Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je v smrteľnom ohrození vždy, keď sa v tejto poslaneckej konštelácii ocitne otvorený na pôde slovenského parlamentu. To platí aj vtedy, ak sa tam otvorí s čistými úmyslami a kvôli nevinnej, či dokonca užitočnej novelizácii.
Nech ide o akokoľvek nevinnú novelizáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, novela príde o nevinnosť takmer zákonite na prvom rokovaní ktoréhokoľvek z parlamentných výborov. Slovenský parlament je totiž od suterénu až po štátny znak na stene rokovacej sály husto zaľudnený volenými biologickými nepriateľmi slobody prístupu k informáciám (dlhoročný trvalý stav). Tí iba striehnu na svoju šancu zákon zmrzačiť, keď už aj nenaberú odvahu rovno ho zrušiť. Ako píše právnik Peter Wilfling vo svojom článku v tejto .kritickej prílohe, na smrteľnú či mrzačiacu ranu takémuto zákonu niekedy stačí jediná veta.
Zásada „čo nie je tajné, je verejné“, na ktorej je postavený zákon o slobodnom prístupe k informáciám, spôsobila pri svojom prvom verejnom vyslovení takmer pred desiatimi rokmi (pozri aj článok Vladimíra Pirošíka o vzniku zákona v tejto .kritickej prílohe) značný zmätok v hlavách absolútnej väčšiny vtedajších slovenských volených zástupcov ľudu. O hlavách tých nevolených administrátorov štátnej moci na rôznych úradoch ani nehovoriac. Bol to zmätok a strach z neznámeho spojený s pobúrením a nedobrými pocitmi, aké máva zvyčajne veriaci človek, keď je konfrontovaný so zvlášť bezbožným rúhaním. Tá zásada vyvolala aj úzkosť podobnú agorafóbii. Tomu všetkému musel čeliť Ján Langoš, ktorý s udatnosťou a zanovitosťou sebe vlastnou chodil hájiť do parlamentných výborov, na rokovania vlády a Legislatívnej rady vlády zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý do parlamentu predložil. Zásada „čo nie je tajné, je verejné“ otvárala totiž priestor dovtedy ohradený, narúšala bezpečnú intimitu úradníkov, strhávala múry a ploty hradov moci, osvietila tmavé kúty, otvárala zatiahnuté žalúzie a vylamovala zámky registračiek a šuplíkov skrývajúcich mnohé kompromitujúce tajomstvá.
K tomu zmätku, odporu a úzkosti zo slobody informácií treba poznamenať, že: 1) vznikli ako inštinktívna reakcia na reálne ohrozenie ľudí s istou mentalitou a vzťahom k moci a že: 2) doteraz sa na tých pocitoch v hlavách ľudí rovnakej kategórie nezmenilo nič. Je to stále ten istý zmätok, spojený s tým istým pobúrením, nedobrými pocitmi a úzkosťou. Väčšinou sú už vo vládnych kreslách a poslaneckých laviciach noví ľudia, ale rovnakej fajty. Nové je iba to, že to, čo bolo vtedy na tých odmietavých pocitoch intuitívne a inštinktívne, je dnes vedomé a podopreté traumatickou skúsenosťou administrátorov moci a úradníkov s čoraz trúfalejšou verejnosťou dožadujúcou sa informácií podľa zákona. Pokrytectvo v zastieraní tohto viscerálneho odporu proti slobode informácií však nové nie je.
.informácia je moc
Dôvodom, pre ktorý si ľudia chránia informácie pred zrakmi iných, je najmä to, že informácia je nástrojom moci, kľúčom k najrôznejšiemu prospechu i možným zdrojom ohrozenia. Dokonca aj stud je úzkosťou z odhalenia informácií o sebe samom, z odhalenia zraniteľnosti, nedokonalosti. Skrývaná nahota je svojím spôsobom ekvivalentom chránených zneužiteľných osobných údajov. Iba otroci, bezmenní ľudia v totalitných politických systémoch a väzni v najtvrdších žalároch nemajú právo skryť akúkoľvek informáciu o sebe, ale ani dozvedieť sa nič o tých, ktorí sú ich otrokármi alebo držiteľmi totalitnej moci alebo žalárnikmi. Súčasťou degradácie ľudskej bytosti na otroka je absolútne odňatie práva na súkromie, na chránené informácie o sebe a zároveň absolútne obmedzenie prístupu k informáciám. Mnohé informácie sa dajú speňažiť, ale nie vždy sa dá informácia premeniť na materiálne statky. Ani v prípade moci nejde vždy priamo o materiálne statky, ktoré moc prináša. Moc často neprináša materiálny prospech, a predsa je magická. Moc je fenomén, ktorý má veľké množstvo i nemateriálnych podôb a informácia je kľúčom k väčšine z nich. Ak niekto má ambíciu byť exkluzívnym vlastníkom moci, vedie k tomu cesta cez exkluzívne vlastníctvo informácií. Iba niečo, čo nevedia iní, vytvára prevahu pre toho, kto to niečo vie. Verejne známa informácia môže byť zdrojom všeobecného prospechu, ale už nie moci – majú ju všetci. Hovoríme, samozrejme, o moci ľudí nad inými ľuďmi a hovoríme o relevantných informáciách, nie o banalitách.
Ak chápeme verejnú moc a jej inštitúcie ako nástroje, ktoré sme si vytvorili, aby nám, teda občanom, slúžili, musíme chápať aj ľudí, ktorí ich v našom mene spravujú, ako našich služobníkov. Ak niekomu znie anglosaský koncept „sluha verejnosti“ (public servant) príliš príkro, môžeme sa dohodnúť, že nejde o nášho sluhu, ale o nášho zamestnanca, ale podstata je rovnaká. Verejnej moci, jej inštitúciám a ľuďom, ktorí v nich pracujú, sme zverili naše prostriedky (dane a celé nesúkromné bohatstvo krajiny) a oni musia mať pre svoju službu verejnosti k dispozícii všetky potrebné informácie. Mnohé informácie nakoniec sami vytvárajú (rozpočty, prerozdelenia daňových prostriedkov, dotácie, verejné obstarávanie...). Ak sa stanú exkluzívnymi vlastníkmi týchto informácií a uzurpujú si právo tie informácie uprieť nám ostatným, dostanú s nimi i moc, ktorá im nepatrí. Tú im nijaký systém nedelegoval, rovnako ako im nedal verejné peniaze do vlastníctva, ale iba do správy. A verejná moc je rovnakým pokušením ako verejné peniaze. Monopol na informácie a ich zneprístupnenie verejnosti vytvára kalné vody, v ktorých sa okamžite presadia a zorientujú tí, ktorí chcú zneužiť moc a parazitovať na verejných prostriedkoch.
Ak teda chceme rozšíriť priestor slobody a obmedziť moc štátu a úradníkov nad nami, musíme vylúčiť, aby boli exkluzívnymi vlastníkmi akýchkoľvek relevantných informácií, ktoré zostávajú nám ostatným skryté. Nejde len o to, aby „služobníci verejnosti“ nekradli, ide aj, a možno najmä o to, aby nám namiesto slúženia nevládli. To je zmysel zákona o slobodnom prístupe k informáciám a zásady „čo nie je tajné, je verejné“.
.o politických mentalitách
Keď Ludwig von Mises napísal pred viac než polstoročím svoju jasnozrivú útlu knižku o antikapitalistickej mentalite, nemal ešte k dispozícii skúsenosť s finálnym rozkladom komunistického impéria a neodškriepiteľným zlyhaním socializmu a plánovaných ekonomík na celom svete. Iba presne vyhodnocoval prvé symptómy skazy a hľadal ich príčiny v ľuďoch. Ako ekonóm svoju tému psychologizoval a urobil to, čo mali vlastne robiť psychológovia – ak by im zišlo na um pozrieť sa tým smerom. Nezišlo – možno preto, lebo sú sami zväčša ponorení v akademickom prostredí, kde sa antikapitalistickej mentalite zvlášť dobre darí, a kde súvislosť medzi ňou a ekonomickými zlyhaniami spoločnosti nevidno. Výsledkom von Misesovej analýzy nebol v tomto prípade opis ekonomických zákonov, ale opis skazonosnej mentality, nastavenia mysle a hodnotového systému, ktoré, keď sa premenia na hybnú silu politických skutkov, ničia prosperitu i slobodu národov. Urobil to v čase, keď bol komunizmus na celom svete na vzostupe, expandoval a darilo sa mu aj ekonomicky, lebo siahol na nedotknuteľné rezervy národov a krajín. Pád komunizmu a spektakulárne potvrdenie svojej analýzy už nezažil – zomrel ako 92-ročný v roku 1973, keď svetovládne ambície komunistického režimu vrcholili. Antikapitalistickú mentalitu, ktorú Ludwig von Mises opísal, globálny krach komunizmu a socialistických modelov nezničil. Naďalej sa jej darí v intelektuálnom i politickom prostredí, hoci už netriumfuje a slobodný trh už neničí, iba sabotuje. Rovnako sa darí aj mentalite, ktorá inštinktívne upiera ľuďom právo na informácie aj tam, kde totalitným režimom odzvonilo a právo na informácie je zakotvené v zákone.
Mentalita, ktorá tak alergicky reaguje na otváranie dverí k informáciám a natoľko lipne na úradnom tajnostkárstve a vytváraní monopolu na informácie, nie je totožná s antikapitalistickou mentalitou ako ju opísal von Mises. Skôr sa zdá, že je k nej komplementárna. Hlasnými a vplyvnými propagátormi tej prvej bývajú príslušníci intelektuálnych elít, hoci má aj svoje mnohopočetné „ľudové“ zázemie (čo je logické, lebo jednou z jej najdôležitejších ingrediencií je závisť). Koniec koncov, intelektuáli – počnúc Karlom Marxom a končiac Immanuelom Wallersteinom, vedúcim neomarxistickým hlásateľom globálnej zodpovednosti Západu a kapitalizmu za mizériu „tretieho sveta“ – sú stvoriteľmi i krstnými rodičmi antikapitalistickej mentality. Intelektuáli sa zo svojho monopolu na informácie spravidla tešia, ale nie sú to primárne oni, ktorí by chceli tie informácie ukryť pred verejnosťou do nedobytných sejfov – pravda, s výnimkou tých informácií, ktoré vyvracajú ich zamilované presvedčenia a doktríny. Mentalita upierania informácií verejnosti, o ktorej je tu reč, je skôr neintelektuálna, obmedzená, tupo úradnícka. Ide, samozrejme, o inú kategóriu informácií – o neakademické, priam prosté informácie o verejných prostriedkoch. Nijaká vysoká matematika, len kupecké počty. Nijaké vzdušné zámky utopistov, ale kalné vody. Hovorme teda o mentalite kalných vôd. Antikapitalistická mentalita sníva utopický sen, aby v reálnom živote vo svojich dôsledkoch viedla cez ekonomické ozbíjanie tých, ktorí bohatstvo vytvárajú, cez radikálne prerozdeľovanie bohatstva až k uzurpovaniu moci „revolucionármi“, k strate slobody a skrývanému bohatstvu naskrze neutopických diktátorov. Mentalita kalných vôd nesníva nijaké sny, ide jej priamo o moc a peniaze. Bohatstvo nechce prerozdeliť, inštinktívne ho chce iba pre seba a nechce, aby do toho niekto videl.
Mentalita kalných vôd sa s antikapitalistickou mentalitou stretáva v politickom košiari nepriateľov otvorenej spoločnosti, ako ich opísal filozof Karl Raimund Popper už celé desaťročie pred publikovaním von Misesovej knižky. Ten, pravda, hovoril o filozofických velikánoch formátu Platóna, Aristotela, Hegla, či o Marxovi a historizme, a na nespočetných a intelektuálne chudobných bezmenných závistlivcov, zlostníkov a lupičov verejných statkov, ktorí tvoria takú významnú časť dnešnej politickej triedy, určite vtedy nemohol myslieť. Ale aspoň vieme, per analogiam a vďaka Popperovi, že aj oni stoja na pleciach obrov.
.o ohrození v parlamente
Súčasné zloženie volených zástupcov ľudu v slovenskom parlamente je z pohľadu zástancov otvorenej spoločnosti, slobodného trhu a slobodného prístupu k informáciám naozaj tristné. Bez rizika omylu či krivdy si trúfam povedať, že medzi poslancami Smeru, HZDS a SNS, ktorí tvoria vládnu koalíciu, sa sotva nájde jediný, ktorý by nemal mentalitu kalných vôd s väčšou či menšou prímesou antikapitalistickej mentality. To, že u niektorých dominuje tá druhá a iní majú zase mentalitu kalných vôd rýdzu a ničím nekríženú, je iba nepodstatný detail. Keď sa k tomu priráta, že aj medzi opozičnými poslancami z SDKÚ, KDH či SMK sa mentalita kalných vôd vyskytuje, je celkový obraz deprimujúci. Preto som v úvode napísal, že kedykoľvek sa zákon o slobodnom prístupe k informáciám ocitne otvorený v súčasnom slovenskom parlamente, je v smrteľnom ohrození. Nedá sa povedať, že by všetci iba číhali na príležitosť zákon o slobodnom prístupe k informáciám znefunkčniť. Peter Wilfling píše v tejto súvislosti o skupinách, ktoré majú záujem tajiť svoje zlodejské praktiky pri nakladaní s verejnými financiami a o tom, že takéto skupiny si môžu nájsť „svojho“ poslanca, aby realizoval ich zámer. Takí v slovenskom parlamente naisto sú, väčšina však môže zaútočiť na zákon o slobodnom prístupe k informáciám reflexne, bez dlhej prípravy a bez podnetu od nejakej „skupinky“ – jednoducho preto, lebo majú mentalitu kalných vôd a tá spôsobí, že zavetria príležitosť opäť zakaliť vodu, keď sa taká naskytne a skočia po nej. Pri súčasnom sebavedomí vládnucej koalície a jej poslancov sa na to dá uzavrieť i stávka. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je aj odkazom jeho predkladateľa Jána Langoša. Ten zákon pozerá na svet jeho očami, ktoré sa určite niekto pokúsi oslepiť. On ho už brániť nemôže, nie je medzi nami. Musia teda tí, ktorí tu sú a nemajú mentalitu kalných vôd, aj keď sú v menšine.
Existujú, pravda, aj omnoho sofistikovanejšie stratégie ako ochrániť citlivú esenciu informácie pred kritickým zrakom verejnosti, než je priamy útok na zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Napríklad zašifrovanie informácií do nejakej reči zasvätencov (napríklad eurospeak, reč európskych inštitúcií), ale to už je iný príbeh, ktorý sa odohráva na inom poschodí moci.
Nech ide o akokoľvek nevinnú novelizáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, novela príde o nevinnosť takmer zákonite na prvom rokovaní ktoréhokoľvek z parlamentných výborov. Slovenský parlament je totiž od suterénu až po štátny znak na stene rokovacej sály husto zaľudnený volenými biologickými nepriateľmi slobody prístupu k informáciám (dlhoročný trvalý stav). Tí iba striehnu na svoju šancu zákon zmrzačiť, keď už aj nenaberú odvahu rovno ho zrušiť. Ako píše právnik Peter Wilfling vo svojom článku v tejto .kritickej prílohe, na smrteľnú či mrzačiacu ranu takémuto zákonu niekedy stačí jediná veta.
Zásada „čo nie je tajné, je verejné“, na ktorej je postavený zákon o slobodnom prístupe k informáciám, spôsobila pri svojom prvom verejnom vyslovení takmer pred desiatimi rokmi (pozri aj článok Vladimíra Pirošíka o vzniku zákona v tejto .kritickej prílohe) značný zmätok v hlavách absolútnej väčšiny vtedajších slovenských volených zástupcov ľudu. O hlavách tých nevolených administrátorov štátnej moci na rôznych úradoch ani nehovoriac. Bol to zmätok a strach z neznámeho spojený s pobúrením a nedobrými pocitmi, aké máva zvyčajne veriaci človek, keď je konfrontovaný so zvlášť bezbožným rúhaním. Tá zásada vyvolala aj úzkosť podobnú agorafóbii. Tomu všetkému musel čeliť Ján Langoš, ktorý s udatnosťou a zanovitosťou sebe vlastnou chodil hájiť do parlamentných výborov, na rokovania vlády a Legislatívnej rady vlády zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý do parlamentu predložil. Zásada „čo nie je tajné, je verejné“ otvárala totiž priestor dovtedy ohradený, narúšala bezpečnú intimitu úradníkov, strhávala múry a ploty hradov moci, osvietila tmavé kúty, otvárala zatiahnuté žalúzie a vylamovala zámky registračiek a šuplíkov skrývajúcich mnohé kompromitujúce tajomstvá.
K tomu zmätku, odporu a úzkosti zo slobody informácií treba poznamenať, že: 1) vznikli ako inštinktívna reakcia na reálne ohrozenie ľudí s istou mentalitou a vzťahom k moci a že: 2) doteraz sa na tých pocitoch v hlavách ľudí rovnakej kategórie nezmenilo nič. Je to stále ten istý zmätok, spojený s tým istým pobúrením, nedobrými pocitmi a úzkosťou. Väčšinou sú už vo vládnych kreslách a poslaneckých laviciach noví ľudia, ale rovnakej fajty. Nové je iba to, že to, čo bolo vtedy na tých odmietavých pocitoch intuitívne a inštinktívne, je dnes vedomé a podopreté traumatickou skúsenosťou administrátorov moci a úradníkov s čoraz trúfalejšou verejnosťou dožadujúcou sa informácií podľa zákona. Pokrytectvo v zastieraní tohto viscerálneho odporu proti slobode informácií však nové nie je.
.informácia je moc
Dôvodom, pre ktorý si ľudia chránia informácie pred zrakmi iných, je najmä to, že informácia je nástrojom moci, kľúčom k najrôznejšiemu prospechu i možným zdrojom ohrozenia. Dokonca aj stud je úzkosťou z odhalenia informácií o sebe samom, z odhalenia zraniteľnosti, nedokonalosti. Skrývaná nahota je svojím spôsobom ekvivalentom chránených zneužiteľných osobných údajov. Iba otroci, bezmenní ľudia v totalitných politických systémoch a väzni v najtvrdších žalároch nemajú právo skryť akúkoľvek informáciu o sebe, ale ani dozvedieť sa nič o tých, ktorí sú ich otrokármi alebo držiteľmi totalitnej moci alebo žalárnikmi. Súčasťou degradácie ľudskej bytosti na otroka je absolútne odňatie práva na súkromie, na chránené informácie o sebe a zároveň absolútne obmedzenie prístupu k informáciám. Mnohé informácie sa dajú speňažiť, ale nie vždy sa dá informácia premeniť na materiálne statky. Ani v prípade moci nejde vždy priamo o materiálne statky, ktoré moc prináša. Moc často neprináša materiálny prospech, a predsa je magická. Moc je fenomén, ktorý má veľké množstvo i nemateriálnych podôb a informácia je kľúčom k väčšine z nich. Ak niekto má ambíciu byť exkluzívnym vlastníkom moci, vedie k tomu cesta cez exkluzívne vlastníctvo informácií. Iba niečo, čo nevedia iní, vytvára prevahu pre toho, kto to niečo vie. Verejne známa informácia môže byť zdrojom všeobecného prospechu, ale už nie moci – majú ju všetci. Hovoríme, samozrejme, o moci ľudí nad inými ľuďmi a hovoríme o relevantných informáciách, nie o banalitách.
Ak chápeme verejnú moc a jej inštitúcie ako nástroje, ktoré sme si vytvorili, aby nám, teda občanom, slúžili, musíme chápať aj ľudí, ktorí ich v našom mene spravujú, ako našich služobníkov. Ak niekomu znie anglosaský koncept „sluha verejnosti“ (public servant) príliš príkro, môžeme sa dohodnúť, že nejde o nášho sluhu, ale o nášho zamestnanca, ale podstata je rovnaká. Verejnej moci, jej inštitúciám a ľuďom, ktorí v nich pracujú, sme zverili naše prostriedky (dane a celé nesúkromné bohatstvo krajiny) a oni musia mať pre svoju službu verejnosti k dispozícii všetky potrebné informácie. Mnohé informácie nakoniec sami vytvárajú (rozpočty, prerozdelenia daňových prostriedkov, dotácie, verejné obstarávanie...). Ak sa stanú exkluzívnymi vlastníkmi týchto informácií a uzurpujú si právo tie informácie uprieť nám ostatným, dostanú s nimi i moc, ktorá im nepatrí. Tú im nijaký systém nedelegoval, rovnako ako im nedal verejné peniaze do vlastníctva, ale iba do správy. A verejná moc je rovnakým pokušením ako verejné peniaze. Monopol na informácie a ich zneprístupnenie verejnosti vytvára kalné vody, v ktorých sa okamžite presadia a zorientujú tí, ktorí chcú zneužiť moc a parazitovať na verejných prostriedkoch.
Ak teda chceme rozšíriť priestor slobody a obmedziť moc štátu a úradníkov nad nami, musíme vylúčiť, aby boli exkluzívnymi vlastníkmi akýchkoľvek relevantných informácií, ktoré zostávajú nám ostatným skryté. Nejde len o to, aby „služobníci verejnosti“ nekradli, ide aj, a možno najmä o to, aby nám namiesto slúženia nevládli. To je zmysel zákona o slobodnom prístupe k informáciám a zásady „čo nie je tajné, je verejné“.
.o politických mentalitách
Keď Ludwig von Mises napísal pred viac než polstoročím svoju jasnozrivú útlu knižku o antikapitalistickej mentalite, nemal ešte k dispozícii skúsenosť s finálnym rozkladom komunistického impéria a neodškriepiteľným zlyhaním socializmu a plánovaných ekonomík na celom svete. Iba presne vyhodnocoval prvé symptómy skazy a hľadal ich príčiny v ľuďoch. Ako ekonóm svoju tému psychologizoval a urobil to, čo mali vlastne robiť psychológovia – ak by im zišlo na um pozrieť sa tým smerom. Nezišlo – možno preto, lebo sú sami zväčša ponorení v akademickom prostredí, kde sa antikapitalistickej mentalite zvlášť dobre darí, a kde súvislosť medzi ňou a ekonomickými zlyhaniami spoločnosti nevidno. Výsledkom von Misesovej analýzy nebol v tomto prípade opis ekonomických zákonov, ale opis skazonosnej mentality, nastavenia mysle a hodnotového systému, ktoré, keď sa premenia na hybnú silu politických skutkov, ničia prosperitu i slobodu národov. Urobil to v čase, keď bol komunizmus na celom svete na vzostupe, expandoval a darilo sa mu aj ekonomicky, lebo siahol na nedotknuteľné rezervy národov a krajín. Pád komunizmu a spektakulárne potvrdenie svojej analýzy už nezažil – zomrel ako 92-ročný v roku 1973, keď svetovládne ambície komunistického režimu vrcholili. Antikapitalistickú mentalitu, ktorú Ludwig von Mises opísal, globálny krach komunizmu a socialistických modelov nezničil. Naďalej sa jej darí v intelektuálnom i politickom prostredí, hoci už netriumfuje a slobodný trh už neničí, iba sabotuje. Rovnako sa darí aj mentalite, ktorá inštinktívne upiera ľuďom právo na informácie aj tam, kde totalitným režimom odzvonilo a právo na informácie je zakotvené v zákone.
Mentalita, ktorá tak alergicky reaguje na otváranie dverí k informáciám a natoľko lipne na úradnom tajnostkárstve a vytváraní monopolu na informácie, nie je totožná s antikapitalistickou mentalitou ako ju opísal von Mises. Skôr sa zdá, že je k nej komplementárna. Hlasnými a vplyvnými propagátormi tej prvej bývajú príslušníci intelektuálnych elít, hoci má aj svoje mnohopočetné „ľudové“ zázemie (čo je logické, lebo jednou z jej najdôležitejších ingrediencií je závisť). Koniec koncov, intelektuáli – počnúc Karlom Marxom a končiac Immanuelom Wallersteinom, vedúcim neomarxistickým hlásateľom globálnej zodpovednosti Západu a kapitalizmu za mizériu „tretieho sveta“ – sú stvoriteľmi i krstnými rodičmi antikapitalistickej mentality. Intelektuáli sa zo svojho monopolu na informácie spravidla tešia, ale nie sú to primárne oni, ktorí by chceli tie informácie ukryť pred verejnosťou do nedobytných sejfov – pravda, s výnimkou tých informácií, ktoré vyvracajú ich zamilované presvedčenia a doktríny. Mentalita upierania informácií verejnosti, o ktorej je tu reč, je skôr neintelektuálna, obmedzená, tupo úradnícka. Ide, samozrejme, o inú kategóriu informácií – o neakademické, priam prosté informácie o verejných prostriedkoch. Nijaká vysoká matematika, len kupecké počty. Nijaké vzdušné zámky utopistov, ale kalné vody. Hovorme teda o mentalite kalných vôd. Antikapitalistická mentalita sníva utopický sen, aby v reálnom živote vo svojich dôsledkoch viedla cez ekonomické ozbíjanie tých, ktorí bohatstvo vytvárajú, cez radikálne prerozdeľovanie bohatstva až k uzurpovaniu moci „revolucionármi“, k strate slobody a skrývanému bohatstvu naskrze neutopických diktátorov. Mentalita kalných vôd nesníva nijaké sny, ide jej priamo o moc a peniaze. Bohatstvo nechce prerozdeliť, inštinktívne ho chce iba pre seba a nechce, aby do toho niekto videl.
Mentalita kalných vôd sa s antikapitalistickou mentalitou stretáva v politickom košiari nepriateľov otvorenej spoločnosti, ako ich opísal filozof Karl Raimund Popper už celé desaťročie pred publikovaním von Misesovej knižky. Ten, pravda, hovoril o filozofických velikánoch formátu Platóna, Aristotela, Hegla, či o Marxovi a historizme, a na nespočetných a intelektuálne chudobných bezmenných závistlivcov, zlostníkov a lupičov verejných statkov, ktorí tvoria takú významnú časť dnešnej politickej triedy, určite vtedy nemohol myslieť. Ale aspoň vieme, per analogiam a vďaka Popperovi, že aj oni stoja na pleciach obrov.
.o ohrození v parlamente
Súčasné zloženie volených zástupcov ľudu v slovenskom parlamente je z pohľadu zástancov otvorenej spoločnosti, slobodného trhu a slobodného prístupu k informáciám naozaj tristné. Bez rizika omylu či krivdy si trúfam povedať, že medzi poslancami Smeru, HZDS a SNS, ktorí tvoria vládnu koalíciu, sa sotva nájde jediný, ktorý by nemal mentalitu kalných vôd s väčšou či menšou prímesou antikapitalistickej mentality. To, že u niektorých dominuje tá druhá a iní majú zase mentalitu kalných vôd rýdzu a ničím nekríženú, je iba nepodstatný detail. Keď sa k tomu priráta, že aj medzi opozičnými poslancami z SDKÚ, KDH či SMK sa mentalita kalných vôd vyskytuje, je celkový obraz deprimujúci. Preto som v úvode napísal, že kedykoľvek sa zákon o slobodnom prístupe k informáciám ocitne otvorený v súčasnom slovenskom parlamente, je v smrteľnom ohrození. Nedá sa povedať, že by všetci iba číhali na príležitosť zákon o slobodnom prístupe k informáciám znefunkčniť. Peter Wilfling píše v tejto súvislosti o skupinách, ktoré majú záujem tajiť svoje zlodejské praktiky pri nakladaní s verejnými financiami a o tom, že takéto skupiny si môžu nájsť „svojho“ poslanca, aby realizoval ich zámer. Takí v slovenskom parlamente naisto sú, väčšina však môže zaútočiť na zákon o slobodnom prístupe k informáciám reflexne, bez dlhej prípravy a bez podnetu od nejakej „skupinky“ – jednoducho preto, lebo majú mentalitu kalných vôd a tá spôsobí, že zavetria príležitosť opäť zakaliť vodu, keď sa taká naskytne a skočia po nej. Pri súčasnom sebavedomí vládnucej koalície a jej poslancov sa na to dá uzavrieť i stávka. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je aj odkazom jeho predkladateľa Jána Langoša. Ten zákon pozerá na svet jeho očami, ktoré sa určite niekto pokúsi oslepiť. On ho už brániť nemôže, nie je medzi nami. Musia teda tí, ktorí tu sú a nemajú mentalitu kalných vôd, aj keď sú v menšine.
Existujú, pravda, aj omnoho sofistikovanejšie stratégie ako ochrániť citlivú esenciu informácie pred kritickým zrakom verejnosti, než je priamy útok na zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Napríklad zašifrovanie informácií do nejakej reči zasvätencov (napríklad eurospeak, reč európskych inštitúcií), ale to už je iný príbeh, ktorý sa odohráva na inom poschodí moci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.