, pravdepodobnosť neželaného tehotenstva v tínedžerskom veku u dievčat či kriminálne správanie. Správa o trestnej činnosti detí a mládeže v rokoch 1997 – 2002 je spracovaná aj na Slovensku a dostupná na stránkach Ministerstva vnútra, o pôvode či sociálnom statuse páchateľov však nevieme opäť nič. A už vonkoncom nie, koľko z detí páchajúcich trestnú činnosť pochádza trebárs z rozvedených rodín. Podobná štatistika sa totiž nerobila. Rovnako neexistujú informácie o rodinnom či sociálnom pôvode odsúdených a uväznených.
Kým u nás sa momentálne skúmajú najmä „problémy“ ako rodová rovnosť (keďže ide o agendu EÚ, na ktorú sú naviazané eurofondy...), Američania dnes bežne porovnávajú správanie detí z rodín s deťmi z voľne žijúcich kohabitácií, druhýkrát zosobášených párov či homosexuálnych zväzkov. Čísla hovoria jasne v prospech tradičnej rodiny. Prirodzene, ide o priemerný údaj – tak, ako existujú tradičné rodiny, ktoré sú dysfunkčné a ubližujú manželom či deťom, tak existujú aj dobre fungujúce neúplné rodiny. Jeden zo záverov rozsiahleho výskumu nezávislého výskumného centra ChildTrends.org: „Výskum jednoznačne demonštruje, že na štruktúre rodiny záleží a zloženie rodiny, ktoré je deťom najviac na prospech, je rodina založená na manželstve dvoch biologických rodičov s nízkou úrovňou manželských konfliktov. Deti z rodín s jedným rodičom, narodené slobodným matkám alebo deti s nevlastnými rodičmi alebo voľne žijúcich nezosobášených párov čelia zvýšenému riziku zlých následkov.“
.aké následky?
Ukazuje sa, že „kultúra manželstva“ má dopad na chudobu aj rôzne patologické javy. Ako tvrdí napríklad sociológ W. Bradford Wilcox z University of Virginia, manželstvo „chráni najmä chudobných, a najmä chudobné a slabé deti“. Podľa výskumov, ktoré uvádza v knihe Meaning of Marriage (Význam manželstva), napríklad dospelí, ktorí boli pôvodne chudobní, majú o 66 percent menšiu pravdepodobnosť, že zostanú chudobní, ak sa zosobášia a nerozvedú. Rovnako existujúce štúdie dokazujú, že deti z rozvedených rodín sa s vyššou pravdepodobnosťou stretnú s vážnymi psychologickými či zdravotnými problémami, ako deti z rovnako príjmovo situovanej nerozvedenej rodiny. Sociologička Sara McLanahan z Princeton University, ktorá sa sama rozviedla a žila s dieťaťom bez otca, zistila po dvadsaťročnom výskume, že dopady rozvodu sú také vážne, že ani opakované sobáše nemajú pre deti očakávaný pozitívny účinok. Otčimovia podľa nej totiž nemajú „minulosť, autoritu a dôveru detí vykonávať funkciu otca v priemere tak, ako biologickí otcovia.“
Zarážajúce sú aj priame dosahy rozvodu. Podľa celoštátneho amerického výskumu National Survey of families and Households (Národný výskum rodín a domácností), je u detí z rozvedených rodín dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že nedokončia školu. Dievčatá majú dvakrát väčšiu pravdepodobnosť neželaného tehotenstva v tínedžerskom veku a chlapci majú dvakrát väčšiu pravdepodobnosť skončiť vo väzení.
Deti z rozvedených rodín prichádzajú podľa McLahanan o štyri základné prínosy klasickej rodiny. Po prvé o ekonomické zdroje, po druhé o model vhodného správania muž-žena, otec-matka, ktorý deti sledujú primárne na svojich rodičoch, a to vrátane vernosti či obetovania sa pre rodinu. Po tretie prichádzajú o dva typy vzájomne sa dopĺňajúcej starostlivosti otca a matky o ne samé, a napokon o špecifický prínos otcovstva, ktoré podľa McLahanan deti učí, ako majú vychádzať s okolitým svetom mimo rodinného prostredia. Navyše, ako to píše Maggie Gallagher, deti z rodín bez prítomnosti otca v priemere vykazujú menšie kognitívne a telesné schopnosti, ako deti z rodín, kde ich vychováva aj prítomný otec.
K podobným výsledkom prichádzajú v niektorých oblastiach výskumu aj európski vedci. Nemeckých výskumníkov prekvapilo zistenie, že napriek rozsiahlejšiemu sociálnemu štátu strácajú ženy a deti po rozvode ekonomicky ešte viac než v USA. Kým otcovia strácajú ekonomicky len mierne.
.ignorovaná trauma
Podstatou rozvodu je teda radikálna zmena života. Zatiaľ čo dospelí si túto zmenu aspoň sčasti dobrovoľne volia, deti sú jej vystavené automaticky. Prichádzajú tak o vzťah k biologickému rodičovi, najčastejšie otcovi, príslušnú časť rodiny (starí rodičia, bratranci, sesternice) a ak sa po rozvode presťahujú, tak aj o ďalšie vzťahy (spolužiaci, kamaráti). K tomu sa niekedy pridáva nevyhnutnosť nadväzovať nové vzťahy, prítomnosť náhradných rodičov, súrodencov a podobne. Rozvod je teda pre deti spravidla traumou, ktorá viac či menej poznačí celý ich život. Aj výskumy teda potrvdzujú, že manželstvo je viac než papier, viac ako právny zväzok. Je to sociálna inštitúcia, ktorej zloženie a funkčnosť má zásadné celospoločenské dôsledky. O to viac šokuje, že sa o probléme nerobí potrebný výskum a vo verejnom priestore sa celkom ignoruje.
Jaroslav Daniška je redaktorom revue Impulz
Milan má 32 a Kristína 30, žijú v meste. Nemajú deti a rozvádzajú sa. Kristína bola presvedčená, že jej manžel stratil záujem o spoločný vzťah, z práce chodil neskoro, prednejšie mu boli koníčky a nefungoval ani spoločný sexuálny život. Prispôsobila sa. Najskôr si našiel mimomanželskú známosť Milan, potom aj Kristína. Žili spolu a pritom akoby v oddelených domácnostiach. Právnika nepotrebujú, dohodli sa obojstranne, že príčinou je „rozdielnosť pováh, názorov a záujmov" ako o nej píše zákon. Stretnú sa na súde a rozvod prebehne hladko a bez hádok. Majetok sa síce delí a obidvaja prichádzajú o časť predchádzajúcej životnej úrovne, ale obidvaja majú už v hlave ďalšie životy. Milan má novú mladšiu partnerku a hodlá s ňou žiť. Prirodzene bez manželstva, nezadane. Kristína chce zostať chvíľu sama, sústrediť sa na kariéru, priateľky – a neskôr sa uvidí.
Neďaleko, v tom istom meste, žije iný pár. Peter má 34 a jeho žena 33. Majú jedno dieťa, obidvaja sú katolíci, brali sa v kostole a rovnako sa chcú rozviesť. Dôvod je rovnaký, rozdielnosť pováh, dopady o poznanie vážnejšie. Majú maloleté dieťa a rozdielne perspektívy. V ich manželstve sa objavili konflikty a nevera. Kým bolo dieťa maličké, rozdiely sa tlmili a v tichosti rástli. Dievčatko však zanedlho pôjde do školy a ten stres sa nedá zvládať. Petrova žena sa snaží na vec pozerať pozitívne, rozvod už predsa nie je taká vážna vec. Veď pomôže rodina, nejaké zázemie má v práci, a potom, ich dcéra Natálka je už veľká, zvládne to, možno ju to do života aj posilní.
.rozvodové rekordy
Takýchto príbehov je na Slovensku čoraz viac. Výskumníci z Inštitútu infomatiky a štatistiky (INFOSTAT) koncom minulého roka oznámili, že v roku 2006 sa Slováci rozvádzali ako nikdy predtým. Kým v roku 2000 sa uskutočnilo „iba“ okolo 9 300 rozvodov, v roku 2006 to bolo už 12 700 rozvodov – čo bol len oproti roku 2005 nárast o desať percent. Dnes sa teda rozvádza asi dvojnásobne vyšší počet manželstiev než v roku 1980. Demograf Boris Vaňo priznáva, že ho spolu s kolegami rýchlo stúpajúca krivka rozvodovosti zaskočila: „Kedysi sme predpokladali, že vysoká rozvodovosť je okrem iného dôsledkom toho, že ľudia vstupujú do manželstva neuvážene a príliš mladí. To sa však nepotvrdzuje, keďže ľudia sa sobášia čoraz neskôr a napriek tomu rastie počet rozvodov“. Rozvody stúpajú dokonca aj napriek tomu, že dlhodobo klesá počet sobášov. Povedané inak: berie sa čoraz menej ľudí, ktorí manželstvo presúvajú na čoraz neskoršie obdobie a napriek tomu rozvodovosť rastie. Demografov nemilo prekvapila aj iná štatistika: úroveň takzvanej úhrnnej rozvodovsti prvýkrát presiahla hranicu 40 percent. Zo sto manželstiev sa teda rozvádza 40. Slovensko sa tým vzdialilo od krajín ako Taliansko a Poľsko, s relatívne nízkym počtom rozvodov, a vyrovnáva sa v tomto ukazovateli krajinám ako Nemecko či Holandsko. „Naozaj sme s tým pred rokmi nerátali. Domnievali sme sa, že vzhľadom na istú silu tradícií, religiozitu a v porovnaní s inými štátmi ešte pomerne nízku mieru urbanizácie tieto hodnoty nedosiahneme,“ hovorí demograf Vaňo.
Zaujímavé pritom je, že stúpa podiel manželstiev, ktoré sa rozvádzajú pomerne neskoro. Kedysi sa manželia v priemere rozvádzali po 10 rokoch, dnes takmer po 15 rokoch spolužitia. V roku 1990 sa týkalo asi 13 percent rozvodov manželstiev, ktoré trvali menej ako dva roky.
To už dnes neplatí. Viac než dvojnásobne častejšie (13,6 percenta) sa rozvádzajú manželia po 25 rokoch spolužitia než po dvoch rokoch (6 percent). Dalo by sa teda prognózovať, že súčasné nové manželstvá sa budú rozvádzať v budúcnosti menej? Boris Vaňo hovorí: „Nemáme výskumy týkajúce sa rodinného správania, postojov, zámerov, to všetko nám chýba pri prognózach,“ tvrdí demograf a dodáva: „Žiaľ, nemáme ani niektoré základné dáta. Nevieme povedať, aký sociálny, príjmový status či vzdelanie majú rozvedení partneri. Nevieme nič ani o kohabitáciách, koľko ľudí v nich žije, a aké stabilné sú tie zväzky.“
Dobrá správa je v súvislosti s poslednými údajmi azda len jedna: znižuje sa počet maloletých detí, ktoré zasahuje rozvod rodičov. To má súvis vôbec so znižovaním plodnosti, ale aj s tým, že sa vo zvýšenej miere rozvádzajú rodičia s odrastenými deťmi.
.normálna je kríza, nie rozvod
Tápanie pokračuje aj pri skúmaní príčin rozvodov. Podľa štatistík udávajú bývalí manželia ako najčastejší dôvod rozpadu „rozdielnosť pováh, názorov a záujmov“. Podľa tejto interpretácie sa teda v roku 2006 rozviedlo 60 percent manželov, pretože zistili, že si jednoducho nesedia a majú iné záľuby. Realita je však zložitejšia. Sudkyňa Gabriela Sobolovská z Okresného súdu v Bratislave hovorí, že sudcovia nezapisujú skutočné dôvody, ale len neškodnú „rozdielnosť pováh“. „Nemôžete sa nám čudovať, že neuvádzame skutočné dôvody, chránime súkromie tých ľudí, keďže tie dôvody sa zapisujú do matrík,“ vysvetľuje Sobolovská. Aké sú teda reálne, „neštatistické“ príčiny rozvodov? Sudkyňa z vlastnej skúsenosti hovorí: „Nevera, chorobná žiarlivosť, sexuálne nezhody, nezáujem o rodinu, stretávam sa často aj s gamblerstvom.“
Psychológovia vidia hlavnú príčinu krízy manželstva v tom, že u dnešných generácií sa zmenilo vnímanie manželstva. Psychologička Mária Krýslová, ktorá sa vo svojej praxi venuje aj krízovým manželstvám, hovorí: „Zmenili sa očakávania od manželstva, ktoré sa často míňajú s jeho podstatou. Tou má byť totiž vzájomná podpora, pomoc, výchova detí. Ľudia dnes však očakávajú, že budú šťastní, že sa budú môcť realizovať a budú uspokojené ich potreby. Tým klesla ochota na trvalý zväzok. Zvýšila sa aj tolerancia rozvodovosti a jej rozšírenosť si ľudia mýlia s normou. Manželstvo stratilo podporu širšej rodiny, ktorá plní dôležitú ochranu pred stereotypom a vyprázdnením. Dnes je silná tendencia na izolovanú, malú rodinu. A to, prirodzene, vzťah manželov oslabuje.“
Krýslová tiež objasňuje, prečo žiadosť o rozvod podávajú podstatne častejšie ženy než muži: „Výskumy potvrdili všeobecnú tendenciu žien podceňovať vklad mužov v manželstve a u mužov zasa preceňovať vlastný vklad.“ Podľa psychologičky ženy skôr identifikujú vlastnú nespokojnosť než muži a v prípade, že si nájdu nový vzťah, majú sklon to riešiť radikálne. „Ženy sú jednoducho v zajatí emócií,“ pokračuje Krýslová a dopĺňa: „Mnoho mužov v mimomanželskom vzťahu však nevidí dostatočný dôvod na rozvod. Problém je i v tom, že ženy preceňujú svoju ekonomickú a praktickú sebestačnosť. Používajú ružové okuliare pri pohľade na svoju single budúcnosť. Viac šťastia by im možno prinieslo, keby si ich založili pri pohľade na manžela.“
Pedagóg Albín Škoviera, ktorý sa s problémovými rodinami stretáva najmä v diagnostických centrách, ako jednu z hlavných príčin dnešnej krízy uvádza: „Dnes sa uprednostňuje argument, že treba oddialiť vstup do manželstva a rodičovstva, ale neposilňuje sa vôľa udržať vzťah. Zanedbáva sa fakt, že kríza vo vzťahu je úplne normálna, že konflikty sú normálne, pretože tam, kde nie sú konflikty, nie je ani život.“ Krýslová s tým súhlasí: „Ľudia dnes ani veľmi nevedia, že v každom manželstve musí prísť zákonite k dvom-trom krízam. Je pritom jedno, s kým žijete, tá kríza jednoducho príde. Mnohí ľudia to dnes preceňujú a príchod krízy pokladajú za koniec vzťahu.“
Túto skúsenosť nepriamo sčasti podporujú aj zahraničné štúdie, ktoré skúmali, ako sa muž a žena cítia v druhom manželstve. Pre mužov je skôr typické, že druhé manželstvo sa im začne podobať na prvé – „kríza“ teda pokračuje. Ženy sú podľa výskumov na tom lepšie, častejšie ich druhé manželstvá uspokoja.
.v sebaklame
Na Slovensku nevieme veľa o príčinách, tobôž nie o následkoch – aj o nich môžeme len špekulovať na základe anekdotických prípadov. Nami oslovení odborníci predpokladajú, že rovnaké trendy a rovnaké vzorce správania platia v zásade rovnako v západnej Európe, Spojených štátoch, ako aj na Slovensku. „Sú tam isté kultúrne špecifiká, ale v zásade sa domnievam, že situácia u nás kopíruje západné trendy,“ potvrdzuje Vaňo.
Pri pohľade na zahraničné výskumy najviac prekvapí rozpor medzi šírenými mýtmi a realitou. Americké výskumy napríklad potvrdzujú, že páry, ktoré žili spolu v jednej domácnosti pred manželstvom, ako sa hovorí „na skúšku“, majú väčšiu pravdepodobnosť rozvodu, ako tie, ktoré žijú v domácnosti až po sobáši. Jedna z téz súčasnej populárnej kultúry teda neplatí. Americké výskumy idú ešte ďalej. Američania dokážu štatisticky doložiť, ako sa rozvod odrazí na školských výkonoch žiaka, ktorého rodičia sa rozviedli. Dokážu zachytiť problémy s nezvládnutým správaním, emocionálne problémy, ale aj vážne celoživotné dopady ako schopnosť nájsť si zamestnanie, pravdepodobnosť neželaného tehotenstva v tínedžerskom veku u dievčat či kriminálne správanie. Správa o trestnej činnosti detí a mládeže v rokoch 1997 – 2002 je spracovaná aj na Slovensku a dostupná na stránkach Ministerstva vnútra, o pôvode či sociálnom statuse páchateľov však nevieme opäť nič. A už vonkoncom nie, koľko z detí páchajúcich trestnú činnosť pochádza trebárs z rozvedených rodín. Podobná štatistika sa totiž nerobila. Rovnako neexistujú informácie o rodinnom či sociálnom pôvode odsúdených a uväznených.
Kým u nás sa momentálne skúmajú najmä „problémy“ ako rodová rovnosť (keďže ide o agendu EÚ, na ktorú sú naviazané eurofondy...), Američania dnes bežne porovnávajú správanie detí z rodín s deťmi z voľne žijúcich kohabitácií, druhýkrát zosobášených párov či homosexuálnych zväzkov. Čísla hovoria jasne v prospech tradičnej rodiny. Prirodzene, ide o priemerný údaj – tak, ako existujú tradičné rodiny, ktoré sú dysfunkčné a ubližujú manželom či deťom, tak existujú aj dobre fungujúce neúplné rodiny. Jeden zo záverov rozsiahleho výskumu nezávislého výskumného centra ChildTrends.org: „Výskum jednoznačne demonštruje, že na štruktúre rodiny záleží a zloženie rodiny, ktoré je deťom najviac na prospech, je rodina založená na manželstve dvoch biologických rodičov s nízkou úrovňou manželských konfliktov. Deti z rodín s jedným rodičom, narodené slobodným matkám alebo deti s nevlastnými rodičmi alebo voľne žijúcich nezosobášených párov čelia zvýšenému riziku zlých následkov.“
.aké následky?
Ukazuje sa, že „kultúra manželstva“ má dopad na chudobu aj rôzne patologické javy. Ako tvrdí napríklad sociológ W. Bradford Wilcox z University of Virginia, manželstvo „chráni najmä chudobných, a najmä chudobné a slabé deti“. Podľa výskumov, ktoré uvádza v knihe Meaning of Marriage (Význam manželstva), napríklad dospelí, ktorí boli pôvodne chudobní, majú o 66 percent menšiu pravdepodobnosť, že zostanú chudobní, ak sa zosobášia a nerozvedú. Rovnako existujúce štúdie dokazujú, že deti z rozvedených rodín sa s vyššou pravdepodobnosťou stretnú s vážnymi psychologickými či zdravotnými problémami, ako deti z rovnako príjmovo situovanej nerozvedenej rodiny. Sociologička Sara McLanahan z Princeton University, ktorá sa sama rozviedla a žila s dieťaťom bez otca, zistila po dvadsaťročnom výskume, že dopady rozvodu sú také vážne, že ani opakované sobáše nemajú pre deti očakávaný pozitívny účinok. Otčimovia podľa nej totiž nemajú „minulosť, autoritu a dôveru detí vykonávať funkciu otca v priemere tak, ako biologickí otcovia.“
Zarážajúce sú aj priame dosahy rozvodu. Podľa celoštátneho amerického výskumu National Survey of families and Households (Národný výskum rodín a domácností), je u detí z rozvedených rodín dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že nedokončia školu. Dievčatá majú dvakrát väčšiu pravdepodobnosť neželaného tehotenstva v tínedžerskom veku a chlapci majú dvakrát väčšiu pravdepodobnosť skončiť vo väzení.
Deti z rozvedených rodín prichádzajú podľa McLahanan o štyri základné prínosy klasickej rodiny. Po prvé o ekonomické zdroje, po druhé o model vhodného správania muž-žena, otec-matka, ktorý deti sledujú primárne na svojich rodičoch, a to vrátane vernosti či obetovania sa pre rodinu. Po tretie prichádzajú o dva typy vzájomne sa dopĺňajúcej starostlivosti otca a matky o ne samé, a napokon o špecifický prínos otcovstva, ktoré podľa McLahanan deti učí, ako majú vychádzať s okolitým svetom mimo rodinného prostredia. Navyše, ako to píše Maggie Gallagher, deti z rodín bez prítomnosti otca v priemere vykazujú menšie kognitívne a telesné schopnosti, ako deti z rodín, kde ich vychováva aj prítomný otec.
K podobným výsledkom prichádzajú v niektorých oblastiach výskumu aj európski vedci. Nemeckých výskumníkov prekvapilo zistenie, že napriek rozsiahlejšiemu sociálnemu štátu strácajú ženy a deti po rozvode ekonomicky ešte viac než v USA. Kým otcovia strácajú ekonomicky len mierne.
.ignorovaná trauma
Podstatou rozvodu je teda radikálna zmena života. Zatiaľ čo dospelí si túto zmenu aspoň sčasti dobrovoľne volia, deti sú jej vystavené automaticky. Prichádzajú tak o vzťah k biologickému rodičovi, najčastejšie otcovi, príslušnú časť rodiny (starí rodičia, bratranci, sesternice) a ak sa po rozvode presťahujú, tak aj o ďalšie vzťahy (spolužiaci, kamaráti). K tomu sa niekedy pridáva nevyhnutnosť nadväzovať nové vzťahy, prítomnosť náhradných rodičov, súrodencov a podobne. Rozvod je teda pre deti spravidla traumou, ktorá viac či menej poznačí celý ich život. Aj výskumy teda potrvdzujú, že manželstvo je viac než papier, viac ako právny zväzok. Je to sociálna inštitúcia, ktorej zloženie a funkčnosť má zásadné celospoločenské dôsledky. O to viac šokuje, že sa o probléme nerobí potrebný výskum a vo verejnom priestore sa celkom ignoruje.
Jaroslav Daniška je redaktorom revue Impulz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.