Do slovníka predsedu vlády sa čoraz viac vplietajú kriminalistické výrazy. Čo z toho vyplýva pre opozíciu, médiá a slobodymilovných občanov?
Ak o tom, či je, alebo nie je niečo v súlade s právom, rozhoduje vládna moc hlasovaním, znamená to len jediné
– pravidlo „zákon je nad vládcom“ sa nahrádza pravidlom „vládca je nad zákonom“. Nie je to jediný tunajší prejav postupného rozkladu pravidiel, zvyčajných pre slobodné končiny sveta. Už ich však začína byť priveľa. Súčasnej vláde je takéto chápanie spoločenských pravidiel vlastné – jej významná časť to napokon krištáľovo jasne predviedla v 90. rokoch, keď tiež o tom, čo je v súlade s právom, rozhodovala vládna väčšina na princípe „parný valec v pohybe“.
.marketingové utajenie
Vlastizrada? Predseda vlády rozširuje svoje marketingové aktivity o nový moment.
Snahu kompromitovať, respektíve kriminalizovať svojich politických oponentov. Správa o privatizácii SPP, ktorú si akože spontánne od vlády objednala parlamentná väčšina na popud poslankyne Smeru, je zatiaľ najrozsiahlejším písomným útvarom na túto tému. Príbehu privatizácie 49 percent akcií Slovenského plynárenského priemyslu spred niekoľkých rokov môžeme dať rôzne prívlastky, ale označiť ho za zločinný je vskutku zvláštny uhol pohľadu.
S privatizáciou, v ktorej ide o veľké sumy peňazí, môže dochádzať ku korupčnému správaniu, v tom má vláda pravdu. Lenže aj keď sa správa o privatizácii SPP snaží naznačiť, že práve toto je leitmotív predaja necelej polovice SPP konzorciu Gaz de France – Ruhrgas, robí to spôsobom, ktorý nie je uveriteľný. V skratke sa dá povedať, že o privatizácii SPP sa nič škandálne odhaľujúce dočítať nedá, kým povaha súčasnej vlády zostáva odhalená naozaj dôkladne. Už len epizóda utajovania správy na Úrade vlády a jej zázračného odtajnenie po odoslaní do parlamentu ukazuje na pomerne prvoplánovú snahu pritiahnuť pozornosť verejnosti. Napokon, zamestnávanie našej pozornosti je spolu so snahou o kriminalizáciu bývalej vlády jediným zmyslom celej správy.
.kto tuneloval?
Z rozsiahlej správy sa to najzaujímavejšie nevyberá ľahko. Vážnym kandidátom je tvrdenie, že „privatizáciou SPP sa vytvorili podmienky na tunelovanie tejto spoločnosti“. Tvrdiť, že príchod investorov do firmy, dovtedy výhradne ovládanej tunajšími vládnucimi politikmi, vytvoril podmienky na jej tunelovanie, je práve v prípade SPP viac než odvážne – aj človeku s pomerne chabou pamäťou musí pripadať takéto tvrdenie takmer bezočivé. SPP bola neskrývanou dojnicou pre vládnych politikov, čo platilo predovšetkým (hoci nielen) o období pred rokom 1998. SPP rozdával na želanie vládnych politikov peniaze na všetky strany, sponzoroval najrôznejšie podujatia, obrovské peniaze „prepral“ cez nezmyselnú imidžovú kampaň cez spriatelenú agentúru... A podpisoval naozaj pozoruhodné zmluvy so všemožnými, často „priateľsky odporúčanými“ dodávateľmi.
O tom, aké zmluvy to boli, určite niečo vie Igor Federič, ktorý bol v časoch Mečiarovej vlády šéfom divízie investícií v SPP a dnes riadi Ficov Úrad vlády. Predstavu o tom asi bude mať aj súčasný minister vnútra, ktorý svojho času poskytoval jednej z takýchto dodávateľských firiem právne služby. Do výpočtu politikov Smeru, ktorí pôsobili v tejto ére v manažérskych pozíciách v SPP (alebo ním vlastnených firiem), patrí aj minister dopravy za Smer Ľubomír Vážny a v roku 2006 zosnulý poslanec parlamentu za Smer Peter Oremus.
Takmer pointou príbehu štátneho vlastníctva v SPP bolo po konci mečiarizmu zistenie, že ďalšie stámilióny boli na ceste v podobe zmeniek, podpísaných Jánom Duckým. Ten bol za poslednej Mečiarovej vlády najprv jeho ministrom hospodárstva a potom šéfom SPP, v roku 1999 bol za doteraz neobjasnených okolností zavraždený.
Najlepšie o „prostredí na tunelovanie“ svedčí pohľad na zisky SPP pred a po privatizácii. V poslednom čisto „štátnom“ roku 2001 dosiahol SPP čistý zisk po zdanení 4,6 miliardy korún, čo bolo v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi o čosi menej, ale nie dramaticky. O rok neskôr, v privatizačnom roku 2002, to bolo 8,7 miliardy. Ale už v roku 2003 – teda v prvom kompletnom roku s novými investormi, ktorí prevzali aj manažérsku kontrolu nad SPP, dosiahol čistý zisk 20,5 miliardy a o rok neskôr 21,6 miliardy. To sa nestalo pre nenásytnosť plynárenského monopolu, pretože ak aj ceny plynu stúpali, tak pre odstránenie krížových dotácií (za peniaze z tranzitu SPP predával domácnostiam a podnikom plyn za menej, než boli jeho náklady) a rastúce ceny plynu na svetových trhoch. Vysvetlenie rapídneho nárastu ziskovosti SPP je úplne iné – v skutočnosti sa tu privatizáciou tunelovanie dramaticky obmedzilo.
.neplatný predaj?
Ficova vláda zašla vo svojej správe ešte ďalej – v jednom zo záverov spochybňuje aj platnosť samotnej privatizačnej zmluvy. Paragraf 59a Obchodného zákonníka totiž interpretuje tak, že pred predajom 49 percent akcií SPP investorovi mal hodnotu predávaného majetku štátu oceniť znalec a keďže to sa nestalo, má to vraj „vážne následky vo vzťahu k nadobudnutiu účinnosti Zmluvy o kúpe a predaji akcií“. Onen paragraf hovorí, že „ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10 percent hodnoty základného imania, musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom“. Zmyslom tohto paragrafu je ochrániť veriteľov a akcionárov pred tunelovaním spoločností niektorými ich vlastníkmi, nie oceňovať firmu pred jej predajom tretej strane. Napriek tomu vládou schválená správa jasne spochybňuje legálnosť privatizácie, čo by v prípade, ak by mala pravdu, znamenalo jej anulovanie. „Ide o právny názor, s ktorým sa stotožnil kabinet ministrov na zasadaní vlády,“ povedal hovorca ministerstva hospodárstva. Treba niečo dodať?
.kde sú papiere?
Ďalším argumentom, ktorý sa v odôvodňovaní premiéra a jeho ľudí opakovane objavuje, sú údajne chýbajúce kľúčové dokumenty. Hovoria to o privatizácii SPP a najnovšie už aj o oddlžovaní zdravotníctva prostredníctvom spoločnosti Veriteľ. Na navodenie dojmu kriminálnikov, ktorí po sebe pálili dôkazy, to nie je zlé, má to však pár podstatných háčikov. Privatizácia SPP bola taká rozsiahla medzinárodná transakcia, s toľkými právnymi nuansami, že „papiere“ o nej sa nemohli stratiť – už len preto, že neboli koncentrované na jednom mieste a v jednom exemplári. Napríklad údajne chýbajúca kľúčová notárska zápisnica o otváraní obálok s ponukami na kúpu SPP bola okrem privatizačnej komisie uložená aj u notára. Pri Veriteľovi zasa existujú protokoly o tom, že všetky dokumenty boli pri likvidácii spoločnosti riadne odovzdané a uložené na ministerstve financií. Keďže argument o chýbajúcich kľúčových dokumentoch vytiahla Ficova vláda teraz, nikto nezistí, či ide len o neporiadok v papieroch, alebo ich niekto zámerne kamsi zašantročil, aby bolo za čo obviňovať bývalú vládu.
Isté však je, že keď „chýbajú papiere“, ľahšie je opozíciu obviňovať z kriminálnych činov a vlastizrady. „Jediné šťastie týchto pánov, ktorí sa dnes hrajú na morálnych alibistov, je, že u nás nefunguje dobre právny systém,“ porozprával na nedávnom sneme Smeru jeho predseda s tým, že „môžu byť radi, že sa nik nehrabe v ich minulosti a nesedia vo väzení“. To však tak celkom neplatí – jeho vláda totiž už niekoľkokrát odporučila generálnemu prokurátorovi prešetrenie niekdajších udalostí alebo vyvodenie trestno-právnej zodpovednosti voči konkrétnym osobám. Premiérovi Ficovi by teda zjavne neprekážalo, keby sa za mrežami nakoniec niekto ocitol. Ku cti mu slúži, že kým iní politici s autoritatívnymi sklonmi zvyčajne dajú orgánom činným v trestnom konaní pokyn „niečo na niekoho nájsť“ potichu, Fico to robí tak, aby o tom každý vedel. Predsa len, čo ak sa nič protiprávne nezistí? Takto zostane na obvinených aspoň ten nevábny zápach...
.sila sugescie
Politici najsilnejšej opozičnej strany SDKÚ sa Ficovým útokom, ktoré mieria predovšetkým ich smerom, bránia nedôrazne a najmä nešťastne. Opakovať, že Fico len odpútava pozornosť, aby zakryl svoju neschopnosť riešiť skutočné problémy, je síce pravdivé, ale nezaujímavé. Spoločnosť dnes nijaké akútne problémy necíti, čo síce okrem blahodarnosti uskutočnených reforiem dokazuje aj silu propagandy a sugescie, ale opoziční politici by to pri uvažovaní o účinnejšej komunikácii mali zobrať na vedomie.
„Ak nás nezožerie špina a korupcia, neexistuje, aby sme neuspeli v budúcich voľbách,“ vystihol situáciu nedávno Fico. A tiež tým dal indíciu na jeden z dôvodov, pre ktorý bude zo všetkých síl trieštiť sily svojich oponentov a odpútavať pozornosť všetkým možným. A je čo zakrývať.
.pod figovým listom
Fico síce obetoval ministra obrany Františka Kašického, ktorý podal demisiu po odhalení škandalóznych manipulácií s tendrami na ministerstve obrany, keď sa k pôvodne zamýšľaným objemom kontraktov pridávala nula, čím zo stámiliónov vznikali miliardy (a zastavili sa iba preto, že ich denník Pravda odhalil).
K rovnako opodstatnenému odchodu sa však nechystá v straníckej hierarchii Smeru oveľa silnejší minister vnútra Robert Kaliňák. Opakované škandály v polícii napríklad ukazujú, že chyba nie je len v jednotlivcoch, ktorých minister vnútra vždy, keď už situácia začne byť neúnosná, rituálne obetuje. Chyba je zjavne v tom, ako je polícia riadená, v akom prostredí funguje a aký typ správania sa je odmeňovaný. Ťažko si predstaviť slušnú krajinu, kde by po toľkých škandáloch policajný prezident naďalej zohrieval svoje kreslo a minister bol dokonca veľkou časťou spoločnosti ešte stále vnímaný ako „sympaťák“.
Ako funguje zdravotníctvo, kde vláda namiesto kvalitnejšej a efektívnejšej zdravotnej starostlivosti pre pacientov podporuje štátne vlastníctvo, bojuje so súkromnými zdravotnými poisťovňami, zlou liekovou politikou plytvá peniazmi v systéme, a kde sa do módy vrátili predražené nákupy cez spriatelené firmy v rozsahu, aký tu už dávno nebol?
Ako fungujú eurofondy, pri ktorých strany vládnej koalície už ani príliš nepredstierajú, že ide o iné ako o delenie koristi – mimochodom, v objeme ťažko predstaviteľných stoviek miliárd korún?
A ako sa mení povesť našej krajiny a nás všetkých v zahraničí? Opäť prichádzajú znepokojené listy, opäť prichádzajú dobre mienené varovania, aby sme neopúšťali princípy slobodnej spoločnosti. Opäť sme v pozícii krajiny, ktorej vývoj znepokojuje a treba ho monitorovať.
.každý oštep raz padne
Úplne najväčšie škody však táto vláda pácha na mentalite obyvateľstva. Ak Fico tvrdí, že „pri historicky najnižšom deficite sme pre ľudí urobili za dvanásť mesiacov viac ako predchádzajúca vládna garnitúra za celých osem rokov,“ pričom predstiera, že dnešné dobré časy neprišli vďaka reformám Dzurindovej vlády, ale len pre jeho šikovnosť, posilňuje tým nesmierne škodlivú ilúziu o koláčoch, ktoré prídu bez práce.
To, čo sa dnes na Slovensku deje, je v istom zmysle recidíva mečiarizmu. Vládnu tu fešáci so silnými rečami a jednoduchými receptami. Zatiaľ sa im darí a preto zachádzajú čoraz ďalej. Verbálne už voči novinárom a opozičným politikom nemajú veľmi kam zájsť, takže je zrejmé, že skôr či neskôr prekročia rubikon.
Opäť prichádza ťažký boj o slobodu. Náladu zatiaľ príliš nezlepšuje ani životom overený fakt, že každý vietor sa raz otočí a že akokoľvek dobre vyhodený oštep raz dosiahne svoj vrchol a začne klesať
Ak o tom, či je, alebo nie je niečo v súlade s právom, rozhoduje vládna moc hlasovaním, znamená to len jediné
– pravidlo „zákon je nad vládcom“ sa nahrádza pravidlom „vládca je nad zákonom“. Nie je to jediný tunajší prejav postupného rozkladu pravidiel, zvyčajných pre slobodné končiny sveta. Už ich však začína byť priveľa. Súčasnej vláde je takéto chápanie spoločenských pravidiel vlastné – jej významná časť to napokon krištáľovo jasne predviedla v 90. rokoch, keď tiež o tom, čo je v súlade s právom, rozhodovala vládna väčšina na princípe „parný valec v pohybe“.
.marketingové utajenie
Vlastizrada? Predseda vlády rozširuje svoje marketingové aktivity o nový moment.
Snahu kompromitovať, respektíve kriminalizovať svojich politických oponentov. Správa o privatizácii SPP, ktorú si akože spontánne od vlády objednala parlamentná väčšina na popud poslankyne Smeru, je zatiaľ najrozsiahlejším písomným útvarom na túto tému. Príbehu privatizácie 49 percent akcií Slovenského plynárenského priemyslu spred niekoľkých rokov môžeme dať rôzne prívlastky, ale označiť ho za zločinný je vskutku zvláštny uhol pohľadu.
S privatizáciou, v ktorej ide o veľké sumy peňazí, môže dochádzať ku korupčnému správaniu, v tom má vláda pravdu. Lenže aj keď sa správa o privatizácii SPP snaží naznačiť, že práve toto je leitmotív predaja necelej polovice SPP konzorciu Gaz de France – Ruhrgas, robí to spôsobom, ktorý nie je uveriteľný. V skratke sa dá povedať, že o privatizácii SPP sa nič škandálne odhaľujúce dočítať nedá, kým povaha súčasnej vlády zostáva odhalená naozaj dôkladne. Už len epizóda utajovania správy na Úrade vlády a jej zázračného odtajnenie po odoslaní do parlamentu ukazuje na pomerne prvoplánovú snahu pritiahnuť pozornosť verejnosti. Napokon, zamestnávanie našej pozornosti je spolu so snahou o kriminalizáciu bývalej vlády jediným zmyslom celej správy.
.kto tuneloval?
Z rozsiahlej správy sa to najzaujímavejšie nevyberá ľahko. Vážnym kandidátom je tvrdenie, že „privatizáciou SPP sa vytvorili podmienky na tunelovanie tejto spoločnosti“. Tvrdiť, že príchod investorov do firmy, dovtedy výhradne ovládanej tunajšími vládnucimi politikmi, vytvoril podmienky na jej tunelovanie, je práve v prípade SPP viac než odvážne – aj človeku s pomerne chabou pamäťou musí pripadať takéto tvrdenie takmer bezočivé. SPP bola neskrývanou dojnicou pre vládnych politikov, čo platilo predovšetkým (hoci nielen) o období pred rokom 1998. SPP rozdával na želanie vládnych politikov peniaze na všetky strany, sponzoroval najrôznejšie podujatia, obrovské peniaze „prepral“ cez nezmyselnú imidžovú kampaň cez spriatelenú agentúru... A podpisoval naozaj pozoruhodné zmluvy so všemožnými, často „priateľsky odporúčanými“ dodávateľmi.
O tom, aké zmluvy to boli, určite niečo vie Igor Federič, ktorý bol v časoch Mečiarovej vlády šéfom divízie investícií v SPP a dnes riadi Ficov Úrad vlády. Predstavu o tom asi bude mať aj súčasný minister vnútra, ktorý svojho času poskytoval jednej z takýchto dodávateľských firiem právne služby. Do výpočtu politikov Smeru, ktorí pôsobili v tejto ére v manažérskych pozíciách v SPP (alebo ním vlastnených firiem), patrí aj minister dopravy za Smer Ľubomír Vážny a v roku 2006 zosnulý poslanec parlamentu za Smer Peter Oremus.
Takmer pointou príbehu štátneho vlastníctva v SPP bolo po konci mečiarizmu zistenie, že ďalšie stámilióny boli na ceste v podobe zmeniek, podpísaných Jánom Duckým. Ten bol za poslednej Mečiarovej vlády najprv jeho ministrom hospodárstva a potom šéfom SPP, v roku 1999 bol za doteraz neobjasnených okolností zavraždený.
Najlepšie o „prostredí na tunelovanie“ svedčí pohľad na zisky SPP pred a po privatizácii. V poslednom čisto „štátnom“ roku 2001 dosiahol SPP čistý zisk po zdanení 4,6 miliardy korún, čo bolo v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi o čosi menej, ale nie dramaticky. O rok neskôr, v privatizačnom roku 2002, to bolo 8,7 miliardy. Ale už v roku 2003 – teda v prvom kompletnom roku s novými investormi, ktorí prevzali aj manažérsku kontrolu nad SPP, dosiahol čistý zisk 20,5 miliardy a o rok neskôr 21,6 miliardy. To sa nestalo pre nenásytnosť plynárenského monopolu, pretože ak aj ceny plynu stúpali, tak pre odstránenie krížových dotácií (za peniaze z tranzitu SPP predával domácnostiam a podnikom plyn za menej, než boli jeho náklady) a rastúce ceny plynu na svetových trhoch. Vysvetlenie rapídneho nárastu ziskovosti SPP je úplne iné – v skutočnosti sa tu privatizáciou tunelovanie dramaticky obmedzilo.
.neplatný predaj?
Ficova vláda zašla vo svojej správe ešte ďalej – v jednom zo záverov spochybňuje aj platnosť samotnej privatizačnej zmluvy. Paragraf 59a Obchodného zákonníka totiž interpretuje tak, že pred predajom 49 percent akcií SPP investorovi mal hodnotu predávaného majetku štátu oceniť znalec a keďže to sa nestalo, má to vraj „vážne následky vo vzťahu k nadobudnutiu účinnosti Zmluvy o kúpe a predaji akcií“. Onen paragraf hovorí, že „ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10 percent hodnoty základného imania, musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom“. Zmyslom tohto paragrafu je ochrániť veriteľov a akcionárov pred tunelovaním spoločností niektorými ich vlastníkmi, nie oceňovať firmu pred jej predajom tretej strane. Napriek tomu vládou schválená správa jasne spochybňuje legálnosť privatizácie, čo by v prípade, ak by mala pravdu, znamenalo jej anulovanie. „Ide o právny názor, s ktorým sa stotožnil kabinet ministrov na zasadaní vlády,“ povedal hovorca ministerstva hospodárstva. Treba niečo dodať?
.kde sú papiere?
Ďalším argumentom, ktorý sa v odôvodňovaní premiéra a jeho ľudí opakovane objavuje, sú údajne chýbajúce kľúčové dokumenty. Hovoria to o privatizácii SPP a najnovšie už aj o oddlžovaní zdravotníctva prostredníctvom spoločnosti Veriteľ. Na navodenie dojmu kriminálnikov, ktorí po sebe pálili dôkazy, to nie je zlé, má to však pár podstatných háčikov. Privatizácia SPP bola taká rozsiahla medzinárodná transakcia, s toľkými právnymi nuansami, že „papiere“ o nej sa nemohli stratiť – už len preto, že neboli koncentrované na jednom mieste a v jednom exemplári. Napríklad údajne chýbajúca kľúčová notárska zápisnica o otváraní obálok s ponukami na kúpu SPP bola okrem privatizačnej komisie uložená aj u notára. Pri Veriteľovi zasa existujú protokoly o tom, že všetky dokumenty boli pri likvidácii spoločnosti riadne odovzdané a uložené na ministerstve financií. Keďže argument o chýbajúcich kľúčových dokumentoch vytiahla Ficova vláda teraz, nikto nezistí, či ide len o neporiadok v papieroch, alebo ich niekto zámerne kamsi zašantročil, aby bolo za čo obviňovať bývalú vládu.
Isté však je, že keď „chýbajú papiere“, ľahšie je opozíciu obviňovať z kriminálnych činov a vlastizrady. „Jediné šťastie týchto pánov, ktorí sa dnes hrajú na morálnych alibistov, je, že u nás nefunguje dobre právny systém,“ porozprával na nedávnom sneme Smeru jeho predseda s tým, že „môžu byť radi, že sa nik nehrabe v ich minulosti a nesedia vo väzení“. To však tak celkom neplatí – jeho vláda totiž už niekoľkokrát odporučila generálnemu prokurátorovi prešetrenie niekdajších udalostí alebo vyvodenie trestno-právnej zodpovednosti voči konkrétnym osobám. Premiérovi Ficovi by teda zjavne neprekážalo, keby sa za mrežami nakoniec niekto ocitol. Ku cti mu slúži, že kým iní politici s autoritatívnymi sklonmi zvyčajne dajú orgánom činným v trestnom konaní pokyn „niečo na niekoho nájsť“ potichu, Fico to robí tak, aby o tom každý vedel. Predsa len, čo ak sa nič protiprávne nezistí? Takto zostane na obvinených aspoň ten nevábny zápach...
.sila sugescie
Politici najsilnejšej opozičnej strany SDKÚ sa Ficovým útokom, ktoré mieria predovšetkým ich smerom, bránia nedôrazne a najmä nešťastne. Opakovať, že Fico len odpútava pozornosť, aby zakryl svoju neschopnosť riešiť skutočné problémy, je síce pravdivé, ale nezaujímavé. Spoločnosť dnes nijaké akútne problémy necíti, čo síce okrem blahodarnosti uskutočnených reforiem dokazuje aj silu propagandy a sugescie, ale opoziční politici by to pri uvažovaní o účinnejšej komunikácii mali zobrať na vedomie.
„Ak nás nezožerie špina a korupcia, neexistuje, aby sme neuspeli v budúcich voľbách,“ vystihol situáciu nedávno Fico. A tiež tým dal indíciu na jeden z dôvodov, pre ktorý bude zo všetkých síl trieštiť sily svojich oponentov a odpútavať pozornosť všetkým možným. A je čo zakrývať.
.pod figovým listom
Fico síce obetoval ministra obrany Františka Kašického, ktorý podal demisiu po odhalení škandalóznych manipulácií s tendrami na ministerstve obrany, keď sa k pôvodne zamýšľaným objemom kontraktov pridávala nula, čím zo stámiliónov vznikali miliardy (a zastavili sa iba preto, že ich denník Pravda odhalil).
K rovnako opodstatnenému odchodu sa však nechystá v straníckej hierarchii Smeru oveľa silnejší minister vnútra Robert Kaliňák. Opakované škandály v polícii napríklad ukazujú, že chyba nie je len v jednotlivcoch, ktorých minister vnútra vždy, keď už situácia začne byť neúnosná, rituálne obetuje. Chyba je zjavne v tom, ako je polícia riadená, v akom prostredí funguje a aký typ správania sa je odmeňovaný. Ťažko si predstaviť slušnú krajinu, kde by po toľkých škandáloch policajný prezident naďalej zohrieval svoje kreslo a minister bol dokonca veľkou časťou spoločnosti ešte stále vnímaný ako „sympaťák“.
Ako funguje zdravotníctvo, kde vláda namiesto kvalitnejšej a efektívnejšej zdravotnej starostlivosti pre pacientov podporuje štátne vlastníctvo, bojuje so súkromnými zdravotnými poisťovňami, zlou liekovou politikou plytvá peniazmi v systéme, a kde sa do módy vrátili predražené nákupy cez spriatelené firmy v rozsahu, aký tu už dávno nebol?
Ako fungujú eurofondy, pri ktorých strany vládnej koalície už ani príliš nepredstierajú, že ide o iné ako o delenie koristi – mimochodom, v objeme ťažko predstaviteľných stoviek miliárd korún?
A ako sa mení povesť našej krajiny a nás všetkých v zahraničí? Opäť prichádzajú znepokojené listy, opäť prichádzajú dobre mienené varovania, aby sme neopúšťali princípy slobodnej spoločnosti. Opäť sme v pozícii krajiny, ktorej vývoj znepokojuje a treba ho monitorovať.
.každý oštep raz padne
Úplne najväčšie škody však táto vláda pácha na mentalite obyvateľstva. Ak Fico tvrdí, že „pri historicky najnižšom deficite sme pre ľudí urobili za dvanásť mesiacov viac ako predchádzajúca vládna garnitúra za celých osem rokov,“ pričom predstiera, že dnešné dobré časy neprišli vďaka reformám Dzurindovej vlády, ale len pre jeho šikovnosť, posilňuje tým nesmierne škodlivú ilúziu o koláčoch, ktoré prídu bez práce.
To, čo sa dnes na Slovensku deje, je v istom zmysle recidíva mečiarizmu. Vládnu tu fešáci so silnými rečami a jednoduchými receptami. Zatiaľ sa im darí a preto zachádzajú čoraz ďalej. Verbálne už voči novinárom a opozičným politikom nemajú veľmi kam zájsť, takže je zrejmé, že skôr či neskôr prekročia rubikon.
Opäť prichádza ťažký boj o slobodu. Náladu zatiaľ príliš nezlepšuje ani životom overený fakt, že každý vietor sa raz otočí a že akokoľvek dobre vyhodený oštep raz dosiahne svoj vrchol a začne klesať
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.