Niečo sa stalo. V posledné roky taká obľúbená fráza – že slovenský film živorí alebo ani neexistuje – už neplatí. Tento rok bude mať premiéru štrnásť hraných filmov a veľa zaujímavých dokumentov. Čo sa stalo, že sa slovenský film prebral k životu?
To podozrivo vysoké číslo premiér slovenských filmov plánovaných v tomto roku vzbudzuje nenápadný úsmev u ľudí od filmu, niektorí emocionálnejší publicisti dokonca v návale eufórie používajú slovo „rozkvet“. To by však mohli skôr hovoriť Rumuni, ktorí teraz fascinujú svojou novou vlnou skvelých filmov. My ostaňme pri zemi. Programový šéf Medzinárodného filmového festivalu Peter Nágel hovorí o „opatrnom optimizme“ a riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký o „začiatku cesty“.
K obratu dochádza po viac ako desiatich rokoch od privatizácie Slovenskej filmovej tvorby, ktorú v decembri 1995 priklepol Fond národného majetku vopred určenému vlastníkovi – išlo o spoločnosť detí vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Deťom však nešlo o film, ale o pozemky a budovy. Aj tie skončili v konkurze.
Viac ako desať rokov trval totálny rozklad celého zázemia slovenského filmu. Na tvorbu a výrobu filmov chýbali peniaze a aj tie, čo boli, nedokázalo ministerstvo kultúry rozdeľovať účelne. Z deväťdesiatych rokov zostali v pamäti rôzne bizarnosti: napríklad predaj štátom vlastneného zámočku, z ktorého zisk išiel na podporu ambiciózneho filmu Jánošík. Ďalší rok už nebolo čo predať, a tak na dokončenie finančne náročného projektu sa peniaze už nenašli. Aj netransparentnosť takéhoto prideľovania peňazí podľa Dubeckého „atomizovala celé filmárske prostredie“.
Časť filmárov sa v prostredí bez jasných pravidiel, kde výroba filmov trvala roky a mnohé projekty sa ani nedokončili, radšej vzdala tvorivej činnosti. Mladší poutekali k reklame, dabingu či televízii, staršia generácia sa uchýlila na umelecké školy. Niektorí zatrpknutí a odstavení od tvorby však dnes mladej generácii odovzdávajú nielen svoje skúsenosti, ale aj svoju oprávnenú, no neužitočnú skepsu.
.obrat
Bod obratu bolo cítiť už vlani, keď mal na jeseň a v zime 2007 každý mesiac premiéru nový slovenský film. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave už súťažil slovenský film Polčas rozpadu, a navyše – sekcia Slovenský film bola úplne vypredaná. No a najdôležitejšia vec – pri prezentácii nových projektov odzneli mimoriadne dobré správy: „V období 2008 – 2009 by malo mať premiéru 46 filmov. Nachádza sa medzi nimi 22 celovečerných a jeden stredometrážny hraný film, 15 celovečerných dokumentárnych filmov, 1 celovečerný animovaný a 8 krátkometrážnych animovaných filmov. Z tohto počtu len v siedmich prípadoch ide zo slovenskej strany o minoritnú koprodukciu. Očakáva sa 19 celovečerných debutov.“
.viac peňazí
Čo sa stalo, že sa začalo na Slovensku nakrúcať, ale aj dokončovať mnohé roky rozrobené projekty? Kto a čo za to môže?
Situácia trošku pripomína rast slovenskej ekonomiky, ktorá zaznamenáva rekordné čísla a súčasná vláda sa môže tváriť ako víťaz, hoci jej zásluhy nie sú veľmi veľké. Aj základy nového, lepšie fungujúceho systému boli položené za Dzurindovej vlády. „Zásadné zmeny v podpore pôvodnej tvorby nastali v roku 2003, keď sa vytvoril úplne nový systém prideľovania a podpory projektov,“ tvrdí riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký, ktorý je aj členom grantovej komisie AudioVízie. Od roku 2004 sa zároveň v grantovom systéme objavili podstatne vyššie sumy, posledné roky je to vždy viac ako sto miliónov. V roku 2006 to bolo až 160 miliónov korún.
Pomohli však aj iné peniaze – z kinematografického fondu Rady Európy Eurimages. Keď slovenskí producenti získali časť financií z domácich grantov, mohli sa uchádzať aj o zdroje z Eurimages. Najmä po roku 2004 je medzi úspešnými žiadateľmi o podporu čoraz viac slovenských režisérov (Rapoš, Fornayová, Nvota, Jakubisko) a slovenských produkčných firiem (ALEF Film, Miras, Trigon Production...). Slovensko už dokonca z tohto fondu viac čerpá, ako doň prispieva.
.čakanie na fond
Slovenskou špecialitou je fakt, že do filmovej tvorby sa už takmer vôbec nezapája verejnoprávna televízia a komerčné televízie ešte o podporu filmu záujem nemajú.
Slovenská televízia síce ako koproducent vstupuje do niektorých projektov, zväčša však len zapožičaním techniky či štúdia. Očakávať, že sa vrátia časy, keď STV bola silným filmovým producentom, je nereálna a filmárska obec sa už na to ani nespolieha. A najsilnejšia komerčná televízia Markíza ešte ani tento rok nemá v pláne produkovať či podporovať nejaký filmový projekt.
O málo lepšie sú na tom v STV dokumenty. Podľa informácií od Tibora Kubičku, PR manažéra Dvojky STV, má v tomto roku STV rozpracovaných takmer 100 dokumentov. Ako koproducent je STV zapojená do výroby 18 filmových projektov a ako vlastnú výrobu uvádza 9 dokumentov (napríklad Moderná architektúra na Slovensku, Národné, Slovensko pre začiatočníkov, Coburg). Ako koproducent sa STV podieľa na príprave troch dokumentov-cyklov: Eskalátor, Radosť zo života a GEN. Samostatne by mala vyrobiť dokumentárny cyklus Osmičková mágia.
Veľkou výzvou aj preto ostáva založenie audiovizuálneho fondu, ktorý by financovanie slovenského filmu dostal na vyššiu úroveň a mohol by priniesť aj viac financií. Hoci očakávať, že doň budú ochotne prispievať súkromné firmy, nie je veľmi reálne. Slovenský trh je príliš malý, aby bol zaujímavý pre sponzorov či donorov. Napriek tomu by slovenskému filmu určite pomohlo, keby sa rozdeľovanie grantov ešte viac vzdialilo od štátnych orgánov a nebolo vôbec závislé od vládnucej garnitúry. Producent Patrik Pašš v mesačníku Film.sk navrhuje, aby audiovizuálny fond bol verejnoprávnou inštitúciou. „Pri súčasnom nastavení sa každé štyri roky mení garnitúra a s ňou aj prístup k audiovizuálnej politike,“ tvrdí Pašš.
Financovanie filmov z grantových zdrojov ministerstva kultúry má pre tvorcov aj praktickú nevýhodu: peniaze, ktoré dostanú v danom kalendárnom roku, musia podľa pravidiel štátnych inštitúcií zúčtovať vždy do konca roka. „To je pre vznik audiovizuálneho diela veľmi nevhodné,“ tvrdí Peter Dubecký. Je presvedčený, že vznik audiovizuálneho fondu nie je len ambíciou nezávislých producentov, ale aj ministerstva kultúry. „Až potom vzniknú stabilné podmienky na to, aby Slovensko bolo aj v rámci kinematografie súčasťou Európy.“
.chýbajú diváci
Prvé výsledky obratu, ktorý by sme mohli datovať približne do roku 2004, sa začali objavovať koncom vlaňajšieho roka, keď bola slovenská premiéra každý mesiac – Návrat bocianov, Polčas rozpadu, Démoni. „Polčas rozpadu má už okolo 18-tisíc divákov, čiže sa šplhá do prvej desiatky najnavštevovanejších slovenských filmov po roku 1993,“ pripomína filmový publicista Miro Ulman. „Samozrejme, pre Čechov to je po premiére jeden neúspešný víkend. U nás je to skvelý výsledok, z ktorého sa každý teší.“
Kým v Česku prišli minulý rok do kín len na české filmy 4 milióny divákov, situácia u nás je stále žalostná. Ku koncu roka 2007 zhliadlo 5 slovenských či majoritne slovenských filmov, ktoré mali premiéru minulý rok, len okolo 28-tisíc ľudí.
Podobne ako návštevnosť domácich snímok dopadla aj anketa magazínu Kinema.sk o najlepší film. V nej 22-tisíc hlasujúcich pridelilo prvé tri miesta filmom 300, Simpsonovci vo filme a Harry Potter a Fénixov rád. Do prvej desiatky sa popri deviatich amerických produkciách dostali aj české Vratné lahve. Zo slovenských filmov sa najlepšie darilo filmu Polčas rozpadu, ktorý skončil až na 45. mieste. Barabášov dokument Tepuy: Cesta do hlbín zeme obsadil 64. priečku, Návrat bocianov a Rozhovor s nepriateľom skončili v ankete na 101. a 102. mieste.
Fakt, že nás nezaujíma vlastná kinematografia, má svoj dôvod. „Diváci sa prestali zaujímať o slovenský produkt aj preto, že ten produkt vlastne neexistoval,“ tvrdí Peter Dubecký. Vzápätí však dodáva, že o úplnom nezáujme nemôže byť ani reči. Argumentuje dobrým predajom filmovej edície SFÚ a denníka SME, ktorá doteraz zmapovala 70. a 80. roky: „Ak sa predá štvrť milióna DVD za podstatne vyššiu cenu, ako bežné komerčné tituly, ktoré sa pribaľujú k novinám, nedá sa hovoriť, že by sme na slovenský film zanevreli.“ Stačí si spomenúť aj na státisíce divákov, ktoré videli Tisícročnú včelu či Pacha, hybského zbojníka.
„A máme predsa aj režiséra Dušana Rapoša, ktorému sa podarilo aj po roku 1989 pritiahnuť do kín milión divákov,“ pripomína Dubecký. „Preto mu držím palce s novým filmom. Nehodnotím kvalitu, ale je to režisér, ktorý bol svojimi titulmi schopný pritiahnuť veľmi veľa ľudí.“
.nezáujem o prezentáciu
Režisérov divácky vďačných filmov, ako je Rapoš, je však málo. Peter Nágel tvrdí, že slovenská kinematografia rezignovala na divácke žánre, ako sú komédia či detektívka: „Je možné, že sa našim tvorcom nechce do komédií preto, lebo sú tu v kinách Hřebejkove filmy, čo je dosť vysoká latka, a tak radšej idú do zložitejších filmov.“
Výhradu, že na slovenské filmy nechodíme aj preto, lebo slovenské filmy sú zväčša pre pár bratislavských intelektuálov, spochybňuje Peter Dubecký: „Polčas rozpadu nemá nijaké prudké intelektuálske ambície. Má dobré obsadenie, dynamiku, je to film z dnešnej Bratislavy... A vďaka tomu, že producent investoval aspoň základné prostriedky do proma, výsledky sa dostavujú.“
Aj v nedostatočnej PR-podpore slovenských filmov (azda s výnimkou filmu Návrat bocianov, ku ktorému autori zorganizovali aspoň tlačovky s hercami), vidí dôvod nezáujmu o slovenský film Mir Ulman: „Kým v Česku je častým javom, že si tvorcovia najmú človeka, ktorý pravidelne komunikuje s médiami, dáva k dispozícii fotografie či zabezpečuje rozhovory, u nás nič také neexistuje.“ PR pritom tvorí len minimálnu časť všetkých nákladov. Táto situácia potom podľa Ulmana spôsobuje, že o informácie prestávajú mať záujem aj novinári a vytráca sa z povedomia verejnosti: „Na prezentáciu nových slovenských filmov na poslednom MFF Bratislava prišlo len pár novinárov z tlačených médií. Z televízie a rozhlasu neprišiel nikto.“
Paradoxne môže však propagácii slovenského filmu poslúžiť fakt, že televízie zviditeľnili viacerých televíznych hercov v zábavných programoch, ale najmä v televíznych seriáloch. Diváci už totiž prestávali poznať ich tváre a nemali o nich ani záujem. „Keď uvidia na filmovom plagáte svojho obľúbeného herca zo seriálu, môže to byť jeden z impulzov, prečo by mohli zájsť na film, v ktorom hrajú,“ pripomína Ulman.
.kumulovanie funkcií
Nedostatok peňazí spôsobuje nielen to, že producenti škrtajú náklady na reklamu a PR-aktivity. Šetrí sa aj inak. Viacerí aktívni režiséri – napríklad Miloslav Luther či Martin Šulík – sa museli stať aj producentmi svojich filmov. Nie je to najlepšie riešenie, to si myslí aj producent filmu Rozhovor s nepriateľom a pripravovaného filmu Smog Marek Veselický: „Podľa mňa je spojenie režiséra a producenta v jednej osobe schizofrenická situácia. Ako režisér chcete nakrútiť scénu, ktorá je z finančného hľadiska neúnosná, pretože to nedovoľuje rozpočet.“
Inak to vidí Miloslav Luther: „U nás je chronický nedostatok nielen finančných, ale dnes už aj personálnych zdrojov na skutočne profesionálnu prácu. V týchto súvislostiach som usúdil, že ak nechcem ako autor scenára a režisér pochybovať, či Tango s komármi vzniká v tých najlepších možných podmienkach, musím sa o ne postarať v prvom rade ja, aj ako producent. Inak povedané, ak chcem mať autorskú slobodu, musím niesť aj komplexnú zodpovednosť.“
.na čo sa tešiť
Po období, keď na Slovensku vznikali dva-tri filmy ročne máme pred sebou rok filmových nádejí. Kvantita nových filmov síce nezaručuje ich kvalitu, ale je jasné, že bude v ponuke oveľa väčší žánrový výber, že budú aj generačné výpovede mladých tvorcov, comebacky skúsených tvorcov, vydarené pokusy a možno aj rešpektované omyly.
Celá filmárska obec sa teší na premiéru dlhopripravovaného celovečerného dokumentu Petra Kerekeša Ako sa varili dejiny. Od tohto filmu sa očakávajú aj medzinárodné ocenenia, ktoré by opäť zviditeľnili silnú vlnu slovenských dokumentaristov.
Riaditeľ SFÚ Peter Dubecký má aj iného favorita: „Muzika, teda Pišťankov námet, Šulajov scenár a Nvotova réžia. Je to prvý film po roku 1989, ktorý sa na komediálnej pôde snaží vracať k téme socializmu. Nvota to urobil nesmierne citlivo a ľudsky.“ Aj filmový publicista Miro Ulman pripomína, že film Muzika bude mimoriadne dôležitý, ale zvedavý je aj na debut Vlada Balka Pokoj v duši podľa scenára osvedčeného Jiřího Křižana. Programový šéf bratislavského filmového festivalu Peter Nágel sa najviac teší na produkty mladých filmárov – na undergroundový film Jakuba Kronera Bratislavafilm (hoci ten možno bude iba na DVD, bez akejkoľvek promotion, ale hiphopová komunita už o ňom vie).
Povinný divácky úspech sa očakáva od najdrahšieho filmu – Jakubiskovej Bathory. Viackrát posúvaná premiéra sa napokon hádam uskutoční tohto roku. Atraktívna téma, skúsený režisér a vďaka rôznym škandálom fungujúca PR dlho očakávaného filmu by mohli prilákať do kín rekordné čísla slovenských divákov.
Rok 2008 by teda mal priniesť žánrovo pestrú ponuku slovenských filmov – nájde si v nej čosi intelektuál, hip-hoper, priaznivec dokumentu, ale konečne aj obyčajný väčšinový divák, ktorý sa v kine nechce vzdelávať, zamýšľať nad generačnou výpoveďou ani zažívať katarziu, chce iba oddychovať a zabávať sa. Prečo mu to nedopriať?
To podozrivo vysoké číslo premiér slovenských filmov plánovaných v tomto roku vzbudzuje nenápadný úsmev u ľudí od filmu, niektorí emocionálnejší publicisti dokonca v návale eufórie používajú slovo „rozkvet“. To by však mohli skôr hovoriť Rumuni, ktorí teraz fascinujú svojou novou vlnou skvelých filmov. My ostaňme pri zemi. Programový šéf Medzinárodného filmového festivalu Peter Nágel hovorí o „opatrnom optimizme“ a riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký o „začiatku cesty“.
K obratu dochádza po viac ako desiatich rokoch od privatizácie Slovenskej filmovej tvorby, ktorú v decembri 1995 priklepol Fond národného majetku vopred určenému vlastníkovi – išlo o spoločnosť detí vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Deťom však nešlo o film, ale o pozemky a budovy. Aj tie skončili v konkurze.
Viac ako desať rokov trval totálny rozklad celého zázemia slovenského filmu. Na tvorbu a výrobu filmov chýbali peniaze a aj tie, čo boli, nedokázalo ministerstvo kultúry rozdeľovať účelne. Z deväťdesiatych rokov zostali v pamäti rôzne bizarnosti: napríklad predaj štátom vlastneného zámočku, z ktorého zisk išiel na podporu ambiciózneho filmu Jánošík. Ďalší rok už nebolo čo predať, a tak na dokončenie finančne náročného projektu sa peniaze už nenašli. Aj netransparentnosť takéhoto prideľovania peňazí podľa Dubeckého „atomizovala celé filmárske prostredie“.
Časť filmárov sa v prostredí bez jasných pravidiel, kde výroba filmov trvala roky a mnohé projekty sa ani nedokončili, radšej vzdala tvorivej činnosti. Mladší poutekali k reklame, dabingu či televízii, staršia generácia sa uchýlila na umelecké školy. Niektorí zatrpknutí a odstavení od tvorby však dnes mladej generácii odovzdávajú nielen svoje skúsenosti, ale aj svoju oprávnenú, no neužitočnú skepsu.
.obrat
Bod obratu bolo cítiť už vlani, keď mal na jeseň a v zime 2007 každý mesiac premiéru nový slovenský film. Na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave už súťažil slovenský film Polčas rozpadu, a navyše – sekcia Slovenský film bola úplne vypredaná. No a najdôležitejšia vec – pri prezentácii nových projektov odzneli mimoriadne dobré správy: „V období 2008 – 2009 by malo mať premiéru 46 filmov. Nachádza sa medzi nimi 22 celovečerných a jeden stredometrážny hraný film, 15 celovečerných dokumentárnych filmov, 1 celovečerný animovaný a 8 krátkometrážnych animovaných filmov. Z tohto počtu len v siedmich prípadoch ide zo slovenskej strany o minoritnú koprodukciu. Očakáva sa 19 celovečerných debutov.“
.viac peňazí
Čo sa stalo, že sa začalo na Slovensku nakrúcať, ale aj dokončovať mnohé roky rozrobené projekty? Kto a čo za to môže?
Situácia trošku pripomína rast slovenskej ekonomiky, ktorá zaznamenáva rekordné čísla a súčasná vláda sa môže tváriť ako víťaz, hoci jej zásluhy nie sú veľmi veľké. Aj základy nového, lepšie fungujúceho systému boli položené za Dzurindovej vlády. „Zásadné zmeny v podpore pôvodnej tvorby nastali v roku 2003, keď sa vytvoril úplne nový systém prideľovania a podpory projektov,“ tvrdí riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký, ktorý je aj členom grantovej komisie AudioVízie. Od roku 2004 sa zároveň v grantovom systéme objavili podstatne vyššie sumy, posledné roky je to vždy viac ako sto miliónov. V roku 2006 to bolo až 160 miliónov korún.
Pomohli však aj iné peniaze – z kinematografického fondu Rady Európy Eurimages. Keď slovenskí producenti získali časť financií z domácich grantov, mohli sa uchádzať aj o zdroje z Eurimages. Najmä po roku 2004 je medzi úspešnými žiadateľmi o podporu čoraz viac slovenských režisérov (Rapoš, Fornayová, Nvota, Jakubisko) a slovenských produkčných firiem (ALEF Film, Miras, Trigon Production...). Slovensko už dokonca z tohto fondu viac čerpá, ako doň prispieva.
| Návštevnosť slovenských hraných dlhometrážnych filmov, ktoré vznikli v rokoch 2000 – 2007 (len slovenské a majoritne slovenské filmy) Názov filmu Rok výroby Režisér Počet divákov Sokoliar Tomáš 2000 Václav Vorlíček 51 004 Kruté radosti 2002 Juraj Nvota 25 182 Krajinka 2000 Martin Šulík 24 497 Vadí nevadí 2001 Eva Borušovičová 22 953 Slnečný štát 2005 Martin Šulík 13 836 Polčas rozpadu 2007 Vlado Fischer 12 757 Ostatné filmy dosiahli počet divákov pod 10 000. Zdroj: mesačník Film.sk |
.čakanie na fond
Slovenskou špecialitou je fakt, že do filmovej tvorby sa už takmer vôbec nezapája verejnoprávna televízia a komerčné televízie ešte o podporu filmu záujem nemajú.
Slovenská televízia síce ako koproducent vstupuje do niektorých projektov, zväčša však len zapožičaním techniky či štúdia. Očakávať, že sa vrátia časy, keď STV bola silným filmovým producentom, je nereálna a filmárska obec sa už na to ani nespolieha. A najsilnejšia komerčná televízia Markíza ešte ani tento rok nemá v pláne produkovať či podporovať nejaký filmový projekt.
O málo lepšie sú na tom v STV dokumenty. Podľa informácií od Tibora Kubičku, PR manažéra Dvojky STV, má v tomto roku STV rozpracovaných takmer 100 dokumentov. Ako koproducent je STV zapojená do výroby 18 filmových projektov a ako vlastnú výrobu uvádza 9 dokumentov (napríklad Moderná architektúra na Slovensku, Národné, Slovensko pre začiatočníkov, Coburg). Ako koproducent sa STV podieľa na príprave troch dokumentov-cyklov: Eskalátor, Radosť zo života a GEN. Samostatne by mala vyrobiť dokumentárny cyklus Osmičková mágia.
Veľkou výzvou aj preto ostáva založenie audiovizuálneho fondu, ktorý by financovanie slovenského filmu dostal na vyššiu úroveň a mohol by priniesť aj viac financií. Hoci očakávať, že doň budú ochotne prispievať súkromné firmy, nie je veľmi reálne. Slovenský trh je príliš malý, aby bol zaujímavý pre sponzorov či donorov. Napriek tomu by slovenskému filmu určite pomohlo, keby sa rozdeľovanie grantov ešte viac vzdialilo od štátnych orgánov a nebolo vôbec závislé od vládnucej garnitúry. Producent Patrik Pašš v mesačníku Film.sk navrhuje, aby audiovizuálny fond bol verejnoprávnou inštitúciou. „Pri súčasnom nastavení sa každé štyri roky mení garnitúra a s ňou aj prístup k audiovizuálnej politike,“ tvrdí Pašš.
Financovanie filmov z grantových zdrojov ministerstva kultúry má pre tvorcov aj praktickú nevýhodu: peniaze, ktoré dostanú v danom kalendárnom roku, musia podľa pravidiel štátnych inštitúcií zúčtovať vždy do konca roka. „To je pre vznik audiovizuálneho diela veľmi nevhodné,“ tvrdí Peter Dubecký. Je presvedčený, že vznik audiovizuálneho fondu nie je len ambíciou nezávislých producentov, ale aj ministerstva kultúry. „Až potom vzniknú stabilné podmienky na to, aby Slovensko bolo aj v rámci kinematografie súčasťou Európy.“
.chýbajú diváci
Prvé výsledky obratu, ktorý by sme mohli datovať približne do roku 2004, sa začali objavovať koncom vlaňajšieho roka, keď bola slovenská premiéra každý mesiac – Návrat bocianov, Polčas rozpadu, Démoni. „Polčas rozpadu má už okolo 18-tisíc divákov, čiže sa šplhá do prvej desiatky najnavštevovanejších slovenských filmov po roku 1993,“ pripomína filmový publicista Miro Ulman. „Samozrejme, pre Čechov to je po premiére jeden neúspešný víkend. U nás je to skvelý výsledok, z ktorého sa každý teší.“
Kým v Česku prišli minulý rok do kín len na české filmy 4 milióny divákov, situácia u nás je stále žalostná. Ku koncu roka 2007 zhliadlo 5 slovenských či majoritne slovenských filmov, ktoré mali premiéru minulý rok, len okolo 28-tisíc ľudí.
Podobne ako návštevnosť domácich snímok dopadla aj anketa magazínu Kinema.sk o najlepší film. V nej 22-tisíc hlasujúcich pridelilo prvé tri miesta filmom 300, Simpsonovci vo filme a Harry Potter a Fénixov rád. Do prvej desiatky sa popri deviatich amerických produkciách dostali aj české Vratné lahve. Zo slovenských filmov sa najlepšie darilo filmu Polčas rozpadu, ktorý skončil až na 45. mieste. Barabášov dokument Tepuy: Cesta do hlbín zeme obsadil 64. priečku, Návrat bocianov a Rozhovor s nepriateľom skončili v ankete na 101. a 102. mieste.
Fakt, že nás nezaujíma vlastná kinematografia, má svoj dôvod. „Diváci sa prestali zaujímať o slovenský produkt aj preto, že ten produkt vlastne neexistoval,“ tvrdí Peter Dubecký. Vzápätí však dodáva, že o úplnom nezáujme nemôže byť ani reči. Argumentuje dobrým predajom filmovej edície SFÚ a denníka SME, ktorá doteraz zmapovala 70. a 80. roky: „Ak sa predá štvrť milióna DVD za podstatne vyššiu cenu, ako bežné komerčné tituly, ktoré sa pribaľujú k novinám, nedá sa hovoriť, že by sme na slovenský film zanevreli.“ Stačí si spomenúť aj na státisíce divákov, ktoré videli Tisícročnú včelu či Pacha, hybského zbojníka.
„A máme predsa aj režiséra Dušana Rapoša, ktorému sa podarilo aj po roku 1989 pritiahnuť do kín milión divákov,“ pripomína Dubecký. „Preto mu držím palce s novým filmom. Nehodnotím kvalitu, ale je to režisér, ktorý bol svojimi titulmi schopný pritiahnuť veľmi veľa ľudí.“
.nezáujem o prezentáciu
Režisérov divácky vďačných filmov, ako je Rapoš, je však málo. Peter Nágel tvrdí, že slovenská kinematografia rezignovala na divácke žánre, ako sú komédia či detektívka: „Je možné, že sa našim tvorcom nechce do komédií preto, lebo sú tu v kinách Hřebejkove filmy, čo je dosť vysoká latka, a tak radšej idú do zložitejších filmov.“
Výhradu, že na slovenské filmy nechodíme aj preto, lebo slovenské filmy sú zväčša pre pár bratislavských intelektuálov, spochybňuje Peter Dubecký: „Polčas rozpadu nemá nijaké prudké intelektuálske ambície. Má dobré obsadenie, dynamiku, je to film z dnešnej Bratislavy... A vďaka tomu, že producent investoval aspoň základné prostriedky do proma, výsledky sa dostavujú.“
Aj v nedostatočnej PR-podpore slovenských filmov (azda s výnimkou filmu Návrat bocianov, ku ktorému autori zorganizovali aspoň tlačovky s hercami), vidí dôvod nezáujmu o slovenský film Mir Ulman: „Kým v Česku je častým javom, že si tvorcovia najmú človeka, ktorý pravidelne komunikuje s médiami, dáva k dispozícii fotografie či zabezpečuje rozhovory, u nás nič také neexistuje.“ PR pritom tvorí len minimálnu časť všetkých nákladov. Táto situácia potom podľa Ulmana spôsobuje, že o informácie prestávajú mať záujem aj novinári a vytráca sa z povedomia verejnosti: „Na prezentáciu nových slovenských filmov na poslednom MFF Bratislava prišlo len pár novinárov z tlačených médií. Z televízie a rozhlasu neprišiel nikto.“
Paradoxne môže však propagácii slovenského filmu poslúžiť fakt, že televízie zviditeľnili viacerých televíznych hercov v zábavných programoch, ale najmä v televíznych seriáloch. Diváci už totiž prestávali poznať ich tváre a nemali o nich ani záujem. „Keď uvidia na filmovom plagáte svojho obľúbeného herca zo seriálu, môže to byť jeden z impulzov, prečo by mohli zájsť na film, v ktorom hrajú,“ pripomína Ulman.
.kumulovanie funkcií
Nedostatok peňazí spôsobuje nielen to, že producenti škrtajú náklady na reklamu a PR-aktivity. Šetrí sa aj inak. Viacerí aktívni režiséri – napríklad Miloslav Luther či Martin Šulík – sa museli stať aj producentmi svojich filmov. Nie je to najlepšie riešenie, to si myslí aj producent filmu Rozhovor s nepriateľom a pripravovaného filmu Smog Marek Veselický: „Podľa mňa je spojenie režiséra a producenta v jednej osobe schizofrenická situácia. Ako režisér chcete nakrútiť scénu, ktorá je z finančného hľadiska neúnosná, pretože to nedovoľuje rozpočet.“
Inak to vidí Miloslav Luther: „U nás je chronický nedostatok nielen finančných, ale dnes už aj personálnych zdrojov na skutočne profesionálnu prácu. V týchto súvislostiach som usúdil, že ak nechcem ako autor scenára a režisér pochybovať, či Tango s komármi vzniká v tých najlepších možných podmienkach, musím sa o ne postarať v prvom rade ja, aj ako producent. Inak povedané, ak chcem mať autorskú slobodu, musím niesť aj komplexnú zodpovednosť.“
.na čo sa tešiť
Po období, keď na Slovensku vznikali dva-tri filmy ročne máme pred sebou rok filmových nádejí. Kvantita nových filmov síce nezaručuje ich kvalitu, ale je jasné, že bude v ponuke oveľa väčší žánrový výber, že budú aj generačné výpovede mladých tvorcov, comebacky skúsených tvorcov, vydarené pokusy a možno aj rešpektované omyly.
Celá filmárska obec sa teší na premiéru dlhopripravovaného celovečerného dokumentu Petra Kerekeša Ako sa varili dejiny. Od tohto filmu sa očakávajú aj medzinárodné ocenenia, ktoré by opäť zviditeľnili silnú vlnu slovenských dokumentaristov.
Riaditeľ SFÚ Peter Dubecký má aj iného favorita: „Muzika, teda Pišťankov námet, Šulajov scenár a Nvotova réžia. Je to prvý film po roku 1989, ktorý sa na komediálnej pôde snaží vracať k téme socializmu. Nvota to urobil nesmierne citlivo a ľudsky.“ Aj filmový publicista Miro Ulman pripomína, že film Muzika bude mimoriadne dôležitý, ale zvedavý je aj na debut Vlada Balka Pokoj v duši podľa scenára osvedčeného Jiřího Křižana. Programový šéf bratislavského filmového festivalu Peter Nágel sa najviac teší na produkty mladých filmárov – na undergroundový film Jakuba Kronera Bratislavafilm (hoci ten možno bude iba na DVD, bez akejkoľvek promotion, ale hiphopová komunita už o ňom vie).
Povinný divácky úspech sa očakáva od najdrahšieho filmu – Jakubiskovej Bathory. Viackrát posúvaná premiéra sa napokon hádam uskutoční tohto roku. Atraktívna téma, skúsený režisér a vďaka rôznym škandálom fungujúca PR dlho očakávaného filmu by mohli prilákať do kín rekordné čísla slovenských divákov.
Rok 2008 by teda mal priniesť žánrovo pestrú ponuku slovenských filmov – nájde si v nej čosi intelektuál, hip-hoper, priaznivec dokumentu, ale konečne aj obyčajný väčšinový divák, ktorý sa v kine nechce vzdelávať, zamýšľať nad generačnou výpoveďou ani zažívať katarziu, chce iba oddychovať a zabávať sa. Prečo mu to nedopriať?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.