Dvanásť terénnych motoriek a na nich dvanásť jazdcov so zvláštnym „tikom“ v pravej ruke, ktorý ich núti svoje stroje neustále vytáčať na plný plyn.
Moderátori na pódiu uprostred Steel Arény extaticky vítajú divákov. Ľudia nadšene tlieskajú, jazdci vyrážajú z depa, z reproduktorov znie na plné pecky Prodigy. Starší hasič sa tatkovsky usmieva. „Blázni,“ hovorí a krúti hlavou...
Do košickej Steel Arény sme dorazili dve hodiny pred začiatkom akcie. Okrem prichádzajúcich organizátorov, hasičov, lekárov, mechanikov a jazdcov postávajú pred arénou tí, ktorí majú záujem ešte na poslednú chvíľu kúpiť alebo predať lístok. Je totiž vypredané. Po niekoľkých telefonátoch obdržíme akreditácie a s nimi aj vysoko cenenú visačku s nápisom „All Area Access“. Tá nám otvára dvere do exkluzívneho zákulisia.
Nepatríme medzi fanúšikov a už vôbec nie medzi znalcov freestyle motokrosu. Máme radi hudbu, divadlo, knihy a hokej a do Košíc nás priviedla číra zvedavosť. Zvedavosť a údiv. Kto sú tí blázni, ktorým nestačí (už sama osebe dosť bláznivá) „normálna“ jazda na motorke a čo ich vedie k tomu, že riskujúc holý život na svojich strojoch skáču, lietajú a často bolestne dopadajú? A čím tak priťahujú divákov? Vchádzame do útrob najväčšej hokejovej arény na Slovensku, aby sme to zistili.
.motorky, hlina, depo
„Máte sa na čo tešiť, je to poriadne husté,“ hovorí nám hneď po vstupe do arény Smasho, gitarista a manažér skupiny Lavagance, ktorý pomáha pri organizácii večera. Steel Aréna je stále prázdna, po hlinenej ploche so skokanskými rampami a niekoľkými ďalšími prekážkami sa preháňa jazdec na motorovej „štvorkolke“. Dolaďuje brzdenie na prednej náprave (zadné kolesá sú vo vzduchu, štvorkolka je takmer kolmo k zemi) a jazdu na dvoch kolesách. Prezrieme si šatne, kde za normálnych okolností visia dresy hokejistov HC Košice, konštatujeme ich – na slovenské pomery – nadštandardné vybavenie, skontrolujeme striedačky a trestné lavice (v tento večer určené fotografom a kameramanom) a prichádzame do depa. Je to vlastne jedna neveľká miestnosť v rohu štadióna, kde sú v tejto chvíli odparkované motorky. Sami sme prekvapení, ako nás tie vyleštené stroje z nejakého dôvodu fascinujú. Keď som to po návrate do Bratislavy konzultoval s kolegom Františkom Šebejom, ktorý je okrem iného aj doktorom psychológie, dozvedel som sa, že zrejme ide o rezíduum z pradávneho obdobia, keď boli muži hlavne lovcami a vlastníctvo veľkého silného koňa viedlo k úcte a uznaniu. Nech už je to akokoľvek, tie motorky sme si zblízka obzerali dosť dlho.
Zvláštnejšia než motorky bola len „ľadová“ plocha. Bola pokrytá pomerne hrubou vrstvou hliny, ktorú planírovalo niekoľko chlapov s lopatami a šikovný buldozérik Caterpillar. Trochu to pripomínalo cirkusovú manéž, len to voňalo ako čerstvo poorané pole. Na dvoch dlhších stranách hlinenej plochy stáli bizarne vysoké, rovno dohora zakrútené skokanské rampy s masívnymi doskočiskami. „Čo sa stane, keď jazdec na doskočisko jednoducho netrafí?“ vŕtalo mi hlavou, ale radšej som nad tým ďalej nerozmýšľal. Hoci navozenú hlinu od ľadovej plochy oddeľoval ako puzzle poskladaný gumený koberec, nevedel som si predstaviť, ako sa to všetko bude dať vyčistiť. „Urobili sme o centimeter vyšší ľad,“ vysvetľuje mi spokojný manažér Steel Arény Igor Havrila, „aby sme mali čo zbrúsiť, keď sa zašpiní.“ Z hliny si zjavne nerobí ťažkú hlavu. Oveľa dôležitejší je preňho fakt, že sa do Arény tlačia davy ľudí. Veľkú skupinu z nich tvoria otcovia s malými synmi. Chlapci možno snívajú, že raz budú na rýchlych a hlučných motorkách sami jazdiť, otcovia spomínajú na svoje nenaplnené túžby. Ďalšou výraznou diváckou skupinou sú dievčatá v tínedžerskom veku. Mladí muži, schopní skrotiť divé kone, boli zrejme rovnako atraktívni v dávnoveku aj dnes. No a nakoniec sú tu mladíci v hiphopových šiltovkách a skejtborďáckych mikinách. Skejtbord, snowboard a freestyle motokros totiž patria k sebe. Extrémne, adrenalínové športy spájajúce vzrušujúcu šou s hlasnou hudbou a zápolením o ceny.
Vraciame sa do depa. Hasiči v čiernom si pripravujú výstroj, zdravotníci v červenom kontrolujú, či im nič nechýba, organizátori sa čoraz rýchlejšie pohybujú z miesta na miesto a ustavične pritom niečo hovoria do vysielačiek. Nenápadní, plachí chlapci si obliekajú kombinézy a menia sa na sebavedomých „rajdrov“. „O päť minút začíname!“ kričí na všetkých v depe prítomných organizátor s vysielačkou v ruke a slúchadlami na ušiach.
.opojná sila
Ak sme správne pochopili dramaturgiu večera, tak počas neho išlo hlavne o dve veci: súťažné skoky a ustavičné hecovanie jazdcov a divákov. Dvaja moderátori, ktorí dvojhodinový večer strávili v strede arény, pričom sa neustále snažili udržať 8 000 divákov v stave vytrženia, odviedli obdivuhodnú prácu. Diváci s nimi dobre komunikovali, keď boli vyzvaní, tlieskali a kričali, disciplinovane vytvárali mexické vlny, trúbili, skandovali. Keď im náhodou dochádzala energia, moderátori ich povzbudili exaltovaným výkrikom „Ste skvelé publikum!“ Ak človek nezdieľal s divákmi podobné „vibrácie“, mohlo sa mu to zdať trochu smiešne a na konci aj únavné. Ale, ako nás uisťovali po skončení akcie samotní jazdci, na freestyle motokrose to má presne takto vyzerať. A vraj to tu bolo oveľa lepšie ako na nedávnej podobnej akcii v Pardubiciach. Tak to je fajn.
V depe sa po úvodnom predstavení všetkých dvanástich jazdcov pripravoval na prvú jazdu večera Rakúšan Martin Schenk. Jeho, ako sa neskôr ukázalo, pomerne jednoduché skoky boli prvé, ktoré sme v živote videli. A preto nám pri každom z nich stislo srdce – zdalo sa totiž nemožné, aby po tom, ako svoju motorku pár metrov pod strechou arény pustil a letel popri nej, dokázal na ňu včas nasadnúť a mäkko pristáť. Niekoľkokrát sa mu to podarilo, pri poslednom skoku však dopadol skôr ako jeho motorka. Vyzeralo to nepríjemne, všetci jazdci vybehli na plochu, ale mladý Rakúšan po chvíľke vstal, zamával divákom a po vlastných odišiel do šatne. Nakoniec sa ukázalo, že to „nebolo nič“ – len zlomená ruka.
Predtým, ako jazdec roztúruje svoj stroj a vletí na ňom do arény, prebieha asi takýto rituál: mladý odvážlivec najprv len tak postáva v depe a povzbudzuje tých, ktorí idú pred ním. Potom príde k svojej motorke, zloží ju zo stojana a len tak na nej sedí. Niektorí pri tom hľadia do prázdna, iní študujú poradie skokov, ktoré majú napísané na riadidlách motorky, Nemec českého pôvodu Lukas Weis sa sústredene modlí a nakoniec sa prežehná. „Pred jazdou mám strach,“ hovorí nám suverénny víťaz pretekov, 21-ročný Remi Bizouard z Francúzska. „Potom sa snažím koncentrovať a keď sa to podarí, strach zmizne. Myslím iba na skoky a pokiaľ ide všetko tak ako má, už sa nebojím.“ Po chvíľke koncentrácie príde túrovanie motorky. Všimli sme si, že viacerí z jazdcov jednou rukou pridávajú plyn a druhou čiastočne prikrývajú výfuk. Funguje to podobne ako práca s „dusítkom" pri hre na trúbku. Zvuk sa mení, tí najšikovnejší – napríklad Japonec Kota Kugimura – dokážu napodobiť niečo medzi sólom Milesa Davisa a levím revom. Pôsobivé. Krátko pred odpichom z depa sa jazdca snažia všetci jeho kolegovia povzbudiť. Potľapkaním po pleci, zdvihnutým palcom a hlasným krikom. Potlačiť strach zrejme nie je jednoduché.
Kým si divák na skoky nezvykne, dostáva pri každom jednom do žíl silné dávky adrenalínu. Skáče sa skutočne na hrane. Pri niektorých skokoch jazdec vyrovná motorku do „pristávacej polohy“ len pár centimetrov nad zemou, iní trafia doskokovú rampu len veľmi tesne.
Jazdci skáču jeden za druhým, porota ich boduje, diváci im tlieskajú. Skoky sú čoraz náročnejšie (vrcholom je asi salto vzad bez držania riadidiel). Okrem smoliarskeho Rakúšana už počas večera, našťastie, nikto nepadne. Šou vrcholí „vláčikom“. To znamená, že jazdci idú v krátkych rozostupoch jeden za druhým a predvádzajú efektné skoky. Niekoľkokrát pritom trniem strachom. Je to veľmi nebezpečné – stačí jedna chybička a vláčik sa zosype na tvrdú hlinu. Všetko však dobre dopadne, nad hlinou prikrytou ľadovou plochou sa vznáša romanticky vyzerajúci oblak výfukového plynu.
.neobyčajná práca
Keď po pretekoch debatujeme s jazdcami, rozmýšľam nad tým, o čo tu vlastne ide. „Je to môj džob,“ hovorí Remi Bizouard. „Keď si na najvyššej úrovni, tak zarobíš dosť peňazí. Ale keď sa zraníš, všetko sa môže skončiť. Nie je to celkom obyčajná práca.“ Títo útli mladíci žijú svoje životy medzi smrteľne nebezpečnými skokmi. Možno, že sa im zdá „normálny“ život nudný. Možno, že sa v nich skutočne ozvali u iných dávno potlačené rezíduá z dávnej minulosti a aspoň na chvíľu sa stávajú obdivovanými krotiteľmi a lovcami. Hukot silných strojov, prach a výfukový plyn. Pre mnohých to je zrejme omamný, všetky zmysly jatriaci zážitok.
Krátko pred polnocou čakáme pred Steel Arenou na taxík. Drásavý hukot motoriek nahradilo pokojné vrčanie nákladiakov, ktoré z Arény hneď po skončení akcie začali vyvážať hlinu. Stretávame dvoch chalanov, ktorí sa nás pýtajú, ako by sa mohli dostať do reštaurácie v aréne, kde prebieha bujará afterparty. Hoci sa z nás nestali fanúšikovia extrémneho motokrosu, bol to zaujímavý, výborne zorganizovaný a vlastne aj celkom príjemný večer. Každý máme svoju prácu. Remi skáče na motorke, my sme novinári. Adrenalín nám nechýba. Remiho a jeho kolegov obdivujeme, ale zamestnanie s ním meniť nebudeme. Blázni sú asi oni aj my. Fakt husté!
Moderátori na pódiu uprostred Steel Arény extaticky vítajú divákov. Ľudia nadšene tlieskajú, jazdci vyrážajú z depa, z reproduktorov znie na plné pecky Prodigy. Starší hasič sa tatkovsky usmieva. „Blázni,“ hovorí a krúti hlavou...
Do košickej Steel Arény sme dorazili dve hodiny pred začiatkom akcie. Okrem prichádzajúcich organizátorov, hasičov, lekárov, mechanikov a jazdcov postávajú pred arénou tí, ktorí majú záujem ešte na poslednú chvíľu kúpiť alebo predať lístok. Je totiž vypredané. Po niekoľkých telefonátoch obdržíme akreditácie a s nimi aj vysoko cenenú visačku s nápisom „All Area Access“. Tá nám otvára dvere do exkluzívneho zákulisia.
Nepatríme medzi fanúšikov a už vôbec nie medzi znalcov freestyle motokrosu. Máme radi hudbu, divadlo, knihy a hokej a do Košíc nás priviedla číra zvedavosť. Zvedavosť a údiv. Kto sú tí blázni, ktorým nestačí (už sama osebe dosť bláznivá) „normálna“ jazda na motorke a čo ich vedie k tomu, že riskujúc holý život na svojich strojoch skáču, lietajú a často bolestne dopadajú? A čím tak priťahujú divákov? Vchádzame do útrob najväčšej hokejovej arény na Slovensku, aby sme to zistili.
.motorky, hlina, depo
„Máte sa na čo tešiť, je to poriadne husté,“ hovorí nám hneď po vstupe do arény Smasho, gitarista a manažér skupiny Lavagance, ktorý pomáha pri organizácii večera. Steel Aréna je stále prázdna, po hlinenej ploche so skokanskými rampami a niekoľkými ďalšími prekážkami sa preháňa jazdec na motorovej „štvorkolke“. Dolaďuje brzdenie na prednej náprave (zadné kolesá sú vo vzduchu, štvorkolka je takmer kolmo k zemi) a jazdu na dvoch kolesách. Prezrieme si šatne, kde za normálnych okolností visia dresy hokejistov HC Košice, konštatujeme ich – na slovenské pomery – nadštandardné vybavenie, skontrolujeme striedačky a trestné lavice (v tento večer určené fotografom a kameramanom) a prichádzame do depa. Je to vlastne jedna neveľká miestnosť v rohu štadióna, kde sú v tejto chvíli odparkované motorky. Sami sme prekvapení, ako nás tie vyleštené stroje z nejakého dôvodu fascinujú. Keď som to po návrate do Bratislavy konzultoval s kolegom Františkom Šebejom, ktorý je okrem iného aj doktorom psychológie, dozvedel som sa, že zrejme ide o rezíduum z pradávneho obdobia, keď boli muži hlavne lovcami a vlastníctvo veľkého silného koňa viedlo k úcte a uznaniu. Nech už je to akokoľvek, tie motorky sme si zblízka obzerali dosť dlho.
Zvláštnejšia než motorky bola len „ľadová“ plocha. Bola pokrytá pomerne hrubou vrstvou hliny, ktorú planírovalo niekoľko chlapov s lopatami a šikovný buldozérik Caterpillar. Trochu to pripomínalo cirkusovú manéž, len to voňalo ako čerstvo poorané pole. Na dvoch dlhších stranách hlinenej plochy stáli bizarne vysoké, rovno dohora zakrútené skokanské rampy s masívnymi doskočiskami. „Čo sa stane, keď jazdec na doskočisko jednoducho netrafí?“ vŕtalo mi hlavou, ale radšej som nad tým ďalej nerozmýšľal. Hoci navozenú hlinu od ľadovej plochy oddeľoval ako puzzle poskladaný gumený koberec, nevedel som si predstaviť, ako sa to všetko bude dať vyčistiť. „Urobili sme o centimeter vyšší ľad,“ vysvetľuje mi spokojný manažér Steel Arény Igor Havrila, „aby sme mali čo zbrúsiť, keď sa zašpiní.“ Z hliny si zjavne nerobí ťažkú hlavu. Oveľa dôležitejší je preňho fakt, že sa do Arény tlačia davy ľudí. Veľkú skupinu z nich tvoria otcovia s malými synmi. Chlapci možno snívajú, že raz budú na rýchlych a hlučných motorkách sami jazdiť, otcovia spomínajú na svoje nenaplnené túžby. Ďalšou výraznou diváckou skupinou sú dievčatá v tínedžerskom veku. Mladí muži, schopní skrotiť divé kone, boli zrejme rovnako atraktívni v dávnoveku aj dnes. No a nakoniec sú tu mladíci v hiphopových šiltovkách a skejtborďáckych mikinách. Skejtbord, snowboard a freestyle motokros totiž patria k sebe. Extrémne, adrenalínové športy spájajúce vzrušujúcu šou s hlasnou hudbou a zápolením o ceny.
Vraciame sa do depa. Hasiči v čiernom si pripravujú výstroj, zdravotníci v červenom kontrolujú, či im nič nechýba, organizátori sa čoraz rýchlejšie pohybujú z miesta na miesto a ustavične pritom niečo hovoria do vysielačiek. Nenápadní, plachí chlapci si obliekajú kombinézy a menia sa na sebavedomých „rajdrov“. „O päť minút začíname!“ kričí na všetkých v depe prítomných organizátor s vysielačkou v ruke a slúchadlami na ušiach.
.opojná sila
Ak sme správne pochopili dramaturgiu večera, tak počas neho išlo hlavne o dve veci: súťažné skoky a ustavičné hecovanie jazdcov a divákov. Dvaja moderátori, ktorí dvojhodinový večer strávili v strede arény, pričom sa neustále snažili udržať 8 000 divákov v stave vytrženia, odviedli obdivuhodnú prácu. Diváci s nimi dobre komunikovali, keď boli vyzvaní, tlieskali a kričali, disciplinovane vytvárali mexické vlny, trúbili, skandovali. Keď im náhodou dochádzala energia, moderátori ich povzbudili exaltovaným výkrikom „Ste skvelé publikum!“ Ak človek nezdieľal s divákmi podobné „vibrácie“, mohlo sa mu to zdať trochu smiešne a na konci aj únavné. Ale, ako nás uisťovali po skončení akcie samotní jazdci, na freestyle motokrose to má presne takto vyzerať. A vraj to tu bolo oveľa lepšie ako na nedávnej podobnej akcii v Pardubiciach. Tak to je fajn.
V depe sa po úvodnom predstavení všetkých dvanástich jazdcov pripravoval na prvú jazdu večera Rakúšan Martin Schenk. Jeho, ako sa neskôr ukázalo, pomerne jednoduché skoky boli prvé, ktoré sme v živote videli. A preto nám pri každom z nich stislo srdce – zdalo sa totiž nemožné, aby po tom, ako svoju motorku pár metrov pod strechou arény pustil a letel popri nej, dokázal na ňu včas nasadnúť a mäkko pristáť. Niekoľkokrát sa mu to podarilo, pri poslednom skoku však dopadol skôr ako jeho motorka. Vyzeralo to nepríjemne, všetci jazdci vybehli na plochu, ale mladý Rakúšan po chvíľke vstal, zamával divákom a po vlastných odišiel do šatne. Nakoniec sa ukázalo, že to „nebolo nič“ – len zlomená ruka.
Predtým, ako jazdec roztúruje svoj stroj a vletí na ňom do arény, prebieha asi takýto rituál: mladý odvážlivec najprv len tak postáva v depe a povzbudzuje tých, ktorí idú pred ním. Potom príde k svojej motorke, zloží ju zo stojana a len tak na nej sedí. Niektorí pri tom hľadia do prázdna, iní študujú poradie skokov, ktoré majú napísané na riadidlách motorky, Nemec českého pôvodu Lukas Weis sa sústredene modlí a nakoniec sa prežehná. „Pred jazdou mám strach,“ hovorí nám suverénny víťaz pretekov, 21-ročný Remi Bizouard z Francúzska. „Potom sa snažím koncentrovať a keď sa to podarí, strach zmizne. Myslím iba na skoky a pokiaľ ide všetko tak ako má, už sa nebojím.“ Po chvíľke koncentrácie príde túrovanie motorky. Všimli sme si, že viacerí z jazdcov jednou rukou pridávajú plyn a druhou čiastočne prikrývajú výfuk. Funguje to podobne ako práca s „dusítkom" pri hre na trúbku. Zvuk sa mení, tí najšikovnejší – napríklad Japonec Kota Kugimura – dokážu napodobiť niečo medzi sólom Milesa Davisa a levím revom. Pôsobivé. Krátko pred odpichom z depa sa jazdca snažia všetci jeho kolegovia povzbudiť. Potľapkaním po pleci, zdvihnutým palcom a hlasným krikom. Potlačiť strach zrejme nie je jednoduché.
Kým si divák na skoky nezvykne, dostáva pri každom jednom do žíl silné dávky adrenalínu. Skáče sa skutočne na hrane. Pri niektorých skokoch jazdec vyrovná motorku do „pristávacej polohy“ len pár centimetrov nad zemou, iní trafia doskokovú rampu len veľmi tesne.
Jazdci skáču jeden za druhým, porota ich boduje, diváci im tlieskajú. Skoky sú čoraz náročnejšie (vrcholom je asi salto vzad bez držania riadidiel). Okrem smoliarskeho Rakúšana už počas večera, našťastie, nikto nepadne. Šou vrcholí „vláčikom“. To znamená, že jazdci idú v krátkych rozostupoch jeden za druhým a predvádzajú efektné skoky. Niekoľkokrát pritom trniem strachom. Je to veľmi nebezpečné – stačí jedna chybička a vláčik sa zosype na tvrdú hlinu. Všetko však dobre dopadne, nad hlinou prikrytou ľadovou plochou sa vznáša romanticky vyzerajúci oblak výfukového plynu.
.neobyčajná práca
Keď po pretekoch debatujeme s jazdcami, rozmýšľam nad tým, o čo tu vlastne ide. „Je to môj džob,“ hovorí Remi Bizouard. „Keď si na najvyššej úrovni, tak zarobíš dosť peňazí. Ale keď sa zraníš, všetko sa môže skončiť. Nie je to celkom obyčajná práca.“ Títo útli mladíci žijú svoje životy medzi smrteľne nebezpečnými skokmi. Možno, že sa im zdá „normálny“ život nudný. Možno, že sa v nich skutočne ozvali u iných dávno potlačené rezíduá z dávnej minulosti a aspoň na chvíľu sa stávajú obdivovanými krotiteľmi a lovcami. Hukot silných strojov, prach a výfukový plyn. Pre mnohých to je zrejme omamný, všetky zmysly jatriaci zážitok.
Krátko pred polnocou čakáme pred Steel Arenou na taxík. Drásavý hukot motoriek nahradilo pokojné vrčanie nákladiakov, ktoré z Arény hneď po skončení akcie začali vyvážať hlinu. Stretávame dvoch chalanov, ktorí sa nás pýtajú, ako by sa mohli dostať do reštaurácie v aréne, kde prebieha bujará afterparty. Hoci sa z nás nestali fanúšikovia extrémneho motokrosu, bol to zaujímavý, výborne zorganizovaný a vlastne aj celkom príjemný večer. Každý máme svoju prácu. Remi skáče na motorke, my sme novinári. Adrenalín nám nechýba. Remiho a jeho kolegov obdivujeme, ale zamestnanie s ním meniť nebudeme. Blázni sú asi oni aj my. Fakt husté!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.