Je dôležité mať vzory. Keď som bol malý, hrávali sme sa na Hviezdoslavovom námestí na Winnetoua, Old Shaterhanda a ostatných hrdinov mayoviek. Mayovky boli vtedy na indexe, pretože po vojne bolo nevhodné všetko nemecké. Aj Goetheho ulicu premenovali na Gorkého.
Inak – Goethe tiež nie je zlý vzor. Ale nepočul som, že by sa malí chlapci hrali na Goetheho, prípadne aj s malými dievčatami na Goetheho a Ulriku. Goethe nebol dosť romantický na hranie. Múdri starci mladých nezaujímajú. Zatiaľ čo mladé krásky múdrych starcov áno. Takže, ako je to so vzormi? Romantickí, akční hrdinovia bez bázne a hany. To sú tie pravé vzory pre mladých. Iste aj preto si naša vláda vybrala Juraja Jánošíka. Mohla siahnuť aj po iných legendách. Napríklad Červená Čiapočka. Legenda je dosť poučná, dosť dojímavá, pomerne akčná /vstup vlka/, ale predsa len...v súvislosti s ňou by sa mohli vyskytnúť ťažko zodpovedateľné otázky. Čiapočka? Prosím. Ale prečo práve červená? Znamená to prudký odklon vládnej strany doľava. Teda odľava ešte viac doľava? A čo stará mama? Koho predstavuje starena, ktorej nosí Čiapočka jedlo?
A ak je vlk opozícia, kto je potom poľovník? Nie. Jánošík vyhovuje lepšie. Je to čisté, nenapadnuteľné. Bohatým bral. Tu nejde len o sociálny aspekt, ale aj o logiku. Komu inému brať, ako bohatým? Chudobe nezoberieš nič. Iba ak okovy, povedala by iná legenda, ktorá tiež býva často vzorom. Ďalej. Jánošík bol mimoriadne operatívny. Jeho výjazdové zasadania obsiahli celé teritórium Oravy, Kysúc, Liptova, Gemera. Obsiahli aj poľskú stranu, ale touto cestou by sme našej vláde neodporúčali ísť. Jánošík a jeho družina boli mladí chlapi v plnej sile. To skoro sedí. A ktovie, či by naši historici, ak bude treba, nedokázali, že v družine boli aj ženy. Nie veľa, ale boli. Zo dve-tri, podľa momentálnej situácie. Paralela má, pravdaže, aj svoje háčiky. Bolo nás jedenásť, spieva sa v piesni o hôrnych chlapcoch. Čo s tým? Zredukovať počet ministerstiev, alebo zmeniť text balady podľa počtu ministerstiev? Bolo nás, povedzme, osemnásť...Lenže potom by sa nedalo spievať Bolo nás osemnásť, už nás je len desať. To by bol prirýchly úbytok. Bolo nás osemnásť, už je nás len sedemnásť. Lenže – skôr či neskôr sa aj tak dostaneme k tomu veršu že „všetci ľudia vravia...“ Lenže – ruku na srdce – čo všetko ľudia nahovoria! Netreba tomu prikladať priveľkú váhu. Iná vec je, že vláda by mala – v súlade so svojím vzorom – zasadať v horách. V jaskyniach, v hustých porastoch, nepozorovane. Samozrejme, s ochrankou. Otázka je, pred kým by ju ochranka v hustom lese chránila? Jasné, že pred vlkom, ktorý tam striehne na Červenú Čiapočku. Neslobodno zabúdať na ochranu hnuteľného majetku. Člen vlády, ktorý má na starosti financie, musel by pre ne nájsť bezpečný úkryt a najmä – nesmel by ho prezradiť. Ani ostatným členom vlády. Istota je istota. Dôležité je, aby bol úkryt natoľko tajný, že by ho nijaká nasledujúca vláda nenašla. Takže, aby sme to zhrnuli, je dobré mať vzory. Je ťažšie vyrovnať sa im.
Inak – Goethe tiež nie je zlý vzor. Ale nepočul som, že by sa malí chlapci hrali na Goetheho, prípadne aj s malými dievčatami na Goetheho a Ulriku. Goethe nebol dosť romantický na hranie. Múdri starci mladých nezaujímajú. Zatiaľ čo mladé krásky múdrych starcov áno. Takže, ako je to so vzormi? Romantickí, akční hrdinovia bez bázne a hany. To sú tie pravé vzory pre mladých. Iste aj preto si naša vláda vybrala Juraja Jánošíka. Mohla siahnuť aj po iných legendách. Napríklad Červená Čiapočka. Legenda je dosť poučná, dosť dojímavá, pomerne akčná /vstup vlka/, ale predsa len...v súvislosti s ňou by sa mohli vyskytnúť ťažko zodpovedateľné otázky. Čiapočka? Prosím. Ale prečo práve červená? Znamená to prudký odklon vládnej strany doľava. Teda odľava ešte viac doľava? A čo stará mama? Koho predstavuje starena, ktorej nosí Čiapočka jedlo?
A ak je vlk opozícia, kto je potom poľovník? Nie. Jánošík vyhovuje lepšie. Je to čisté, nenapadnuteľné. Bohatým bral. Tu nejde len o sociálny aspekt, ale aj o logiku. Komu inému brať, ako bohatým? Chudobe nezoberieš nič. Iba ak okovy, povedala by iná legenda, ktorá tiež býva často vzorom. Ďalej. Jánošík bol mimoriadne operatívny. Jeho výjazdové zasadania obsiahli celé teritórium Oravy, Kysúc, Liptova, Gemera. Obsiahli aj poľskú stranu, ale touto cestou by sme našej vláde neodporúčali ísť. Jánošík a jeho družina boli mladí chlapi v plnej sile. To skoro sedí. A ktovie, či by naši historici, ak bude treba, nedokázali, že v družine boli aj ženy. Nie veľa, ale boli. Zo dve-tri, podľa momentálnej situácie. Paralela má, pravdaže, aj svoje háčiky. Bolo nás jedenásť, spieva sa v piesni o hôrnych chlapcoch. Čo s tým? Zredukovať počet ministerstiev, alebo zmeniť text balady podľa počtu ministerstiev? Bolo nás, povedzme, osemnásť...Lenže potom by sa nedalo spievať Bolo nás osemnásť, už nás je len desať. To by bol prirýchly úbytok. Bolo nás osemnásť, už je nás len sedemnásť. Lenže – skôr či neskôr sa aj tak dostaneme k tomu veršu že „všetci ľudia vravia...“ Lenže – ruku na srdce – čo všetko ľudia nahovoria! Netreba tomu prikladať priveľkú váhu. Iná vec je, že vláda by mala – v súlade so svojím vzorom – zasadať v horách. V jaskyniach, v hustých porastoch, nepozorovane. Samozrejme, s ochrankou. Otázka je, pred kým by ju ochranka v hustom lese chránila? Jasné, že pred vlkom, ktorý tam striehne na Červenú Čiapočku. Neslobodno zabúdať na ochranu hnuteľného majetku. Člen vlády, ktorý má na starosti financie, musel by pre ne nájsť bezpečný úkryt a najmä – nesmel by ho prezradiť. Ani ostatným členom vlády. Istota je istota. Dôležité je, aby bol úkryt natoľko tajný, že by ho nijaká nasledujúca vláda nenašla. Takže, aby sme to zhrnuli, je dobré mať vzory. Je ťažšie vyrovnať sa im.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.