Niekedy v lete v roku 1968 usporiadali Peter Repka a Ján Štrasser rozhlasovú anketu na tému: „Čo hovoríte na sviatok 13. júna?“
Ľudia ochotne odpovedali, že im je ľúto, ale doteraz o tomton sviatku nevedeli, lebo ho pred nimi zatajovali, ako si tento sviatok vážia a sú radi, že ho môžu oslavovať po dlhých rokoch zákazu, a niektorí si rozclivene spomínali, ako ho doma potajomky oslavovali pri blikajúcej sviečke.
Išlo o klasickú mystifikáciu a nijaký sviatok 13. júna neexistoval. Keby som mal vybrať z viacerých slovníkových významov slova mystifikácia medzi „(úmyselným) klamaním niečím zdanlivo pravdivým“ a „nepravdivou, vymyslenou správou“, asi by som v tomto prípade povedal, že šlo o vymyslenú správu ako niečo zdanlivo pravdivé. Celá anketa svedčila o tom, že ľudia sa dajú napáliť a majú veľmi rozkolísané historické vedomie, ale vypovedala aj o lesku a biede histórie, meniacej z jedného dňa na druhý Marktplatz na Námestie republiky, Hlinkovo a Stalinovo námestie, až k dnešnému Námestiu SNP.
Anketa už dávno zapadla do útrob mojej mysle a rozhlasového archívu, ale intenzívne sa mi vybavila pri posledných exkurzoch Róberta Fica a kohorty historikov do slovenských dejín. Oslavovanie Veľkej Moravy ako štátu, okolo ktorého boli len zvieratká, zabúda na to, že to bol čas Franskej ríše.
Vydávať Štúrov pamätný výrok z 19. septembra 1848: „My týmto za neodvislých od Maďarov sa vyhlasujeme“ za prejav slovenskej samostatnosti je vidinou v súvislosti s reálnou existenciou rakúskej habsburskej ríše, do ktorej služieb sa dala skupinka slovenských dobrovoľníkov. Autoritatívne tvrdenie, že „o SNP sa nemôže diskutovať“ spadá do sféry autoritárskych Stalinových výrokov o jazykovede. Vyrývanie výrokov Vladimíra Mináča na pamätné tabule znamená aj povinnosť pribrať si na cestu jeho paličské výroky proti Leopoldovi Laholovi (1949), Milanovi Hamadovi (1964) a Alexandrovi Solženicynovi (1974).
To sú čriepky z rozbitého džbánu dnešného politicko-ideologického historizujúceho balastu. Za nimi je však zrejmá metóda. Možno ju zhrnúť do dvoch bodov. Vnútornou potrebou ideologizujúcich historikov nie je pravdivosť pohľadu na slovenské dejiny a ich kritická revízia, ale politizácia v duchu dnešného paktu marxistických evolucionistických schém s nacionalizmom. Títo historici dejiny najprv politizujú, potom sa skryjú za politikov a napokon z politizácie dejín obviňujú tých druhých. Nezaujímajú ich dejiny Slovenska, ale vlastná moc nad dejinami Slovenska. Nevidia dejiny Slovenska v stredoeurópskom a európskom kontexte, ale ako históriu osamelého ostrova v mori nežičlivcov. Ich problémom je, že sa už zase (po koľkýkrát!) stávajú slúžkou politiky. Slovenských politikov dejiny Slovenska nezaujímajú a nikdy nezaujímali. Sú pre nich len súčasťou štátnej ideológie velebenia moci, potvrdzujúceho ich vlastnú moc. Preto vytvárajú kontinuitu medzi dnešnou Slovenskou republikou, komunistickým Slovenskom a vojnovým slovenským štátom. Táto ideológia sa spája so stredoeurópskym syndrómom „šťastného zabúdania“, vytesňujúceho podľa hesla, „kto nejde s nami, ide proti nám“ z kultúrnej pamäti všetko nepohodlné, jatriace, traumatizujúce. Jediné, čo vynechávajú vedome a cieľavedome, je November 1989, lebo to im velí triedny inštinkt.
Ficov omyl, rovnako ako omyl všetkých politikov, inštrumentalizujúcich dejiny na politické účely, spočíva v tom, že dejiny sa nedajú vynútiť ani nanútiť. Nepomôžu „Otcovia národa“, „Matky cirkvi“, „Otcovia štátu“, dohliadajúci na nedospelého občana, ani oslavovanie inštitúcií, výročí a jubileí, tabule, pamätníky, metále a iné symboly, ba ani nové učebnice. Takéto dejiny ostávajú namiesto dramatického a vzrušujúceho príbehu našich dejín len dejinami pompézneho, ale v podstate fádneho oportunizmu. Dejiny sú totiž zaujímavé ako dramatické ľudské príbehy a osudy, a nie ako politická mystifikácia.
Ľudia ochotne odpovedali, že im je ľúto, ale doteraz o tomton sviatku nevedeli, lebo ho pred nimi zatajovali, ako si tento sviatok vážia a sú radi, že ho môžu oslavovať po dlhých rokoch zákazu, a niektorí si rozclivene spomínali, ako ho doma potajomky oslavovali pri blikajúcej sviečke.
Išlo o klasickú mystifikáciu a nijaký sviatok 13. júna neexistoval. Keby som mal vybrať z viacerých slovníkových významov slova mystifikácia medzi „(úmyselným) klamaním niečím zdanlivo pravdivým“ a „nepravdivou, vymyslenou správou“, asi by som v tomto prípade povedal, že šlo o vymyslenú správu ako niečo zdanlivo pravdivé. Celá anketa svedčila o tom, že ľudia sa dajú napáliť a majú veľmi rozkolísané historické vedomie, ale vypovedala aj o lesku a biede histórie, meniacej z jedného dňa na druhý Marktplatz na Námestie republiky, Hlinkovo a Stalinovo námestie, až k dnešnému Námestiu SNP.
Anketa už dávno zapadla do útrob mojej mysle a rozhlasového archívu, ale intenzívne sa mi vybavila pri posledných exkurzoch Róberta Fica a kohorty historikov do slovenských dejín. Oslavovanie Veľkej Moravy ako štátu, okolo ktorého boli len zvieratká, zabúda na to, že to bol čas Franskej ríše.
Vydávať Štúrov pamätný výrok z 19. septembra 1848: „My týmto za neodvislých od Maďarov sa vyhlasujeme“ za prejav slovenskej samostatnosti je vidinou v súvislosti s reálnou existenciou rakúskej habsburskej ríše, do ktorej služieb sa dala skupinka slovenských dobrovoľníkov. Autoritatívne tvrdenie, že „o SNP sa nemôže diskutovať“ spadá do sféry autoritárskych Stalinových výrokov o jazykovede. Vyrývanie výrokov Vladimíra Mináča na pamätné tabule znamená aj povinnosť pribrať si na cestu jeho paličské výroky proti Leopoldovi Laholovi (1949), Milanovi Hamadovi (1964) a Alexandrovi Solženicynovi (1974).
To sú čriepky z rozbitého džbánu dnešného politicko-ideologického historizujúceho balastu. Za nimi je však zrejmá metóda. Možno ju zhrnúť do dvoch bodov. Vnútornou potrebou ideologizujúcich historikov nie je pravdivosť pohľadu na slovenské dejiny a ich kritická revízia, ale politizácia v duchu dnešného paktu marxistických evolucionistických schém s nacionalizmom. Títo historici dejiny najprv politizujú, potom sa skryjú za politikov a napokon z politizácie dejín obviňujú tých druhých. Nezaujímajú ich dejiny Slovenska, ale vlastná moc nad dejinami Slovenska. Nevidia dejiny Slovenska v stredoeurópskom a európskom kontexte, ale ako históriu osamelého ostrova v mori nežičlivcov. Ich problémom je, že sa už zase (po koľkýkrát!) stávajú slúžkou politiky. Slovenských politikov dejiny Slovenska nezaujímajú a nikdy nezaujímali. Sú pre nich len súčasťou štátnej ideológie velebenia moci, potvrdzujúceho ich vlastnú moc. Preto vytvárajú kontinuitu medzi dnešnou Slovenskou republikou, komunistickým Slovenskom a vojnovým slovenským štátom. Táto ideológia sa spája so stredoeurópskym syndrómom „šťastného zabúdania“, vytesňujúceho podľa hesla, „kto nejde s nami, ide proti nám“ z kultúrnej pamäti všetko nepohodlné, jatriace, traumatizujúce. Jediné, čo vynechávajú vedome a cieľavedome, je November 1989, lebo to im velí triedny inštinkt.
Ficov omyl, rovnako ako omyl všetkých politikov, inštrumentalizujúcich dejiny na politické účely, spočíva v tom, že dejiny sa nedajú vynútiť ani nanútiť. Nepomôžu „Otcovia národa“, „Matky cirkvi“, „Otcovia štátu“, dohliadajúci na nedospelého občana, ani oslavovanie inštitúcií, výročí a jubileí, tabule, pamätníky, metále a iné symboly, ba ani nové učebnice. Takéto dejiny ostávajú namiesto dramatického a vzrušujúceho príbehu našich dejín len dejinami pompézneho, ale v podstate fádneho oportunizmu. Dejiny sú totiž zaujímavé ako dramatické ľudské príbehy a osudy, a nie ako politická mystifikácia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.