Srbské prezidentské voľby boli vlastne referendom, ktoré predurčí osud západného Balkánu. Víťaz súboja Tadić – Nikolić, ktorého výsledok nebol v čase našej uzávierky známy, drží v rukách kormidlo. Budúcnosť alebo minulosť? – tak znela dilema voličov.
Akokoľvek to znie voči prozápadnému prezidentovi, 50-ročnému Borisovi Tadićovi nespravodlivo, kľúčovou postavou týchto volieb nebol tento sympatický bývalý vrcholový športovec, ale jeho o šesť rokov starší vyzývateľ.
.ujko Toma
Šlo vlastne o odvetu ich súboja z roku 2004. Vtedy v druhom kole vyhral Tadić. A práve vyštudovaného strojníka Nikolića, náhradného vodcu srbských radikálov (ich líder Vojislav Šešelj sedí už dlho v cele haagskeho tribunálu) „obdarili“ komentátori mnohými vzletnými prívlastkami, z ktorých ide hrôza. Akoby nestačilo povedať, že je nacionalista – on je ultranacionalista. Akoby nestačilo triezvo dodať, že je orientovaný na Rusko – on chce predsa zo Srbska urobiť ruskú guberniu.
Ale použitie pomyselného koeficientu, ktorý zosilní jeho negatívne vlastnosti, je opodstatnené. Nikolić je zručný demagóg vyššieho kalibru ako náš Mečiar či Fico, ktorý aj pod vplyvom amerických poradcov zmenil pred finále taktiku. Nasadil si masku „mäkkého imidžu“ zhovievavého ujka Tomu, ktorý starostlivo prehovára do duší dôverčivým študentom, ženám a dôchodcom. Jeho okázalo pritlmená mimika a gestikulácia pritom iba ťažko zakryjú potlačenú výbušnosť. Loví tak vo výsostných vodách svojho súpera. Je to krutá, avšak výstižná irónia: kým Tadić s demokratmi počas kampane sloganom „spoločne dobývali Európu“, Nikolič dobýval veľké srbské mestá Belehrad, Niš a Nový Sad.
Nikolić je spoľahlivým typologickým klonom Miloševića. Tento retropolitik z konca 20. storočia apeluje na prinavrátenie hrdosti poníženým. Kosovo je vinou Miloševića beznádejne stratené, on však o to hlasnejšie s chorálom frustrovaných kričí: „Ne-dá-me Ko-so-vo!“ Najprv vysloví, vzápätí však stiahne hrozbu, že proti osamostatneniu Kosova nasadí armádu. Ponúka Rusku nielen výhodné ovládnutie strategických podnikov, ale aj vojenské základne. Zmätený Brusel v tom istom čase núka tejto schizofrenickej krajine, ktorá stále nevydala do Haagu generála Mladića zodpovedného za masakre v Bosne, perspektívu členstva v EÚ. Hrdý Nikolić sa však Európe – aj s Tadićovym koaličným partnerom, premiérom Vojislavom Koštunicom – ostentatívne obracia chrbtom. Chce ju tak potrestať za uznanie nezávislého Kosova. Potrebuje azda viac Európa Srbsko alebo Srbsko Európu? Absurdná otázka, no výstižná.
Riaditeľ Balkan Trust for Democracy, belehradský analytik Ivan Vejvoda pre .týždeň uvádza: „Vlani bol Nikolić chvíľu predsedom parlamentu. Už počas prvých 24 hodín stihol hovoriť o možnom zavedení výnimočného stavu a o Srbsku ako o ruskej gubernii. Ľuďom sa opäť vrátili spomienky na 90. roky, a to bol jeho koniec. Mali sme malý príklad toho, ako by to vyzeralo, keby sa stal prezidentom. Nikolić vytrval vo funkcii iba tri dni.“
Vejvoda kedysi pracoval ako poradca reformného premiéra Zorana Djindića, ktorého v roku 2003 zavraždili členovia tzv. Zemunského gangu na čele s vodcom zvaným Legija. Nikolić sa netají, že sa chce ako prezident zasadiť za revíziu tohto procesu. Okrem toho chce očistiť aj bývalého riaditeľa verejnoprávnej televízie RTS, ktorý bol odsúdený za to, že počas náletov NATO v roku 1999 prikázal zamestnancom zostať v budove, hoci vedel, že bude bombardovaná – a následne v nej zahynulo 21 ľudí.
„Pred niekoľkými mesiacmi radikáli vyhlasovali, že budú generála Mladića strážiť a chrániť. A provokatívne premenili tabuľky označujúce názov jednej z ulíc. Bulvár Zorana Djindića zmenili na bulvár Ratka Mladića,“ dodáva Vejvoda.
.celým srdcom, ale za čo?
Poučný je najmä pohľad na volebnú mapu Srbska. Nikolić vládne prakticky všade, s výnimkou oblastí na okrajoch, kde žijú menšiny. A tie sú významné – veď maďarský kandidát István Pásztor získal v prvom kole vyše dve percentá hlasov, s ktorými mohol Tadić ďalej počítať. Ten vyhral v prvom kole v prevažne moslimskom Sandžaku na juhu, v Maďarmi a Slovákmi obývanej Vojvodine na severe či vo východných okresoch pri hraniciach s Bulharskom a Rumunskom. To sú regióny závislé od demokratického smerovania Srbska bez konfrontácie s okolím.
V sebazáchovnom pude podporujú Tadića aj Rómovia. Poslanec parlamentu a predseda Únie Rómov Srbska Rajko Djurić poukazuje na to, že radikáli (SRS), ktorí by radi kriminalizovali „skorumpovaných demokratov, ich privatizérov a rozkrádačov“, majú viacerých poslancov stíhaných za vraždy. Djurić v denníku Danas upozorňuje, že poslanci za SRS podporili Národnú gardu, ktorá plánovala 7. októbra 2007 v hlavnom meste Vojvodiny Novom Sade spomienku pri príležitostí narodenín nacistického pohlavára Himmlera. A varuje pred marketingovou príbuznosťou: dnešný volebný slogan Nikolića – Celým srdcom za Srbsko – pochádza podľa neho z čias nacistického Nemecka, kde sa „celým srdcom“ spievalo v detských piesňach aj vo vojenských pochodoch.
.chudobní chcú zmenu
Kulpín pri Báčskom Petrovci je malá, prevažne Slovákmi obývaná dedina vo Vojvodine. V sobotu, týždeň pred voľbami, je tam rušno. Medzi trhovníkmi, ktorí na zem rozložili tovar – od ošatenia až po zeleninu – sa v pravý čas ocitol aj Pavel Marčok, jeden zo štyroch slovenských poslancov 250-členného parlamentu. Agituje za Tadića, ktorého strana (DS) vytlačila aj plagáty a letáky v slovenčine. Milé a účinné. „Slováci ho volia veľkou väčšinou. Keď sem prišiel v pondelok na míting, zišlo sa tu najviac ľudí v dejinách Báčskeho Petrovca. Dnes sa tu nedelíme podľa strán, ale na demokratov a tých ostatných. Tadić znamená prosperitu, investície. Ak vyhrá Nikolić, bude to katastrofa,“ vraví Marčok.
Iný názor má o pár metrov ďalej Pavel Sokola, miestny Slovák, ktorý maskuje svoju inklináciu k radikálom. „Za koho som? Za toho, kto bude,“ smeje sa tajuplne a dodáva: „Väčšinou som býval za demokraciu. Čo však teraz počúvam, chudobní ľudia chcú zmenu. Za Miloševića nám bolo lepšie. Aj sme mali prácu, aj sme popili,“ krčí ramenami volič radikálov. O prácu prišiel aj jeho syn. Dostal odstupné 3-tisíc eur a žije teraz s otcom. Dokedy tak budú? Kým neminú peniaze.
.meandre demokracie
Kulpínsky príbeh odkrýva najpodstatnejšiu súvislosť volieb. Demagógia Nikolića sa neopiera až tak o nacionalizmus oživený stratou Kosova, ako sa domnievajú mnohí analytici. Jej hlavnou živnou pôdou je sociálna frustrácia. Mnohí Srbi sa cítia zradení, pretože ich život sa od pádu Miloševića nezlepšil. Priemerný mesačný plat v krajine je menej ako 400 eur a takmer šestina obyvateľov je bez zamestnania. Kto je za to zodpovedný? Predsa demokrati – podľa radikálov. Áno, po roku 2000 mnohí privatizéri rozkradli fabriky, v posledných rokoch je však obrat k lepšiemu evidentný. Aj Tadić poukazuje na to, že počet nezamestnaných vlani klesol o 140-tisíc. Dvakrát pritom počas ostro sledovaného stredajšieho televízneho súboja s Nikolićom spomenul Slovensko: raz ako príklad donedávna vzorovo reformnej krajiny a druhýkrát ako členskú krajinu EÚ, ktorá má iný názor na štatút Kosova ako európske mocnosti.
Hĺbka frustrácie radikalizujúcich sa obetí srbského prechodu k demokracii, ktorý sa podľa analytika Vejvodu neodohráva priamočiaro, ale v nespočetných zákrutách, sa dá azda najlepšie pochopiť v Kragujevci. Mimochodom, je to rodné mesto Nikolića. Tento Detroit či Gdaňsk Balkánu – ako hovoria priemyselnému srdcu krajiny – bol v minulosti dokonca jej hlavným mestom. V 30. rokoch 19. storočia tu vznikla prvá srbská tlačiareň, divadlo, vojenská akadémia aj parlament. Oceliarska fabrika Zastava vyrábala zbrane aj autá. Pred 20 rokmi začala však kolabovať, v roku 1999 sa stala aj cieľom náletov NATO. Nová demokratická moc označila väčšinu z 25-tisíc pracovníkov za technologický prebytok a prepustila ich. Dostali odstupné 200 mariek, novú prácu však nenašli. Robotníci v neďalekej najstaršej srbskej tlačiarni dopadli ešte horšie. Nedostali tri roky ani dinár. Vstúpili do zúfalého hladového štrajku. Bezvýsledne. Denník Večernje novosti uvádza, že neúspešné kragujevské privatizácie sú najmä tie, do ktorých vstúpil pochybný domáci kapitál. Dnes pracuje v Zastave štyri a pol tisíc ľudí. Dvesto robotníkov, ktorí čistili po roku 1999 bombardované továrne, zomrelo neskôr na rakovinu.
„Vyberám kontajnery. Čo nájdem, to očistím a predávam. Ak denne zarobím sto dinárov, čo je asi jedno euro, som spokojný a mám na chlieb,“ vraví Róm v stredných rokoch, ktorý v nedeľu predáva v parku. Pred sebou má staré tranzistory, okuliare či telefóny. Kto to asi tak od neho kúpi? Takých ako on je tu však veľa. Nájdený brak predáva na trhu aj Radoslav Bogičević. Tridsať rokov pracoval v Zastave, dnes nemá ani dinár podpory. A do dôchodku ďaleko. „My už neveríme nikomu,“ vraví sklamane. Voliť však bude Nikolića. Ten aspoň sľubuje. Bogičević má pritom tri dospelé dcéry. Všetky skončili vysokú školu. Dve žijú na Západe, jedna v Rakúsku a druhá v Írsku. Tretia, absolventka medicíny, predáva v Kragujevci topánky. Za 10-tisíc dinárov (120 eur) mesačne.
.komunisti a komuňari
„Bodaj by ťa...“ vypustí Radomír Marjanović, aktivista radikálov v obci Osipaonica na juh od Smedereva, prúd nepublikovateľných nadávok na adresu suseda, ktorý zlostne trúbiac prechádza na lepšom aute okolo. „Je to bohatý podnikateľ. Volič Tadića,“ dodá a vylezie s kamarátom na rebrík. V nedeľu podvečer lepia plagáty Nikolića na stĺpy verejného osvetlenia.
Marjanović už nie je najmladší, a tak si ako šéf volebnej komisie zapísal výsledky prvého kola na škatuľku od liekov. Príznačné. „Jeho“ Toma tu vyhral s veľkým náskokom. Mentalita týchto obetí doby, ktoré analyzovať situáciu veľmi nevedia, je polarizujúca. Komunisti boli podľa nich tí čestní (sú teda komunistami aj radikáli?), na rozdiel od nich sú však všetci ostatní, teda najmä demokrati, iba „komuňari“. To oni sú za všetko vinní. Komuňari spôsobili, že Marjanović dnes už nemá nič. Kedysi mal 13-tisíc mariek úspor, hektár pôdy, lány kukurice a choval vo veľkom svine.
„Zobrali to tí zlodeji, čo nám vykupujú svine pod cenu. Všetci sedliaci takto dopadli. Djindić po páde Miloševića vypustil svojich dravých výkupcov a tí nás ožobračili,“ ponosuje sa. Otázka, či sa aj jeho milovaní radikáli, ak sa dostanú k moci, nestanú komuňarmi, ho nevyvedie z miery. „Nikdy,“ tvrdí a na dôvažok ukazuje článok z novín, podľa ktorého sa vo veľkom rozkráda už aj v armáde. Najnovšie jej zmizlo 12 diel, 24 ťažkých guľometov a 30-tisíc pušiek. Ktovie, možno aj za to je podľa neho zodpovedný Tadić.
Vzorec srbskej mentality je prostý. Poníženie + hrdosť = radikalizmus. Teda nie v iných krajinách obvyklá polarizácia mesto – vidiek, ale demagógia a schopnosť obrany voči nej rozhodli o výsledku týchto volieb. Dnes už vieme, či aj tentoraz panický strach z radikálov napokon fungoval ako posledná poistka a zastavil Nikolićovo ťaženie.
Srbsko
Akokoľvek to znie voči prozápadnému prezidentovi, 50-ročnému Borisovi Tadićovi nespravodlivo, kľúčovou postavou týchto volieb nebol tento sympatický bývalý vrcholový športovec, ale jeho o šesť rokov starší vyzývateľ.
.ujko Toma
Šlo vlastne o odvetu ich súboja z roku 2004. Vtedy v druhom kole vyhral Tadić. A práve vyštudovaného strojníka Nikolića, náhradného vodcu srbských radikálov (ich líder Vojislav Šešelj sedí už dlho v cele haagskeho tribunálu) „obdarili“ komentátori mnohými vzletnými prívlastkami, z ktorých ide hrôza. Akoby nestačilo povedať, že je nacionalista – on je ultranacionalista. Akoby nestačilo triezvo dodať, že je orientovaný na Rusko – on chce predsa zo Srbska urobiť ruskú guberniu.
Ale použitie pomyselného koeficientu, ktorý zosilní jeho negatívne vlastnosti, je opodstatnené. Nikolić je zručný demagóg vyššieho kalibru ako náš Mečiar či Fico, ktorý aj pod vplyvom amerických poradcov zmenil pred finále taktiku. Nasadil si masku „mäkkého imidžu“ zhovievavého ujka Tomu, ktorý starostlivo prehovára do duší dôverčivým študentom, ženám a dôchodcom. Jeho okázalo pritlmená mimika a gestikulácia pritom iba ťažko zakryjú potlačenú výbušnosť. Loví tak vo výsostných vodách svojho súpera. Je to krutá, avšak výstižná irónia: kým Tadić s demokratmi počas kampane sloganom „spoločne dobývali Európu“, Nikolič dobýval veľké srbské mestá Belehrad, Niš a Nový Sad.
Nikolić je spoľahlivým typologickým klonom Miloševića. Tento retropolitik z konca 20. storočia apeluje na prinavrátenie hrdosti poníženým. Kosovo je vinou Miloševića beznádejne stratené, on však o to hlasnejšie s chorálom frustrovaných kričí: „Ne-dá-me Ko-so-vo!“ Najprv vysloví, vzápätí však stiahne hrozbu, že proti osamostatneniu Kosova nasadí armádu. Ponúka Rusku nielen výhodné ovládnutie strategických podnikov, ale aj vojenské základne. Zmätený Brusel v tom istom čase núka tejto schizofrenickej krajine, ktorá stále nevydala do Haagu generála Mladića zodpovedného za masakre v Bosne, perspektívu členstva v EÚ. Hrdý Nikolić sa však Európe – aj s Tadićovym koaličným partnerom, premiérom Vojislavom Koštunicom – ostentatívne obracia chrbtom. Chce ju tak potrestať za uznanie nezávislého Kosova. Potrebuje azda viac Európa Srbsko alebo Srbsko Európu? Absurdná otázka, no výstižná.
Riaditeľ Balkan Trust for Democracy, belehradský analytik Ivan Vejvoda pre .týždeň uvádza: „Vlani bol Nikolić chvíľu predsedom parlamentu. Už počas prvých 24 hodín stihol hovoriť o možnom zavedení výnimočného stavu a o Srbsku ako o ruskej gubernii. Ľuďom sa opäť vrátili spomienky na 90. roky, a to bol jeho koniec. Mali sme malý príklad toho, ako by to vyzeralo, keby sa stal prezidentom. Nikolić vytrval vo funkcii iba tri dni.“
Vejvoda kedysi pracoval ako poradca reformného premiéra Zorana Djindića, ktorého v roku 2003 zavraždili členovia tzv. Zemunského gangu na čele s vodcom zvaným Legija. Nikolić sa netají, že sa chce ako prezident zasadiť za revíziu tohto procesu. Okrem toho chce očistiť aj bývalého riaditeľa verejnoprávnej televízie RTS, ktorý bol odsúdený za to, že počas náletov NATO v roku 1999 prikázal zamestnancom zostať v budove, hoci vedel, že bude bombardovaná – a následne v nej zahynulo 21 ľudí.
„Pred niekoľkými mesiacmi radikáli vyhlasovali, že budú generála Mladića strážiť a chrániť. A provokatívne premenili tabuľky označujúce názov jednej z ulíc. Bulvár Zorana Djindića zmenili na bulvár Ratka Mladića,“ dodáva Vejvoda.
.celým srdcom, ale za čo?
Poučný je najmä pohľad na volebnú mapu Srbska. Nikolić vládne prakticky všade, s výnimkou oblastí na okrajoch, kde žijú menšiny. A tie sú významné – veď maďarský kandidát István Pásztor získal v prvom kole vyše dve percentá hlasov, s ktorými mohol Tadić ďalej počítať. Ten vyhral v prvom kole v prevažne moslimskom Sandžaku na juhu, v Maďarmi a Slovákmi obývanej Vojvodine na severe či vo východných okresoch pri hraniciach s Bulharskom a Rumunskom. To sú regióny závislé od demokratického smerovania Srbska bez konfrontácie s okolím.
V sebazáchovnom pude podporujú Tadića aj Rómovia. Poslanec parlamentu a predseda Únie Rómov Srbska Rajko Djurić poukazuje na to, že radikáli (SRS), ktorí by radi kriminalizovali „skorumpovaných demokratov, ich privatizérov a rozkrádačov“, majú viacerých poslancov stíhaných za vraždy. Djurić v denníku Danas upozorňuje, že poslanci za SRS podporili Národnú gardu, ktorá plánovala 7. októbra 2007 v hlavnom meste Vojvodiny Novom Sade spomienku pri príležitostí narodenín nacistického pohlavára Himmlera. A varuje pred marketingovou príbuznosťou: dnešný volebný slogan Nikolića – Celým srdcom za Srbsko – pochádza podľa neho z čias nacistického Nemecka, kde sa „celým srdcom“ spievalo v detských piesňach aj vo vojenských pochodoch.
.chudobní chcú zmenu
Kulpín pri Báčskom Petrovci je malá, prevažne Slovákmi obývaná dedina vo Vojvodine. V sobotu, týždeň pred voľbami, je tam rušno. Medzi trhovníkmi, ktorí na zem rozložili tovar – od ošatenia až po zeleninu – sa v pravý čas ocitol aj Pavel Marčok, jeden zo štyroch slovenských poslancov 250-členného parlamentu. Agituje za Tadića, ktorého strana (DS) vytlačila aj plagáty a letáky v slovenčine. Milé a účinné. „Slováci ho volia veľkou väčšinou. Keď sem prišiel v pondelok na míting, zišlo sa tu najviac ľudí v dejinách Báčskeho Petrovca. Dnes sa tu nedelíme podľa strán, ale na demokratov a tých ostatných. Tadić znamená prosperitu, investície. Ak vyhrá Nikolić, bude to katastrofa,“ vraví Marčok.
Iný názor má o pár metrov ďalej Pavel Sokola, miestny Slovák, ktorý maskuje svoju inklináciu k radikálom. „Za koho som? Za toho, kto bude,“ smeje sa tajuplne a dodáva: „Väčšinou som býval za demokraciu. Čo však teraz počúvam, chudobní ľudia chcú zmenu. Za Miloševića nám bolo lepšie. Aj sme mali prácu, aj sme popili,“ krčí ramenami volič radikálov. O prácu prišiel aj jeho syn. Dostal odstupné 3-tisíc eur a žije teraz s otcom. Dokedy tak budú? Kým neminú peniaze.
.meandre demokracie
Kulpínsky príbeh odkrýva najpodstatnejšiu súvislosť volieb. Demagógia Nikolića sa neopiera až tak o nacionalizmus oživený stratou Kosova, ako sa domnievajú mnohí analytici. Jej hlavnou živnou pôdou je sociálna frustrácia. Mnohí Srbi sa cítia zradení, pretože ich život sa od pádu Miloševića nezlepšil. Priemerný mesačný plat v krajine je menej ako 400 eur a takmer šestina obyvateľov je bez zamestnania. Kto je za to zodpovedný? Predsa demokrati – podľa radikálov. Áno, po roku 2000 mnohí privatizéri rozkradli fabriky, v posledných rokoch je však obrat k lepšiemu evidentný. Aj Tadić poukazuje na to, že počet nezamestnaných vlani klesol o 140-tisíc. Dvakrát pritom počas ostro sledovaného stredajšieho televízneho súboja s Nikolićom spomenul Slovensko: raz ako príklad donedávna vzorovo reformnej krajiny a druhýkrát ako členskú krajinu EÚ, ktorá má iný názor na štatút Kosova ako európske mocnosti.
Hĺbka frustrácie radikalizujúcich sa obetí srbského prechodu k demokracii, ktorý sa podľa analytika Vejvodu neodohráva priamočiaro, ale v nespočetných zákrutách, sa dá azda najlepšie pochopiť v Kragujevci. Mimochodom, je to rodné mesto Nikolića. Tento Detroit či Gdaňsk Balkánu – ako hovoria priemyselnému srdcu krajiny – bol v minulosti dokonca jej hlavným mestom. V 30. rokoch 19. storočia tu vznikla prvá srbská tlačiareň, divadlo, vojenská akadémia aj parlament. Oceliarska fabrika Zastava vyrábala zbrane aj autá. Pred 20 rokmi začala však kolabovať, v roku 1999 sa stala aj cieľom náletov NATO. Nová demokratická moc označila väčšinu z 25-tisíc pracovníkov za technologický prebytok a prepustila ich. Dostali odstupné 200 mariek, novú prácu však nenašli. Robotníci v neďalekej najstaršej srbskej tlačiarni dopadli ešte horšie. Nedostali tri roky ani dinár. Vstúpili do zúfalého hladového štrajku. Bezvýsledne. Denník Večernje novosti uvádza, že neúspešné kragujevské privatizácie sú najmä tie, do ktorých vstúpil pochybný domáci kapitál. Dnes pracuje v Zastave štyri a pol tisíc ľudí. Dvesto robotníkov, ktorí čistili po roku 1999 bombardované továrne, zomrelo neskôr na rakovinu.
„Vyberám kontajnery. Čo nájdem, to očistím a predávam. Ak denne zarobím sto dinárov, čo je asi jedno euro, som spokojný a mám na chlieb,“ vraví Róm v stredných rokoch, ktorý v nedeľu predáva v parku. Pred sebou má staré tranzistory, okuliare či telefóny. Kto to asi tak od neho kúpi? Takých ako on je tu však veľa. Nájdený brak predáva na trhu aj Radoslav Bogičević. Tridsať rokov pracoval v Zastave, dnes nemá ani dinár podpory. A do dôchodku ďaleko. „My už neveríme nikomu,“ vraví sklamane. Voliť však bude Nikolića. Ten aspoň sľubuje. Bogičević má pritom tri dospelé dcéry. Všetky skončili vysokú školu. Dve žijú na Západe, jedna v Rakúsku a druhá v Írsku. Tretia, absolventka medicíny, predáva v Kragujevci topánky. Za 10-tisíc dinárov (120 eur) mesačne.
.komunisti a komuňari
„Bodaj by ťa...“ vypustí Radomír Marjanović, aktivista radikálov v obci Osipaonica na juh od Smedereva, prúd nepublikovateľných nadávok na adresu suseda, ktorý zlostne trúbiac prechádza na lepšom aute okolo. „Je to bohatý podnikateľ. Volič Tadića,“ dodá a vylezie s kamarátom na rebrík. V nedeľu podvečer lepia plagáty Nikolića na stĺpy verejného osvetlenia.
Marjanović už nie je najmladší, a tak si ako šéf volebnej komisie zapísal výsledky prvého kola na škatuľku od liekov. Príznačné. „Jeho“ Toma tu vyhral s veľkým náskokom. Mentalita týchto obetí doby, ktoré analyzovať situáciu veľmi nevedia, je polarizujúca. Komunisti boli podľa nich tí čestní (sú teda komunistami aj radikáli?), na rozdiel od nich sú však všetci ostatní, teda najmä demokrati, iba „komuňari“. To oni sú za všetko vinní. Komuňari spôsobili, že Marjanović dnes už nemá nič. Kedysi mal 13-tisíc mariek úspor, hektár pôdy, lány kukurice a choval vo veľkom svine.
„Zobrali to tí zlodeji, čo nám vykupujú svine pod cenu. Všetci sedliaci takto dopadli. Djindić po páde Miloševića vypustil svojich dravých výkupcov a tí nás ožobračili,“ ponosuje sa. Otázka, či sa aj jeho milovaní radikáli, ak sa dostanú k moci, nestanú komuňarmi, ho nevyvedie z miery. „Nikdy,“ tvrdí a na dôvažok ukazuje článok z novín, podľa ktorého sa vo veľkom rozkráda už aj v armáde. Najnovšie jej zmizlo 12 diel, 24 ťažkých guľometov a 30-tisíc pušiek. Ktovie, možno aj za to je podľa neho zodpovedný Tadić.
Vzorec srbskej mentality je prostý. Poníženie + hrdosť = radikalizmus. Teda nie v iných krajinách obvyklá polarizácia mesto – vidiek, ale demagógia a schopnosť obrany voči nej rozhodli o výsledku týchto volieb. Dnes už vieme, či aj tentoraz panický strach z radikálov napokon fungoval ako posledná poistka a zastavil Nikolićovo ťaženie.
Srbsko
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.