KNIHA PATRICK SÜSKIND: PRÍBEH PÁNA LETKA Belimex, 2007
Všetci máme svoje detstvo, viac alebo menej zahmlené nasledujúcimi udalosťami, šťastnejšie či smutnejšie, dlhšie – kratšie... Naše detstvá, hoci neopakovateľné, čímsi sa podobajú: výnimočnosťou mladučkého nazerania; budovaním svetonázoru, uchopovaním fragmentov, ktoré v dospelosti unikajú nášmu zraku; schopnosťou prežiť emóciu do morku kosti. Neskôr nám to už zväčša nie je súdené, tvárime sa totiž, že sme porozumeli zázračnému a všedné nás otravuje. Prostriedkom návratu v čase sú spomienky. Aj tie uložené v knihách. Jedna z nich sa volá Príbeh pána Letka, napísal ju svetoznámy nemecký spisovateľ Patrick Süskind a je – ale aj nie je – celkom iná ako jeho bestsellery Parfém či Kontrabas. Líši sa prítomnosťou čírej radosti. Rozprávač novely meria na začiatku čosi vyše metra a na nohách nosí devätnástky; v poslednej kapitole má meter sedemdesiat, štyridsaťdeväť kíl a topánky číslo dvadsaťšesť. Medzitým chodí do školy, lozí po stromoch, učí sa jazdiť na bicykli, trápia ho záležitosti srdca, bojuje s klavírom a a učí sa zvládať život s rodičmi a súrodencami a... z času na čas stretáva pána Letka. Hoci sú ich stretnutia len letmé, ustavične komusi a pred čímsi unikajúca postava chudého pána Letka s dlhou sukovitou palicou ostáva pre chlapca – i pre dospelého muža, ktorý z neho vzišiel – rebríkom do spomienok, kľúčom k chápaniu nezvyčajného. Návraty do detstva môžu byť veľmi príjemné. Tento Süskindov návrat poteší aj väčšie deti, najmä ony pravdepodobne ocenia ilustrácie skvelého Jean-Jacquesa Sempé, výtvarníka, čo si tiež rád zaspomína. Napríklad: „Keď som bol chlapec, bolo mojou jedinou zábavou vyrušovať v škole.“
.zuzana Mojžišová
Film Gympl
Kocourek a Kolman sú študenti tretieho ročníka strednej školy. Jeden z nich vyrastá v rozvrátenej rodine; otec toho druhého, úspešný podnikateľ, chápe vzťah k synovi len prostredníctvom peňazí. Obaja zo spoločnosti, v ktorej nevedia nájsť svoje miesto, unikajú prostredníctvom ilegálnych grafiti. Vo filme Gympl českého režiséra Tomáša Vorla nenachádzame silný, dramatický príbeh. Dôraz je kladený skôr na jednotlivé situácie, poskladané tak, aby podali výpoveď o svete dnešnej štredoškolskej mládeže. I keď sa v týchto sekvenciách zrkadlí výrazný pozorovací talent, miestami predsa len pocítime potrebu výraznejšieho príbehu, ktorý by tieto kusé postrehy zjednotil. Najsilnejšou stránkou filmu sú precízne vykreslené povahy študentov a pedagógov. Jednotlivé postavy výstižne odrážajú charakteristické typy na oboch stranách katedry a zároveň si zachovávajú individuálny rozmer. Uveriteľnosť postáv je umocnená starostlivým výberom hereckých protagonistov (Mádl, Vorel mladší, Matonoha, Holubová) a ich prirodzenými výkonmi. Film nenadobúda podobu objektívneho, chladného pozorovania, výrazne pracuje s humorom, absurditou a hyperbolou. Niektoré zobrazené situácie však prekračujú hranice uveriteľnosti, a úsilie o poctivú reflexiu sa vtedy mení na prázdnu prvoplánovú karikatúru. Za slabinu možno považovať i trošku pomalé tempo rozprávania, naopak pozitívne hodnotenie si zaslúži Vorlova schopnosť dokresľovať vyznenie príbehu vizuálnymi detailmi. Filmu Gympl sa darí vtipnou formou reflektovať svet dnešnej mládeže. Spoza jeho veselosti presvitá smutná pravda o spoločnosti, umocnená realistickou záverečnou pointou.
.ľuba Heinzlová
Divadlo Zlomatka Astorka Korzo ´90
Jednoduchý tragikomicko-tragický (v časovom poradí) príbeh s pikantným námetom, hrozivo presvedčivá Zuzana Kronerová v hlavnej úlohe, sympatickí mladí herci (Juraj Hrčka, Petra Vajdová, Peter Oszlik) v troch ďalších úlohách, citlivý režisér (Peter Gábor), ktorý nechcel šokovať, len pomôcť postavám v komunikácii navzájom a s divákmi, celkom vyhovujúca scéna (Katarína Bieliková) a krásna hudba, ktorej pokojne mohlo byť aj viac (Vesna Cáceres). Zlomatka talianskeho autora Maria Gelardiho nie je „majsterštyk“, ktorý divákovi zamotá hlavu, aby mu niekde v tušených hĺbkach naznačil cestu k oslobodzujúcej katarzii. Nevovádza do labyrintu, nenastavuje zrkadlo sebapoznania. Napriek tomu je to dobré divadlo. Diego, jediný a nadovšetko milovaný syn, prezradí jedného dňa svojej matke, že je homosexuál. Ona, jednoduchá, dominantná neapolská mama, sa ho snaží „vyliečiť“. A nezastaví sa pred ničím. Je škaredá, zlá, hlúpa. Jej kruté správanie neoslabuje ani to, že je niekde na začiatku motivované láskou. Diego ju – trochu absurdne a neuveriteľne – miluje. Rešpektuje ju do tej miery, že s ňou zvádza zúfalé boje. Je to všetko trochu zjednodušené a predvídateľné, no oplatí sa to vidieť minimálne kvôli skvelej Zuzane Kronerovej. Úlohu zlej matky už bravúrne zvládla v Pitinského Matke. V Gelardiho Zlomatke je hrozná aj vtipná, zákerná aj dobrácka, patetická aj prostoreká. Jednoducho Zlomatka.
.juraj Kušnierik
Všetci máme svoje detstvo, viac alebo menej zahmlené nasledujúcimi udalosťami, šťastnejšie či smutnejšie, dlhšie – kratšie... Naše detstvá, hoci neopakovateľné, čímsi sa podobajú: výnimočnosťou mladučkého nazerania; budovaním svetonázoru, uchopovaním fragmentov, ktoré v dospelosti unikajú nášmu zraku; schopnosťou prežiť emóciu do morku kosti. Neskôr nám to už zväčša nie je súdené, tvárime sa totiž, že sme porozumeli zázračnému a všedné nás otravuje. Prostriedkom návratu v čase sú spomienky. Aj tie uložené v knihách. Jedna z nich sa volá Príbeh pána Letka, napísal ju svetoznámy nemecký spisovateľ Patrick Süskind a je – ale aj nie je – celkom iná ako jeho bestsellery Parfém či Kontrabas. Líši sa prítomnosťou čírej radosti. Rozprávač novely meria na začiatku čosi vyše metra a na nohách nosí devätnástky; v poslednej kapitole má meter sedemdesiat, štyridsaťdeväť kíl a topánky číslo dvadsaťšesť. Medzitým chodí do školy, lozí po stromoch, učí sa jazdiť na bicykli, trápia ho záležitosti srdca, bojuje s klavírom a a učí sa zvládať život s rodičmi a súrodencami a... z času na čas stretáva pána Letka. Hoci sú ich stretnutia len letmé, ustavične komusi a pred čímsi unikajúca postava chudého pána Letka s dlhou sukovitou palicou ostáva pre chlapca – i pre dospelého muža, ktorý z neho vzišiel – rebríkom do spomienok, kľúčom k chápaniu nezvyčajného. Návraty do detstva môžu byť veľmi príjemné. Tento Süskindov návrat poteší aj väčšie deti, najmä ony pravdepodobne ocenia ilustrácie skvelého Jean-Jacquesa Sempé, výtvarníka, čo si tiež rád zaspomína. Napríklad: „Keď som bol chlapec, bolo mojou jedinou zábavou vyrušovať v škole.“
.zuzana Mojžišová
Film Gympl
Kocourek a Kolman sú študenti tretieho ročníka strednej školy. Jeden z nich vyrastá v rozvrátenej rodine; otec toho druhého, úspešný podnikateľ, chápe vzťah k synovi len prostredníctvom peňazí. Obaja zo spoločnosti, v ktorej nevedia nájsť svoje miesto, unikajú prostredníctvom ilegálnych grafiti. Vo filme Gympl českého režiséra Tomáša Vorla nenachádzame silný, dramatický príbeh. Dôraz je kladený skôr na jednotlivé situácie, poskladané tak, aby podali výpoveď o svete dnešnej štredoškolskej mládeže. I keď sa v týchto sekvenciách zrkadlí výrazný pozorovací talent, miestami predsa len pocítime potrebu výraznejšieho príbehu, ktorý by tieto kusé postrehy zjednotil. Najsilnejšou stránkou filmu sú precízne vykreslené povahy študentov a pedagógov. Jednotlivé postavy výstižne odrážajú charakteristické typy na oboch stranách katedry a zároveň si zachovávajú individuálny rozmer. Uveriteľnosť postáv je umocnená starostlivým výberom hereckých protagonistov (Mádl, Vorel mladší, Matonoha, Holubová) a ich prirodzenými výkonmi. Film nenadobúda podobu objektívneho, chladného pozorovania, výrazne pracuje s humorom, absurditou a hyperbolou. Niektoré zobrazené situácie však prekračujú hranice uveriteľnosti, a úsilie o poctivú reflexiu sa vtedy mení na prázdnu prvoplánovú karikatúru. Za slabinu možno považovať i trošku pomalé tempo rozprávania, naopak pozitívne hodnotenie si zaslúži Vorlova schopnosť dokresľovať vyznenie príbehu vizuálnymi detailmi. Filmu Gympl sa darí vtipnou formou reflektovať svet dnešnej mládeže. Spoza jeho veselosti presvitá smutná pravda o spoločnosti, umocnená realistickou záverečnou pointou.
.ľuba Heinzlová
Divadlo Zlomatka Astorka Korzo ´90
Jednoduchý tragikomicko-tragický (v časovom poradí) príbeh s pikantným námetom, hrozivo presvedčivá Zuzana Kronerová v hlavnej úlohe, sympatickí mladí herci (Juraj Hrčka, Petra Vajdová, Peter Oszlik) v troch ďalších úlohách, citlivý režisér (Peter Gábor), ktorý nechcel šokovať, len pomôcť postavám v komunikácii navzájom a s divákmi, celkom vyhovujúca scéna (Katarína Bieliková) a krásna hudba, ktorej pokojne mohlo byť aj viac (Vesna Cáceres). Zlomatka talianskeho autora Maria Gelardiho nie je „majsterštyk“, ktorý divákovi zamotá hlavu, aby mu niekde v tušených hĺbkach naznačil cestu k oslobodzujúcej katarzii. Nevovádza do labyrintu, nenastavuje zrkadlo sebapoznania. Napriek tomu je to dobré divadlo. Diego, jediný a nadovšetko milovaný syn, prezradí jedného dňa svojej matke, že je homosexuál. Ona, jednoduchá, dominantná neapolská mama, sa ho snaží „vyliečiť“. A nezastaví sa pred ničím. Je škaredá, zlá, hlúpa. Jej kruté správanie neoslabuje ani to, že je niekde na začiatku motivované láskou. Diego ju – trochu absurdne a neuveriteľne – miluje. Rešpektuje ju do tej miery, že s ňou zvádza zúfalé boje. Je to všetko trochu zjednodušené a predvídateľné, no oplatí sa to vidieť minimálne kvôli skvelej Zuzane Kronerovej. Úlohu zlej matky už bravúrne zvládla v Pitinského Matke. V Gelardiho Zlomatke je hrozná aj vtipná, zákerná aj dobrácka, patetická aj prostoreká. Jednoducho Zlomatka.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.