Hlavný nemecký mienkotvorný týždenník Der Spiegel zažíva krušné časy. Koncom minulého roka akcionári odvolali dlhoročného šéfredaktora Stefana Austa a teraz v januári prišlo rozhodnutie, že na jeho miesto budúci rok nastúpi nie jeden, ale hneď dvaja šéfredaktori. Majú byť nimi dvaja novinári z prostredia tohto časopisu.
Pre nemecký mediálny trh táto výmena nie je hocaká správa: Stefan Aust bol silný šéfredaktor, ktorému sa podarilo udržať Spiegel ako najčítanejší týždenník napriek novej konkurencii v podobe Focusu. Spiegel vplával úspešne aj do internetovej éry – jeho online stránka je dnes najnavštevovanejším nemeckým webom.
Aust však zanechal aj inú hlbokú stopu. Kedysi ľavicovo-liberálny týždenník, ktorému boli politicky najbližšie sociálni demokrati, posunul významne smerom doprava. V posledných voľbách sa Spiegel netajil svojou podporou pre CDU a novými spoločenskými témami dával riadne zabrať svojej čitateľskej základni, ktorú tvoria podľa prieskumov spolovice voliči socialistov a ľavicových Zelených. V najvplyvnejšom časopise, ktorý si každý týždeň kúpi vyše milión Nemcov, sa však provokovaniu medze nekládli. Čoraz častejšie sa písalo o potrebe radikálnych ekonomických reforiem, ktoré by mali skoncovať s prebujneným sociálnym štátom. Od iných periodík sa však Spiegel líšil najmä v tom, že priniesol do centra pozornosti aj hodnotové témy, ktoré boli predtým na stránkach časopisu sotva mysliteľné. Austove noviny začali bubnovať za návrat k starej meštiackej morálke a viacdetnému modelu rodiny, aby sa zastavilo vymieranie krajiny a infantilizácia spoločnosti. Na jednej z obálkových tituliek nazval časopis Nemcov, odmietajúcich zakladať si rodiny a plodiť deti, egoistami.
Čoraz viac sa zdôrazňovali prínosy náboženskej viery, vtedy ešte šéf kultúrnej rubriky Matthias Matussek (rozhovor s ním sme uverejnili v čísle 31/2006) písal o tom, aké je dobré, že pápež nemodernizuje cirkev podľa predstáv spoločnosti. Kým legendárny zakladateľ časopisu Rudolf Augstein hovoril, že Spiegel musí stáť v príchade pochybnosti vľavo, pod vedením Austa čelili noviny výčitkám, že sú „neoliberálne“ či „neokonzervatívne“. Nebolo to celkom spravodlivé, keďže v časopise bolo stále silno cítiť rukopis aj viac doľava zameraných redaktorov.
Prečo teda musel Aust odísť? Britský The Economist citoval názor zvnútra redakcie, podľa ktorého je odchod Austa výsledkom „poslednej vzbury starnúcej generácie 68-čkárov“. Je fakt, že Aust sa stal v roku 1994 šéfredaktorom napriek veľkému odporu akcionárov, keď ho na tento post zo všetkých síl presadil práve Augstein. Nevedno, ako by dnes už nebohý zakladateľ zasiahol do deja. Jeho dcéra Franziska Augstein, ktorá spolu s rodinou disponuje v Spiegli 24 percentami, však začala útok proti Austovi ako prvá. Vyčítala mu, že príliš stavil na ekonomické témy, zanedbával politiku a zameriaval sa na takzvané mäkké témy. Zo Spieglu sa tak podľa nej stal „ukecaný plátok“.
Verzii o „vzbure 68-čkárov“ však nahráva skutočnosť, že ešte krátko pred Austom musel opustiť svoju šéfovskú pozíciu v kultúrnej rubrike aj spomínaný Matussek, hlavný redakčný konzervatívec. Zaujímavé pritom je, že Matussek aj Aust sa podľa veľkej časti redaktorov previnili nie názormi, ale spôsobom, akým viedli svojich podriadených: pre oboch boli typické výbuchy hnevu, autoritatívne správanie a trvanie na vlastnej pravde. No spôsob, akým odišiel Stefan Aust, vydesil najmä jeho kolegov šéfredaktorov. Šéfredaktor konkurenčného Focusu Helmut Markwort sa verejne posťažoval na „tlupu 800 ľudí“, ktorá rozhodla o Austovom padáku. Myslel tým skupinu takzvaných spolupracovníkov časopisu, ktorí vlastnia 50,5 percenta akcií.
Pre nemecký mediálny trh táto výmena nie je hocaká správa: Stefan Aust bol silný šéfredaktor, ktorému sa podarilo udržať Spiegel ako najčítanejší týždenník napriek novej konkurencii v podobe Focusu. Spiegel vplával úspešne aj do internetovej éry – jeho online stránka je dnes najnavštevovanejším nemeckým webom.
Aust však zanechal aj inú hlbokú stopu. Kedysi ľavicovo-liberálny týždenník, ktorému boli politicky najbližšie sociálni demokrati, posunul významne smerom doprava. V posledných voľbách sa Spiegel netajil svojou podporou pre CDU a novými spoločenskými témami dával riadne zabrať svojej čitateľskej základni, ktorú tvoria podľa prieskumov spolovice voliči socialistov a ľavicových Zelených. V najvplyvnejšom časopise, ktorý si každý týždeň kúpi vyše milión Nemcov, sa však provokovaniu medze nekládli. Čoraz častejšie sa písalo o potrebe radikálnych ekonomických reforiem, ktoré by mali skoncovať s prebujneným sociálnym štátom. Od iných periodík sa však Spiegel líšil najmä v tom, že priniesol do centra pozornosti aj hodnotové témy, ktoré boli predtým na stránkach časopisu sotva mysliteľné. Austove noviny začali bubnovať za návrat k starej meštiackej morálke a viacdetnému modelu rodiny, aby sa zastavilo vymieranie krajiny a infantilizácia spoločnosti. Na jednej z obálkových tituliek nazval časopis Nemcov, odmietajúcich zakladať si rodiny a plodiť deti, egoistami.
Čoraz viac sa zdôrazňovali prínosy náboženskej viery, vtedy ešte šéf kultúrnej rubriky Matthias Matussek (rozhovor s ním sme uverejnili v čísle 31/2006) písal o tom, aké je dobré, že pápež nemodernizuje cirkev podľa predstáv spoločnosti. Kým legendárny zakladateľ časopisu Rudolf Augstein hovoril, že Spiegel musí stáť v príchade pochybnosti vľavo, pod vedením Austa čelili noviny výčitkám, že sú „neoliberálne“ či „neokonzervatívne“. Nebolo to celkom spravodlivé, keďže v časopise bolo stále silno cítiť rukopis aj viac doľava zameraných redaktorov.
Prečo teda musel Aust odísť? Britský The Economist citoval názor zvnútra redakcie, podľa ktorého je odchod Austa výsledkom „poslednej vzbury starnúcej generácie 68-čkárov“. Je fakt, že Aust sa stal v roku 1994 šéfredaktorom napriek veľkému odporu akcionárov, keď ho na tento post zo všetkých síl presadil práve Augstein. Nevedno, ako by dnes už nebohý zakladateľ zasiahol do deja. Jeho dcéra Franziska Augstein, ktorá spolu s rodinou disponuje v Spiegli 24 percentami, však začala útok proti Austovi ako prvá. Vyčítala mu, že príliš stavil na ekonomické témy, zanedbával politiku a zameriaval sa na takzvané mäkké témy. Zo Spieglu sa tak podľa nej stal „ukecaný plátok“.
Verzii o „vzbure 68-čkárov“ však nahráva skutočnosť, že ešte krátko pred Austom musel opustiť svoju šéfovskú pozíciu v kultúrnej rubrike aj spomínaný Matussek, hlavný redakčný konzervatívec. Zaujímavé pritom je, že Matussek aj Aust sa podľa veľkej časti redaktorov previnili nie názormi, ale spôsobom, akým viedli svojich podriadených: pre oboch boli typické výbuchy hnevu, autoritatívne správanie a trvanie na vlastnej pravde. No spôsob, akým odišiel Stefan Aust, vydesil najmä jeho kolegov šéfredaktorov. Šéfredaktor konkurenčného Focusu Helmut Markwort sa verejne posťažoval na „tlupu 800 ľudí“, ktorá rozhodla o Austovom padáku. Myslel tým skupinu takzvaných spolupracovníkov časopisu, ktorí vlastnia 50,5 percenta akcií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.