Je polovica októbra, za necelé dva mesiace mám odcestovať do Indie. Do Indie? A čo tam? Študovať? Všetci sa uškŕňajú. Ja tiež.
Letenku do Bombaja? Nie je problém, odpovedá s milým úsmevom slečna za pultom. A nemáte záujem o organizovaný zájazd? Bombaj, Dilí, Goa...všetko all inclusive, len za... Cudzinci v preplnených skanzenoch zúrivo cvakajú kompaktmi a plnia stránky blogov fotkami.
Počas štúdia architektúry v Ahmadabáde som mal možnosť cestovať a pozrieť sa na veci z druhej strany. Istý čas som strávil v spoločnosti opravárov lodí na pobreží Arabského mora.
.lodenica v Bodni
Vody tohto mora si nezmýlite so žiadnym iným, majú jedinečné zafarbenie. Zlatisté slnko sa kĺže po hrebeňoch vĺn a fialové hlbiny sa predierajú na povrch. Rieka Thane sa lenivo vlieva do zálivu a dvadsaťmiliónový Bombaj sa mu blahosklonne prizerá. Vody Bombajského zálivu obkolesujú najluxusnejšie hotely, najmodernejšie indické flotily ale aj najzapadnutejšie rybárske osady. Drobní rybári tu svoj úlovok predávajú (značne nevýhodne) väčším spracovateľským spoločnostiam.
Drevené lode a bárky križujú pobrežné vody. Pre rybárov sú jediným útočiskom uprostred morskej hladiny. Morská voda a soľ časom tieto neúnavné plavidlá nahlodávajú. A tak po rokoch lode zo šíreho okolia mieria do malého prístavu v zabudnutej zátoke, aby do nich miestni lodiari vdýchli druhý život.
Zapadajúce slnko zalieva zátoku plnú lodí pokorne čakajúcich na opravu. Medzi nimi sa ako mravce trúsia ľudia. Všade sa rozlieha klopanie a ťukanie, to tesári opravujú lode. Je podvečer, slnko už nespaľuje, len príjemne osvetľuje. Pripravujem fotoaparát a unesený atmosférou kráčam dole.
Zdravím lodiarov a pokúšam sa o prvé zábery. Nie je to jednoduché, nie sú zvyknutí na bielych, a už vôbec nie na fotoaparát. Po chvíli napätie opadá, tváre sú prirodzenejšie a opäť sa ponoria do práce. Sústredím sa, zadržím dych, a uzávierka cvaká do rytmu buchotu dlát. Pomaly sa stmieva a zátoka sa halí do šera, klepot utícha a prístav sa ukladá na odpočinok.
.bez elektriny
Je ráno. Prebúdzam sa „pod širákom“ na kopci nad dedinou a vychutnávam si pohľad na vychádzajúce slnko. Schádzam do dediny, v plechovej búde pri ceste sa dá zohnať niečo pod zub. Slušne zdravím „Namasté“. Gazdiná vykukuje spoza hrnca a venuje mi úsmev. Gestom ukazujem, že chcem jesť, a dodávam: „Please, one egg omelet, no chili.“ Gesto, ktoré značí, že chcem jesť, sa odlišuje od nášho západného. Žiadny pohyb lyžice k ústam – v Indii sa nepoužíva príbor, takže posunok ukazuje pohyb zovretej ruky.
Na pobreží zaliatom slnkom kvočia ľudské postavy. Vykonávajú rannú potrebu a príliv všetko spláchne. Obďaleč sa preháňajú svorky túlavých psov. Pomaly sa trúsia robotníci. Tam sa ešte len prezliekajú, inde už privážajú drevo na nové plášť lode. Zvonia sekery a tesári pokračujú v práci.
Slnko stúpa a ja sa motám okolo lode. Počerní chlapíci na mňa zvedavo poškuľujú. Dorozumievame sa posunkami a lámanou angličtinou. „No friends? Alone?“ Prvá obligátna otázka je na svete. Keď pritakám, začudovane na seba pozrú a pokračujú vo výsluchu. „Country? America?“ Vysvetľujem, že som Európan, a oni jeden druhému vravia „Europe, Europe.“ Rozhadzujúc rukami sa domáhajú odpovede aj na otázku „Sleeping?“ Nechcem to riešiť, preto prehodím: „Next village.“ Niečo si prediskutujú a pomaly sa vracajú k práci.
Práve sa vymieňa horná časť plášťa, ktorá bola celkom prehnitá. Lietajú triesky, to sa odstraňuje starý plášť. Hobliny odskakujú, pripravuje sa drevo na nové opláštenie. Pri výmene sa postupuje odspodu a pridávajú sa nové dosky. Pripravené dosky sa osekajú na mieru, vyseká sa drážka presne zapadajúca do tej pôvodnej, na plochu spoja sa prstom nanesie smola a obloží sa vatou. Tak vzniká vodotesný spoj. Doska sa nakoniec systémom skrutiek a povrazov presne zapasuje a zafixuje. Po dosiahnutí žiadanej výšky sa horná hrana ohobľuje. Potom nasleduje výmena vnútorných rebier. Privezú celé konáre a kmene stromov. Priamo na mieste si ich majstri osekajú do potrebného tvaru, centimeter po centimetri, až kým dosadnú. Napájajú ich na zachované časti a spájajú s plášťom.
Tmavé šľachovité prsty vytrvalo otáčajú dlhým vrtákom s drevenou rúčkou. Čím hlbšie, tým je to náročnejšie, drevo je nepoddajné. Ruka hľadá kladivo, aby vytiahla vrták. Čistí ho a znova pokračuje, často aj tridsať centimetrov do hĺbky. Dlhé kovové skrutky spájajú rebrá s obšívkou. To už poludňajšie slnko praží, ľudia sa utiekajú k obedu do tieňa.
.ľavá je nečistá
„Lunch? Eat, eat?“ pýtajú sa a posunkom volajú aj mňa. Prechádzame cez krivolaké uličky, všetci na mňa zvedavo pokukujú. Som dokonalá atrakcia. V dome majiteľa lodenice sa stravujú aj jeho robotníci. Jedlo sa servíruje do kovových tanierov, sedíme na dlážke. Podávajú sa ryby v omáčke. Na veľkom plagáte na stene je zoznam rýb lovených v tejto oblasti. Hostiteľ mi na ňom ukazuje rybu, ktorú jem. Vykosťujem kúsky mäsa a kosti hádžem priamo na podlahu. Zajedáme ich plackami čapátí, čo je múka zmiešaná s vodou, opečená na kovovej platni. Vysvetlia mi, že ich môžem trhať obojručne, lebo sú veľmi tvrdé. Je to výnimka, v Indii sa jedáva len pravou rukou, ľavá sa v kombinácii s vodou používa ako obdoba európskeho toaletného papiera. Druhé kolo, pridáva sa ryža, už nevládzem, zachraňuje ma jedno z mála slov, ktoré viem. „Bas, bas,“ vravím im, čo znamená dosť. Bavíme sa na mojej (ne)znalosti jazyka.
Slnko praží aj popoludní, no chlapi odhodlane osekávajú rovné priečne brvná, na ktoré sa neskôr položí paluba. Všetko presne vymerané podľa nakriedovaného povrázka. Chalani na druhej strane čistia obšívku od zvyškov starej farby a od špiny a pripravujú ju tak na nový náter. Farba sa nanáša priamo rukami a handrami. Pracujú rýchlo, všetko treba stihnúť do ďalšieho prílivu. Pokročili aj práce v lodi, do podpalubia pribudli kade na uchovávanie vylovených rýb. Na rad prichádza staré kormidlo, menia ho za lepšie – kovové. Postupne sa dolaďujú všetky potrebné detaily a loď je pripravená na plavbu.
.a motor si buble
Slávnostne nabieha naftový agregát, spočiatku nepravidelne, akoby nechcel opúšťať pokojné vody prístavu. Po chvíli sa ustáli a buble si svojím hlbokým basom, ohlasujúc, že loď je pripravená vyplávať a priniesť bohatý úlovok, ktorý nasýti mnoho hladných krkov.
Zvečerieva sa, posledná loď do Bombaja mi odchádza o dve hodiny z vedľajšieho prístavu. Potulujem sa po prístave, na filme mám ešte zopár záberov. Už sa nikam neženiem, vychutnávam si večerné svetlo s vedomím, že som tu naposledy. Som unavený, veď posledných pár nocí som strávil v spacáku na neďalekom kopci. Stúpam hore dedinou plnou podvečerného ruchu, na trhu sa dopredávajú posledné kusy zeleniny, muži sa vracajú z práce, deti sa batolia po uliciach.
Obďaleč stojí rodina majiteľa lode, ktorý celý čas dohliadal na opravu. Žiari radosťou. A robotníci, hrdí na odvedenú prácu, sa mi ešte naposledy od ucha k uchu zaškeria do objektívu.
Autor študuje architektúru a cestuje.
Letenku do Bombaja? Nie je problém, odpovedá s milým úsmevom slečna za pultom. A nemáte záujem o organizovaný zájazd? Bombaj, Dilí, Goa...všetko all inclusive, len za... Cudzinci v preplnených skanzenoch zúrivo cvakajú kompaktmi a plnia stránky blogov fotkami.
Počas štúdia architektúry v Ahmadabáde som mal možnosť cestovať a pozrieť sa na veci z druhej strany. Istý čas som strávil v spoločnosti opravárov lodí na pobreží Arabského mora.
.lodenica v Bodni
Vody tohto mora si nezmýlite so žiadnym iným, majú jedinečné zafarbenie. Zlatisté slnko sa kĺže po hrebeňoch vĺn a fialové hlbiny sa predierajú na povrch. Rieka Thane sa lenivo vlieva do zálivu a dvadsaťmiliónový Bombaj sa mu blahosklonne prizerá. Vody Bombajského zálivu obkolesujú najluxusnejšie hotely, najmodernejšie indické flotily ale aj najzapadnutejšie rybárske osady. Drobní rybári tu svoj úlovok predávajú (značne nevýhodne) väčším spracovateľským spoločnostiam.
Drevené lode a bárky križujú pobrežné vody. Pre rybárov sú jediným útočiskom uprostred morskej hladiny. Morská voda a soľ časom tieto neúnavné plavidlá nahlodávajú. A tak po rokoch lode zo šíreho okolia mieria do malého prístavu v zabudnutej zátoke, aby do nich miestni lodiari vdýchli druhý život.
Zapadajúce slnko zalieva zátoku plnú lodí pokorne čakajúcich na opravu. Medzi nimi sa ako mravce trúsia ľudia. Všade sa rozlieha klopanie a ťukanie, to tesári opravujú lode. Je podvečer, slnko už nespaľuje, len príjemne osvetľuje. Pripravujem fotoaparát a unesený atmosférou kráčam dole.
Zdravím lodiarov a pokúšam sa o prvé zábery. Nie je to jednoduché, nie sú zvyknutí na bielych, a už vôbec nie na fotoaparát. Po chvíli napätie opadá, tváre sú prirodzenejšie a opäť sa ponoria do práce. Sústredím sa, zadržím dych, a uzávierka cvaká do rytmu buchotu dlát. Pomaly sa stmieva a zátoka sa halí do šera, klepot utícha a prístav sa ukladá na odpočinok.
.bez elektriny
Je ráno. Prebúdzam sa „pod širákom“ na kopci nad dedinou a vychutnávam si pohľad na vychádzajúce slnko. Schádzam do dediny, v plechovej búde pri ceste sa dá zohnať niečo pod zub. Slušne zdravím „Namasté“. Gazdiná vykukuje spoza hrnca a venuje mi úsmev. Gestom ukazujem, že chcem jesť, a dodávam: „Please, one egg omelet, no chili.“ Gesto, ktoré značí, že chcem jesť, sa odlišuje od nášho západného. Žiadny pohyb lyžice k ústam – v Indii sa nepoužíva príbor, takže posunok ukazuje pohyb zovretej ruky.
Na pobreží zaliatom slnkom kvočia ľudské postavy. Vykonávajú rannú potrebu a príliv všetko spláchne. Obďaleč sa preháňajú svorky túlavých psov. Pomaly sa trúsia robotníci. Tam sa ešte len prezliekajú, inde už privážajú drevo na nové plášť lode. Zvonia sekery a tesári pokračujú v práci.
Slnko stúpa a ja sa motám okolo lode. Počerní chlapíci na mňa zvedavo poškuľujú. Dorozumievame sa posunkami a lámanou angličtinou. „No friends? Alone?“ Prvá obligátna otázka je na svete. Keď pritakám, začudovane na seba pozrú a pokračujú vo výsluchu. „Country? America?“ Vysvetľujem, že som Európan, a oni jeden druhému vravia „Europe, Europe.“ Rozhadzujúc rukami sa domáhajú odpovede aj na otázku „Sleeping?“ Nechcem to riešiť, preto prehodím: „Next village.“ Niečo si prediskutujú a pomaly sa vracajú k práci.
Práve sa vymieňa horná časť plášťa, ktorá bola celkom prehnitá. Lietajú triesky, to sa odstraňuje starý plášť. Hobliny odskakujú, pripravuje sa drevo na nové opláštenie. Pri výmene sa postupuje odspodu a pridávajú sa nové dosky. Pripravené dosky sa osekajú na mieru, vyseká sa drážka presne zapadajúca do tej pôvodnej, na plochu spoja sa prstom nanesie smola a obloží sa vatou. Tak vzniká vodotesný spoj. Doska sa nakoniec systémom skrutiek a povrazov presne zapasuje a zafixuje. Po dosiahnutí žiadanej výšky sa horná hrana ohobľuje. Potom nasleduje výmena vnútorných rebier. Privezú celé konáre a kmene stromov. Priamo na mieste si ich majstri osekajú do potrebného tvaru, centimeter po centimetri, až kým dosadnú. Napájajú ich na zachované časti a spájajú s plášťom.
Tmavé šľachovité prsty vytrvalo otáčajú dlhým vrtákom s drevenou rúčkou. Čím hlbšie, tým je to náročnejšie, drevo je nepoddajné. Ruka hľadá kladivo, aby vytiahla vrták. Čistí ho a znova pokračuje, často aj tridsať centimetrov do hĺbky. Dlhé kovové skrutky spájajú rebrá s obšívkou. To už poludňajšie slnko praží, ľudia sa utiekajú k obedu do tieňa.
.ľavá je nečistá
„Lunch? Eat, eat?“ pýtajú sa a posunkom volajú aj mňa. Prechádzame cez krivolaké uličky, všetci na mňa zvedavo pokukujú. Som dokonalá atrakcia. V dome majiteľa lodenice sa stravujú aj jeho robotníci. Jedlo sa servíruje do kovových tanierov, sedíme na dlážke. Podávajú sa ryby v omáčke. Na veľkom plagáte na stene je zoznam rýb lovených v tejto oblasti. Hostiteľ mi na ňom ukazuje rybu, ktorú jem. Vykosťujem kúsky mäsa a kosti hádžem priamo na podlahu. Zajedáme ich plackami čapátí, čo je múka zmiešaná s vodou, opečená na kovovej platni. Vysvetlia mi, že ich môžem trhať obojručne, lebo sú veľmi tvrdé. Je to výnimka, v Indii sa jedáva len pravou rukou, ľavá sa v kombinácii s vodou používa ako obdoba európskeho toaletného papiera. Druhé kolo, pridáva sa ryža, už nevládzem, zachraňuje ma jedno z mála slov, ktoré viem. „Bas, bas,“ vravím im, čo znamená dosť. Bavíme sa na mojej (ne)znalosti jazyka.
Slnko praží aj popoludní, no chlapi odhodlane osekávajú rovné priečne brvná, na ktoré sa neskôr položí paluba. Všetko presne vymerané podľa nakriedovaného povrázka. Chalani na druhej strane čistia obšívku od zvyškov starej farby a od špiny a pripravujú ju tak na nový náter. Farba sa nanáša priamo rukami a handrami. Pracujú rýchlo, všetko treba stihnúť do ďalšieho prílivu. Pokročili aj práce v lodi, do podpalubia pribudli kade na uchovávanie vylovených rýb. Na rad prichádza staré kormidlo, menia ho za lepšie – kovové. Postupne sa dolaďujú všetky potrebné detaily a loď je pripravená na plavbu.
.a motor si buble
Slávnostne nabieha naftový agregát, spočiatku nepravidelne, akoby nechcel opúšťať pokojné vody prístavu. Po chvíli sa ustáli a buble si svojím hlbokým basom, ohlasujúc, že loď je pripravená vyplávať a priniesť bohatý úlovok, ktorý nasýti mnoho hladných krkov.
Zvečerieva sa, posledná loď do Bombaja mi odchádza o dve hodiny z vedľajšieho prístavu. Potulujem sa po prístave, na filme mám ešte zopár záberov. Už sa nikam neženiem, vychutnávam si večerné svetlo s vedomím, že som tu naposledy. Som unavený, veď posledných pár nocí som strávil v spacáku na neďalekom kopci. Stúpam hore dedinou plnou podvečerného ruchu, na trhu sa dopredávajú posledné kusy zeleniny, muži sa vracajú z práce, deti sa batolia po uliciach.
Obďaleč stojí rodina majiteľa lode, ktorý celý čas dohliadal na opravu. Žiari radosťou. A robotníci, hrdí na odvedenú prácu, sa mi ešte naposledy od ucha k uchu zaškeria do objektívu.
Autor študuje architektúru a cestuje.
| India: druhá najľudnatejšia krajina sveta a druhá najrýchlejšie rastúca ekonomika sa nachádza v južnej Ázii. Bývalá britská kolónia sa teší aj názvu kolíska civilizácií a právom: pôvod tu majú napríklad dve z najrozšírenejších náboženstiev, hinduizmus a budhizmus. India je z dvoch tretín obklopená morom, na západe ju obmýva Arabské more, na juhu a juhovýchode Indický oceán. Jej pobrežná čiara tvorí viac ako sedemtisíc kilometrov. Je rozdelená na 28 štátov. Štát Maharaštra v západnej časti centrálnej Indie obklopuje Arabské more. |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.