Bolo to asi tak rok pred pádom Berlínskeho múru. Ja a moja mama sme cestovali za železnú oponu. Mali sme všetko: pasy, cestovnú doložku (ani sama si nepamätám, čo to vlastne bolo). Aj nejaké štátom pridelené švajčiarske franky. A navyše tajné poslanie.
Tajné poslanie vyplynulo z dilemy, čo také by sme mohli darovať vo Švajčiarsku žijúcim príbuzným. Veď čo sa dá priniesť emigrantom zo socbloku, kde je nedostatkovým tovarom všetko okrem žihľavového šampónu? Výšivky, slivovicu? Zase až také atraktívne tie bábiky v kroji nie sú...
Nečudo, že sme doma po zrelej úvahe dospeli k názoru „Veď majú všetko“ – aspoň v trhovom zmysle a v porovnaní s krajinami RVHP. Ale našťastie sme sa vzápätí v telefonickom rozhovore (pravdepodobne odpočúvanom) dozvedeli, že naši príbuzní vo Švajčiarsku predsa len všetko nemajú: „Mohli by ste nám doniesť bryndzu? Chceli by sme si konečne po dlhom čase uvariť halušky...“
A tak sme napratali do neveľkej termosky asi pol kila na kosť zmrazenej bryndze. Dúfali sme, že termoska sa nerozbije, že udrží chlad aspoň natoľko, aby sa bryndza nepokazila, a že ju nebudeme nútení niekde na hraniciach potupne otvárať. O existencii bryndze vtedy Západ v podstate nechyroval, pretože vojna o jej uznanie Európskou úniou bola ešte vecou ďalekej budúcnosti. Ak by sa bol teda zoči-voči tejto slovenskej delikatese ocitol prekvapený colník, asi by ju zaradil k biologickým zbraniam, ktorými sa dá rozvrátiť celý slobodný svet.
Kontraband sme k Ženevskému jazeru zdarne dopravili a už na druhý deň sme sa oblizovali nad haluškami. Teda oblizovali sa najmä naši švajčiarski príbuzní, lebo pre nich to bol kulinársky sviatok. Nám tiež chutilo, ale tak domácky, bežne. Ktože sa už ide, okrem emigrantov, utĺcť za haluškami?
.britská bryndza, americké rezance
Ak by sa dnes niekto pokúsil prepašovať bryndzu, nedostal by sa ďaleko. Známy, ktorý pracuje vo Veľkej Británii, si so sebou vozí všetky možné potraviny. Jednak aby ušetril, jednak mu to, čo sa na Britských ostrovoch prezentuje ako klobása či slanina, veľmi nechutí. „Ani len chlieb nemajú poriadny,“ šomre občas na britskú stravu. Aj halušky si vo svojom zahraničnom domove varí šikovne sám – ale akurát tak so syrokrémom, pretože bryndza je jednoducho neprevozný artikel. Vyvážať sa nesmie a na dodržiavanie tohto zákazu sa striehne viac ako kedysi za studenej vojny. V samotnom Anglicku ju nedostanete – tak ako bežnú slaninu typu „gazdovská“, čiže tú bielu, nepásikavú. Túto dôležitú informáciu vám ponúknu vari všetky internetové fóra Slovákov žijúcich v Británii.
Poľské obchody, ktorých je tam už celkom dosť, síce držia aj potraviny, aké by Slováci mohli pokladať za svoje, ale celkom slovenské chute to predsa len nie sú. Na jednom fóre som však objavila informáciu, že istý Slovák kupuje bryndzu v tureckom obchode – a je to bryndza vyrobená v Bulharsku. Ale možno je to len kvázibryndza – takou je napríklad istý typ gréckeho syra Feta, ktorý sa bežne predáva na Slovensku, vyrába sa v Nemecku a na obale má aj označenie „brindza“.
Na druhej strane Atlantiku to nie je omnoho lepšie – teda s bryndzou. Mária Modrovichová pracuje v New Yorku už nejaký ten piatok, a keď som sa jej opýtala, kde kupuje bryndzu, odpovedala, že nikde, lebo halušky nejako nevarieva: „Po slovenských jedlách väčšmi bažia emigranti, ja ich až tak často nerobím. Ale viem, že v Queense je jedna československá „hospoda“, kam chodia Slováci na halušky, keď to na nich príde. Veľmi si ich pochvaľujú. Lenže legenda hovorí, že bryndza je tu nedostupná a v tej krčme ju majú pašovanú od diplomatov,“ doložila žartom. A hoci slovenské jedlá v New Yorku často nepripravuje, práve varila kapustnicu pre kamarátov. „Kyslá kapusta sa tu dá kúpiť bežne. Mám aj údené mäso a chren z poľského mäsiarstva, sušené dubáky z talianskeho lahôdkárstva a španielsku klobásu,“ opisovala pôvod surovín. „A vlastne som si istá, že bryndza sa v New Yorku zohnať dá, len som to ešte neskúšala.“
Nepochybne. Jednak sa tam dá zohnať skoro všetko, jednak podľa aktuálnych údajov funguje export bryndze z najväčšej slovenskej bryndziarne vo Zvolenskej Slatine rovno do USA.
Zato jedlo, ktoré Američania, teda prevažne tí, ktorí sú vnukmi a pravnukmi slovenských vysťahovalcov, pokladajú za halušky, je trochu iné, než by sme očakávali. Neraz ide o recept odovzdávaný z generácie na generáciu, ale zachovaný v podobe normálnych varených rezancov s kapustou dusenou na praženej cibuľke.
No aby sme neboli celkom nespravodliví, jednu slovenskú dobrotu americký svet predsa len pozná. Je ňou výborná zemiaková haruľa – akurát, že to nie je slovenské, ale tradičné židovské jedlo podávané na sviatok Chanuka a nazýva sa latkes.
.čo to mám na tanieri?
Inak, kto chce otestovať odhodlanie cudzinca, ktorý sa dušuje, že túži spoznať Slovensko, môže mu predložiť pravé slovenské halušky. Statočnejší cudzinci sa do nich po zrelej úvahe pustia – a niektorí ich dokonca aj pochvália. Menej adrenalínové nátury radšej cúvnu.
Mala som na návšteve Kanaďanov, ktorí prišli na Slovensko krátko po páde železnej opony na dlhodobý pobyt, vyučovať angličtinu. Docestovali vybavení ešte aj papierovými vreckovkami, lebo boli presvedčení, že také tu nepoznáme. (Netušili, že „hartipy“ patrili náhodou spolu so žihľavovým šampónom k socialistickému štandardu.) Slovenské národné jedlo sme im u nás doma naservírovali náramne opatrne a hlavne postupne. Najskôr sme im na tanier pomaly a prehľadne uložili holé uvarené halušky. Nie na zlepenú hromádku, ale pekne osobitne, nech vidia, že to nie je podozrivá sivá masa, ale slušná cestovina. Až potom sme im na ne – po viacnásobnom uistení, že im to naozaj, ale naozaj neprekáža – naložili bryndzu a škvarky. Bryndzu opäť pekne po kúskoch, aby videli, že to nie je podozrivá biela masa, ale slušný mäkký syr. Premiešali si to dohromady už sami, aby videli, že sme im tam nepridali žiadnu ilegálnu látku. Po týchto obradoch Kanaďania všetko zjedli, ale dodnes si nie som istá, aký podiel na tom mala ich dobrosrdečnosť a zdvorilosť.
Neskorší zážitok s Angličanom z Bristolu, ktorý mal síce univerzitné vzdelanie, ale zdvorilosť priemerného futbalového hooligana, ma totiž z haluškového optimizmu vyliečil. Colin pri otázke, či už jedol halušky, vystrúhal neopísateľnú grimasu a vyjadril sa, že ich videl. „Vyzerali ako camel’s vomit,“ odfrkol si. Ak to nepreložím, aspoň trošku obmedzím počet smrteľne urazených Slovákov na tých, ktorí buď vedia po anglicky, alebo majú po ruke slovník.
Preto si dodnes nie som istá, či by sa existencia halušiek mala pred svetom propagovať. Zmierme sa s tým, že chutia vynikajúco, ale vyzerajú neveľmi salónne. Možno to je pravý dôvod, prečo u mnohých amerických Slovákov prežili halušky len v podobe civilizovanejších rezancov. Veď kto chce, cestu do haluškovej „hospody“ v Queense si vždy nájde. Zato bryndza v termoske už na Západ nikdy nedoputuje. Aspoň v mojej batožine určite nie.
Tajné poslanie vyplynulo z dilemy, čo také by sme mohli darovať vo Švajčiarsku žijúcim príbuzným. Veď čo sa dá priniesť emigrantom zo socbloku, kde je nedostatkovým tovarom všetko okrem žihľavového šampónu? Výšivky, slivovicu? Zase až také atraktívne tie bábiky v kroji nie sú...
Nečudo, že sme doma po zrelej úvahe dospeli k názoru „Veď majú všetko“ – aspoň v trhovom zmysle a v porovnaní s krajinami RVHP. Ale našťastie sme sa vzápätí v telefonickom rozhovore (pravdepodobne odpočúvanom) dozvedeli, že naši príbuzní vo Švajčiarsku predsa len všetko nemajú: „Mohli by ste nám doniesť bryndzu? Chceli by sme si konečne po dlhom čase uvariť halušky...“
A tak sme napratali do neveľkej termosky asi pol kila na kosť zmrazenej bryndze. Dúfali sme, že termoska sa nerozbije, že udrží chlad aspoň natoľko, aby sa bryndza nepokazila, a že ju nebudeme nútení niekde na hraniciach potupne otvárať. O existencii bryndze vtedy Západ v podstate nechyroval, pretože vojna o jej uznanie Európskou úniou bola ešte vecou ďalekej budúcnosti. Ak by sa bol teda zoči-voči tejto slovenskej delikatese ocitol prekvapený colník, asi by ju zaradil k biologickým zbraniam, ktorými sa dá rozvrátiť celý slobodný svet.
Kontraband sme k Ženevskému jazeru zdarne dopravili a už na druhý deň sme sa oblizovali nad haluškami. Teda oblizovali sa najmä naši švajčiarski príbuzní, lebo pre nich to bol kulinársky sviatok. Nám tiež chutilo, ale tak domácky, bežne. Ktože sa už ide, okrem emigrantov, utĺcť za haluškami?
.britská bryndza, americké rezance
Ak by sa dnes niekto pokúsil prepašovať bryndzu, nedostal by sa ďaleko. Známy, ktorý pracuje vo Veľkej Británii, si so sebou vozí všetky možné potraviny. Jednak aby ušetril, jednak mu to, čo sa na Britských ostrovoch prezentuje ako klobása či slanina, veľmi nechutí. „Ani len chlieb nemajú poriadny,“ šomre občas na britskú stravu. Aj halušky si vo svojom zahraničnom domove varí šikovne sám – ale akurát tak so syrokrémom, pretože bryndza je jednoducho neprevozný artikel. Vyvážať sa nesmie a na dodržiavanie tohto zákazu sa striehne viac ako kedysi za studenej vojny. V samotnom Anglicku ju nedostanete – tak ako bežnú slaninu typu „gazdovská“, čiže tú bielu, nepásikavú. Túto dôležitú informáciu vám ponúknu vari všetky internetové fóra Slovákov žijúcich v Británii.
Poľské obchody, ktorých je tam už celkom dosť, síce držia aj potraviny, aké by Slováci mohli pokladať za svoje, ale celkom slovenské chute to predsa len nie sú. Na jednom fóre som však objavila informáciu, že istý Slovák kupuje bryndzu v tureckom obchode – a je to bryndza vyrobená v Bulharsku. Ale možno je to len kvázibryndza – takou je napríklad istý typ gréckeho syra Feta, ktorý sa bežne predáva na Slovensku, vyrába sa v Nemecku a na obale má aj označenie „brindza“.
Na druhej strane Atlantiku to nie je omnoho lepšie – teda s bryndzou. Mária Modrovichová pracuje v New Yorku už nejaký ten piatok, a keď som sa jej opýtala, kde kupuje bryndzu, odpovedala, že nikde, lebo halušky nejako nevarieva: „Po slovenských jedlách väčšmi bažia emigranti, ja ich až tak často nerobím. Ale viem, že v Queense je jedna československá „hospoda“, kam chodia Slováci na halušky, keď to na nich príde. Veľmi si ich pochvaľujú. Lenže legenda hovorí, že bryndza je tu nedostupná a v tej krčme ju majú pašovanú od diplomatov,“ doložila žartom. A hoci slovenské jedlá v New Yorku často nepripravuje, práve varila kapustnicu pre kamarátov. „Kyslá kapusta sa tu dá kúpiť bežne. Mám aj údené mäso a chren z poľského mäsiarstva, sušené dubáky z talianskeho lahôdkárstva a španielsku klobásu,“ opisovala pôvod surovín. „A vlastne som si istá, že bryndza sa v New Yorku zohnať dá, len som to ešte neskúšala.“
Nepochybne. Jednak sa tam dá zohnať skoro všetko, jednak podľa aktuálnych údajov funguje export bryndze z najväčšej slovenskej bryndziarne vo Zvolenskej Slatine rovno do USA.
Zato jedlo, ktoré Američania, teda prevažne tí, ktorí sú vnukmi a pravnukmi slovenských vysťahovalcov, pokladajú za halušky, je trochu iné, než by sme očakávali. Neraz ide o recept odovzdávaný z generácie na generáciu, ale zachovaný v podobe normálnych varených rezancov s kapustou dusenou na praženej cibuľke.
No aby sme neboli celkom nespravodliví, jednu slovenskú dobrotu americký svet predsa len pozná. Je ňou výborná zemiaková haruľa – akurát, že to nie je slovenské, ale tradičné židovské jedlo podávané na sviatok Chanuka a nazýva sa latkes.
.čo to mám na tanieri?
Inak, kto chce otestovať odhodlanie cudzinca, ktorý sa dušuje, že túži spoznať Slovensko, môže mu predložiť pravé slovenské halušky. Statočnejší cudzinci sa do nich po zrelej úvahe pustia – a niektorí ich dokonca aj pochvália. Menej adrenalínové nátury radšej cúvnu.
Mala som na návšteve Kanaďanov, ktorí prišli na Slovensko krátko po páde železnej opony na dlhodobý pobyt, vyučovať angličtinu. Docestovali vybavení ešte aj papierovými vreckovkami, lebo boli presvedčení, že také tu nepoznáme. (Netušili, že „hartipy“ patrili náhodou spolu so žihľavovým šampónom k socialistickému štandardu.) Slovenské národné jedlo sme im u nás doma naservírovali náramne opatrne a hlavne postupne. Najskôr sme im na tanier pomaly a prehľadne uložili holé uvarené halušky. Nie na zlepenú hromádku, ale pekne osobitne, nech vidia, že to nie je podozrivá sivá masa, ale slušná cestovina. Až potom sme im na ne – po viacnásobnom uistení, že im to naozaj, ale naozaj neprekáža – naložili bryndzu a škvarky. Bryndzu opäť pekne po kúskoch, aby videli, že to nie je podozrivá biela masa, ale slušný mäkký syr. Premiešali si to dohromady už sami, aby videli, že sme im tam nepridali žiadnu ilegálnu látku. Po týchto obradoch Kanaďania všetko zjedli, ale dodnes si nie som istá, aký podiel na tom mala ich dobrosrdečnosť a zdvorilosť.
Neskorší zážitok s Angličanom z Bristolu, ktorý mal síce univerzitné vzdelanie, ale zdvorilosť priemerného futbalového hooligana, ma totiž z haluškového optimizmu vyliečil. Colin pri otázke, či už jedol halušky, vystrúhal neopísateľnú grimasu a vyjadril sa, že ich videl. „Vyzerali ako camel’s vomit,“ odfrkol si. Ak to nepreložím, aspoň trošku obmedzím počet smrteľne urazených Slovákov na tých, ktorí buď vedia po anglicky, alebo majú po ruke slovník.
Preto si dodnes nie som istá, či by sa existencia halušiek mala pred svetom propagovať. Zmierme sa s tým, že chutia vynikajúco, ale vyzerajú neveľmi salónne. Možno to je pravý dôvod, prečo u mnohých amerických Slovákov prežili halušky len v podobe civilizovanejších rezancov. Veď kto chce, cestu do haluškovej „hospody“ v Queense si vždy nájde. Zato bryndza v termoske už na Západ nikdy nedoputuje. Aspoň v mojej batožine určite nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.