Tak sa volá festival rómskej kultúry, ktorý na hrade Svojanov usporadúva Ida Kelarová. Fanúšikovia rómskej muziky mali v utorok a v stredu v Bratislave podobný sviatok – okrem Kelarovej mohli vidieť aj famóznu balkánsku dychovku Bobana a Marka Markovićovcov.
Dva takéto kultúrne zážitky krátko po sebe boli ideálnou príležitosťou pokúsiť sa prísť na to, prečo je práve tento druh muziky nielen na Slovensku taký populárny. Namiesto sociologických analýz ponúkam iba porovnanie skúseného poslucháča. Na moje veľké prekvapenie mali obaja protagonisti toho spoločného viac, ako sa dalo čakať.
.apolónska Ida
Klaviristka a speváčka Ida Kelarová vďaka neúnavnej propagácii rómskej hudby a kultúry, ktorú šíri nielen prostredníctvom koncertov, ale aj na rôznych workshopoch, seminároch, učením hudby, tanca a spevu a podobne, pôsobí dojmom akejsi rómskej národnej obrodenkyne. Často z pódia rozpráva príbeh svojho otca, rómskeho kontrabasistu a primáša Kolomana Bitta (otca nielen Idy, ale aj Ivy Bittovej), ktorý sa do konca života hanbil za svoj rómsky pôvod a radšej o sebe tvrdil, že je Maďar. Kelarová sa snaží „svojich“ presvedčiť o tom, že majú byť na čo hrdí, a „cudzích“ o tom, že Rómovia majú dostatočne vysokú kultúru na to, aby ju bolo možné rešpektovať a obdivovať.
V utorok večer si na to vybrala naozaj reprezentatívnych hudobníkov – okrem gitaristu Desideriusa Duždu si s ňou zahral výkvet slovenského a českého džezu pod názvom Jazz Famelija: klavirista Ondrej Krajňák, saxofonista Radovan Tariška, kontrabasista Tomáš Baroš a bubeník Marián Ševčík. Väčšinu odohraného materiálu tvorili Duždove skladby alebo rómske ľudovky v džezových a latinodžezových úpravách. Aranžmány boli vskutku elegantné (vrátane nenápadných citácií džezových štandardov), Ida vtipná a nadšená a muzikanti, zohratí aj z iných zoskupení, hravo zvládli i drobné technické problémy. Výrazne mladé publikum si koncert v nie celkom plnej Spoločenskej sále PKO vychutnávalo najmä posediačky, no našlo sa aj zopár odvážlivcov, ktorí sa pustili do tanca. Idine manifesty o otvorených srdciach a dušiach sa môžu niekomu zdať príliš naivné alebo ezoterické, ale v kontexte hudby a spevu, ktorý produkuje, sú úplne na mieste.
Priam dokonalá bola dramaturgia programu, ktorá postupne rozširovala počet hudobníkov na pódiu a zvyšovala aj tempo jednotlivých skladieb, aby nakoniec všetkých Ida utíšila uspávankovitou verziou piesne Romale, čavale!
.dionýzovský Boban
Úplne iná atmosféra panovala v preplnenom a vypredanom hľadisku divadla Aréna. Hoci počet divákov bol možno na oboch koncertoch rovnaký, menšia rozloha sály na pravom brehu Dunaja spôsobila, že poslucháči mali muzikantov priam na dosah ruky. Aj preto si mohli členovia orchestra Bobana a Marka Markovićovcov užiť lepší kontakt s publikom ako Ida Kelarová a jej džezová rodina. Jasavé tóny trúbok, bublanie heligónu a vírenie bubnov trojice bubeníkov priviedlo do varu nielen ľudí stojacich a tancujúcich pod pódiom, ale nakoniec sa zdvihli zo sedadiel aj diváci sediaci na drahších miestach. Markovićovci zvolili naozaj skvelú stratégiu. Materiál z nového albumu Go Marko Go!, ktorý obsahuje veľa neortodoxných aranžmánov a skladieb, striedali s dobre známymi a obľúbenými hitmi typu Mesećina, Bubamara či Kalašnikov, takže diváci ich strávili bez bruchabôľa. Zarážajúci bol priepastný rozdiel medzi učesaným štúdiovým zvukom a nespútaným divokým šantením na pódiu, ktoré je síce organizované, ale muzikanti sa dokážu vyhecovať do takej „ráže“, že ružové líca, iskry v očiach a chuť improvizovať sú nefalšované. Stredoeurópanovi, odchovanému na pravidelných polkových rytmoch, môžu balkánske „breakbeaty“ niekedy znieť dokonca aj falošne – ale v 99 percentách prípadov to tak naozaj má byť.
Ukázalo sa, že bývalý jediný kapelník Boban Marković si vo svojom synovi Markovi vychoval naozaj skvelého nástupcu. Marko dokáže nielen napísať chytľavú melódiu (napríklad skladba Me mangava), ale humorne sa pohrať s krížením žánrov a rytmov (Latino Čoček) či prearanžovať do ľudovejšej podoby skladby súčasných tureckých autorov, napríklad klarinetista Hüsnü Şenlendirici z ansámbla Magnetic Orient. Vzrušujúcim momentom koncertu bola výmena miesta otca a syna uprostred jednej z piesní, keď si Marko stal na primášsku stranu svojho otca a zobral na chvíľu opraty šou do vlastných rúk. V tej chvíli z neho namiesto tradičného hecovania publika vyliezol prekvapujúco nežný trubkársky vokál pripomínajúci Cheta Bakera alebo Arveho Henriksena.
.čo ich spája?
Napriek okamžite počuteľným rozdielom v sofistikovanom a zľahka kaviarenskom prejave Idy Kelarovej a jej Jazz Famelije a burácavej balkánskej smršti Bobana a Marka Markovićovcov majú títo interpreti veľa spoločného. Napríklad to, že jedni i druhí naplno využívajú jednými zatracovanú a inými vyzdvihovanú schopnosť rómskych muzikantov nasiaknuť rôzne vplyvy z prostredia, v ktorom sa práve pohybujú. Tak sa do rómskeho folklóru dostali postupne melódie a rytmy maďarské, slovanské, turecké, latinskoamerické či dokonca džezové.
Druhou, ešte výraznejšou spoločnou črtou je kontinuita hudobníckej tradície. Ida Kelarová i Desiderius Dužda pochádzajú z rodín, kde sa muzikantské remeslo dedilo z pokolenia na pokolenie. U Markovićovcov to bolo takisto – Bobanov otec naučil trúbiť svojho syna a ten zasa Marka. Vzdialene to môže pripomínať systém indických kást, ale toto uzavretie sa do jednej profesionálnej línie má zjavne pozitívny vplyv na kvalitu – nielen v prípade Idy a Bobana, ale aj ďalších rómskych orchestrov, či už stredoeurópskych alebo balkánskych, kde sa povolanie muzikanta dedí. Keď k tomu pripojíme patričnú hrdosť na „rodinný podnik“, vzniká niečo natoľko reprezentatívne, že hociktorý národnosociálne orientovaný kultúrny inžinier, ktorý by chcel umelo vytvárať pozitívne obrazy o našej kultúre vo svete, môže len tíško závidieť.
Dva takéto kultúrne zážitky krátko po sebe boli ideálnou príležitosťou pokúsiť sa prísť na to, prečo je práve tento druh muziky nielen na Slovensku taký populárny. Namiesto sociologických analýz ponúkam iba porovnanie skúseného poslucháča. Na moje veľké prekvapenie mali obaja protagonisti toho spoločného viac, ako sa dalo čakať.
.apolónska Ida
Klaviristka a speváčka Ida Kelarová vďaka neúnavnej propagácii rómskej hudby a kultúry, ktorú šíri nielen prostredníctvom koncertov, ale aj na rôznych workshopoch, seminároch, učením hudby, tanca a spevu a podobne, pôsobí dojmom akejsi rómskej národnej obrodenkyne. Často z pódia rozpráva príbeh svojho otca, rómskeho kontrabasistu a primáša Kolomana Bitta (otca nielen Idy, ale aj Ivy Bittovej), ktorý sa do konca života hanbil za svoj rómsky pôvod a radšej o sebe tvrdil, že je Maďar. Kelarová sa snaží „svojich“ presvedčiť o tom, že majú byť na čo hrdí, a „cudzích“ o tom, že Rómovia majú dostatočne vysokú kultúru na to, aby ju bolo možné rešpektovať a obdivovať.
V utorok večer si na to vybrala naozaj reprezentatívnych hudobníkov – okrem gitaristu Desideriusa Duždu si s ňou zahral výkvet slovenského a českého džezu pod názvom Jazz Famelija: klavirista Ondrej Krajňák, saxofonista Radovan Tariška, kontrabasista Tomáš Baroš a bubeník Marián Ševčík. Väčšinu odohraného materiálu tvorili Duždove skladby alebo rómske ľudovky v džezových a latinodžezových úpravách. Aranžmány boli vskutku elegantné (vrátane nenápadných citácií džezových štandardov), Ida vtipná a nadšená a muzikanti, zohratí aj z iných zoskupení, hravo zvládli i drobné technické problémy. Výrazne mladé publikum si koncert v nie celkom plnej Spoločenskej sále PKO vychutnávalo najmä posediačky, no našlo sa aj zopár odvážlivcov, ktorí sa pustili do tanca. Idine manifesty o otvorených srdciach a dušiach sa môžu niekomu zdať príliš naivné alebo ezoterické, ale v kontexte hudby a spevu, ktorý produkuje, sú úplne na mieste.
Priam dokonalá bola dramaturgia programu, ktorá postupne rozširovala počet hudobníkov na pódiu a zvyšovala aj tempo jednotlivých skladieb, aby nakoniec všetkých Ida utíšila uspávankovitou verziou piesne Romale, čavale!
.dionýzovský Boban
Úplne iná atmosféra panovala v preplnenom a vypredanom hľadisku divadla Aréna. Hoci počet divákov bol možno na oboch koncertoch rovnaký, menšia rozloha sály na pravom brehu Dunaja spôsobila, že poslucháči mali muzikantov priam na dosah ruky. Aj preto si mohli členovia orchestra Bobana a Marka Markovićovcov užiť lepší kontakt s publikom ako Ida Kelarová a jej džezová rodina. Jasavé tóny trúbok, bublanie heligónu a vírenie bubnov trojice bubeníkov priviedlo do varu nielen ľudí stojacich a tancujúcich pod pódiom, ale nakoniec sa zdvihli zo sedadiel aj diváci sediaci na drahších miestach. Markovićovci zvolili naozaj skvelú stratégiu. Materiál z nového albumu Go Marko Go!, ktorý obsahuje veľa neortodoxných aranžmánov a skladieb, striedali s dobre známymi a obľúbenými hitmi typu Mesećina, Bubamara či Kalašnikov, takže diváci ich strávili bez bruchabôľa. Zarážajúci bol priepastný rozdiel medzi učesaným štúdiovým zvukom a nespútaným divokým šantením na pódiu, ktoré je síce organizované, ale muzikanti sa dokážu vyhecovať do takej „ráže“, že ružové líca, iskry v očiach a chuť improvizovať sú nefalšované. Stredoeurópanovi, odchovanému na pravidelných polkových rytmoch, môžu balkánske „breakbeaty“ niekedy znieť dokonca aj falošne – ale v 99 percentách prípadov to tak naozaj má byť.
Ukázalo sa, že bývalý jediný kapelník Boban Marković si vo svojom synovi Markovi vychoval naozaj skvelého nástupcu. Marko dokáže nielen napísať chytľavú melódiu (napríklad skladba Me mangava), ale humorne sa pohrať s krížením žánrov a rytmov (Latino Čoček) či prearanžovať do ľudovejšej podoby skladby súčasných tureckých autorov, napríklad klarinetista Hüsnü Şenlendirici z ansámbla Magnetic Orient. Vzrušujúcim momentom koncertu bola výmena miesta otca a syna uprostred jednej z piesní, keď si Marko stal na primášsku stranu svojho otca a zobral na chvíľu opraty šou do vlastných rúk. V tej chvíli z neho namiesto tradičného hecovania publika vyliezol prekvapujúco nežný trubkársky vokál pripomínajúci Cheta Bakera alebo Arveho Henriksena.
.čo ich spája?
Napriek okamžite počuteľným rozdielom v sofistikovanom a zľahka kaviarenskom prejave Idy Kelarovej a jej Jazz Famelije a burácavej balkánskej smršti Bobana a Marka Markovićovcov majú títo interpreti veľa spoločného. Napríklad to, že jedni i druhí naplno využívajú jednými zatracovanú a inými vyzdvihovanú schopnosť rómskych muzikantov nasiaknuť rôzne vplyvy z prostredia, v ktorom sa práve pohybujú. Tak sa do rómskeho folklóru dostali postupne melódie a rytmy maďarské, slovanské, turecké, latinskoamerické či dokonca džezové.
Druhou, ešte výraznejšou spoločnou črtou je kontinuita hudobníckej tradície. Ida Kelarová i Desiderius Dužda pochádzajú z rodín, kde sa muzikantské remeslo dedilo z pokolenia na pokolenie. U Markovićovcov to bolo takisto – Bobanov otec naučil trúbiť svojho syna a ten zasa Marka. Vzdialene to môže pripomínať systém indických kást, ale toto uzavretie sa do jednej profesionálnej línie má zjavne pozitívny vplyv na kvalitu – nielen v prípade Idy a Bobana, ale aj ďalších rómskych orchestrov, či už stredoeurópskych alebo balkánskych, kde sa povolanie muzikanta dedí. Keď k tomu pripojíme patričnú hrdosť na „rodinný podnik“, vzniká niečo natoľko reprezentatívne, že hociktorý národnosociálne orientovaný kultúrny inžinier, ktorý by chcel umelo vytvárať pozitívne obrazy o našej kultúre vo svete, môže len tíško závidieť.
| IDA KELAROVÁ Jedna z troch dcér primáša Kolomana Bitta, ktorá podľa vlastných slov prežila najšťastnejšie roky svojho života u starých rodičov v Horných Salibách v okrese Galanta. Po hudobných začiatkoch v Opave a Brne sa dala na dráhu herečky – účinkovala podobne ako jej sestra Iva Bittová v brnianskom divadle Husa na provázku. V osemdesiatych rokoch sa presťahovala so svojím vtedajším manželom do Walesu, neskôr do Dánska a Nórska, kde začala s hudobnými workshopmi. V polovici 90. rokov sa vrátila do Čiech, kde rozbieha naplno projekt propagácie rómskej hudby a kultúry. Spolu s gitaristom a skladateľom Desideriusom Duždom (člen skupiny Kale, sprevádzajúcej Věru Bílú) zakladá v roku 1999 kapelu Romano Rat (Rómska krv). Na konte má osem albumov s Romano Rat i s rôznymi hosťami, ktoré vyšli v hudobnom vydavateľstve Lotos. V roku 2003 založila amatérsky spevácky zbor Apsora, koncertovala na rôznych festivaloch (vrátane trenčianskej Pohody) i samostatných vystúpeniach, organizuje festival a detský tábor Gypsy Celebration na hrade Svojanov, angažuje sa v občianskych združeniach na podporu rómskej menšiny, vystupuje v televízii i v divadle a jej hudba sa stáva aj súčasťou rôznych filmov, hlavne dokumentárnych. Medzi žiačky jej školy spevu patrila svojho času i Vierka Berkyová, tretia slovenská Superstar. |
| BOBAN MARKOVIĆ Skladateľ, trubkár a aranžér Boban Marković pochádza zo starej muzikantskej rodiny z juhosrbského mesta Vladičin Han. Jeho, pomaly už legendárny Boban Marković Orkestar patrí dlhé roky k špičke balkánskych dychoviek, o čom svedčia aj hlavné ceny z rešpektovaného súťažného festivalu srbských dychových orchestrov v meste Guča v rokoch 2000 a 2001. Popularite kapely veľmi pomohlo aj účinkovanie v dvoch divácky úspešných filmoch režiséra Emira Kusturicu – Underground a Arizona Dream. Od roku 1997 nahral Boban so svojou kapelou spolu desať albumov v Srbsku, Maďarsku (jeden z nich aj s huslistom Félixom Lajkom) a v Nemecku, na mnohých nahrávkach sa vyskytuje ako hosť. Posledných päť platní vrátane vlaňajšieho albumu Go Marko Go vyšlo na rešpektovanom labeli Piranha Music, špecializujúcom sa na world music. Tucet rómskych zabávačov má na konte stovky koncertov po celej Európe i v zámorí, veľmi obľúbení sú aj na Slovensku. Boban a jeho muzikanti sa radi sa pýšia príhodou, keď na budapeštianskom festivale Sziget musela britská rocková skupina Oasis o 30 minút odložiť začiatok svojho vystúpenia, lebo Markovićovci im odlákali publikum na vedľajšiu scénu. V posledných rokoch má čoraz väčšie slovo v orchestri Bobanov syn Marko, ktorého už Boban oficiálne označil za svojho nástupcu vo funkcii kapelníka. |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.