V poslednom čase lietam pomerne často, už som dokonca v štádiu, že som pred letom prestal dodržiavať niektoré rituály, čo údajne viedlo k radikálnemu prepadu predaja borovičky a ginu na európskych letiskách. O bratislavskom som už raz písal, táto príhoda však stojí za to.
Všade na svete sú pri letiskách veľké parkoviská, taxíky, metrá, autobusy, celá doprava je riešená akosi príliš vážne a veľmi nedobrodružne. Naše parkovisko charakterizuje unimobunka a v nej chlapík v teplákoch. Parkujem šesť dní, dávam tomu nakrátko ostrihanému športovcovi kartu a kreditku, chcem skúsiť angličtinu, ale kreditka by ma prezradila. On sa ani nepohne, len mechanicky polochrbtom skasíruje a kuká pritom na telku. Vonku je zima, za mnou rad, odídem s lakonickým pozdravom, chlapík rovnako odzdraví, čo považujem za mimoriadny úspech a prejav neuveriteľnej ľudskosti.
Som pri aute, teším sa naň, centrál nefunguje, zdúpniem hrôzou. Nechal som pustené svetlá (neviete, kde sa zapisuje do Guinessovej knihy rekordov?). Skôr zo zvedavosti a akejsi zvláštnej zlomyseľnosti sa vyberiem za chlapíkom v búdke. Je už noc, všetci sú už fuč. Zaťukám na okienko, vyruším ho z televízneho opojenia... Prvýkrát ho vlastne vidím spredu. Poviem, čo sa stalo. A vtedy sa to celé začne. Vylepil mi bez varovania, spadol som, kričal, že on si parkovisko nejakými škodovkami nedá zaprasiť, dokopal ma a moje telo zahrabal pod unimobunkou. Tak nejako som si to predstavoval... On namiesto toho vytiahol štartovacie káble, stále sa milo usmieval, vzal svoje auto, aby sme spojili naše baterky, tá moja potvora bola však úplne vycicaná, tak sme nenaštartovali. Ponúkol mi, aby som sa zohrial v búdke, chcel zavolať kamaráta z Pezinka, aby ma odviezol do Modry za cenu, za ktorú vás tí letištní furmani zavezú tak k neďalekej Ikee. Ešte sme pokecali o všetkom možnom a on ani len netušil, že som odchádzal trochu zahanbený a veľmi milo prekvapený. Nech žije chlapík z unimobunky na bratislavskom letisku!
Všade na svete sú pri letiskách veľké parkoviská, taxíky, metrá, autobusy, celá doprava je riešená akosi príliš vážne a veľmi nedobrodružne. Naše parkovisko charakterizuje unimobunka a v nej chlapík v teplákoch. Parkujem šesť dní, dávam tomu nakrátko ostrihanému športovcovi kartu a kreditku, chcem skúsiť angličtinu, ale kreditka by ma prezradila. On sa ani nepohne, len mechanicky polochrbtom skasíruje a kuká pritom na telku. Vonku je zima, za mnou rad, odídem s lakonickým pozdravom, chlapík rovnako odzdraví, čo považujem za mimoriadny úspech a prejav neuveriteľnej ľudskosti.
Som pri aute, teším sa naň, centrál nefunguje, zdúpniem hrôzou. Nechal som pustené svetlá (neviete, kde sa zapisuje do Guinessovej knihy rekordov?). Skôr zo zvedavosti a akejsi zvláštnej zlomyseľnosti sa vyberiem za chlapíkom v búdke. Je už noc, všetci sú už fuč. Zaťukám na okienko, vyruším ho z televízneho opojenia... Prvýkrát ho vlastne vidím spredu. Poviem, čo sa stalo. A vtedy sa to celé začne. Vylepil mi bez varovania, spadol som, kričal, že on si parkovisko nejakými škodovkami nedá zaprasiť, dokopal ma a moje telo zahrabal pod unimobunkou. Tak nejako som si to predstavoval... On namiesto toho vytiahol štartovacie káble, stále sa milo usmieval, vzal svoje auto, aby sme spojili naše baterky, tá moja potvora bola však úplne vycicaná, tak sme nenaštartovali. Ponúkol mi, aby som sa zohrial v búdke, chcel zavolať kamaráta z Pezinka, aby ma odviezol do Modry za cenu, za ktorú vás tí letištní furmani zavezú tak k neďalekej Ikee. Ešte sme pokecali o všetkom možnom a on ani len netušil, že som odchádzal trochu zahanbený a veľmi milo prekvapený. Nech žije chlapík z unimobunky na bratislavskom letisku!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.