Nemám televízor. Nemám ho už pol roka. Za ten polrok som si navykol počúvať rádio. Český rozhlas. Rádiožurnál. Prvý program verejnoprávneho rádia. Hrali na ňom síce strašnú hudbu, čudnú zmes toho najhoršieho z 80. rokov s tým najhorším z našich rokov, ale boli tam informácie.
Slušné správy každú hodinu, doplnené reportážami zahraničných spravodajcov, počasie, niečo základné o doprave a dva-trikrát denne rozhovor, väčšinou civilizovaný a niekedy aj zaujímavý.
Rádiožurnál má novú riaditeľku Barboru Tachecí a je iný. Správy sa končia po troch minútach, keď sa prechádza na šport, zvyšok je zoradený minútovými priamymi vstupmi, takže raz ide niečo o amerických primárkach a hneď potom čosi z Českej Třebovej.
Keby chcel mať človek prehľad, musel by počúvať celý deň. Všetko zabalené do kvázivtipnej atmosféry, len trochu stráviteľnejšej muziky, čo robí z verejnoprávneho rozhlasu iba ďalšie komerčné rádio. Viem, že vy mi poviete, nech si pustím Slovenský rozhlas, aby som vedel, čo je naozaj zlé rádio. Ale na horšie sa ťažko zvyká.
Ja som, na rozdiel od tých najmladších, ešte zažil československé a potom české a slovenské vysielanie Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky, Deutschlandfunku, české vysielanie BBC, ktoré robilo tridsať najkvalitnejších novinárov, akých bolo na prelome tisícročia možné v Prahe nájsť. Chýba mi a navždy bude chýbať slovenské vysielanie Slobodnej Európy, kde sa zišli pre zmenu zase tí najlepší slovenskí novinári, akých poznám.
Máme demokraciu, internet a v éteri sme osameli. Stali sme sa súčasťou slobodného sveta a v ňom, ako sa usúdilo, už BBC, Hlas Ameriky ani Slobodnú Európu nepotrebujeme. Musíme si vystačiť s tým naším, českým, slovenským, poľským alebo maďarským. Z našich rozhlasových staníc sa stala hluková alebo prinajlepšom hudobná kulisa. Prestali byť nosičmi informácií.
Svet, kde je to inak, už na nás kašle. Poriadne rozhlasové stanice si musíme platiť a zriadiť sami. Alebo nech si ich počúvame na krátkych vlnách, v angličtine, nemčine či francúzštine. Práve to ma čaká, ak si nemám zase kúpiť televízor.
Autor je redaktor Lidových novín
Slušné správy každú hodinu, doplnené reportážami zahraničných spravodajcov, počasie, niečo základné o doprave a dva-trikrát denne rozhovor, väčšinou civilizovaný a niekedy aj zaujímavý.
Rádiožurnál má novú riaditeľku Barboru Tachecí a je iný. Správy sa končia po troch minútach, keď sa prechádza na šport, zvyšok je zoradený minútovými priamymi vstupmi, takže raz ide niečo o amerických primárkach a hneď potom čosi z Českej Třebovej.
Keby chcel mať človek prehľad, musel by počúvať celý deň. Všetko zabalené do kvázivtipnej atmosféry, len trochu stráviteľnejšej muziky, čo robí z verejnoprávneho rozhlasu iba ďalšie komerčné rádio. Viem, že vy mi poviete, nech si pustím Slovenský rozhlas, aby som vedel, čo je naozaj zlé rádio. Ale na horšie sa ťažko zvyká.
Ja som, na rozdiel od tých najmladších, ešte zažil československé a potom české a slovenské vysielanie Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky, Deutschlandfunku, české vysielanie BBC, ktoré robilo tridsať najkvalitnejších novinárov, akých bolo na prelome tisícročia možné v Prahe nájsť. Chýba mi a navždy bude chýbať slovenské vysielanie Slobodnej Európy, kde sa zišli pre zmenu zase tí najlepší slovenskí novinári, akých poznám.
Máme demokraciu, internet a v éteri sme osameli. Stali sme sa súčasťou slobodného sveta a v ňom, ako sa usúdilo, už BBC, Hlas Ameriky ani Slobodnú Európu nepotrebujeme. Musíme si vystačiť s tým naším, českým, slovenským, poľským alebo maďarským. Z našich rozhlasových staníc sa stala hluková alebo prinajlepšom hudobná kulisa. Prestali byť nosičmi informácií.
Svet, kde je to inak, už na nás kašle. Poriadne rozhlasové stanice si musíme platiť a zriadiť sami. Alebo nech si ich počúvame na krátkych vlnách, v angličtine, nemčine či francúzštine. Práve to ma čaká, ak si nemám zase kúpiť televízor.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.