Na Slovensku vzniklo v posledných rokoch niekoľko pozoruhodných dokumentárnych filmov. A zďaleka nejde len o cestopisy Paľa Barabáša či poctivú investigatívnu žurnalistiku bývalých Reportérov Eugena Kordu.
Miluj blížneho svojho, 66 sezón, My zdes, Mesto lietajúcich slov či Iné svety. Alebo klasické Hanákove Obrazy starého sveta a Papierové hlavy. Slovenská dokumentaristika žije a vo svojich najlepších dielach sa práve dotýka vrcholov. „Dokumentárny film je jedným z najdôležitejších a najzrozumiteľnejších prostriedkov, ktorý divákovi pomáha pri vytváraní hodnotovej orientácie, pochopení a vnútornej reflexii širších spoločenských súvislostí, javov a fenoménov, ktorými Slovensko, Európa a svet žili alebo žijú.” Táto obhajoba dokumentaristiky nepochádza z vysokoškolskej učebnice, ale z otvoreného listu slovenských dokumentaristov z 30. januára 2008 členom Rady STV. Autori doma aj v zahraničí oceňovaných filmov, ako sú Peter Kerekeš, Jaro Vojtek, Marko Škop, Tina Diossi, Mario Homolka či Richard Krivda vytýkajú Slovenskej televízii, že „nevstupuje do výroby ani ako koproducent a prejavuje minimálny záujem vytvorené filmy odvysielať.”
Hovorí to veľa o situácii slovenskej dokumentaristiky. V istom zmysle je presne opačná ako pri hraných filmoch, ktorých sa v uplynulých rokoch nakrúcalo málo a chodilo na ne aj málo divákov. Dokumentaristi si aj v čase finančnej suchoty peniaze našli (ide o menšie sumy a jednoduchšiu produkciu), no na Slovensku ich – napriek záujmu divákov – niet veľmi kde odvysielať. Film Petra Kerekeša 66 sezón odvysielala STV na Dvojke v jednu peknú sobotu o 14. hodine. A to išlo o film, ktorého bola STV aj koproducentom. O film Jara Vojteka My zdes a o film Marka Škopa Iné svety verejnoprávna televízia vôbec neprejavila záujem. Premietali sa teda v kinách a – podobne ako 66 sezón – v prime time Českej televízie. Bizarnou, ale poučnou ilustráciou na okraj nech je fakt, že Kerekešov film, ktorý prostredníctvom 66-ročnej histórie košickej plavárne hovorí o našich dejinách, kúpila a v decembri minulého roka odvysielala okrem iných aj televízia Al Džazíra.
Slovenský dokument napriek obmedzenosti slovenských a vďaka osvietenosti českých (ale aj arabských) televíznych dramaturgov stále žije. Ak sa nič nepredvídaného nestane, budeme môcť v roku 2008 vidieť minimálne 7 nových celovečerných dokumentárnych filmov. Už v marci bude mať premiéru film Juraja Lehotského Slepé lásky. Film zobrazuje štyri príbehy o láske, pričom jeho hrdinami sú nevidiaci ľudia. Film o silných ľuďoch bez presladeného sentimentu.
Niekedy na prelome apríla a mája príde do kín film Jara Vojteka Hranica o dedine Slemence a o ľuďoch, ktorí v nej žijú. Slemence po druhej svetovej vojne rozdelila hranica. Veľké Slemence zostali v Československu, Malé Slemence v Sovietskom zväze. Dnes je to Slovensko a Ukrajina, no hranica tam stojí stále. Autor chodil do Slemeniec od roku 2000 až po prijatie Slovenska do schengenského priestoru. Ako žijú a čo si o tom všetkom myslia Slemenčania?
Koncom leta bude v kine prvýkrát premietnutý film Mareka Šulíka Cesta Magdalény Robinsonovej o živote pozoruhodnej fotografky, žilinskej rodáčky, žiačky Josefa Sudeka, ktorá prežila vojnu a Osvienčim, komunizmus aj rozpad Československa. Zakladateľka modernej slovenskej fotografie, umelkyňa s komplikovaným osudom, zomrela v máji 2006 počas práce na prvom umeleckom diele, ktorého nebola autorkou, ale objektom.
Peter Kerekeš dokončuje jeden z najväčších filmových projektov v dejinách slovenskej dokumentaristiky. Film Ako sa varili dejiny rozpráva o spomienkach vojnových kuchárov a pekárov. Najstarší varil pre Nemcov pri Stalingrade, ďalší varili a piekli pre Rusov, západných spojencov, pre revoltujúcich Maďarov z roku 1956, pre Francúzov i Alžírčanov, pre Srbov, Chorvátov a Bosniakov. Film v rakúsko-česko-slovenskej koprodukcii o tom, že nielen láska, ale aj dejiny idú cez žalúdok, bude mať premiéru 19. septembra.
Starosta a pravoslávny kňaz sú kľúčovými osobnosťami verejného života východoslovenskej dedinky Osadné. Potrebujú minimálne toľko šikovnosti, šarmu a diplomacie ako ich kolegovia v Bratislave. Alebo v Bruseli, kam sa vyberú v rámci euroexkurzie. Navštívia kolegov v Európskom parlamente, snažia sa porozumieť, prezentovať svoje projekty, lobovať. Potom sa vrátia domov a rozprávajú zážitky. Film Marka Škopa Osadné – Brussels – Osadné bude mať premiéru v jeseni. V jeseni bude hotový aj film Mareka Kuboša Dôchodcovia, ktorý zobrazuje hektické dianie od roku 1989 očami slovenských dôchodcov. Ako to všetko vnímajú? Čomu prestávajú rozumieť?
A nakoniec film s pracovným názvom Kauza Cervanová. Už niekoľko rokov na ňom pracuje Robert Kirchhof. Film, ktorého koproducentom je výnimočne a prekvapivo STV, je krátko pred dokončením. Keďže ministerstvo kultúry na tento film dvakrát odmietlo finančne prispieť s odôvodnením, že sa im projekt „nepáči“, režisér očakáva pomoc od Dánskeho filmového inštitútu a Ministerstva kultúry Českej republiky. Ak všetko dobre dopadne, film by sme mohli uvidieť v novembri. A nie je celkom vylúčené, že aj v Slovenskej televízii.
Dokumentaristi, s ktorými sme hovorili, očakávajú, že napriek administratívnym a politickým prekážkam to bude dobrý rok. Dokončených bude minimálne sedem vyššie spomínaných filmov. Každý z nich je dôležitou reflexiou našich životov, našej krajiny, nášho sveta. Žiaľ, drvivá väčšina obyvateľov Slovenska ich nikdy neuvidí. Ale to nakoniec až tak neprekáža. Slovenský dokument je ako ponorná rieka, ktorú na povrchu nevidíme, ale kdesi v hĺbke prudko a radostne tečie. A keď vystúpi na povrch, ľudia neveria vlastným očiam a krútia hlavami: „Celý čas to tu bolo a my sme to nevideli.“ Pritom stačí zájsť do kina, kúpiť si dévedéčko alebo si pozrieť Českú televíziu. Prípadne Al Džazíru.
Miluj blížneho svojho, 66 sezón, My zdes, Mesto lietajúcich slov či Iné svety. Alebo klasické Hanákove Obrazy starého sveta a Papierové hlavy. Slovenská dokumentaristika žije a vo svojich najlepších dielach sa práve dotýka vrcholov. „Dokumentárny film je jedným z najdôležitejších a najzrozumiteľnejších prostriedkov, ktorý divákovi pomáha pri vytváraní hodnotovej orientácie, pochopení a vnútornej reflexii širších spoločenských súvislostí, javov a fenoménov, ktorými Slovensko, Európa a svet žili alebo žijú.” Táto obhajoba dokumentaristiky nepochádza z vysokoškolskej učebnice, ale z otvoreného listu slovenských dokumentaristov z 30. januára 2008 členom Rady STV. Autori doma aj v zahraničí oceňovaných filmov, ako sú Peter Kerekeš, Jaro Vojtek, Marko Škop, Tina Diossi, Mario Homolka či Richard Krivda vytýkajú Slovenskej televízii, že „nevstupuje do výroby ani ako koproducent a prejavuje minimálny záujem vytvorené filmy odvysielať.”
Hovorí to veľa o situácii slovenskej dokumentaristiky. V istom zmysle je presne opačná ako pri hraných filmoch, ktorých sa v uplynulých rokoch nakrúcalo málo a chodilo na ne aj málo divákov. Dokumentaristi si aj v čase finančnej suchoty peniaze našli (ide o menšie sumy a jednoduchšiu produkciu), no na Slovensku ich – napriek záujmu divákov – niet veľmi kde odvysielať. Film Petra Kerekeša 66 sezón odvysielala STV na Dvojke v jednu peknú sobotu o 14. hodine. A to išlo o film, ktorého bola STV aj koproducentom. O film Jara Vojteka My zdes a o film Marka Škopa Iné svety verejnoprávna televízia vôbec neprejavila záujem. Premietali sa teda v kinách a – podobne ako 66 sezón – v prime time Českej televízie. Bizarnou, ale poučnou ilustráciou na okraj nech je fakt, že Kerekešov film, ktorý prostredníctvom 66-ročnej histórie košickej plavárne hovorí o našich dejinách, kúpila a v decembri minulého roka odvysielala okrem iných aj televízia Al Džazíra.
Slovenský dokument napriek obmedzenosti slovenských a vďaka osvietenosti českých (ale aj arabských) televíznych dramaturgov stále žije. Ak sa nič nepredvídaného nestane, budeme môcť v roku 2008 vidieť minimálne 7 nových celovečerných dokumentárnych filmov. Už v marci bude mať premiéru film Juraja Lehotského Slepé lásky. Film zobrazuje štyri príbehy o láske, pričom jeho hrdinami sú nevidiaci ľudia. Film o silných ľuďoch bez presladeného sentimentu.
Niekedy na prelome apríla a mája príde do kín film Jara Vojteka Hranica o dedine Slemence a o ľuďoch, ktorí v nej žijú. Slemence po druhej svetovej vojne rozdelila hranica. Veľké Slemence zostali v Československu, Malé Slemence v Sovietskom zväze. Dnes je to Slovensko a Ukrajina, no hranica tam stojí stále. Autor chodil do Slemeniec od roku 2000 až po prijatie Slovenska do schengenského priestoru. Ako žijú a čo si o tom všetkom myslia Slemenčania?
Koncom leta bude v kine prvýkrát premietnutý film Mareka Šulíka Cesta Magdalény Robinsonovej o živote pozoruhodnej fotografky, žilinskej rodáčky, žiačky Josefa Sudeka, ktorá prežila vojnu a Osvienčim, komunizmus aj rozpad Československa. Zakladateľka modernej slovenskej fotografie, umelkyňa s komplikovaným osudom, zomrela v máji 2006 počas práce na prvom umeleckom diele, ktorého nebola autorkou, ale objektom.
Peter Kerekeš dokončuje jeden z najväčších filmových projektov v dejinách slovenskej dokumentaristiky. Film Ako sa varili dejiny rozpráva o spomienkach vojnových kuchárov a pekárov. Najstarší varil pre Nemcov pri Stalingrade, ďalší varili a piekli pre Rusov, západných spojencov, pre revoltujúcich Maďarov z roku 1956, pre Francúzov i Alžírčanov, pre Srbov, Chorvátov a Bosniakov. Film v rakúsko-česko-slovenskej koprodukcii o tom, že nielen láska, ale aj dejiny idú cez žalúdok, bude mať premiéru 19. septembra.
Starosta a pravoslávny kňaz sú kľúčovými osobnosťami verejného života východoslovenskej dedinky Osadné. Potrebujú minimálne toľko šikovnosti, šarmu a diplomacie ako ich kolegovia v Bratislave. Alebo v Bruseli, kam sa vyberú v rámci euroexkurzie. Navštívia kolegov v Európskom parlamente, snažia sa porozumieť, prezentovať svoje projekty, lobovať. Potom sa vrátia domov a rozprávajú zážitky. Film Marka Škopa Osadné – Brussels – Osadné bude mať premiéru v jeseni. V jeseni bude hotový aj film Mareka Kuboša Dôchodcovia, ktorý zobrazuje hektické dianie od roku 1989 očami slovenských dôchodcov. Ako to všetko vnímajú? Čomu prestávajú rozumieť?
A nakoniec film s pracovným názvom Kauza Cervanová. Už niekoľko rokov na ňom pracuje Robert Kirchhof. Film, ktorého koproducentom je výnimočne a prekvapivo STV, je krátko pred dokončením. Keďže ministerstvo kultúry na tento film dvakrát odmietlo finančne prispieť s odôvodnením, že sa im projekt „nepáči“, režisér očakáva pomoc od Dánskeho filmového inštitútu a Ministerstva kultúry Českej republiky. Ak všetko dobre dopadne, film by sme mohli uvidieť v novembri. A nie je celkom vylúčené, že aj v Slovenskej televízii.
Dokumentaristi, s ktorými sme hovorili, očakávajú, že napriek administratívnym a politickým prekážkam to bude dobrý rok. Dokončených bude minimálne sedem vyššie spomínaných filmov. Každý z nich je dôležitou reflexiou našich životov, našej krajiny, nášho sveta. Žiaľ, drvivá väčšina obyvateľov Slovenska ich nikdy neuvidí. Ale to nakoniec až tak neprekáža. Slovenský dokument je ako ponorná rieka, ktorú na povrchu nevidíme, ale kdesi v hĺbke prudko a radostne tečie. A keď vystúpi na povrch, ľudia neveria vlastným očiam a krútia hlavami: „Celý čas to tu bolo a my sme to nevideli.“ Pritom stačí zájsť do kina, kúpiť si dévedéčko alebo si pozrieť Českú televíziu. Prípadne Al Džazíru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.