Joyce Carol Oatesová má šesťdesiatdeväť rokov a pokojne by mohla hrať Edith Piaf z obdobia, keď šansoniérka ešte nemala prepitú pečeň. Je chudučká, s veľkými očami usmievajúcimi sa z bledej tváre a hnedými zvlnenými vlasmi. Vyzerá trochu ako svojská postavička Tima Burtona, čo myslím ako kompliment.
Svetovo uznávaná a oceňovaná autorka sa venuje písaniu prózy, poézie, dramatických diel, esejí, literárnej kritiky a od roku 1978 prednáša na univerzite Princeton, kde je profesorkou. Ročne napíše v priemere dve diela, väčšinou romány. Do kultúrneho a komunitného centra „Y“ v New Yorku prišla uviesť svoju novú knihu, tentoraz nie prózu. V októbri vyšiel jej denník (redigoval ho Greg Johnson), ktorý mal pôvodne štyritisíc strán. The Journal of Joyce Carol Oates: 1973-1982 mapuje život Oatesovej od čias, keď už bola etablovanou spisovateľkou. Začína sa v Londýne, ktorý ju deprimoval počasím. „Prežila som tam vtedy nervové zrútenie,“ povedala publiku a Rogerovi Rosenblattovi, ktorý ju moderoval, respektíve interviewoval na pódiu (predstavte si takú priateľskejšiu a neinvestigatívnu „podlampu“). „Akurát to nervové zrútenie zostalo nepovšimnuté,“ dodala so smiechom.
.sardonický vrabček
Oatesová síce v prvej minúte pôsobila v strapatom svetri na pódiu ako stratený vrabček, ale po celý čas sa výborne zabávala a sardonickými poznámkami častovala seba, nás a najmä Rogera Rosenblatta. To, že sa poznajú dlho a že sú priatelia, bolo evidentné z mnohých spoločných príhod. Rosenblatt učí písanie na Stony Brook University a spomenul, ako raz Joyce pozval ako hosťa do svojej triedy. Oatesová sa ho vtedy pýtala, ako ju chce uviesť a on povedal, že má v pláne spomenúť jej knihy, ocenenia, inteligenciu, humor, dobrosrdečnosť… Trvala na tom, aby ju ohlásil len menom. Nastal deň D a Rosenblatt predstavil autorku triede ako Joyce Carol Oatesovú a prenechal jej slovo. Ako prvé povedala: „To bol ale skúpy úvod!“
Z toho, ako Oatesová rozprávala o svojej práci, možno tušiť, ako veľmi ju písanie napĺňa. „Najradšej by som korigovala a menila, to milujem,“ povedala. „Bohužiaľ, na to človek najprv musí prísť s nejakým príbehom. To je najťažšie.“ Jej posledný román The Gravedigger’s Daughter (Hrobárova dcéra) je venovaný jej starej mame, ktorej rodina ušla do Ameriky pred pogromami v deväťdesiatych rokoch 19. storočia (hrdinovia v knihe prichádzajú pred druhou svetovou vojnou). Usídlili sa v Upstate New York, v regióne severne od metropoly, kde bola absolútne nežidovská komunita, a zapreli svoj pôvod do takej miery, že prastarý otec sa živil ako hrobár na kresťanskom cintoríne. Joyceová sa všetky fakty o rodine vrátane toho, že má židovské korene a že jej babičku otec takmer zabil, keď mala štrnásť rokov, dozvedela až po jej smrti. Ako inak, inšpirovalo ju to, aby napísala knihu.
.píšem v hlave
V „Y“ sa veľa hovorilo, ako Oatesová tvorí. Rosenblatt sa na to pýtal aj v rámci vypichnutých pasáží z Denníka. Podľa nich je Oatesová takmer workoholička – píše nezastaviteľne. Zápisky aj ona hovorili o tom, ako sa jej čas strávený inými činnosťami zdá premrhaný. Na jednom mieste si zapísala, že ju nebaví jesť, pretože by namiesto toho mohla tvoriť (ako očitý svedok však môžem povedať, že jedenie by jej určite prospelo). Inde píše: „Celý týždeň žiadne recepcie! Dva týždne!“ Medzi jej obľúbené aktivity patrí behanie, vtedy si usporadúva myšlienky. „Čas strávený za písacím stolom nevypovedá o tom, koľko pracujem,“ povedala. „Píšem v hlave.“ Ale vyzerá to, že píše stále: nielen podľa toho, že na písanie používa tri spôsoby, pero s papierom, písací stroj aj počítač, ale aj podľa objemu jej doterajšej tvorby.
„Keď som sama sebou, nie som žiadna osobnosť,“ povedala a bolo ťažké určiť, nakoľko je skromná a nakoľko opäť žartuje. Výrazné charakterové črty vraj získava skôr cez svoje postavy. Priznala, že ju veľmi baví satira typu Stephena Colberta alebo Jona Stewarta. „Sama tento typ humoru – uťahovanie si z iných – nepoužívam. Asi je to tým, že som k ľuďom milšia ako oni.“ A opäť nepatrný úsmev.
.aby sa nik neurazil?
Na túto tému nadviazali otázky z publika – ľudia sa pýtali, ako to s autorkinými výhradami k zverejňovaniu intímnych postrehov vlastne je: „Myslíte, že sa publikovaním vašich vnútorných pocitov niektorých ľudí dotknete?“ Oatesovej odpoveď bola zvláštna. Znovu zopakovala, že ona, na rozdiel od napríklad jej obľúbenej Sylvie Plathovej, ktorá si nevedela pomôcť a vo svojom denníku poohovárala aj ľudí, ktorých mala rada, ona je „iný typ človeka“. Okrem toho sa predtým, ako si denník začala viesť, rozhodla, že si odpustí „nactiutŕhačské“ poznámky. Opäť: „Pretože ja taká nie som.“
Samozrejme, človeku hneď napadne aj iná alternatíva. Žeby si známa spisovateľka viedla denník s vedomím, že ho raz možno budú čítať iní ľudia? Skutočne, v denníku v podstate o nikom nepovie krivého slova. Ako napísal James Campbell, keď recenzoval Denník pre noviny New York Times, je to škoda, pretože Oatesová sa stretávala a kamarátila so zaujímavými ľuďmi, spisovateľmi a umelcami. O každom však vypovedá relatívne bezpohlavne. O Johnovi Updikovi napísala: „Jemný, prešibaný, bystrý, duchaplný, šarmantný, neuveriteľne príťažlivý.“ Carlos Fuentes: „Pekný, švihácky, extrémne milý.“
.argumenty pri hádkach
Oatesová priznala, že sa k svojmu denníku veľmi nevracia. Povedala, že zápisky z neho kde-tu využíva skôr ako argumenty pri manželských hádkach, keď potrebuje dokázať, že sa v minulosti niečo stalo a ona má pravdu. Inak nevidí dôvod svoje postrehy čítať. Otázkou je, či má na to dôvod čitateľ. Veď ona sama tvrdí, že nie je ničím výnimočná. Fakt je, že Joyce Carol Oatesová má reputáciu jednej z najvýraznejších osobností súčasnej americkej literatúry a roky sa o nej šepká ako o kandidátke na Nobelovu cenu. Každý, kto sa zaujíma o proces literárnej tvorby, v jej Denníku určite nájde mnoho inšpirácie. Pasáže, kde spisovateľka uvažuje o písaní, prednášaní na škole, o kamarátoch, o dlhoročnom manželstve, ktoré jej bolo oporou a zázemím, ale aj jej poznámky k literárnym postavám určite napĺňajú odkaz, ktorý nájdeme na konci knihy: Láska, Priateľstvo, Umenie, Práca.
Pasáže o tom, čo ktorý deň varila, jej Greg Johnson našťastie vyškrtal.
Autorka cestuje a píše.
Svetovo uznávaná a oceňovaná autorka sa venuje písaniu prózy, poézie, dramatických diel, esejí, literárnej kritiky a od roku 1978 prednáša na univerzite Princeton, kde je profesorkou. Ročne napíše v priemere dve diela, väčšinou romány. Do kultúrneho a komunitného centra „Y“ v New Yorku prišla uviesť svoju novú knihu, tentoraz nie prózu. V októbri vyšiel jej denník (redigoval ho Greg Johnson), ktorý mal pôvodne štyritisíc strán. The Journal of Joyce Carol Oates: 1973-1982 mapuje život Oatesovej od čias, keď už bola etablovanou spisovateľkou. Začína sa v Londýne, ktorý ju deprimoval počasím. „Prežila som tam vtedy nervové zrútenie,“ povedala publiku a Rogerovi Rosenblattovi, ktorý ju moderoval, respektíve interviewoval na pódiu (predstavte si takú priateľskejšiu a neinvestigatívnu „podlampu“). „Akurát to nervové zrútenie zostalo nepovšimnuté,“ dodala so smiechom.
.sardonický vrabček
Oatesová síce v prvej minúte pôsobila v strapatom svetri na pódiu ako stratený vrabček, ale po celý čas sa výborne zabávala a sardonickými poznámkami častovala seba, nás a najmä Rogera Rosenblatta. To, že sa poznajú dlho a že sú priatelia, bolo evidentné z mnohých spoločných príhod. Rosenblatt učí písanie na Stony Brook University a spomenul, ako raz Joyce pozval ako hosťa do svojej triedy. Oatesová sa ho vtedy pýtala, ako ju chce uviesť a on povedal, že má v pláne spomenúť jej knihy, ocenenia, inteligenciu, humor, dobrosrdečnosť… Trvala na tom, aby ju ohlásil len menom. Nastal deň D a Rosenblatt predstavil autorku triede ako Joyce Carol Oatesovú a prenechal jej slovo. Ako prvé povedala: „To bol ale skúpy úvod!“
Z toho, ako Oatesová rozprávala o svojej práci, možno tušiť, ako veľmi ju písanie napĺňa. „Najradšej by som korigovala a menila, to milujem,“ povedala. „Bohužiaľ, na to človek najprv musí prísť s nejakým príbehom. To je najťažšie.“ Jej posledný román The Gravedigger’s Daughter (Hrobárova dcéra) je venovaný jej starej mame, ktorej rodina ušla do Ameriky pred pogromami v deväťdesiatych rokoch 19. storočia (hrdinovia v knihe prichádzajú pred druhou svetovou vojnou). Usídlili sa v Upstate New York, v regióne severne od metropoly, kde bola absolútne nežidovská komunita, a zapreli svoj pôvod do takej miery, že prastarý otec sa živil ako hrobár na kresťanskom cintoríne. Joyceová sa všetky fakty o rodine vrátane toho, že má židovské korene a že jej babičku otec takmer zabil, keď mala štrnásť rokov, dozvedela až po jej smrti. Ako inak, inšpirovalo ju to, aby napísala knihu.
.píšem v hlave
V „Y“ sa veľa hovorilo, ako Oatesová tvorí. Rosenblatt sa na to pýtal aj v rámci vypichnutých pasáží z Denníka. Podľa nich je Oatesová takmer workoholička – píše nezastaviteľne. Zápisky aj ona hovorili o tom, ako sa jej čas strávený inými činnosťami zdá premrhaný. Na jednom mieste si zapísala, že ju nebaví jesť, pretože by namiesto toho mohla tvoriť (ako očitý svedok však môžem povedať, že jedenie by jej určite prospelo). Inde píše: „Celý týždeň žiadne recepcie! Dva týždne!“ Medzi jej obľúbené aktivity patrí behanie, vtedy si usporadúva myšlienky. „Čas strávený za písacím stolom nevypovedá o tom, koľko pracujem,“ povedala. „Píšem v hlave.“ Ale vyzerá to, že píše stále: nielen podľa toho, že na písanie používa tri spôsoby, pero s papierom, písací stroj aj počítač, ale aj podľa objemu jej doterajšej tvorby.
„Keď som sama sebou, nie som žiadna osobnosť,“ povedala a bolo ťažké určiť, nakoľko je skromná a nakoľko opäť žartuje. Výrazné charakterové črty vraj získava skôr cez svoje postavy. Priznala, že ju veľmi baví satira typu Stephena Colberta alebo Jona Stewarta. „Sama tento typ humoru – uťahovanie si z iných – nepoužívam. Asi je to tým, že som k ľuďom milšia ako oni.“ A opäť nepatrný úsmev.
.aby sa nik neurazil?
Na túto tému nadviazali otázky z publika – ľudia sa pýtali, ako to s autorkinými výhradami k zverejňovaniu intímnych postrehov vlastne je: „Myslíte, že sa publikovaním vašich vnútorných pocitov niektorých ľudí dotknete?“ Oatesovej odpoveď bola zvláštna. Znovu zopakovala, že ona, na rozdiel od napríklad jej obľúbenej Sylvie Plathovej, ktorá si nevedela pomôcť a vo svojom denníku poohovárala aj ľudí, ktorých mala rada, ona je „iný typ človeka“. Okrem toho sa predtým, ako si denník začala viesť, rozhodla, že si odpustí „nactiutŕhačské“ poznámky. Opäť: „Pretože ja taká nie som.“
Samozrejme, človeku hneď napadne aj iná alternatíva. Žeby si známa spisovateľka viedla denník s vedomím, že ho raz možno budú čítať iní ľudia? Skutočne, v denníku v podstate o nikom nepovie krivého slova. Ako napísal James Campbell, keď recenzoval Denník pre noviny New York Times, je to škoda, pretože Oatesová sa stretávala a kamarátila so zaujímavými ľuďmi, spisovateľmi a umelcami. O každom však vypovedá relatívne bezpohlavne. O Johnovi Updikovi napísala: „Jemný, prešibaný, bystrý, duchaplný, šarmantný, neuveriteľne príťažlivý.“ Carlos Fuentes: „Pekný, švihácky, extrémne milý.“
.argumenty pri hádkach
Oatesová priznala, že sa k svojmu denníku veľmi nevracia. Povedala, že zápisky z neho kde-tu využíva skôr ako argumenty pri manželských hádkach, keď potrebuje dokázať, že sa v minulosti niečo stalo a ona má pravdu. Inak nevidí dôvod svoje postrehy čítať. Otázkou je, či má na to dôvod čitateľ. Veď ona sama tvrdí, že nie je ničím výnimočná. Fakt je, že Joyce Carol Oatesová má reputáciu jednej z najvýraznejších osobností súčasnej americkej literatúry a roky sa o nej šepká ako o kandidátke na Nobelovu cenu. Každý, kto sa zaujíma o proces literárnej tvorby, v jej Denníku určite nájde mnoho inšpirácie. Pasáže, kde spisovateľka uvažuje o písaní, prednášaní na škole, o kamarátoch, o dlhoročnom manželstve, ktoré jej bolo oporou a zázemím, ale aj jej poznámky k literárnym postavám určite napĺňajú odkaz, ktorý nájdeme na konci knihy: Láska, Priateľstvo, Umenie, Práca.
Pasáže o tom, čo ktorý deň varila, jej Greg Johnson našťastie vyškrtal.
Autorka cestuje a píše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.