Viac ako 200 dní trvalo predsedovi senátu Najvyššieho súdu Štefanovi Michálikovi vypracovanie rozsudku v jednej z najspletitejších káuz novodobých dejín. Výsledok?
Čo vlastne ukazuje tento rozsahom a argumentmi skromný 13-stranový rozsudok? Je to ortieľ nad spravodlivosťou, definitívny a jasný odkaz, že tento prípad je pre slovenskú justíciu ukončený hanebným spôsobom, zametením pod koberec, a „vy“ – teda odsúdení, svedkovia a bližšie nešpecifikovaní účastníci „mediálnej kampane“ – do toho ďalej nemáte čo vŕtať.
.deravá reťaz dôkazov
Zákonná lehota na vypracovanie rozsudku je jeden mesiac. Verejné zasadnutie senátu Najvyššieho súdu (NS) v prípade únosu a vraždy medičky Ľudmily Cervanovej z roku 1976 sa konalo 4. decembra 2006. Sudca Michálik vzhľadom na komplikovanosť a závažnosť prípadu viackrát požiadal predsedu NS Milana Karabína o predĺženie tejto lehoty. Zainteresovaní preto s napätím čakali, čo vyprodukuje. Ukázalo sa však, že Michálik zavádzal, pretože jadro tohto posudku muselo byť vypracované už 4. decembra, keď tie isté alebo veľmi podobné formulácie čítal so sklopeným zrakom na zasadnutí senátu. Čo teda robil viac ako pol roka? Naťahoval čas v snahe zabrániť tomu, aby boli dvaja odsúdení (Kocúr a Andrášik) podmienečne prepustení z väznice, keďže doručenie rozsudku je podmienkou takej žiadosti?
Rozsudok povyšuje pochybné úsudky nad fakty. V stave totálnej absencie iných dôkazov svedčiacich o vine obžalovaných sa opiera iba o výpovede získané v prípravnom konaní. Základným sporom rozsudku je otázka zákonnosti výpovedí tých obžalovaných, ktorí sa priznali, ako aj hodnovernosť svedkov. Pritom obžalovaní, ale aj svedkovia po roku 1989, keď prípad nanovo otvoril federálny Najvyšší súd, viackrát opakovane a jasne tvrdili, že na nich vykonávali brutálny psychický aj fyzický nátlak – aby potvrdili vyšetrovateľmi skonštruovanú verziu skutku. Traja z nich tomu nátlaku neodolali, štyria sa nikdy nepriznali.
Sudca Michálik však v rozsudku dospel k jednoznačnému názoru, že tvrdenia obhajoby o získaní priznaní v prípravnom konaní nezákonným spôsobom, dokonca pod hrozbou trestu smrti, „nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní“. Píše, že „keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme (sic!) by sa priznali všetci obžalovaní (...), no nestalo sa tak“. Nechajme však dedukcie laického psychológa, ktorý svoju na vode postavenú konštrukciu korunuje tvrdením, že „ďalšie dôkazy (napr. znalecké posudky, odborné vyjadrenia a dokumenty uložené v archíve v Levoči – pozn. autora), ktorých vykonanie navrhli obžalovaní, nie je potrebné vykonať, pretože (...) táto reťaz dôkazov by nebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov“.
Sudca Michálik vyhodnotil navrhované dôkazy, ktoré nevykonal, nevidel a o ktorých nič nevie tak, že nech by boli akékoľvek, nič by nezmenili, lebo mu stačia dôkazy, ktoré už má. Aké dôkazy však má? Iba výpovede tých, ktorí tvrdia, že na ne boli donútení.
.o brutálnom nátlaku
V tomto škandálnom rozsudku sa nespomína lekárska správa, ktorá zásadne spochybňuje obžalobu, ani žiadne priame dôkazy vo forme testov DNA. Dôvod? Mnohé veci, ktoré ako taký dôkaz mohli slúžiť, boli v minulosti so súhlasom sudcu Milana Karabína zničené ako nepotrebné a už neexistujú. Ako potom treba chápať pojem „reťaz dôkazov“? V rozsudku sa píše, že štyria zo šiestich obžalovaných sa v prípravnom konaní priznali. To je lož, priznali sa iba traja. Okrem toho sa každý z tých troch priznal, opakovane to však poprel a v každom priznaní opísal skutok úplne inak. Čiže boli spolu stovky doznávajúcich výpovedí, každá však iná. Každý deň im zrejme vyšetrovatelia za socializmu „podhadzovali“ nové informácie a vždy, keď vymámili priznanie od ktoréhokoľvek z nich, začali to hovoriť tým ďalším. Ktorej verzii teda uveril súd v roku 2006?
Kľúčovým dôkazom toho, ako sa v tom prípade skutkové okolnosti fabulovali a vymýšľali, je svedkyňa Zimáková-Vozárová. Trikrát v prípravnom konaní usvedčila páchateľov a štyrikrát vypovedala, že bola na tie výpovede donucovaná. V rozsudku sa pritom tvrdí, že správna je tá jej výpoveď z prípravného konania, v ktorej usvedčuje obžalovaných, pretože na svedkov bol neskôr „vytváraný mediálny tlak“ a to aj formou „anonymných vyhrážok“. Aký tlak a aké vyhrážky? Svedkyňa údajných páchateľov raz usvedčila, pretože bola zadržaná políciou. Potom ju pustili domov, aby dojčila dieťa. Doma napísala, že na to bola donútená, zase si ju priviezli a začala usvedčovať – a zase ju prepustili. Taká bola prax za Husáka. Práve táto svedkyňa je príkladom brutálneho násilia polície. Keď Zimáková-Vozárová povedala, že ju do všetkého donútili, lebo v čase zločinu bola na splave pri Hrone so spolužiakmi 150 km od Bratislavy, na čo má tridsať svedkov, tak ju posadili na tri týždne do väzenia, až kým nepodpísala policajnú verziu, ako sa potajomky večer vzdialila sama stopom zo splavu a bola pri únose Cervanovej.
Pri všetkej úcte: nevieryhodnými úsudkami prešpikovaný a v mnohých ohľadoch dokonca na lžiach a polopravdách postavený rozsudok podpísaný sudcom Michálikom je hanbou Slovenska.
.andrej Bán
Čo vlastne ukazuje tento rozsahom a argumentmi skromný 13-stranový rozsudok? Je to ortieľ nad spravodlivosťou, definitívny a jasný odkaz, že tento prípad je pre slovenskú justíciu ukončený hanebným spôsobom, zametením pod koberec, a „vy“ – teda odsúdení, svedkovia a bližšie nešpecifikovaní účastníci „mediálnej kampane“ – do toho ďalej nemáte čo vŕtať.
.deravá reťaz dôkazov
Zákonná lehota na vypracovanie rozsudku je jeden mesiac. Verejné zasadnutie senátu Najvyššieho súdu (NS) v prípade únosu a vraždy medičky Ľudmily Cervanovej z roku 1976 sa konalo 4. decembra 2006. Sudca Michálik vzhľadom na komplikovanosť a závažnosť prípadu viackrát požiadal predsedu NS Milana Karabína o predĺženie tejto lehoty. Zainteresovaní preto s napätím čakali, čo vyprodukuje. Ukázalo sa však, že Michálik zavádzal, pretože jadro tohto posudku muselo byť vypracované už 4. decembra, keď tie isté alebo veľmi podobné formulácie čítal so sklopeným zrakom na zasadnutí senátu. Čo teda robil viac ako pol roka? Naťahoval čas v snahe zabrániť tomu, aby boli dvaja odsúdení (Kocúr a Andrášik) podmienečne prepustení z väznice, keďže doručenie rozsudku je podmienkou takej žiadosti?
Rozsudok povyšuje pochybné úsudky nad fakty. V stave totálnej absencie iných dôkazov svedčiacich o vine obžalovaných sa opiera iba o výpovede získané v prípravnom konaní. Základným sporom rozsudku je otázka zákonnosti výpovedí tých obžalovaných, ktorí sa priznali, ako aj hodnovernosť svedkov. Pritom obžalovaní, ale aj svedkovia po roku 1989, keď prípad nanovo otvoril federálny Najvyšší súd, viackrát opakovane a jasne tvrdili, že na nich vykonávali brutálny psychický aj fyzický nátlak – aby potvrdili vyšetrovateľmi skonštruovanú verziu skutku. Traja z nich tomu nátlaku neodolali, štyria sa nikdy nepriznali.
Sudca Michálik však v rozsudku dospel k jednoznačnému názoru, že tvrdenia obhajoby o získaní priznaní v prípravnom konaní nezákonným spôsobom, dokonca pod hrozbou trestu smrti, „nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní“. Píše, že „keby bol tlak na obžalovaných taký veľký a nezákonný, ako tvrdí obhajoba, zrejme (sic!) by sa priznali všetci obžalovaní (...), no nestalo sa tak“. Nechajme však dedukcie laického psychológa, ktorý svoju na vode postavenú konštrukciu korunuje tvrdením, že „ďalšie dôkazy (napr. znalecké posudky, odborné vyjadrenia a dokumenty uložené v archíve v Levoči – pozn. autora), ktorých vykonanie navrhli obžalovaní, nie je potrebné vykonať, pretože (...) táto reťaz dôkazov by nebola porušená ani vykonaním navrhovaných dôkazov“.
Sudca Michálik vyhodnotil navrhované dôkazy, ktoré nevykonal, nevidel a o ktorých nič nevie tak, že nech by boli akékoľvek, nič by nezmenili, lebo mu stačia dôkazy, ktoré už má. Aké dôkazy však má? Iba výpovede tých, ktorí tvrdia, že na ne boli donútení.
.o brutálnom nátlaku
V tomto škandálnom rozsudku sa nespomína lekárska správa, ktorá zásadne spochybňuje obžalobu, ani žiadne priame dôkazy vo forme testov DNA. Dôvod? Mnohé veci, ktoré ako taký dôkaz mohli slúžiť, boli v minulosti so súhlasom sudcu Milana Karabína zničené ako nepotrebné a už neexistujú. Ako potom treba chápať pojem „reťaz dôkazov“? V rozsudku sa píše, že štyria zo šiestich obžalovaných sa v prípravnom konaní priznali. To je lož, priznali sa iba traja. Okrem toho sa každý z tých troch priznal, opakovane to však poprel a v každom priznaní opísal skutok úplne inak. Čiže boli spolu stovky doznávajúcich výpovedí, každá však iná. Každý deň im zrejme vyšetrovatelia za socializmu „podhadzovali“ nové informácie a vždy, keď vymámili priznanie od ktoréhokoľvek z nich, začali to hovoriť tým ďalším. Ktorej verzii teda uveril súd v roku 2006?
Kľúčovým dôkazom toho, ako sa v tom prípade skutkové okolnosti fabulovali a vymýšľali, je svedkyňa Zimáková-Vozárová. Trikrát v prípravnom konaní usvedčila páchateľov a štyrikrát vypovedala, že bola na tie výpovede donucovaná. V rozsudku sa pritom tvrdí, že správna je tá jej výpoveď z prípravného konania, v ktorej usvedčuje obžalovaných, pretože na svedkov bol neskôr „vytváraný mediálny tlak“ a to aj formou „anonymných vyhrážok“. Aký tlak a aké vyhrážky? Svedkyňa údajných páchateľov raz usvedčila, pretože bola zadržaná políciou. Potom ju pustili domov, aby dojčila dieťa. Doma napísala, že na to bola donútená, zase si ju priviezli a začala usvedčovať – a zase ju prepustili. Taká bola prax za Husáka. Práve táto svedkyňa je príkladom brutálneho násilia polície. Keď Zimáková-Vozárová povedala, že ju do všetkého donútili, lebo v čase zločinu bola na splave pri Hrone so spolužiakmi 150 km od Bratislavy, na čo má tridsať svedkov, tak ju posadili na tri týždne do väzenia, až kým nepodpísala policajnú verziu, ako sa potajomky večer vzdialila sama stopom zo splavu a bola pri únose Cervanovej.
Pri všetkej úcte: nevieryhodnými úsudkami prešpikovaný a v mnohých ohľadoch dokonca na lžiach a polopravdách postavený rozsudok podpísaný sudcom Michálikom je hanbou Slovenska.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.