Appendix je v ľudskom organizme nie celkom užitočným prežitkom po našich predkoch. Hudobný Appendix sa na domácej scéne, naopak, javí ako nesmierne potrebný na rozhýbanie stojatých vôd. Nielen o debutovom albume s prostým názvom I. sme sa rozprávali s lídrom Appendixu Jurajom Benetinom.
.hudba, ktorú hráte, je náročnejšia, a to nielen na prvé počutie. Neprekáža vám, že Appendix ostáva skôr chuťovkou pre fajnšmekrov?
V prvom rade hráme takú hudbu, akú by sa nám páčilo počúvať. Každý z nás má iný vkus, každý zároveň vnáša do kapely to, čo sa jemu osobne páči, a takto to dopadá. (Smiech.) Za dvanásť rokov hrania sme si vytvorili štýl, ktorý s nami vyrástol a dnes je taký, aký je. Ťažko by sme ho teraz menili.
.popri zamestnaní už vyše desaťročie fungujete ako „garážová kapela“. Na akú úroveň by ste sa zaradili v rámci pomyselného „sociorebríčka“?
Sme garážová kapela, ale netuším na akom stupni sa nachádzame. (Smiech.) Nakoniec, čo je „garážová kapela“?
.kapela, ktorá si nenechá do svojej hudby rozprávať, ale hrá presne tak, ako chce...
Nemožno povedať, že kašleme na všetko. Určite sme radi, pokiaľ sa ľudia bavia tak na našich koncertoch, jako aj na festivaloch, kde sa neprišli pozrieť len na nás. Chceme, aby sa bavili pri našom CD, či už na prvé, alebo ďalšie počutia. Je to stále medzi nami a našimi poslucháčmi. Určite sa však nechceme prispôsobovať slovenskému rádiovému formátu.
.domáci mediálny priestor ostáva kapelám vášho formátu viac-menej uzavretý...
Náš priestor je na koncertoch, internete, prípadne teraz, po vydaní nášho prvého albumu, istý čas aj v printových médiách. Rokujeme s Rádiom FM o zaradení Appendixu do nočných režimov. V skutočnosti zrejme predstavujeme underground, pokiaľ možno o takomto niečom hovoriť.
.svoj štýl označujete ako „origami – crossover“, alebo „free – rock“ s otvorenosťou mnohých vplyvov. Čo vlastne hrá Appendix?
Najneobľúbenejšími otázkami pre hudobníkov bývajú tie v zmysle „opíš, čo hráš“. Myslím, že sme v podstate rocková kapela, ktorá počúva a necháva sa ovplyvňovať hudbou rôznorodých osobností, ako je Prince, Frank Zappa, Michael Jackson, vlastne ktokoľvek. Sme otvorenej mysle. Keď sme začínali, boli sme ovplyvnení skupinami ako Red Hot Chili Peppers, Faith No More alebo Primus.
.pri máloktorej z vašich skladieb možno predvídať „istý koniec“, pretože na ich ploche dochádza k neustálym zmenám. Radi prekvapujete?
Týmto by som našu hudbu neškatuľkoval, pretože dokonca na albume sa nachádza niekoľko skladieb s typickou formovou schémou. Väčšina z týchto vecí však pochádza zo staršieho obdobia, pretože to, čo hráme dnes, je trochu pokojnejšie. Každá z našich piesní má však na začiatku otvorené dvere a môže sa vydať hocijakým smerom. Pri našej spoločnej tvorbe „jamujeme“, zachytávame, čo sa nám páči. Potom však pomerne dlho trvá, kým niečo vznikne. (Smiech.)
.ako vniká pieseň, napríklad Evolve s množstvom melodicky aj rytmicky rôznorodých, diametrálne odlišných plôch?
Evolve je možno extrém z čias kreatívnej explózie. (Smiech.) Jednoducho nám to vyšlo v takejto podobe, keď sme sa sami seba pýtali: „Akým smerom sa to môže uberať ďalej...?“
.mnohokrát nedávate poslucháčovi šancu oprieť sa o niečo, pretože namiesto rozvíjania nastolenej myšlienky ponúkate hneď nové, kontrastné...
Do istej miery veríme v poslucháča a v to, že je schopný prijať daný formát. Som si istý, že na Slovensku je množstvo ľudí, ktorí počúvajú hudbu pozorne, nielen ako kulisu. Nie všetci chcú presne vedieť, čo môžu od skladby očakávať, ale skôr sú radi, pokiaľ ich niečo prekvapuje. Takí si skutočne pustia CD s úmyslom počúvať hudbu, a nie vytvoriť „podmaz“ napríklad k práci s počítačom. To si pri našej hudbe ani neviem dosť dobre predstaviť.
.presne to však odporuje rádiovému formátu, ktorý apriori odmieta všetko vytŕčajúce z bežného štandardu...
Osobne mi neprekáža, že nás nehrajú rádiá, pretože ani pesničky, ktoré mám rád, tieto rádiá nehrávajú. Pokiaľ by ich začali neustále rotovať, asi by som ich začal neznášať. Na druhej strane by bolo dobré, keby sa o našej hudbe dozvedelo viac ľudí, ale myslím, že tí, čo chcú, majú možnosť dozvedieť sa. To, prečo niekoho nehrajú rádiá, je na Slovensku skutočne vo hviezdach...
.vaše demonahrávky však pred rokmi vzbudili ohlasy nielen doma...
U kritikov sme relatívne mali stále úspech (smiech), pretože oni sú radi, keď počujú niečo iné. Nepodceňoval by som však ani bežného poslucháča. Je dosť ľudí, ktorí počúvajú hudbu pozorne, len často „presedlávajú“ na zahraničnú produkciu, pretože domáce veci daných žánrov sa k nim dostávajú ťažšie.
.aké boli reakcie na minialbum Overloaded, ktorý ste pred troma rokmi ponúkali nezávislým zahraničným vydavateľstvám?
Nebola to masová kampaň, oslovili sme vtedy len niekoľko vydavateľov. Reakcie boli často nadšené, vraj je to úžasné, lenže do formátu vydavateľstva sa vraj nehodíme. Nakoniec nás vydáva domáca Hevhetia, ktorá sa orientuje na džez a vážnu hudbu. Je zvláštne, že vydáva nás, v podstate rockovú kapelu. Na druhej strane je pre nás veľkou cťou ocitnúť sa v spoločnosti špičkových umelcov, ktorí pre tento label nahrávajú.
.prečo počuť na vašom debutovom albume I. až na jedinú výnimku len angličtinu?
Texty má na starosti basgitarista Lukáš Fila, ktorý žil tri roky v Amerike. Tvrdí, že pri anglických textoch sa dokáže viac odosobniť a sám ich zároveň označuje za „rockové esperanto“. (Smiech.) Sú pomerne náročné, v istom zmysle sa v nich spája forma s obsahom. Vlastne až na albume vyšli Lukášove texty vôbec prvýkrát v písanej podobe. Jediný slovenský text Ako dobre napísal bubeník Henrich Offermann.
.o vizuálnej stránke albumu sa jej autor Shooty vyjadril, že niekomu môže evokovať denník pacienta na psychiatrii...
Keď sme po dlhých rokoch konečne vydali album, chceli sme, aby to vyzeralo nie celkom tradične. Práve Shooty to spravil úplne skvele!
.vizuál nosiča pôsobí ako napálené CD. Je to symbol súčasných trendov porušovania copyrightu, prípadne vzájomného kopírovania štýlov a nápadov medzi hudobníkmi?
Mohol by to byť symbol, aj keď pôvodne nechcený. Celé to spôsobil Shooty – poslali sme mu napálený master zo štúdia a on si povedal, že to tak jednoducho ostane...
.pred časom ste pribrali nového člena, saxofonistu a flautistu Mariana Jaslovského. Nie je zvláštne, keď sa k „zabehanej“ alternatívnej kapele pripojí renomovaný „džezový“ hudobník a publicista?
Keď sme sa pred poldruha rokom hudobne hľadali, práve Marian v našej hudbe vyfarbil mnohé plochy. Pôvodná zostava nášho tria ťaží zo vzájomnej zohratosti a z toho, že si po každej stránke výborne rozumieme. Marian je hudobníkom na inej úrovni ako my, nehrá s nami dokonca ani na každej skúške. Vlastne až po trištvrte roku spoločného hrania sme našli spôsob, ako by to celé malo znieť. Prínos ďalšieho sólového nástroja počuť najmä nad plochami a slučkami, ktoré sa v našej hudbe stále nachádzali. Okrem Mariana s nami teraz hráva aj pôvodne „klasický“ klavirista Dušan Šujan. Práve na krste v bratislavskom Subclube budeme v niektorých skladbách hrať vôbec prvýkrát v päťčlennej zostave. Po nás bude hrať vynikajúca česká kapela –123 minut, tentoraz netradične v akustickej unplugged verzii, tak hádam nás neprevalcujú. (Smiech.)
Appendix / Pôvodne trio v zložení Juraj Benetin (spev, gitara), Lukáš Fila (basgitara) a Henrich Offermann (bicie) pôsobí na alternatívnej scéne od roku 1996. Ocenenia získali na festivaloch Runway v Trenčíne (2002) a Jim Beam Music (2004), ich druhú demonahrávku Change označili magazíny Rock&Pop a Music Revue za Najlepšie demo. V auguste 2006 sa ku kapele pripojil Marian Jaslovský (tenorsaxofón, flauta, klávesy) a Appendix účinkoval v programe Českej televízie Ladí neladí. Koncom minulého roka vydalo košické vydavateľstvo Hevhetia ich debutový album I., ktorý v stredu 6. februára 2008 v bratislavskom Subclube pokrstí Mišo Kaščák.