Z lietadla vyzerajú ostrovy Antíl ako izolované chumáče zelene uprostred rozľahlých vôd Karibského mora. A tento pocit sa nevytratí, ani keď lietadlo zosadne na zem. Ocitne sa totiž uprostred prekvapivo odlišných svetov Karibiku.
Spoznávať ich je dobrodružstvo ešte aj vtedy, keď cesta na prvý pohľad pôsobí naskrze nedobrodružne a človek ju absolvuje na obrovskej zaoceánskej lodi. My sme sa nalodili spolu so stovkami dovolenkárov na Guadeloupe, plavba trvala sedem dní a objavila pre nás šesť karibských ostrovov Malých a Veľkých Antíl.
.je Guadeloupe Európa?
Súostrovie Guadeloupe tvorí päť ostrovov. Dva najväčšie, Basse-Terre a Grande-Terre, oddeľuje slaná rieka a z výšky pripomínajú motýľa letiaceho na sever. Motýľa, ktorý je pod administratívnou správou Francúzska.
Prílet na letisko v Pointe-a-Pitre, čo je ekonomické srdce Guadeloupe, je plný očakávania. Závan dusného a vlhkého tropického vzduchu, palmy, nenáhlivo sa pohybujúci pracovníci letiska v rozhalených košeliach. Dlhý rad na kontrolných stanovištiach nie je ani tak výrazom arogantnosti úradov, ako životného štýlu – niet sa kam ponáhľať.
V dvadsaťtisícovom meste, v minulosti zničenom viacerými požiarmi a zemetraseniami, sídli parlament a väčšina vládnych budov. Nič z toho však z autobusu, ktorý nás vezie z letiska, nevidíme. Naša cesta vedie zanedbaným okrajom mesta, kde najväčšmi cítiť všetko miešajúci koloniálny stret kultúr. Guadeloupe je v súčasnosti pod vlajkou Európskej únie plné francúzskych áut a francúzskych dotácií. Nie sme však v Európe. Aj preto vyzerajú budovy známych obchodných reťazcov skôr ako šapitó cirkusu, ktorý sa dlho nezdrží.
Jazda autobusom sa končí v prístave. Čaká nás veľká hala zo železnej konštrukcie s lenivo veslujúcimi ventilátormi na strope. Unavení úradníci, energiou nabití lodní animátori a usmievaví námorníci. Rýchle a bezproblémové nalodenie množstva ustatých cestujúcich na obrovskú loď. Ešte úvodná fotka so sporo odetými domorodými kráskami a môžeme naplno vychutnávať východy a západy slnka na mori. Ruch výletnej plavby, na ktorej obmedzený priestor ľudí akosi nenúti ponáhľať sa.
.priateľský a rozdelený St. Maarten
Ráno nám biologické hodiny časového posunu fungujú dokonale. Zobúdzame sa už o pol šiestej.
Na balkóne našej kajuty na siedmom poschodí nás vítajú neúnavne poletujúce čajky. V diaľke sa vynárajú rannou hmlou zahalené ostrovy a veľké nákladné lode. Prútené kreslá, šum mora a jemné chvenie nás však opäť uspávajú. Pokoj a pohoda, akú vám daruje len oceán.
„Welcome on Friendly Island,“ víta nás plynulou angličtinou Maria, naša turistická sprievodkyňa po ostrove St. Maarten. Narodila sa v Španielsku, vyrastala vo Francúzsku a neskôr sa s manželom presťahovali sem. Globalizácia v tom najmenšom vydaní – St. Maarten totiž meria len 88 štvorcových kilometrov. Nastupujeme do malého ružového autobusu, v ktorom nás víta mohutný černoch Charles s úsmevom, ktorý sa pre turistov nacvičiť nedá. Od ucha k uchu. Maria ho predstaví ako najlepšieho vodiča na ostrove a táto dvojica vyvolá v autobuse za pár minút naozaj „friendly“ atmosféru.
Charles bezpečne vedie autobus kľukatými cestičkami ostrova, ktorý je vo vnútrozemí posiaty malými prízemnými domami. Tu, mimo turistického ruchu bohatých hotelových komplexov a shopping malls, bývajú obyčajní ľudia. Maria v skratke rozpráva o histórii ostrova, ktorý pre Španielsko objavil – ako inak? – Krištof Kolumbus. Na ostrove sa neskôr často striedal vplyv Angličanov, Francúzov a Holanďanov. Dnes je St. Maarten rozdelený na francúzsku časť, ktorá je ako zámorský administratívny celok súčasťou Francúzska, a holandskú, ktorá patrí k Holandským Antilám. Francúzi zo Saint-Martin sú občanmi Európskej únie, obyvatelia holandského Sint Maarten nie.
Rozdelenie ostrova má však aj oveľa konkrétnejšiu podobu. Ak je napríklad francúzsky zlodej prichytený v holandskej časti pri čine, zostáva mu ešte jedna šanca: prekročiť pomyselnú hraničnú čiaru medzi dvoma ostrovmi, ktorú „stráži“ akurát informačná tabuľa. Holandská polícia nemá na francúzskom území žiadne právomoci, a tak môže nešikovný Francúz zdokonaľovať svoje remeslo na slobode.
St. Maarten nemá vlastný zdroj pitnej vody. Preto je komoditou číslo jeden a správam o zvyšovaní cien ropy nepatrí úvod televíznych novín. Suchý ostrov má vo francúzskom aj holandskom prístave obrovský zásobník, kam životne dôležitú tekutinu pravidelne dopĺňajú tankery. Prší tu len v hurikánovom období, keď je ostrov často vydaný napospas extrémnym poveternostným podmienkam. Maria vysvetľuje, že posledné veľké hurikány, Luis (1995) a Lenny (1999), tu pripravili o domovy tisíce obyvateľov. Vláda preto podporuje budovanie nových domov s hrubými stenami a silnými okenicami. Tie sú prevenciou pred lietajúcimi kokosovými orechmi, ktoré počas hurikánov bežne končia v obývačkách starších domov. S úsmevom dodáva, že zvyšných 350 dní v roku je ostrov rajom na zemi. A my jej veríme každé slovo.
Počas našej návštevy sa vo francúzskej časti ostrova konali voľby. Cesty husto lemovali malé plagáty prevažne černošských politikov, pripevnené na drevených paliciach alebo stromoch. V pomalých zákrutách úzkych ciest sa vedľa seba na kmeni tlačilo aj desať usmievavých tvárí bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Domy aj autá boli ovešané modrými a červenými vlajkami dvoch najsilnejších politických strán. Ostrov žil voľbou za a proti. A predsa sa tu politický boj zdal akýsi bezstarostnejší a živelnejší. Menej strojený. Ako naháňačka modrých a červených vlajočiek na cestách. Len defilé volebných sľubov o kvalitnom školstve, zdravotníctve a pokroku pripomenulo univerzálnosť politických lídrov, ktorí nám pred voľbami rozumejú vždy najlepšie. Podvedome nám zišlo na um, že politici sú všade rovnakí. Žeby to bol len chybný postreh spoza okna klimatizovaného autobusu?
Pri návrate do prístavu sprevádza búrlivý potlesk krkolomné Charlesove manévre v preplnených dokoch. Rozlúčka s našimi spoločníkmi je vrúcna, z autobusu nás nie a nie „vysáčkovať“. Práve tunajší ľudia robia z malého suchého kúska zeme priateľský ostrov.
Pretlačíme sa cez dlhé mólo plné turistov a pestrofarebných čačiek na predaj, čo sa na vás nalepia, a o chvíľu už opúšťame uhladený európsky St. Maarten.
.celkom iná Dominikánska republika
La Romana, 250-tisícové turistické centrum Karibiku. Krásne pieskové pláže, golfové ihriská, slávne rekreačné strediská Casa de Campo a Altos de Chavon. Luxusné reštaurácie a množstvo turistických atrakcií. O tom všetkom sa dočítate v turistických sprievodcoch tretieho najväčšieho mesta Dominikánskej republiky. My sa však z hornej paluby pozeráme akoby na úplne iné mesto.
Na brehu, tesne vedľa lode, sa rozprestiera malý súkromný golfový klub s výhľadom na neďalekú dymiacu továreň. Na protiľahlom brehu parkujú rozpadávajúce sa jachty a nákladné prívesy. Úzku zátoku, ktorá tvorí malý prístav, pretína železný most, ktorý privádza do mesta stovky hučiacich áut. Okolie chátrajúceho prístavu pôsobí pusto. Francúzsko-holandská elegancia St. Maartenu zostala za nami, tisíc kilometrov na východ.
Nastupujeme do minibusu, ešte stále v očakávaní turistického raja. Cesta z prístavu do centra prechádza riedko obývanou časťou mesta. Nepravidelne postavené domy s veľkými dvormi pripomínajú americký vidiek. Vymizli aj európske značky áut. Nečudo, Dominikánska republika bola od druhej polovice 19. storočia pod silným vplyvom Spojených štátov. Dominikánci dokonca ponúkli USA svoju slobodu. A 1,5 milióna dolárov malo vykompenzovať štatút novej kolónie. Americký Kongres to však za prezidentovania Ulyssesa S. Granta odmietol.
Z minibusu vystupujeme na priestrannom námestí v centre mesta. Vonku je dusno a vo vzduchu cítiť nedefinovateľný zápach. Okrem neďalekej továrne, ktorá je vlastne súčasťou širšieho centra, zaň môže aj miestna doprava. La Romana je plná áut. Jazdí tu skutočne všetko. Zopár nových SUV, ale najmä množstvo starých polorozpadnutých áut, motoriek, pojazdných bufetov a staručkých bicyklov. Katalyzátormi je vybavená len málopočetná skupina novších automobilov. Zato väčšina je vpredu i vzadu „vytuningovaná“ vytŕčajúcimi železnými nárazníkmi. Tie sa v hustej premávke bez semaforov a bez pravidiel vždy zídu. Veselo spomíname na náš jedenásťročný fiat, ktorý neprešiel estekáčkou. V uliciach La Romany, ktorá je prehliadkou dotlčených vrakov na kolesách, by bol hviezda.
Z parku na námestí, ktorý je plný pouličných predavačov, sa púšťame do bočných uličiek. Lemujú ich pestrofarebné murované domy a drevené chatrče. Elektrické vedenie splieta nízko nad nimi nekonečnú pavučinu. Hluk premávky ani tu neutíchne. Pohľady, ktorými dvoch bielych turistov skúmajú pred domami posedávajúci miestni, sú dosť nepríjemné. Už sa k nám nikto netisne s úmyslom hocičo nám predať. Pocit bezpečia nám nedodáva ani množstvo policajtov, ktorí so samopalmi v ruke strážia niektoré veľké križovatky. Zanedbaná časť mesta alebo typický obraz Dominikánskej republiky? Utekáme preč.
Na druhý deň si len zopár kilometrov od La Romany vychutnávame krásnu piesočnatú pláž a čistučké more ostrova Catalina. Romantickú exotiku Karibiku, ako vystrihnutú z nemecko-francúzskych koprodukčných filmov, sme teda predsa len uvideli.
.vidieť a pochopiť
Guadaloupe, Antigua, St. Maarten, Dominikánska republika, St. Barth a St. Lucia. Za sedem dní sme videli veľmi veľa. Málo z toho sa však dá za ten krátky čas naozaj pochopiť. Karibské ostrovy sú jedinečné, každý je vlastnou zmesou rôznych svetov. Sú vzrušujúce aj nudné. Príťažlivé aj odpudzujúce. A pre nás zostávajú stále veľkou neznámou, azda len trošku menej exotickou ako predtým. Možno raz...
Spoznávať ich je dobrodružstvo ešte aj vtedy, keď cesta na prvý pohľad pôsobí naskrze nedobrodružne a človek ju absolvuje na obrovskej zaoceánskej lodi. My sme sa nalodili spolu so stovkami dovolenkárov na Guadeloupe, plavba trvala sedem dní a objavila pre nás šesť karibských ostrovov Malých a Veľkých Antíl.
.je Guadeloupe Európa?
Súostrovie Guadeloupe tvorí päť ostrovov. Dva najväčšie, Basse-Terre a Grande-Terre, oddeľuje slaná rieka a z výšky pripomínajú motýľa letiaceho na sever. Motýľa, ktorý je pod administratívnou správou Francúzska.
Prílet na letisko v Pointe-a-Pitre, čo je ekonomické srdce Guadeloupe, je plný očakávania. Závan dusného a vlhkého tropického vzduchu, palmy, nenáhlivo sa pohybujúci pracovníci letiska v rozhalených košeliach. Dlhý rad na kontrolných stanovištiach nie je ani tak výrazom arogantnosti úradov, ako životného štýlu – niet sa kam ponáhľať.
V dvadsaťtisícovom meste, v minulosti zničenom viacerými požiarmi a zemetraseniami, sídli parlament a väčšina vládnych budov. Nič z toho však z autobusu, ktorý nás vezie z letiska, nevidíme. Naša cesta vedie zanedbaným okrajom mesta, kde najväčšmi cítiť všetko miešajúci koloniálny stret kultúr. Guadeloupe je v súčasnosti pod vlajkou Európskej únie plné francúzskych áut a francúzskych dotácií. Nie sme však v Európe. Aj preto vyzerajú budovy známych obchodných reťazcov skôr ako šapitó cirkusu, ktorý sa dlho nezdrží.
Jazda autobusom sa končí v prístave. Čaká nás veľká hala zo železnej konštrukcie s lenivo veslujúcimi ventilátormi na strope. Unavení úradníci, energiou nabití lodní animátori a usmievaví námorníci. Rýchle a bezproblémové nalodenie množstva ustatých cestujúcich na obrovskú loď. Ešte úvodná fotka so sporo odetými domorodými kráskami a môžeme naplno vychutnávať východy a západy slnka na mori. Ruch výletnej plavby, na ktorej obmedzený priestor ľudí akosi nenúti ponáhľať sa.
.priateľský a rozdelený St. Maarten
Ráno nám biologické hodiny časového posunu fungujú dokonale. Zobúdzame sa už o pol šiestej.
Na balkóne našej kajuty na siedmom poschodí nás vítajú neúnavne poletujúce čajky. V diaľke sa vynárajú rannou hmlou zahalené ostrovy a veľké nákladné lode. Prútené kreslá, šum mora a jemné chvenie nás však opäť uspávajú. Pokoj a pohoda, akú vám daruje len oceán.
„Welcome on Friendly Island,“ víta nás plynulou angličtinou Maria, naša turistická sprievodkyňa po ostrove St. Maarten. Narodila sa v Španielsku, vyrastala vo Francúzsku a neskôr sa s manželom presťahovali sem. Globalizácia v tom najmenšom vydaní – St. Maarten totiž meria len 88 štvorcových kilometrov. Nastupujeme do malého ružového autobusu, v ktorom nás víta mohutný černoch Charles s úsmevom, ktorý sa pre turistov nacvičiť nedá. Od ucha k uchu. Maria ho predstaví ako najlepšieho vodiča na ostrove a táto dvojica vyvolá v autobuse za pár minút naozaj „friendly“ atmosféru.
Charles bezpečne vedie autobus kľukatými cestičkami ostrova, ktorý je vo vnútrozemí posiaty malými prízemnými domami. Tu, mimo turistického ruchu bohatých hotelových komplexov a shopping malls, bývajú obyčajní ľudia. Maria v skratke rozpráva o histórii ostrova, ktorý pre Španielsko objavil – ako inak? – Krištof Kolumbus. Na ostrove sa neskôr často striedal vplyv Angličanov, Francúzov a Holanďanov. Dnes je St. Maarten rozdelený na francúzsku časť, ktorá je ako zámorský administratívny celok súčasťou Francúzska, a holandskú, ktorá patrí k Holandským Antilám. Francúzi zo Saint-Martin sú občanmi Európskej únie, obyvatelia holandského Sint Maarten nie.
Rozdelenie ostrova má však aj oveľa konkrétnejšiu podobu. Ak je napríklad francúzsky zlodej prichytený v holandskej časti pri čine, zostáva mu ešte jedna šanca: prekročiť pomyselnú hraničnú čiaru medzi dvoma ostrovmi, ktorú „stráži“ akurát informačná tabuľa. Holandská polícia nemá na francúzskom území žiadne právomoci, a tak môže nešikovný Francúz zdokonaľovať svoje remeslo na slobode.
St. Maarten nemá vlastný zdroj pitnej vody. Preto je komoditou číslo jeden a správam o zvyšovaní cien ropy nepatrí úvod televíznych novín. Suchý ostrov má vo francúzskom aj holandskom prístave obrovský zásobník, kam životne dôležitú tekutinu pravidelne dopĺňajú tankery. Prší tu len v hurikánovom období, keď je ostrov často vydaný napospas extrémnym poveternostným podmienkam. Maria vysvetľuje, že posledné veľké hurikány, Luis (1995) a Lenny (1999), tu pripravili o domovy tisíce obyvateľov. Vláda preto podporuje budovanie nových domov s hrubými stenami a silnými okenicami. Tie sú prevenciou pred lietajúcimi kokosovými orechmi, ktoré počas hurikánov bežne končia v obývačkách starších domov. S úsmevom dodáva, že zvyšných 350 dní v roku je ostrov rajom na zemi. A my jej veríme každé slovo.
Počas našej návštevy sa vo francúzskej časti ostrova konali voľby. Cesty husto lemovali malé plagáty prevažne černošských politikov, pripevnené na drevených paliciach alebo stromoch. V pomalých zákrutách úzkych ciest sa vedľa seba na kmeni tlačilo aj desať usmievavých tvárí bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Domy aj autá boli ovešané modrými a červenými vlajkami dvoch najsilnejších politických strán. Ostrov žil voľbou za a proti. A predsa sa tu politický boj zdal akýsi bezstarostnejší a živelnejší. Menej strojený. Ako naháňačka modrých a červených vlajočiek na cestách. Len defilé volebných sľubov o kvalitnom školstve, zdravotníctve a pokroku pripomenulo univerzálnosť politických lídrov, ktorí nám pred voľbami rozumejú vždy najlepšie. Podvedome nám zišlo na um, že politici sú všade rovnakí. Žeby to bol len chybný postreh spoza okna klimatizovaného autobusu?
Pri návrate do prístavu sprevádza búrlivý potlesk krkolomné Charlesove manévre v preplnených dokoch. Rozlúčka s našimi spoločníkmi je vrúcna, z autobusu nás nie a nie „vysáčkovať“. Práve tunajší ľudia robia z malého suchého kúska zeme priateľský ostrov.
Pretlačíme sa cez dlhé mólo plné turistov a pestrofarebných čačiek na predaj, čo sa na vás nalepia, a o chvíľu už opúšťame uhladený európsky St. Maarten.
.celkom iná Dominikánska republika
La Romana, 250-tisícové turistické centrum Karibiku. Krásne pieskové pláže, golfové ihriská, slávne rekreačné strediská Casa de Campo a Altos de Chavon. Luxusné reštaurácie a množstvo turistických atrakcií. O tom všetkom sa dočítate v turistických sprievodcoch tretieho najväčšieho mesta Dominikánskej republiky. My sa však z hornej paluby pozeráme akoby na úplne iné mesto.
Na brehu, tesne vedľa lode, sa rozprestiera malý súkromný golfový klub s výhľadom na neďalekú dymiacu továreň. Na protiľahlom brehu parkujú rozpadávajúce sa jachty a nákladné prívesy. Úzku zátoku, ktorá tvorí malý prístav, pretína železný most, ktorý privádza do mesta stovky hučiacich áut. Okolie chátrajúceho prístavu pôsobí pusto. Francúzsko-holandská elegancia St. Maartenu zostala za nami, tisíc kilometrov na východ.
Nastupujeme do minibusu, ešte stále v očakávaní turistického raja. Cesta z prístavu do centra prechádza riedko obývanou časťou mesta. Nepravidelne postavené domy s veľkými dvormi pripomínajú americký vidiek. Vymizli aj európske značky áut. Nečudo, Dominikánska republika bola od druhej polovice 19. storočia pod silným vplyvom Spojených štátov. Dominikánci dokonca ponúkli USA svoju slobodu. A 1,5 milióna dolárov malo vykompenzovať štatút novej kolónie. Americký Kongres to však za prezidentovania Ulyssesa S. Granta odmietol.
Z minibusu vystupujeme na priestrannom námestí v centre mesta. Vonku je dusno a vo vzduchu cítiť nedefinovateľný zápach. Okrem neďalekej továrne, ktorá je vlastne súčasťou širšieho centra, zaň môže aj miestna doprava. La Romana je plná áut. Jazdí tu skutočne všetko. Zopár nových SUV, ale najmä množstvo starých polorozpadnutých áut, motoriek, pojazdných bufetov a staručkých bicyklov. Katalyzátormi je vybavená len málopočetná skupina novších automobilov. Zato väčšina je vpredu i vzadu „vytuningovaná“ vytŕčajúcimi železnými nárazníkmi. Tie sa v hustej premávke bez semaforov a bez pravidiel vždy zídu. Veselo spomíname na náš jedenásťročný fiat, ktorý neprešiel estekáčkou. V uliciach La Romany, ktorá je prehliadkou dotlčených vrakov na kolesách, by bol hviezda.
Z parku na námestí, ktorý je plný pouličných predavačov, sa púšťame do bočných uličiek. Lemujú ich pestrofarebné murované domy a drevené chatrče. Elektrické vedenie splieta nízko nad nimi nekonečnú pavučinu. Hluk premávky ani tu neutíchne. Pohľady, ktorými dvoch bielych turistov skúmajú pred domami posedávajúci miestni, sú dosť nepríjemné. Už sa k nám nikto netisne s úmyslom hocičo nám predať. Pocit bezpečia nám nedodáva ani množstvo policajtov, ktorí so samopalmi v ruke strážia niektoré veľké križovatky. Zanedbaná časť mesta alebo typický obraz Dominikánskej republiky? Utekáme preč.
Na druhý deň si len zopár kilometrov od La Romany vychutnávame krásnu piesočnatú pláž a čistučké more ostrova Catalina. Romantickú exotiku Karibiku, ako vystrihnutú z nemecko-francúzskych koprodukčných filmov, sme teda predsa len uvideli.
.vidieť a pochopiť
Guadaloupe, Antigua, St. Maarten, Dominikánska republika, St. Barth a St. Lucia. Za sedem dní sme videli veľmi veľa. Málo z toho sa však dá za ten krátky čas naozaj pochopiť. Karibské ostrovy sú jedinečné, každý je vlastnou zmesou rôznych svetov. Sú vzrušujúce aj nudné. Príťažlivé aj odpudzujúce. A pre nás zostávajú stále veľkou neznámou, azda len trošku menej exotickou ako predtým. Možno raz...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.